Katedra slovakistiky ,slovanských filológií a komunikácie

Sociolingvistika
Vznik a rozvoj sociolingvistiky

Akad.rok : Petra Polanská

2008/2009 SjNjb
 V tejto seminárnej práci sa budeme venovať vednej disciplíne s názvom sociolingvistika.

Sociolingvistika patrí k pomerne mladým vedným disciplínam a hovorí sa o nej aj ako

o „vedeckom svetonázore“. Sociolingvistika vznikla na pomädzí lingvistiky
,sociológie,etnológie ,antropológie ,sociálnej psychológie a d´alších vied.
Zaoberá sa vzťahom medzi jazykom a spoločnosťou ako príklad môžeme použiť situáciu nejakej
jazykovej komunity na nejakom území štátu napriklad na Slovensku.
Dnešný pohľad na vedu sa veľmi vzdialil od klasickej „statickej“ predstavy lebo veda sa už
nechápe prednostne ako súbor pravdivých , postupne dopĺňaných poznatkov ,ale aj v tejto
v tejto oblasti prevladlo dynamické ponímanie.
Vzťah medzi spoločenským a jazykovým tu bol už od počiatku a zaoberajú sa s ním najrôznejšie
vedy už od antiky až po dnešok. Sociolingvistika už na začiatku vo forme svojho rozvoja
veľmi dávno žila aj vo všeobecnej (teoretickej) jazykovede, resp.v oblasti filozofie jazyka.
Už od počiatku vzťahu sociolingvistiky a všeobecnej jazykovedy sa kladú otázky:
Ćo to znamená ,ked´ niekto hovorí tak ako iný,a čo znamená ,ked´ niekto hovorí ináč ako ostatný?
Aké sú vlastne dôvody , že dorozumieme a rozumieme si,aj ked´hovoríme odlišne,a neraz si
nerozumieme aj ked´ hovoríme rovnako? A čo to znamená hovoriť rovnako ako iní?
Prečo ,načo a ako vznikajú rôzne jakykové registre,jazykové sféry a štýly?
Z tohto dôvodu považuje sociolingvistika za svojho predchodcu Wilhelma Humboldta ,
ako i Ferdinanda de Sassura.
Rozvojom vlastnej sociolingvistiky sa nepochybne pozdvihla sa vyššiu úroveň aj teória jazyka , čo
znamená ,že sociolingvistika ovplyvnila aj teoretickú lingvistiku ,
ktorá z nej aj dnes výrazným spôsobom profituje.
Napriek všetkým skutočnosťiam platí že sociolingvitika sa etabolovala ako relatívne samostatná
vedná disciplína až v 60 . rokoch 20. storočia a súvisí s vtedajšími spoločenskými pomermi
a zmenami v USA i v Európe.
Sociolingvistika sa v priebehu posledného polstoročia odkedy nesie svoje meno významne
rozvinula a modifikovala .
Paradoxné však je,že sociolingvitika nedosiahla úplnú jednotu ani ako vendá disciplína .
Je to typické vedné odvetvie ktoré vzniklo na “hranách“ klasických vied.
Dôležitou súčasťou lingvistických prúdov je aj výskum v oblasti jazykovej kultúra jazykového
plánovania alebo novšie tzv.jazykovej korekcie a jazykového manažmentu, konštituavania
jazykov a ich štandardizácie,jazyková legislatíva , d´alej napr.skúmanie jazykových
bariér,napájajúce sa na teóriu limitovaného a vypracovaného kódu,tzv.sociolingvistika minorít,
pragmatické smery ako napr.teória rečových aktov,analýza diskurzu a konverzácie
(predovšetkým etnometologicky orientovaná konverzačná analýza), výskumy komunikačnej
kompetencie ,postojov k varietám , typológie jazykových spoločenstiev(napr.diglosia),
komunikácie v inštitúciách (v škole ,v štátnej správe ,v podnikoch a podobne),
v elektronických médiách a v tlači , ideologické aspekty jazyka , jazyk v politike i sama
jakyková politika , výskum procesov zachovania jazykov , ich zanikania či revitalizácie
,teórie záchrany ohrozených jazykov ,
ev. aj teórie jazykového imperializmu ,problémy medzinárodnej komunikácie a medzinárodných
jazykov ,ako aj kreolistika a podobne .
Dá sa spomenúť ešte mnoho d´alších tém ,ktorým sa v jednotlivých krajinách venuje pozornosť
a ktoré sa u nás nepestujú v dostatočnej miere alebo na ne zatiaľ vôbec nedošlo pre iné
povinnosti,resp . v niektorých prípadoch možno aj pre nepripravenosť komunity viesť seriózny
výskum daným smerom.
Úlohou sociolingvistiky je podľa jednéj z definícií ukázať spoločnú premenu
jakykových a sociálnych štruktúr a,pokiaľ je to možné ,odhaliť kauzálne v jednom či druhom
smere.
Podľa iného vymädzenia sa sociolingvistika zaoberá prienikmi a vzájomnou podmienenosťou
sociálnej štruktúry ,kultúry a jazyka.
Podľa viacerých svetových sociolingvistov je v budúcnosti práve sociolingvistika predurčena
stať sa všeobecným vysvetľujúcim rámcom všetkých národných lingvistík.
Zavŕšením tohto procesu by malo stratiť svoje opodstatnenie aj príslušné pomenivanie socio-.
Každá lingvistika sa podľa uvedenej predstavy bude prekrývať so sociolingvistikou .
Nemožno to chápať tak ,že by sociolingvistika mala byť nadriadená všetkým jazykovedným
disciplínam.
Niet sporu o tom ,že štrukturalistické a generativistické myslenie v kontexte svetovej
(jazyko)vedy bolo mimoriadne plodné.
Jazykoveda sa v rámci humanitných vied stala dokonca ,ako priznávajú mnohý lídri
spoločenskovedných disciplín,tzv.smerovou vedou, metodologický inšpirujúcou a obohacujúcou
početné príbuzné a nepribuzné disciplíny.
Už od polovice 70. rokov sa schyľovalo k zásadnej paradigmatickej zmene,teda k presunu
pozornosti jazykovedy od výskumu imanentných
(čisto sématických , gramatických a syntaktických ) vlastnosti jazykového systému na funkcie
jazyka v sociálnej interakcií.
Išlo o reakciú na metodologický redukcionizmus štrukturalizmu a generativizmu.
Realizoval sa názor , že jazyk je poteniálny systém znakov a komunikácia predstavuje
len konkrétne použitie ,realizáciu týchto znakov. Vznikla ilúzia ,že jazykový systém bol niečim
akoby primárnym a jeho používanie niečim sekundárnym ,od niečoho odvodeným.
Môžeme chápať jazyk konkrétne ako systém znakov ale neprípustná je jeho absolutizácia.
Znakový systém ostáva dôležitým aspektom výskumu jakykovej komunikácie ,
ale znakový prístup zdôrazňuje predovšetkým inštrumentálnu povahu jazyka,t.j. jeho použizie
ako prostriedku na označenie hotovej myšlienky s komunikačným cieľom.
Absolutizácia takého prístupu je v zásade správna ale môže sa zmeniť na úplne falošnú
predstavu o jazyku, likvidujúcu v ňom všetko živé a duchovné.
Predmetom lingvistického výskumu musí byť aj sociálne determinovaná komunikácia.
Táto skutočnosť vyplýva z faktu , že znakový systé, tu nieje sám pre seba ,neexistuje
z vlastnej vôle ,ale je na to ,aby človek mohol komunikovať a vyjadrovať svoje myšlienky
o sebe a svete,ktorý ho obklopuje a ktorý poznáva.S touto skutočnosťou suvisí nevyhnutnosť
spolupráce lingvistiky
s d´alšími vedami, ktorých predmetom je intelektuálna a kognitívna činnosť človeka
a komunikácia medzi ľud´mi , čo ústi do čoraz viac širšieho rozvinutia a rozšírenia
sociolingvistického bádatelského priestoru.
Tak ako vo svete sa sociolingvistika vyvíjala aj na Slovensku.
Začiatok sociolingvistického nasadnenia sa klade do 60 rokov,pričom sociolingvistika
vznikla v rovnykých rokoch v Spojených štátoch amerických i v Európe. 60. roky sú začiatkom
sociolingvisticky zameraného výskumu aj u nas na Slovensku.Źiaľ slovenskej sociolingvistike
sa v priebehu posledných desaťročí nepodarilo toľko aby mohla priniesť dostatočné množstvo
systematických empiricke a teoreticky relevantných výskumných výsledkov a zistení a ešte
aj v poslednom čase sústred´uje sily na obhajovanie svojich pozícií , či dokonca svojho práva
na existenciu na domácej scéne.
Je to príklad toho ako sa výskumný program v našej lingvistike začal v čas a my sme v mnohých
sférach držali krok s vývinom jazykovedného myslenia aj inde vo svete.
V 60. rokoch projekt Výskum hovorenej podoby spisovnej slovenčiny predstavoval šancu
na úspešné napredovanie v skúmaní aj týmto smerom.
Dnes však vieme ,že sa v danej situácií nielen nepodarilo udržať potrebné tempo ale v dôsledku
toho vznikla strata drahocenných okamihov.
Súčastná sociolingvistika na Slovensku nadväzuje od prelomu 80.-90. rokov na túto tradíciu ,
súčastne sa však inšpiruje podľla svojich možností aj vývinom svetového lingvistického
myslenia , ako aj „spoločenskou objednávkou“.
Neskôr ak hovoríme , že slovenská jazykoveda zachytila echo paradigmatickej
zmeny ,rozumieme tým ,že sa tak stalo v systematickejšej podobe v porovnaní s väčšinou
európských krajín hoc s istým oneskorením.
Je však dôležité ,že slovenská lingvistika sa pri tejto zmene nemusela otočiť ako to bolo
v niektorých iných krajinách.
Sociolingvistika na Slovensku už oddávna v sebe niesla sociálnu dimenziu ked´že sa dosť napájala
v mnohých odvetviach na koncepcie Pražského lingvistického krúžku. Zároveň však platí ,že
sociolingvistika sa u nás doteraz celkom neinštitucionalizovala a aj tento proces predstavuje
dôležitú zložku bádaťeľských programov.
Źiaľ sociolingvistika na Slovensku má aj svoje nedostatky ako napr.neexistuje žiadna
sociolingvisticka príručka ,sociolingvostika sa u nás nedá študovať a iné.Môžeme povedať ,
že konštituavanie svetovej , a vôbec nie slovenskej sociolingvistiky sa neskončilo a nemôžeme
ho považovať za zavŕšené.
Ćoraz viac sú sociolingvisti nútený formulovať nové a nové argumenty a nachádzať nové
dôkazy ,potvdrzujúce ich pozície.
Slovenskej sociolingvistika sa však aj v dnešnej dobe vyčíta , že je len štatistikou , že iba konštatuje
,ale v podstate nič nehodnotí, že je v otázkach jazykovej kultúry priveľmi liberálna a že
sa vyhýba povedať „rovné slovo“ o správnosti či nesprávnosti jakykových prostriedkov v
konkrétnych prípadoch a iné.Sociolingvisticky postoj sa sa v otázkach jazykovej kultúry
vyznačuje väčšou tolerantnosťou a diferencovanosťou poukazuje však na to, že spisovný jazyk
na Slovensku ma najvyššiu prestýž zo všetkých útvarov a sfér jazyka ,ale že nie vo všetkých
prípadoch sa dá stotožniť „správne“ , dokonca „vhodne“ a spisovne. Niekedy sa v danej situácií
„najsprávnejšie“ slovo či vyjadrenie vyberá z iných často nespisovných vrstiev národného
jazyka.Stále je tu však neustáli zípas medzi analogistami a anomalistami o vyklad jazyka , a tým
aj o výklad sveta , majúci svoj „oficiálny“ začiatok pri zrážke alexanrijskej a pergamonskej
školy , v ktorej sa na rôznych stranách stretli okrem iných aj Aristarchos a Július Cézar .
Mohly by sme týchto analogistov pokladať za predchodcov „neosociolingvistov“,
zatiaľ čo sociolingvisti majú skôr bližšie k mysleniu anomalistov .
Môžeme to vysvetliť tak, že sociolingvisti sa neusilujú jazyk pri svojej činnosti upraviť čo
najpedantnejšie , ale ich cieľom je snaha o prirodzenosť s čo najmenším počtom zásahov.
Slovenská sociolingvistika si kritiku za prílišnú liberálnosť v kodifikačnej práci , nedostatok
hodnotiacého postoja a preceňovanie úzu si slovenská lingvistika vyslúžila od jazykovedcov
a nejazykovedcov aj v pamätnej diskusii o Slovníku slovenského jazyka v 60. rokov 20.storočia ,
ktorí ako kritérium pre kodifikáciu núkali „jazyk starých materí“.Ani v tej dobe nebolo vôbec
ľahle presvedčiť ľudí ,že jazyk ktorý im ponúkali , je pri kodifikácií vágným a nepoužiteľným
pojmom a že slovenská jazykoveda sa ani pri príprave Slovníka slovenského jazyka nevzdáva
hodnotenia , ale zasa z druhej strany ani o tom ,že činnosť jazykovedcov sa nemôže vyčerpávať
iba „normotvornou“ prácou.Sociolingvistický prístup v tejto oblasti je tolerantnejši a
chápavejší,hlavne však diferencovanejší a aj sofistikovenejší v porovnaní s tradičným
prístupom.Pokúša sa aj „nesystemovitosti“ a nepravidelnosti v jazyku pochopiť a vysvetliť.

V tejto práci sme sa pokúsili opísať vznik a rozvoj sociolingvistiky .Zaoberali sme sa
sociolingvistikou vo svete ale aj na Slovensku.
Zdroje:
www.wikipedia.sk
Slavomír Ondrejovič, Jazyk ,veda o jazyku,societa