Universität Wien

Institut für Slawistik

UE Lektüre und Interpretation

zeitgenössischer slowakischer Literatur
Prof. Dr. František Koli
Wintersemester 2008

Referat
Dušan Mitana

Christian Kersch
Matr.Nr. 9212772
Obsah

1. O osobe Dušana Mitanu____________________________________ 3

2. Psie dni ________________________________________________ 3
3. Patagónia ______________________________________________ 6
4. Koniec hry ______________________________________________ 8
5. Maranatha _____________________________________________ 10
6. Krst ohňom ____________________________________________ 12
7. Záver_________________________________________________ 13
8. Prehľad diela ___________________________________________ 14
Próza ________________________________________________________ 14
Poézia________________________________________________________ 14
Scenáre ______________________________________________________ 14
9. Odkazy _______________________________________________ 15
10. Príloha 1 – recenzia knihy Dušana Mitanu: Koniec hry _________ 16
11. Príloha 2 – Dnes píše Dušan Mitana: Pocta Milanovi Rúfusovi ____ 17
1. O osobe Dušana Mitanu1

D. Mitana sa narodil 9. 12. 1946 v Moravskom Lieskovom, blízko

Nového Mesta nad Váhom. V tomto meste absolvoval 1964 strednú školu,
1965 začal štúdium žurnalistiky v Bratislave. Štúdium však rýchlo
zanechal a venoval sa literárnej činnosti. Debutoval v časopise Mladá
tvorba poviedkou Oáza s jabloňami.
Od r. 1967 do r. 1972 študoval filmovú a televíznu dramaturgiu na
VŠMU. Po ukončení štúdia pracoval ako redaktor časopisu Romboid, 1975
však z redakcie odišiel a odvtedy žije v Bratislave ako „spisovateľ na
voľnej nohe“.
Na túto tému viedol D. Mitana v r. 1989 rozhovor s Ľ. Juríkom
z Literárneho týždenníka:

LT: Ste jeden z mála slovenských spisovateľov, ktorý nie je nikde zamestnaný, ktorý žije len z
literatúry, ako sa vraví, na voľnej nohe. Čo znamená tento stav pre slovenského spisovateľa?
Máte pocit, že ste slobodnejší, nezávislejší? Alebo naopak: vytvára tento stav ustavičný tlak
na existenciu? Ako – z tohto pohľadu – vidíte postavenie slovenského spisovateľa v
spoločnosti?

Stav slovenského spisovateľa na voľnej nohe je nepochybne deviáciou, pretože tento stav
vytvára ustavičný tlak na existenciu celej jeho famílie, čo by normálny človek asi nevydržal.
A rovnako nepochybne je deviáciou aj pocit akejsi relatívnej slobody a nezávislosti. Keďže v
tomto stave zotrvávam už pätnásť rokov, asi mám dojem, že je to napriek všetkému deviácia
pozitívna. Koniec-koncov, slovenský spisovateľ ako taký je možno z hľadiska spoločnosti
deviant. Nemusí byť ani na voľnej nohe. 2

2. Psie dni

V r. 1970 vyšiel Mitanov knižný debut, zbierka poviedok „Psie dni“.

K tomu citát zo Slovníka slovenských spisovateľov:

1
por.: MITANA Dušan v: Kolektív autorov pod vedením Valéra MIKULU: Slovník
slovenských spisovateľov; Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, BRATISLAVA
2005; str. 386ff
2
Ľuboš JURÍK: „Život je krásny paradox“; in: Literárny týždenník 15/89, 14. apríla 1989;
http://www.lca.sk/blox/cms/autori/mitana/id1/id3/id1/lbtnFolderOpen#1
 3

Tak napr. v poviedke „Psie dni“, kde sa rozprávač dvakrát náhodou

stretne so starým mužom. Pri prvom stretnutí sa stane svedkom toho, že
starec dostane od mladého muža zaucho bez toho, aby sa snažil brániť sa.
Rozprávač sa chce zastať starca, ten ale odmieta pomoc. Skôr než sa
stretne rozprávač so starým ešte raz, opisuje scénu pri rieke, kde
rozprávač vytiahne psa z vody. Pes ho ale (v reflexe) pohryzie, za to ho
rozprávač hodí späť do rieky a hodí doňho kamene, načo sa pes utopí. Pri
odchode od rieky stretne opäť starca, ktorý si práve chystá slučku na
strome.
Keď som vyšiel spoza kríkov, ktoré ma kryli pred prípadnými zvedavými pohľadmi, zbadal
som nejakého muža; bol ku mne otočený chrbtom. Práve prehodil akúsi bielu šnúru na hrubý
konár jedného stromu. Konce šnúry sa voľne hompáľali, a ako na ne dopadali slnečné lúče,
predierajúce sa pomedzi lístie, v nepravidelných intervaloch sa bieloskvúco leskli; bolo mi
jasné, že šnúra je úplne nová. Muž bol starý a akýsi vetchý; už vtedy, keď som ho videl od
chrbta, sa mi zdal povedomý. Vzápätí som ho spoznal, lebo sa otočil a bezradne sa obzeral
okolo seba, akoby hľadal, kto mu pomôže. Kým som sa stačil skryť, už na mňa mával. S
nevôľou som vykročil spoza kríkov. Vtedy sa na okamih zarazil, lebo ma spoznal. Nestratil
duchaprítomnosť a slušne pozdravil.
„Dnes máme na seba šťastie,“ usmial som sa.
„Prepáčte, že som odmietol vašu pomoc,“ povedal ospravedlňujúco, „dúfam, že ste sa
neurazili.“
„Nie, nie,“ protestoval som.
„Aj tak vám aspoň dodatočne ďakujem, vtedy som bol príliš vzrušený.“
„Chápem,“ povedal som. „Myslím, že nie ste zvyknutý dostávať na ulici zauchá.“
„Bol by som rád, keby sme o tej veci už nehovorili,“ povedal prosebne. „Iste chápete...“

3
Kolektív autorov pod vedením Valéra MIKULU: Slovník slovenských spisovateľov;
Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, BRATISLAVA 2005; str. 386f
„Samozrejme,“ skočil som mu do reči, „nezapálite si?“
„Ďakujem. Fajčím fajku,“ povedal a vytiahol z vrecka fajku v koženom puzdre. „Rád by som
vás o niečo požiadal...“ začal okúňavo a pozrel smerom k šnúre.
„Ale to je samozrejmé,“ odvetil som, lebo som vedel, o čo ide. Bolo jasné, že by iba s
veľkými ťažkosťami vyliezol na strom a uviazal šnúru o konár.
„Ďakujem,“ povedal, keď videl, že sa ochotne šplhám na strom.
Uviazať šnúru a urobiť slučku mi nerobilo žiadne ťažkosti. Šnúra sa mi síce zdala trochu
pritenká, ale nechcel som sa do toho miešať. Mal som so starým pánom už svoje skúsenosti.
„Ste veľmi láskavý,“ povedal, keď dofajčil.
„To nič. Len neviem, na čo si stúpnete,“ povedal som. „Totiž, ja by som vás podvihol k
slučke, ale mohli by to kvalifikovať ako vraždu obesením, a to by som nerád.“
„Ó, božechráň, nechcem vám robiť nepríjemnosti.“
Poobzeral sa okolo seba, zbadal sudy od oleja, ktoré ležali na brehu rieky.
„Áno, sú prázdne. To by šlo,“ povedal som.
Spolu sme doniesli jeden sud a postavili sme ho pod slučku. Na bielej košeli starého pána
ostala olejová škvrna. Úplne ho to vykoľajilo. Asi mal prísnu ženu. Snažil som sa ho
upokojiť, nechcel som, aby odchádzal na druhý svet v duševnej nepohode. Ako-tak sa mi to
podarilo. Potom mi podal ruku a povedal, že je rád, že sa so mnou zoznámil. „Skutočne, som
veľmi rád, že som spoznal takého milého a ochotného človeka,“ povedal.
Odvetil som naučenou frázou. „Potešenie je na mojej strane.“ Požiadal ma, aby som sa
vzdialil. „Viete, chcem vás ušetriť pohľadu, ktorý možno nebude príliš estetický.“
Hoci som mal silné nutkanie spýtať sa ho na príčinu, nechcel som, aby si o mne pokazil
dobrú mienku, a okrem toho – posledné želanie sa patrí splniť.
Odišiel som k vode a dôkladne som si poumýval zaolejované ruky. Keď som sa vrátil, s
určitým prekvapením som skonštatoval, že šnúra vydržala. Bol už stuhnutý. Vyzeral dobre,
iba ten olejový fľak na košeli pôsobil ako päsť na oko.
Rýchlo som sa vzdialil. Nechcel som, aby niekto zistil, že som bol svedkom. Objasniť by
som nemohol nič a na moje hypotézy by nebol nikto zvedavý.
Hlavu som mal ako v ohni. Trešťala od bolesti, krv divo búšila o steny lebky.

Postoj rozprávajúcej osoby vyjadruje úplnú rezignáciu: nemá cenu

chcieť niečo zmeniť – pes, ktorý sa má utopiť, sa aj tak utopí, keď niekto
chce zomrieť, tak mu v tom netreba brániť. Tak, ako v rieke, keď pláva:
Doplával som do stredu rieky a pocítil som mocný, neodolateľný prúd, ktorým som sa nechal
unášať. Najradšej by som sa bol nechal niesť, stále a stále, najradšej by som bol splynul s
týmto živlom, najradšej by som sa bol oddal rieke a vyústil do mora, dostal som však chuť na
cigaretu.

O tom, prečo starec dostal facku a prečo sa následne zabil,

nedostaneme informáciu. Samotný rozprávač ani to, čo o tom príbehu vie,
nechce vedieť.
Som v hlúpej situácii. Viem, že k ničomu neprídem, viem, že všetko ostane iba v oblasti
hypotéz, viem, že ostanú iba dohady. Ale napriek tomu mi ešte hodnú chvíľu potrvá, kým
dokážem na všetko zabudnúť.
 Daniela Daubnerová píše vo svojej diplomovej práci:
„Motív tajomstva je tu od začiatku: ‚Som na prahu tajomstva a viem, že tento prah nikdy
neprekročím, preto ma to tak dráždi. Viem , že tajomstvo ostane nevyjasnené, lebo jeden muž
je mŕtvy a druhý sa vo vlastnom vystríha objasniť ho.‛(IV., str.40) Nevyjasnená smrť ostáva
takisto, ako olejový fľak na košeli starého pána. Tajomstvom ostáva, čo sa vlastne stalo.
Mitana znova necháva koexistovať popri sebe viac významov, bez toho, aby vôbec načrtol, čo
vlastne bola skutočnosť. Skutočnosť sa stáva nedôležitou.“ 4

3. Patagónia

1972 vyšla novela Patagónia. Podobne ako neskoré diela nesie silne
autobiografické črty.
Hlavná postava, Ivan Mráz, tak ako Mitana, pochádza z vidieku, odíde
do Bratislavy ale za krátky čas zanechá štúdium, aby sa venoval
literatúre.
Na druhý deň som vstal o desiatej, prebudil ma otec s vlastnoručne uvareným hriatym.
Slivovica, tuk a med. Z horúceho porcelánového hrnčeka stúpala ostrá, príjemne voňajúca
para. O chvíľu priniesla matka usmaženú kačaciu pečienku, najedli sme sa a potom sa začali
sviatky. Matka robila a my dvaja sme polihovali v posteliach, popíjali a čítali. Otec čítal
knihy, ktoré som mu doniesol, boli to vždy populárno-vedecké publikácie zo zemepisu alebo
z biológie. Okrem toho najradšej čítal memoáre politikov a generálov. Možno preto, že bol
nevojak. Ja som napĺňal rituál čítaním hrubých kníh – Vojna a mier, Dostojevskij, Thomas
Wolfe.
A potom bol už Nový rok a bolo po prímerí. Musel som konečne povedať to, čo som cez celé
sviatky odkladal.

„Ozaj, odišiel som zo školy,“ ozval som sa, nepozerajúc na otca. Hrali sme karty a popíjali
slabé ríbezľové víno. Matka stála pri sporáku, vysmážala zemiaky, moje najobľúbenejšie
domáce jedlo.
„Ako odišiel?“ spýtal sa otec nechápavo.
„Len tak, odišiel,“ povedal som.
„Vyhodili ťa?“
Očakával som túto otázku. Nešlo mu do hlavy, že niekto môže urobiť niečo, aj keď nemusí.
Vytiahol som index a ukázal som mu, že mám riadne uzavretý ročník; nemohol som zniesť
myšlienku, že ma bude pokladať za neschopného urobiť vysokú školu.
„Veď máš skoro samé jednotky,“ povedal, listujúc v indexe.
Potom si pritiahol stoličku bližšie ku mne a dôverne, chápavo pokračoval: „Čo si vyviedol?
Je v tom politika?“
Kuchyňou sa šírila lahodná vôňa vysmážaných zemiakov, od sporáka bolo počuť praskanie
masti a matkino vzlykanie: „Ja som vedela, že sa do niečoho zapletie, ja som to vedela.“

4
Daniela DAUBNEROVÁ: Obraz človeka v poviedkach Dušana MITANU - Diplomová
práca; BRATISLAVA 2001; http://diplomovka.awardspace.com/
„Prosím ťa, neblázni,“ tíšil som ju. „Nič sa nestalo. Len tak som odišiel. Sám od seba.“
„Keby si aspoň neklamal,“ povedala a pokrútila hlavou.
Pripálil som si cigaretu od ohorka predchádzajúcej. 5

Späť v Bratislave sa zamiluje do – vydatej – Viery. Je asi staršia ako

Ivan6, pracuje v redakcii, manžel je architekt. Celkom nešikovným
spôsobom si Ivan získa Vieru.
7

5
Dušan MITANA: Patagónia; HEVI, BRATISLAVA 1996; str. 7f
6
pozn.: MITANA to iba naznačuje: napr. str. 41: „Ako to. Zvádzaš vydatú ženu
a nevymyslíš nijaký program?“ „Ja mám úctu k starším ľuďom. Aj teba poslúchnem.“
Viackrát ho oslovuje „synak“ – tak napr. na stranách 41, 44 a 60.
7
Dušan MITANA: Patagónia; HEVI, BRATISLAVA 1996; str. 49f
 Následne Viera odíde od svojho manžela. Otehotnie a nasťahuje sa
k Ivanovi. Ten konečne dopíše svoj román (aj keď z neho je iba novela)
a chce sa ísť ospravedlniť svojmu otcovi, ktorý ale medzičasom už zomrel.

4. Koniec hry

1984 vyšiel Mitanov prvý román „Koniec hry“. Musel však vypustiť
niektoré pasáže z ideologických dôvodov. Až vydanie z roku 2008 „prináša
pôvodný text, tak ako ho autor napísal“.8
Mitana v knihe opisuje príbeh televízneho režiséra Petra Slávika, ktorý
v afekte zabije svoju manželku-alkoholičku. Manželka sa vráti nečakane
domov od sestry v Prahe, je opitá a provokuje Slávika. Hovorí mu, že bola
v Prahe na interrupcii, a že mala pomer s iným mužom. Slávik stratí
kontrolu nad sebou:
9

8
Dušan MITANA: Koniec hry; Vydavateľstvo Slovart; BRATISLAVA 2008; str. 2
9
Dušan MITANA: Koniec hry; Vydavateľstvo Slovart; BRATISLAVA 2008; str. 86
 Vyšetrovanie však neskôr ukáže, že ani nevera ani interrupcia nebola
– že zabil manželku aj s dieťaťom. Slávikova matka ho zachráni tým, že
prevezme vinu za smrť nevesty na seba. Matkina obeť síce znamená
koniec policajného vyšetrovania, ale samozrejme ho neoslobodí od viny:
10

Juraj Kušnierik píše o knihe:

„Koniec hry je bez preháňania majstrovským dielom veľkého spisovateľa. Na Dostojevského
poukazujúca, no magickému realizmu blízka dráma o zločine a treste (avšak nie o
očisťujúcom priznaní viny), o slabosti a zbabelosti, ide v analýze postáv nesmierne hlboko, až
tak, že presne rozumieme zvráteným motívom ich konania. Mitana virtuózne používa bohatú
škálu spisovateľských nástrojov — od vnútorných monológov cez rýchle a prirodzené dialógy
až po snové spomienky a sugestívne opisy prostredia. Nikde sa neponáhľa, svoje
komplikované postavy necháva pomaly sa zamotávať do etických pascí, ktoré im nastražil.
Kniha vychádza prvýkrát tak, ako ju Dušan Mitana napísal, teda bez zásahov komunistických
cenzorov. Silná literatúra z ponurej doby.“11

10
Dušan MITANA: Koniec hry; Vydavateľstvo Slovart; BRATISLAVA 2008; str. 317f
11
Juraj KUŠNIERIK: Kniha Dušan MITANA: Koniec hry; in: .týždeň 50/2008 str. 61
(článok je v prílohe k tomuto referátu)
5. Maranatha

1996 vydal Mitana svoju druhú zbierku poézie (po „Krutohory“ v roku
1991). Aramejske slovo „Maranatha“ znamená „Náš pán prišiel!“ alebo
„Náš pán príde!“12.
Titul knihy aj samotné básne naznačujú zmenu v Mitanových
postojoch.
V rámci projektu „Literatur im Kontext“ sa k tomu píše:
Po tom čase prekonal Mitana duchovnú premenu: z „enfant terrible“ a provokatéra sa stal člen
pseudoreligióznej „neviditeľnej cirkvi Ducha Ježiša Krista“. Táto cirkev jestvuje zrejme len
v autorovej fantázii, D. Mitana je jej jediným (hoci veľmi charizmatickým) členom.
Dôsledkom autorovej vnútornej metamorfózy bolo, že roku 1996 prijal oficiálne meno Krist
(podľa jeho vlastných slov ide o derivát mena jeho manželky [Eva Kristová, pozn.], nie
o narážku na Krista).13
14
Prvá báseň v tejto zbierke je „Básnik“.
Mitana v nej píše o bezmocnosti básnika, ktorý
sa môže iba prizerať, povedať pravdu, až to bolí
– narážka na Ježiša, ktorý nikoho
nechcel/nemohol súdiť.
Iné básne sa takisto opierajú o Sväté písmo
a náboženskú tematiku, pričom ich spája
s aktuálnym dianím.

12
Maranatha (auch: Maranata; ‫ את אנרמ‬maranâ' thâ' oder ‫ אתא ןרמ‬maran 'athâ' ) ist ein
aramäischer Ausruf, der wohl von den frühen Christen benutzt wurde. In frühchristlicher
Zeit drückte das aramäische Wort Maranatha die Erwartung der nahen Wiederkehr von
Jesus Christus nach seiner Himmelfahrt aus. Es findet sich in der Bibel an einer einzigen
Stelle, und zwar in 1 Kor 16,22 EU. Mögliche Bedeutungen sind: "Unser Herr ist
gekommen" (maran atha) oder "Unser Herr wird kommen" oder - am wahrscheinlichsten
- "Unser Herr, komm!" (marana tha). Ähnlich ist Offb 22,20 EU, wo es heißt: "Amen.
Komm, Herr Jesus!". (http://de.wikipedia.org/wiki/Maranatha)
13
http://lic.ned.univie.ac.at/sk/node/25947
14
Dušan MITANA: Maranatha; Slovenský Spisovateľ, BRATISLAVA 1996; str. 5
 V úchvatnej básni Testament spája text z evanjelia podľa Lukáša15 so
správou z tlače:
16

15
41 Jeho rodičia z roka na rok chodievali do Jeruzalema na slávnosti hodu veľkonočného
baránka. 42 Keď mal dvanásť rokov a oni šli [do Jeruzalema] podľa obyčaje tej slávnosti
(vzali Ho so sebou), 43 ale keď sa po skončení (slávnostných) dní vracali, zostalo dieťa
Ježiš v Jeruzaleme; rodičia však nevedeli o tom, 44 ale sa domnievali, že je v zástupe
pútnikov, prešli deň cesty a hľadali Ho medzi príbuznými a známymi. 45 A keď Ho
nenašli, vrátili sa do Jeruzalema a hľadali Ho. 46 Po troch dňoch našli Ho v chráme sedieť
medzi učiteľmi, počúvať a spytovať sa ich. 47 Všetci, ktorí Ho počúvali, žasli nad Jeho
rozumnosťou a nad Jeho odpoveďami. 48 Keď Ho uvideli, preľakli sa. A matka Mu
povedala: Synu, čo si nám to vykonal? Ajhľa, Tvoj otec a ja s úzkosťou sme Ťa hľadali.
49 Odpovedal im: Čo, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že ja musím byť vo veciach
svojho Otca? 50 Ale oni nerozumeli slovám, ktoré im povedal. 51 Potom išiel s nimi,
prišiel do Nazareta a bol im poslušný. Matka však zachovávala všetky tie slová v srdci.
52 A Ježiš prospieval múdrosťou, vzrastom a bol milý Bohu aj ľuďom.
16
Dušan MITANA: Maranatha; Slovenský Spisovateľ, BRATISLAVA 1996; str. 30ff
6. Krst ohňom

V zbierke Krst ohňom z roku 2001 zverejnil aj poviedky zo

šesťdesiatych aj sedemdesiatych rokov ako aj také poviedky, ktoré
nadväzujú na nich.
Tak nadväzuje prvá poviedka „Zásnuby“ na populárnu poviedku „V
električke“ zo zbierky „Psie dni“ – a na novelu „Patagónia“. Hlavný
protagonista býva opäť na Karadžičovej ulici, byt dostal od kamaráta,
ktorý to tam nevydržal, a túži po žene menom Viera. Inak ako v poviedke
tentokrát naozaj stretne a porozpráva sa s neznámou kráskou z električky
– až príde jeho pani domácu, ktorá mu zakázala dámske návštevy...
Poviedka má prekvapujúci koniec – čo v poviedkach D. Mitanu nie je
až tak prekvapujúco:
17

17
Dušan MITANA: Krst ohňom; nakladateľstvo Petrus; BRATISLAVA 2001; str. 32f
7. Záver

Osobné ma fascinuje normalita, v ktorej sa Mitanove príbehy vyvíjajú,

až vybočia z tohto „normálu“. Človek v jeho poviedkach je potom uzavretý
v situácii. Hlavný protagonista, muž, ktorý nám prinajmenšom pripomína
samotného autora18, sa stáva pasívnym objektom.
Prizerá sa, ako sa zabíja starec v poviedke Psie dni, necháva sa
unášať citmi pre vydatú ženu, do ktorej sa zaľúbil v novele Patagónia,
alebo sám vo svojom hneve zničí bez rozmýšľania svoj, manželkin
a matkin život (v románe Koniec hry).
Aj v tomto kontexte sa nájde v diplomovej práci D. Daubnerovej
zaujímavý postreh:
Žena, nositeľka života, je tá silnejšia u Mitanu. Napríklad: Viera z Patagónie, aj Viera z
Jastraba, aj sesternica z Letných hier a nakoniec aj Elena z Konca hry. Žena je obyčajne
staršia ako muž, priamejšia, nevinnejšia, statočnejšia a zároveň silnejšia a schopná čeliť
priamo bez strachu a alibizmu. Je viac aktívna. Vlastne to ona chráni muža, a pomáha ho
motivovať. Všetci muži poviedok sú negatívom svojich partneriek.19

Jana Fábryová píše v Albume slovenských spisovateľov o Mitanovi:

Poviedky, novely a romány popredného slovenského prozaika Dušana Mitanu
charakterizuje kontrastné až absurdné spojenie všedného príbehu či zážitku s prvkami napätia,
hyperboly, tajomstva a snov. Postavy jeho textov sa pohybujú medzi zjavným, racionálnym
a tušeným, iracionálnym a transcendentálnym rozmerom ľudského bytia; ale i medzi tým, čo
sa v konvenčnej spoločnosti charakterizuje ako "normálne" a "patologické".20

18
D. Daubnerová píše v tejto súvislosti: „Postava je silne subjektívne zobrazená, ale
zároveň nie je to iba sám autor. Postava je často autorovo alter ego, najmä ak ide o
novinára „opisovača” života iných a neschopného zvládnuť ten svoj. „Mitanov“ človek je
zväčša intelektuál a súvisí s novinami. Je neschopný zareagovať. Mitana odhaľuje žitie len
pre seba, je v sebe osamelý ale aj neochotný a neschopný spraviť niečo proti. Je v pasci
vlastnej predurčenosti na pasívne a „neperspektívne bytie“. (Daniela DAUBNEROVÁ:
Obraz človeka v poviedkach Dušana MITANU - Diplomová práca; Bratislava 2001;
http://diplomovka.awardspace.com/)
19
Daniela DAUBNEROVÁ: Obraz človeka v poviedkach Dušana MITANU - Diplomová
práca; Bratislava 2001; http://diplomovka.awardspace.com/
20
http://www.litcentrum.sk/39808
8. Prehľad diela21
Próza

• 1970 - Psie dni, zbierka poviedok

• 1972 - Patagónia, novela
• 1976 - Nočné správy, kniha poviedok
• 1984 - Koniec hry
• 1987 - Na prahu
• 1991 - Hľadanie strateného autora
• 1993 - Slovenský poker
• 1996 - Prievan
• 1998 - Pocity pouličného našinca
• 1999 - Návrat Krista
• 2000 - Môj rodný cintorín, pamäti
• 2001 - Krst ohňom
• 2001 - Psie dni
• 2005 - Zjavenie, nominovaná do finále Anasoft litera

Poézia

• 1991 - Krutohory
• 1996 - Maranatha

Scenáre

• 1973 - Škola lásky, televízny scenár

• 1974 - Dynamit, televízny scenár
• 1976 - Plukovník Chabert, televízny scenár
• 1979 - A pobežím až na kraj sveta, scenár k filmu podľa knižky Márie Ďuríčkovej
Majka Tárajka

21
http://sk.wikipedia.org/wiki/Du%C5%A1an_Mitana#Dielo
9. Odkazy
• http://lic.ned.univie.ac.at/sk/node/25947
(Universität Wien – Literatur im Kontext; text je v slovenčine)

• http://www.litcentrum.sk/39808
Literárne informačné centrum – Album slovenských spisovateľov
• http://www.litcentrum.sk/de/39808
text v nemčine

• http://www.lca.sk/blox/cms/autori/mitana
nakladateľstvo LCA – životopis, diela, úryvky z diel, rozhovory, ohlasy

• http://diplomovka.awardspace.com/
diplomová práca Daniely Daubnerovej, Bratislava 2001

• http://sk.wikipedia.org/wiki/Dušan_Mitana
článok na Wikipédii (krátky)

• http://www.rozhlas.sk/inetportal/2007/index.php?lang=1&stationID=2
&page=showNews&id=61546
• http://www.rozhlas.sk/inetportal/uploaded_sounds/m3u_61546.m3u
Rádio Devín – Dušan Mitana: Tajomstvo Štedrého večera (22 12 2008),
číta Vlado Minarovič.
10.Príloha 1 – recenzia knihy Dušana Mitanu: Koniec hry
.týždeň 50/2008 str. 61
11. Príloha 2 – Dnes píše Dušan Mitana: Pocta Milanovi Rúfusovi
SME, 12. 12. 2008, http://komentare.sme.sk/c/4220268/pocta-milanovi-rufusovi.html

V 90. žalme, v Mojžišovej modlitbe je napísané: „Čas nášho života je sedemdesiat rokov, pri
dobrej sile osemdesiat rokov, ich pýchou je námaha a strasť: bo rýchle prejde a my odletíme.“
V týchto dňoch, 10. decembra sa dožil Básnik Milan Rúfus osemdesiatky a – chvalabohu –
píše ďalej. Od vydania jeho prvej zbierky Až dozrieme (1956) uplynulo už 52 rokov a keby
som chcel enumeratívne vymenovať všetky jeho knihy pre deti i pre dospelých čitateľov,
všetky jeho eseje, epištoly a preklady, len názvami kníh by som naplnil priestor tejto rubriky.
Napokon, mnohí čitatelia poznajú jeho básne už od malička a dôkazom jeho tvorivej sily je
minuloročná kniha Vernosť a najčerstvejšia knižka modlitbičiek pre deti Anjelíčku, môj
strážničku. Keby som nevedel, že Básnikovi sú proti srsti nadnesené, pompézne a v podstate
prázdne slová a keby som nepoznal jeho nechuť viacmenej ku všetkému, čo je nejakým
spôsobom inštitucionalizované, napísal by som, že osobnosť Milana Rúfusa samotná je
morálnou a nadčasovou umeleckou autoritou, národnou, ba nadnárodnou inštitúciou. No,
prosím – predsa som to napísal. Odpustite Majstre. Vlastne som vám chcel vyjadriť civilne a
bez pátosu – ako príslušník mladšej (hoci už dôchodcovskej) generácie vyznanie hlbokej
vďaky a úcty za váš život a za vaše dielo s nádejou, že nehovorím iba za seba, ale aj za
mnohých mladších i najmladších slovenských umelcov, básnikov i prozaikov, ktorí si vás
úprimne vážia, i keď ich – povedzme - poetika a uhol pohľadu na skutočnosť je prirodzene
(generačne) často odlišná od vašej a možno aj z akejsi ostýchavosti to verejne nedávajú
najavo. Aby som však hovoril iba za seba, vyjadril by som sa slovami Básnika, ktorého obaja
milujeme, Vladimíra Holana:

Jen se narodil, už bylo rozhodnuto...

A ten, kdo rozhodl, pocítil radost.

Takové dítě celou svou bytostí

může pak žíti jenom skrze svobodu

a pro svobodu. Jako by se řeklo:

skrze radost pro bolest, kterou nezměříš.

V knihe Epištoly staré i nové píšete: „Čo som písal, písal som. Čas to môže prijať, čas to
môže odmietnuť. Iba radiť mi nemusí. Veď som písal hlavne vtedy, keď mi nebolo rady ani
pomoci“. Majstre, to, čo ste napísali „s uchom na rodnej zemi“ (a verím, že ešte napíšete), čas
prijal a stále prijíma. Možno práve preto, že ste písali hlavne vtedy, keď vám nebolo pomoci.

Vďaka, Básnik. Úprimná vďaka a hlboká úcta. A Božie požehnanie.

piatok 12. 12. 2008 | Dušan Mitana

Tento článok bol uverejnený v tlačenom vydaní denníka SME. © 2008 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené
a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.