UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE

FAKULTA PRÍRODNÝCH VIED

Astronomia a kozmológia

Marián Lorenc
Stanislav Šimkoviè
Aba Teleki

NITRA 2010
Marián Lorenc
Stanislav Šimkovič
Aba Teleki

Astronómia a kozmológia

KEGA 3/6472/08
Nitra 2010
 Obsah
OBSAH ................................................................................................................................. 1
KAPITOLA 1 ÚVOD .................................................................................................. 6
1.1. Rozmery vo vesmíre ..................................................................................... 8
1.2. Historické mílniky astronómie ..................................................................... 9
1.2.1. Obdobie 4000 r. pnl do 8.st pnl ............................................................... 9
1.2.2. Obdobie 8.st. pnl do15. st nl.................................................................. 10
1.2.3. Obdobie 16.st. – prvá polovica 19. st. .................................................... 12
1.2.4. 4. Obdobie od druhej polovice 19.t ........................................................ 13
KAPITOLA 2 OBJEKTY NA NEBESKEJ SFÉRE ................................................ 15
2.1. Transformácia súradníc .............................................................................. 21
2.1.1. Transformácia rovníkových súradníc na horizontálne a opačne. ........... 21
2.1.2. Opravy astronomických súradníc ........................................................... 22
KAPITOLA 3 ČAS A KALENDÁR ......................................................................... 24
3.1. Svetový čas - UT (Universal Time) ............................................................ 25
3.2. Pásmový čas ............................................................................................... 26
3.3. letný stredoeurópsky čas ( LSEČ) .............................................................. 26
3.4. Dátumová hranica ....................................................................................... 27
3.5. Kalendár...................................................................................................... 27
3.6. Juliánsky dátum (JD) – Juliánský deň ........................................................ 28
KAPITOLA 4 4.KINEMATIKA TELIES SLNEČNEJ SÚSTAVY ....................... 29
4.1. Aspekty planét ............................................................................................ 30
KAPITOLA 5 ZÁKLADY NEBESKEJ MECHANIKY .......................................... 35
5.1. Keplerove zákony ....................................................................................... 35
5.2. Newtonove pohybové zákony popisujú pohyb telesa. ................................ 37
KAPITOLA 6 SLNEČNÁ SÚSTAVA ...................................................................... 40
6.1. Základné delenie: ........................................................................................ 40
6.2. Vznik slnečnej sústavy ............................................................................... 43
KAPITOLA 7 SLNKO .............................................................................................. 45
7.1. Základné parametre Slnka .......................................................................... 45
7.2. Stavba Slnka ............................................................................................... 46
7.3. Jadro............................................................................................................ 48
7.4. Vrstva žiarivej rovnováhy........................................................................... 48
7.5. Zóna konvekcie........................................................................................... 48
7.6. Stavba atmosféry Slnka .............................................................................. 49
7.6.1. Fotosféra ................................................................................................. 49

1
 7.6.2. Chromosféra............................................................................................52
7.6.3. Koróna.....................................................................................................53
7.7. Slnečná aktivita ...........................................................................................54
7.8. Heliosféra ....................................................................................................54
KAPITOLA 8 SLNEČNÁ SÚSTAVA ..................................................................... 55
8.1. Merkúr .........................................................................................................55
8.1.1. Vývoj planéty ..........................................................................................56
8.2. Venuša .........................................................................................................56
8.2.1. Skleníkový efekt .....................................................................................56
8.2.2. Povrch Venuše ........................................................................................57
8.3. Zem..............................................................................................................57
8.3.1. Zemská atmosféra ...................................................................................58
8.3.2. Počasie a klíma. ......................................................................................59
8.3.3. Magnetické pole Zeme ............................................................................59
8.4. Mesiac .........................................................................................................59
8.4.1. Príliv-odliv ..............................................................................................60
8.4.2. Stavba Mesiaca .......................................................................................61
8.5. Mars.............................................................................................................61
8.5.1. Atmosféra Marsu ....................................................................................61
8.5.2. Stavba Marsu ..........................................................................................62
8.5.3. Hľadanie života na Marse .......................................................................62
8.5.4. Mesiace Marsu ........................................................................................62
8.6. Jupiter ..........................................................................................................62
8.6.1. Vnútro Jupitera........................................................................................63
8.7. Saturn ..........................................................................................................65
8.8. Urán .............................................................................................................66
8.9. Neptún .........................................................................................................66
8.10. Malé planéty ................................................................................................67
8.11. Kométy ........................................................................................................67
8.12. Planétky .......................................................................................................68
8.13. Meteoroidy, meteóry, meteority ..................................................................69
KAPITOLA 9 ZÁKLADY ASTROFYZIKY ........................................................... 74
9.1. Absorbcia ....................................................................................................74
9.2. Význam spektroskopie ................................................................................77
9.3. Žiarenie čierneho telesa ...............................................................................77
KAPITOLA 10 ASTRONOMICKÁ TECHNIKA .................................................... 80
10.1. Detektory žiarenia. ......................................................................................82
10.2. Astronómia na rôznych vlnových dĺžkach ..................................................83
KAPITOLA 11 HVIEZDY – ZÁKLADNÉ PARAMETRE .................................... 87
11.1. Hviezdna veľkosť ........................................................................................88
11.2. Povrchové teploty hviezd ............................................................................90
11.3. Spektrá hviezd .............................................................................................90
11.4. Hmotnosti hviezd ........................................................................................94
11.5. Geometrické rozmery hviezd ......................................................................95

2
11.6. Hustota hviezd ............................................................................................ 95
11.7. Rotácia hviezd ............................................................................................ 96
11.8. Magnetické pole hviezd .............................................................................. 96
KAPITOLA 12 VNÚTORNÁ ŠTRUKTÚRA HVIEZD – DEF. ............................. 97
KAPITOLA 13 VZNIK A VÝVOJ HVIEZD .......................................................... 103
KAPITOLA 14 DVOJHVIEZDY ............................................................................ 111
14.1. Vizuálne dvojhviezdy ............................................................................... 111
14.1.1. Sústava Castor ................................................................................. 111
14.1.2. Dvojhviezdny systém - Sírius .......................................................... 111
14.2. Pohyb zložiek v dvojhviezdnom systéme. ................................................ 112
14.3. Astrometrické dvojhviezdy ....................................................................... 113
14.3.1. Planéty okolo iných hviezd .............................................................. 113
14.3.2. Spektroskopické dvojhviezdy .......................................................... 113
14.3.3. Krivky rýchlostí spektroskopických dvojhviezd.............................. 114
14.4. Zákrytové premenné hviezdy ................................................................... 115
KAPITOLA 15 PREMENNÉ HVIEZDY ............................................................... 116
15.1. Skutočné premenné................................................................................... 116
15.2. Pulzujúce premenné .................................................................................. 116
15.3. Eruptívne premenné .................................................................................. 116
15.4. Supernovy ................................................................................................. 116
15.5. Novy ......................................................................................................... 117
15.6. Rekurentné novy ....................................................................................... 118
15.7. Trpaslíčie novy ......................................................................................... 118
15.8. Symbiotické hviezdy ................................................................................ 118
15.9. Zdanlivé premenné ................................................................................... 119
15.10. Zákrytové premenné dvojhviezdy ........................................................ 119
15.11. Rotačné premenné-rotátory .................................................................. 120
KAPITOLA 16 HVIEZDOKOPY ........................................................................... 121
16.1. Otvorené hviezdokopy .............................................................................. 121
16.2. Guľové hviezdokopy ................................................................................ 122
16.3. Farebný diagram hviezdokôp ................................................................... 122
KAPITOLA 17 MEDZIHVIEZDNA HMOTA ...................................................... 125
KAPITOLA 18 GALAXIA-ÚVOD .......................................................................... 129
KAPITOLA 19 URČOVANIE VZDIALENOSTÍ .................................................. 131
19.1. Priame metódy .......................................................................................... 131
19.1.1. Echolokačná metóda ........................................................................ 131
19.1.2. Trigonometrické metódy: denná a ročná paralaxa ........................... 131
Ročná paralaxa .............................................................................................. 132
19.1.3. Metóda pohybových hviezdokôp ..................................................... 133
19.2. Nepriame metódy...................................................................................... 134
19.2.1. Spektroskopická paralaxa ................................................................ 134
19.2.2. Metóda pulzujúcich hviezd ( cefeíd, RR Lyr )................................. 135

3
 19.2.3. Hubbleho zákon ................................................................................136
19.3. Iné metódy určovania vzdialeností vo vesmíre .........................................137
KAPITOLA 20 STAVBA NAŠEJ GALAXIE ......................................................... 138
20.1. Rotácia Galaxie .........................................................................................141
KAPITOLA 21 INÉ TYPY GALAXIÍ ..................................................................... 142
21.1. Typy galaxií...............................................................................................142
21.1.1. Eliptické (E) galaxie .........................................................................143
21.1.2. Špirálové (S) galaxie ........................................................................143
21.1.3. Nepravidelné galaxie ( Irr )...............................................................144
21.2. Vlastnosti galaxií .......................................................................................144
21.2.1. Spektrá galaxií ..................................................................................145
21.2.2. Vzdialenosti galaxií ..........................................................................145
21.3. Fyzikálne vlastnosti galaxií .......................................................................145
21.3.1. Lineárne rozmery ..............................................................................145
21.3.2. Svietivosť galaxií ..............................................................................145
21.3.3. Rotácia galaxií ..................................................................................146
21.3.4. Hmotnosť galaxií ..............................................................................146
21.4. Jadrá galaxií...............................................................................................147
21.4.1. Rádiové galaxie ................................................................................147
21.4.2. Kvazary .............................................................................................148
KAPITOLA 22 STAVBA VESMÍRU ..................................................................... 149
22.1. Miestna skupina galaxií .............................................................................149
22.2. Kopa galaxií Virgo ....................................................................................149
22.3. Ostatné kopy galaxií ..................................................................................150
22.3.1. Vznik kopy .......................................................................................150
22.4. Superkopa ..................................................................................................150
KAPITOLA 23 Z DEJÍN KOZMOLÓGIE .............................................................. 152
23.1. Kozmológia Sumerov ................................................................................154
23.2. Kozmológia a astronómia Mayov .............................................................154
23.3. Záhadná sieť čiar .......................................................................................156
23.4. Mysterium cosmographicum .....................................................................158
23.5. Titiusov – Bodeov rad ...............................................................................158
KAPITOLA 24 SLNEČNÁ SÚSTAVA ................................................................... 160
24.1. Zem............................................................................................................160
24.1.1. Stavba Zeme .....................................................................................160
24.1.2. Atmosféra .........................................................................................162
24.2. Mesiac .......................................................................................................164
24.3. Ostatné planéty ..........................................................................................166
24.3.1. Terestrické planéty ...........................................................................168
Merkúr ...........................................................................................................168
Venuša ...........................................................................................................168
Mars ...............................................................................................................168
24.3.2. Obrie planéty ....................................................................................168
Jupiter ............................................................................................................170

4
 Saturn ............................................................................................................ 170
Urán............................................................................................................... 170
Neptún ........................................................................................................... 170
24.1. Vznik slnečnej sústavy ............................................................................. 170
24.2. Exoplanéty ................................................................................................ 174
24.2.1. Metódy hľadania exoplanét.............................................................. 174
24.2.2. Význam objavovania exoplanét ....................................................... 176
KAPITOLA 25 NAŠA GALAXIA ........................................................................... 178
25.1. Štruktúra Galaxie ...................................................................................... 178
25.2. Vznik hviezd ............................................................................................. 180
25.3. Vývoj hviezd............................................................................................. 182
25.3.1. Biely trpaslík .................................................................................... 184
25.3.2. Supernovy ........................................................................................ 184
25.3.3. Neutrónová hviezda ......................................................................... 186
25.3.4. Červený obor .................................................................................... 186
25.3.5. Čierne diery ...................................................................................... 188
KAPITOLA 26 ZA HRANICAMI GALAXIE ........................................................ 190
26.1. Veľký a malý Magellanov mrak ............................................................... 190
26.2. Typy galaxií .............................................................................................. 190
26.3. Hviezdne populácie .................................................................................. 192
26.3.1. Hviezdy prvej a druhej populácie .................................................... 192
26.3.2. Hviezdy tretej populácie .................................................................. 194
KAPITOLA 27 HLBOKÝ VESMÍR ....................................................................... 198
27.1. Štruktúra vesmíru...................................................................................... 198
27.2. Hubblov zákon .......................................................................................... 198
27.3. Kvazary ..................................................................................................... 200
27.4. Gravitačné šošovky ................................................................................... 204
27.5. Reliktové žiarenie ..................................................................................... 206
KAPITOLA 28 VZDIALENOSTI VO VESMÍRE ................................................. 208
28.1. Meranie vzdialeností v našej Galaxii ........................................................ 208
28.1.1. Trigonometrická metóda .................................................................. 208
28.1.2. Priame meranie vzdialeností ............................................................ 210
28.2. Meranie vzdialeností za hranicami našej Galaxie.................................... 210
28.2.1. Cefeidy ............................................................................................. 210
28.2.2. Supernova Ia .................................................................................... 212
KAPITOLA 29 KOZMOLÓGIA A FYZIKA.......................................................... 214
29.1. Astrofyzika ............................................................................................... 214
29.2. Všeobecná teória relativity ....................................................................... 214
29.3. Veľký tresk ............................................................................................... 216
29.3.1. Éra žiarenia ...................................................................................... 218
29.3.2. Inflácia ............................................................................................. 218
29.3.3. Éra látky ........................................................................................... 220
29.4. Budúcnosť vesmíru ................................................................................... 220

5
 Kapitola 1
ÚVOD
Sledovanie javov na oblohe, ich zaznamenávanie patrí k najstaršej duchovnej čin-
nosti ľudstva. Potreba orientácie na pevnine, na mori, potreba určovania časových
okamihov počas dňa, mesiaca, roka, okamihov historických udalostí si vyžadova-
lo pozorovanie dennej a nočnej oblohy. Aj keď v súčasnosti sa používajú pro-
striedky oveľa rýchlejšej a pohodlnejšej navigácie na Zemi GPS (Global Positio-
ning System) ako poskytuje astronómia a čas sa meria atómovými hodinami,
v nijakom prípade to neznížilo potrebu presných astronomických meraní polôh ne-
beských telies a ani to neovplyvnilo intenzitu astronomických pozorovaní, ba na-
opak neuhasínajúci tok nových poznatkov o vesmíre, ktorý nám poskytuje moder-
ná pozemská a kozmická astronomická technika je výzvou, ktorá dráždi až šokuje
ako odbornú tak aj laickú verejnosť.

Rozostavanie družíc systému GPS v určitom Mobilný prijímač signálu GPS

čase.

Na druhej strane netreba ani špeciálnu astronomickú techniku, už pohľad na

nočnú bezoblačnú hviezdnatú oblohu bez rušivého umelého osvetlenia je vzrušujúci
a prináša hlboký esteticky zážitok. Je preto dôležité chrániť si kvalitné astronomic-
ké prostredie bez zbytočného znečistenia oblohy nevhodným umelým osvetlením.
Astronómia skúma polohu a pohyb nebeských telies v priestore, ich stavbu,
chemické zloženie a fyzikálne vlastnosti. Usiluje sa odpovedať na otázku, ako
vznikli, popísať ich vývoj v čase, určiť ich konečný osud. Mnohokrát sa sa študujú

6
celé systémy telies, galaxie, kopy galaxií, ale aj plyn, prach a ich úloha v stavbe
pozorovateľného vesmíru.
Vesmírne telesá majú veľmi rôznorodé fyzikálne a chemické vlastnosti. Na jed-
nej strane sú to hviezdy zložené hlavne z ionizovaného vodíka a hélia, na druhej
strane planéty, malé planéty, ich mesiace, kométy, asteroidy a meteoroidy zložené
z ťažších prvkov ako vodík a hélium. Ak keď táto hmota tvorí iba 2% celej hmoty
vesmíru, má mimoriadny význam pre vznik živej hmoty vo vesmíre. Mnoho hmoty
je v stave riedkeho plynu medzi hviezdami a galaxiami.

Poznámka: Nemýliť si astronómiu s astrológiou, ktorá je nevedeckou disciplínou, ktorá tvrdí, že uda-
losti na Zemi a osudy ľudí sú určovane polohou nebeských telies, prípadne objavením sa náhlych
astronomických úkazov na oblohe ako je zatmenie Slnka, Mesiaca, jasná kométa, intenzívne padanie
meteórov. Určite zohrala svoju úlohu v historických dobách, keď fungovala ruka v ruke s astronómiou
( pojmy ako aspekty planét, konjunkcia, znamenia zvieratníka a iné hojne využívané v astrológii patria
aj medzi základný pojmový aparát astronómie).

Astrometria – veda o meraní priestoru a času, kde patrí sférická astronómia, kto-
rá sa zaoberá štúdiom polôh nebeských telies a ich pohybov na nebeskej sfére
v rôznych súradnicových sústavách, ich zmien v čase, fundamentálna astrometria,
ktorá určuje súradnice nebeských telies a vytvára fundament-álne katalógy ich
súradníc, definuje základné astronomické konštanty. Úlohou astrometrie je aj určo-
vanie geografických konštánt, azimutov telies a presného času.
Nebeská mechanika ( astrodynamika ), ktorá skúma zákonitosti pohybu nebes-
kých telies v gravitačnom poli ( napr.planét, komét ale aj umelých družíc
a dvojviezd ), určuje ich hmotnosti, stabilitu ich sústav.
Astrometria a nebeská mechanika tvoria klasické odvetvie astronómie.

Medzi moderné smery astronómie patrí:

astrofyzika, ktorá skúma žiarenie nebeských telies, jeho intenzitu a spektrálne
zloženie. Z jeho analýzy určuje fyzikálnu a chemickú podstatu nebeských telies a
kozmického prostredia,
hviezdna astronómia, ktorá skúma štatistické zákonitosti priestorového rozdele-
nia hviezd, hviezdnych sústav, medzihviezdnej hmoty a ich pohybov v našej galaxii
kozmogónia, ktorá skúma vznik a vývoj nebeských telies, planetárnych sústav
kozmológia, ktorá skúma stavbu vesmíru ako celku a jeho vývoj.

Poznámka: V populárne-vedeckej literatúre sa mnohokrát používa pomenovanie astronómie podľa

registrovaného žiarenia alebo častíc z vesmíru. Nevizuálne žiarenie odhaľuje novú tvár vesmírnych
objektov.
- Astronómia
- rádiová (1 mm – 30 m)
- infračervená (0,7µ - 100µ)
- vizuálna (ľudské oko – 350nm – 700nm)
- ultrafialová (91nm - 350 nm)
- röntgenová (0,001nm – 16nm)
- gama (energie 100 KeV- 100 TeV)

7
 - neutrínová
- gravitónová

Hmlovina Eta Carinae (vľavo – vizuálne žiarenie, vpravo – infračervené žiarenie – družica Spitzer)

Základnou metódou astronomického výskumu je pozorovanie pomocou astro-

nomických prístrojov umiestnených na zemskom povrchu alebo na kozmických
sondách, získavanie pozorovacieho materiálu v čo najširšom rozsahu elektromag-
netického spektra.
Astronómia a astrofyzika využíva celú škálu fyzikálnych zákonov
a matematickej štatistiky v spojení s výkonnou počítačovou technológiou pri spra-
covaní získaného dátového alebo obrazového materiálu. Využíva najnovšie postu-
py modelovania a interpretácie pozorovaných astronomických javov.

1.1. Rozmery vo vesmíre

Povinná SI sústava fyzikálnych jednotiek sa používa aj v astronómii a astrofyzike.
Špecifiká astronómie si však vynútili používať aj typicky astronomické jednotky
povolené aj v sústave SI. Vyplýva to z toho, že rozmery vesmírnych objektov sú
obrovské a preto základná jednotka dĺžky m sa javí ako nepraktická a používajú sa
oveľa väčšie jednotky pre dĺžku : astronomická jednotka ( a.j.), svetelný rok ( sv.
r.), parsek ( pc ).

Dĺžkové jednotky :
V slnečnej sústave sa vzdialenosti uvádzajú v astronomických jednotkách a.j. ( ang.
Astronomical Unit, skr. AU ).
1 ‫ = ܷܣ‬1,495 98 × 10ଵଵ m (stredná vzdialenosť Slnko – Zem).
Vzdialenosti ku hviezdam a vzdialenejším objektom sa uvádzajú vo svetelných
rokoch sv.r. (ang. Light Year, skr.ly ), alebo parsekoch (pc ) a ich násobkoch.
1 ly = 9,46. ×10ଵହ m (vzdialenosť, ktorú prekoná svetlo za 1 rok).
1 pc = 3,26 ly = 206 265 AU = 3,084 × 10ଵ଺ m.

8
Poznámka
Priemer Zeme 1mm Priemer Slnka 100mm=10 cm 1AU = 10 m
Proxima Centauri 1000 km

Pre lepšiu predstavu sa v astronómii vyjadujú isté fyzikálne vlastnosti telies v

pomerných jednotkách ( hmotnosti, rozmery, hustoty, a iné ).

Hmotnosti planét slnečnej sústavy sa udávajú v hmotnostiach Zeme.

Hmotnosť Zeme je ‫ܯ‬௓ = 5,9736 × 10ଶସ kg, potom hmotnosť Merkúra je
0,055 ‫ܯ‬௓ .
Hmotnosti hviezd a galaxií možno udávať v hmotnostiach Slnka.
Hmotnosť Slnka ‫ܯ‬ୗ୪୬୩୭ = 1,9891.× 10ଷ଴ kg.
Hmotnosti hviezd sú v intervale 0,08 – 100 ‫ܯ‬ୗ୪୬୩୭ .
Hmotnosti galaxií sú v intervale 10ଽ – 10ଵଵ ‫ܯ‬ୗ୪୬୩୭ .

Tak isto aj isté fyzikálne vlastnosti kozmického prostredia a telies dosahujú ex-
trémne veľké hodnoty.
Celkové magnetické pole neutrónových hviezd je 10ଵଵ T (v pozemských labora-
tóriách sme schopní vytvoriť magnetické pole, ktorého magnetická indukcia je ~
10ସ T).
Hustota prstencovej hmloviny v súhvezdí Lýra je 10ଽ atómov ⋅ mିଷ
( vo vákuu dosiahnuteľnom v pozemských laboratóriách je 10ଵସ atómov ⋅ mିଷ , čo
zodpovedá aj strednej hustote slnečnej koróny dobre viditeľnej pri úplnom zatmení
Slnka). Naproti tomu stredná hustota neutrónových hviezd je 1016 až
10ଵ଼ kg ⋅ mିଷ,kým stredná hustota vody v pozemských podmienkach je
10ଷ kg ⋅ mିଷ .

1.2. Historické mílniky astronómie

Históriu astronómie možno rozdeliť na niekoľko časových úsekov.
1.2.1. Obdobie 4000 r. pnl do 8.st pnl
Predpokladá sa, že v tomto období prvých veľkých civilizácií pozorovali astro-
nomické úkazy, ktoré boli obyčajne spojené s vykonávaním náboženských obradov.
Prvé astronomické poznatky mali už také staré národy ako Babylončania, Číňania,
Egypťania, Mayovia.
V 3-ťom tisícročí pnl Egypťania zistili, že pravidelné záplavy Nílu prichádzajú
skoro po prvom objavení sa najjasnejšej hviezdy na východe pred východom Slnka
(heliaktický východ Síria ). Na základe týchto pozorovaní vytvorili vlastne prvý
slnečný kalendár.

9
 Číňania r. 1361 pnl zaznamenali zatmenie Mesiaca a r. 1216 pnl zaznamenali za-
tmenie Slnka. V 2.-hom tisícročí pnl v starej Číne poznali natoľko pohyb Slnka
a Mesiaca, že vedeli predpovedať slnečné a mesačné zatmenia. Babylončania
v tomto období už poznali 5 „blúdivých hviezd“ Boli to v skutočnosti planéty Mer-
kúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn.
V Európe na juhu Anglicka sa nachádza kamenná megalitická stavba Stonehen-
ge z rokov 2600 až 1700 pnl, ktorá javí prvky astronomického observató-
ria. Mohutné kameňe sú umiestnené tak, že ukazujú významné polohy Slnka
a Mesiaca na oblohe.

Stonehenge - megalitická pamiatka, ktorá slúžila k astronomickým a kultovným účelom

1.2.2. Obdobie 8.st. pnl do15. st nl

Nachádzajú sa prvé nespochybniteľné zápisky o astronomických pozorovaniach.
Babylončania v 8.st. pnl začali pravidelné astronomické pozorovania, určili
dľžku synodického mesiaca a dľžku periódy opakovania sa slnečných a mesačných
zatmení sáros.
Začali sa používať prvé astronomické prístroje, vytvárajú sa prvé astronomické
tabuľky a katalógy.
V Číne v 4.st pnl bol zostavený prvý katalóg hviezd, ktorý obsahoval polohy 809
hviezd.
Boli urobené prvé pokusy o reformu kalendára v Mezopotánii, Egypte a Číne
zavedením priestupných mesiacov, aby rozdiely dľžok ich kalendárnych rokov sa
vyrovnávali s už vtedy známou skutočnou dľžkou roka 365,25d.
Rozkvet astronómie nastal v antickom Grécku, kde boli sformulované predstavy
o svete, ktoré pretrvali až do čias Koperníka.
Filolaos ( 470 – 399 pnl ) tvrdil, že Zem sa otáča okolo osi a obieha okolo cen-
trálneho ohňa spolu s ostatnými planétami, medzi ktoré počítal Slnko, Mesiac,
Merkúr, Venušu, Mars, Jupiter a Saturn. Zaviedol ešte nepozorovateľnú Protizem
a sféru stálic.

10
 Jakubovo žezlo – uhlomerný prístroj Astroláb – prístroj na meranie miestneho času a
polôh nebeských telies

Eudoxos z Knidu ( 408 – 355 pnl ) vytvoril prvú geocentrickú sústavu. Predpo-
kladal, že pozorované planéty sú pripevnené na koncentrických sférach, ktorá sa
otáčajú okolo Zeme. Aristoteles ( 384 – 322 pnl ) z pozorovania tvaru tieňa Zeme
pri zatmení Mesiaca usúdil, že Zem musí byť guľatá. Ním vytvorený geocentrický
systém v strede s nehybnou Zemou sa delil na sublunárnu oblasť, ktorá siahala od
Zeme po sféru Mesiaca a tvorili ju 4 základné elementy oheň, voda, vzduch a zem
a supralunárnu oblasť, ktorá sa nachádzala nad sférou Mesiaca všeko v nej bolo
tvorené zo zvláštnej látky- éteru. Kométy považoval za javy v atmosfére Zeme
a Mliečnu cestu za éterické výpary. Pohyb Zeme jednoznačne popieral, lebo by sa
musel prejaviť v opačnom zdánlivom pohybe hviezd, čo vtedajšie pozorovania
nenaznačovali.
Hipparchos (190 – 125 pnl ) zaviedol do pohybov planét pojem epicyklu.
Vyvrcholením úsilia gréckych astronómov o vysvetlenie pozorovaného vesmíru
( kozmosu ) bol geocentrický systém sveta zavedený do astronómie Klaudiom Pto-
lemaiom ( 90 – 160 nl ). Z pozorovaní vedel určiť polohu planét na oblohe
v budúcnosti.Vo svojom diele Almagest zhrnul, všetky dovtedy známe astronomic-
ké poznatky.
Už v gréckej astronómii sa objavila aj heliocentrická predstava sveta, ktorá po-
chádzala od Aristarcha zo Samu ( 310 – 230 pnl ) a ktorý tvrdil, že Zem sa pohybu-
je okolo nehybného Slnka. Meraniami zistil, že Slnko je väčšie ako Zem a Mesiac
a preto musí byť v strede systému. Jeho názory neboli prijaté antickými astronó-
mami a vrátil sa k ním až oveľa neskôr Koperník.

11
 Geocentrický system sveta podľa Ptolemaia. Heliocentrický system sveta podľa Kopernika
Už spomínaný Hipparchoss určil dľžku slnečného roku,, sklon ekliptiky
k rovníku, precesiu, zostavil katalóg hviezd, rozdelil hviezdy podľa ich jasností do
6-tich tried hviezdnych veľkostí a hviezdy na oblohe zadelil do 49 súhvezdí.
Alexandrijský astronóm Sosigenes na príkaz cisára Gaia Júlia Caesara urobil
významnú reformu kalendára – julianský kalendár ( r. 46 pnl ).
Poznatky gréckej astronómie prevzali neskôr Arabi a až v12.st boli urobené
preklady Ptolemaiovho diela z arabčiny do latinčiny a začala si ho osvojovať aj
Európa. Boli zostavené nové astronomické tabuľky – Alfonzínske tabuľky ( r. 1252
na príkaz kráľa Alfonza X. Kastílskeho ) používané nasledujúce 2.storočia
a posledným úspechom geocentrického systému boli tabuľky efemeríd vytvorené
Johannom Müllerom r. 1474.

1.2.3. Obdobie 16.st. – prvá polovica 19. st.

Mikuláš Koperník (1473 – 1543 ) sa zoznámil s myšlienkami o heliocentrickom
systéme Aristarcha zo Samu a vo svojom diele O pohyboch nebeských sfér uverej-
nil heliocentrický model vesmíru, ktorý bol po čase aj definitívne prijatý.
Jeho predstavy o stavbe sveta, keď všeobecne prijatú tézu o Zemi ako centre
sveta nahradil pohybujúcou sa Zemou okolo Slnka ako centre Kozmu zdvihli neví-
danú vlnu odporu. Významné náboženské, filozofické ale aj astronomické autority
tvrdo brojili proti heliocentrizmu. Trvalo skoro dve storočia než koperníkovci vy-
hrali spor na celej čiare. Významným odporcom Koperníkovho učenia bol astronóm
Tycho Brahe ( 1546 – 1601 ), svojimi pozorovaniami nezistil paralaktický pohyb
hviezd, ako dôsledok pohybu Zeme. Naopak veľký zastánca Koperníka bol astro-
nóm, fyzik a prvý pozorovateľ vesmíru ďalekohľadom Galileo Galilei ( 1564 –

12
1642 ), ktorý videl v sústave Jupitera s jeho 4 mesiacmi istú analógiu so slnečnou
sústavou.

Galileiho ďalekohľady. Kopernikovský system, Ptolemaiovský system. Pozorovaný

tvar fáz Venuše v ďalekohľade potvrdilo Galileimu platnosť
heliocentrického systému

Johannes Kepler ( 1571 – 1630 ) bol ďalší významný koperníkovec, ktorý svo-
jimi tromi zákonmi dokázal popísať pohyb dovtedy známych planét okolo centrál-
neho Slnka. Tak isto jeho zákony neboli okamžite prijaté a až práca Isaaca Newtona
(1643 – 1727 ) Philosophiae naturalis principia mathematica vysvetlila pozorované
pohyby telies na Zemi ale aj telies v pozorovanom vesmíre. Newtonova gravitačná
teória sa vynikajúco uplatnila pri skúmaní pohybov komét a svoj triumf zavŕšila
predpovedaním polohy novej planéty na základe pozorovaných porúch v pohybe
Uránu. Planéta bola skutočne objavená Johannom G. Gallem r.1846 a dostala meno
Neptún.
1.2.4. 4. Obdobie od druhej polovice 19.t
Druhá polovica 19. st je charakteristická zavádzaním do astronómie nových tech-
nológií, ktoré spôsobili kvalitatívny ale aj kvantitatívny skok v astronomických
pozorovaniach a znamenali zrod astrofyziky. Začali sa konštruovať veľké refraktory
(doposiaľnajväčší Clarkov s priemerom objektívu 102 cm), reflektory
s postriebrenými zrkadlami, ktoré boli opatrené fotografickými prístrojmi, fotomet-
rami a spektrografmi.

13
 Astronomická fotografia umožnila zachytiť obraz astronomických objektov,
ktoré boli okom dovtedy neviditeľné (napr. James E. Keeler nafotil na Lickovom
observatóriu koncom 19. st desaťtisíce hmlovín). Fotografické spektrá objektov sa
mohli pohodlne spracovať a študovať.
Spektroskopia samotná zmenila pohľad na podstatu vesmírnych objektov. Gus-
tav R. Kirchhoff ( 1824 – 1887 ) a Robert W. Bunsen dokázali, že Fraunhoferove
čiary v spektre Slnka dokazujú prítomnosť známych chemických prvkov na Slnku.
To isté platí o spekrách hviezd a iných nebeských vesmírnych objektov. Z meraní
polôh spektrálnych čiar a ich porovnania s polohami laboratórnych čiar bolo možné
určiť rýchlosť pohybu objektov v smere zorného lúča a jeho smer (Christian J. Do-
ppler 1803 – 1853 ). Z rozštepu spektrálnych čiar bolo možné určiť veľkosť
a polaritu magnetického poľa ( Zeemanov jav). George E. Halle dokázal r.1908, že
slnečné škvrny sú oblasti silného magnetického poľa.
Fotometria poskytuje ďalší významný parameter nebeských objektov. Umožňuje
určiť energiu žiarenia nebeského telesa prípadné jej zmeny. Prvý vizuálny fotome-
ter zostrojil r.1861 Karl F. Zollner. Fotometrický katalóg hviezd s vizuálny-
mi hviezdnými jasnosťami do 6,5m vydal E. Ch. Pickering r. 1908.
Spektroskopia a fotometria hviezd umožnila vytvoriť Hertzsprung-Russelov dia-
gram, ktorý patrí k základným prostriedkom pri analýze vývoja hviezd.
20.st. je charakteristické rozšírením astronomického pozorovania na celé elek-
tromagnetické spektrum ( radioastronómia – K.G.Jansky r. 1932, neutrínová astro-
nómia – Robert Davis r. 1967), rozšírením astronomického pozorovania do Kozmu
( prvá umelá družica Zeme r.1957 ).
Astrofyzika získala veľmi výkonný prostriedok teoretického výskumu a to obec-
nú teóriu relativity a kvantovú mechaniku v spojení s modernou výpočtovou techni-
kou.

14
 Kapitola 2
Objekty na nebeskej sfére
Nebeské objekty sa pozorujú na oblohe, ktorá má tvar polosféry so
stredom v mieste pozorovateľa a dotýka sa na horizonte povrchu Zeme.
Bod na oblohe priamo nad pozorovateľom je zenit, priamo pod ním je
nadir.

Oblúk EW – svetový rovník na nebeskej sfére Určovanie uhlových vzdialeností objektov

pre pozorovateľa na severnej pologuli na oblohe

Pri základnej orientácii je nutné poznať smery východ, západ, sever a juh. Ok-
rem kompasu na určenie svetovýh strán dobre poslúži v noci hviezda Polárka
v súhvezdí Malého voza, cez deň Slnko, Ktoré kulminuje priamo na juhu.
Polohu konkrétneho astronomického objektu možno zhruba popísať pojmami,
že sa napr. nachádza v blízkosti východného horizontu, v zenite, v súhvezdí Býka,
atď.
Vynikajúcou pomôckou pri orientácii na nočnej oblohe je znalosť súhvezdí prí-
padne mapa hviezdnej oblohy alebo otáčavá mapa..
Obloha je rozdelená na 88 súhvezdí. Sú to oblasti ohraničené na nebeskej sfére
úsekmi hlavných kružníc. Jasné hviezdy v súhvezdiach vytvárajú obrazce a podľa
nich sa polohy súhvezdí ľahko identifikujú. Hviezdy v súhvezdiach nie sú obyčajne
fyzikálne viazané.

15
Zobrazenie súhvezdia Oriona na stre- Zobrazenie súhvezdia Oriona na súčasnej mape
dovekej mape

Orion - rozloženie hviezd v priestore (vzdialenosť v svetelných ro-

koch - ly)
Betelgeuze 428 ly (α Ori), Rigel 1400 ly (β Ori)
Bellatrix 243 ly (γ Ori), Mintaka 916 ly (δ Ori)
Alnilam 1340 ly (ε Ori), Alnitak 815 ly, (ζ Ori,), Saiph 722 ly (κ
Ori)

Súhvezdie Oriona na fotografii

16
 Pre pozorovateľov v rôznych geografických šírkach mimo oblasti zemského
rovníka sú niektoré súhvezdia viditeľlné počas celeho roku – cirkumpolárne sú-
hvezdia a sú iné súhvezdia trvalo neviditeľné. Medzi významné cirkumpolárné sú-
hvezdia pre našu zemepisnú šírku patrí Veľká medvedica ( Ursa Maior, Uma),
Malá medvedica ( Ursa Minor, Umi ), Kasiopea (Cassiopea, Cas ).

Nočná obloha v čase letného slnovratu Nočná obloha v čase zimného slnovratu

Súhvezdia sa delia aj podľa ročnej doby pozorovateľnosti na jarné, letné, jesenné

a zimné.
Slnko počas pohybu po ekliptike prechádza cez 12 ( v skutočnosti 13 ) súhvezdí,
ktoré sa nazývajú zodiakálne (ekliptikálne ) súhvezdia. Zodiakálne (ekliptikálne
súhvezdia ) sú Vodnár ( Aquarius, Aqr), Baran ( Aries, Ari), Rak ( Cancer, Cnc ),
Kozorožec ( Capricornus, Cap ), Blíženci ( Gemini, Gem ), Lev ( Leo, Leo ), Váhy
( Libra, Lib ), Ryby ( Pisces, Psc ), Strelec ( Sagittarius, Sgr ), Škorpión ( Scorpius,
Sco ), Býk ( Taurus, Tau ), Panna ( Virgo, Vir )
Poznámka: Zodiakálne súhvezdia
Slnko počas pohybu po ekliptike prechádza cez 12 ( v skutočnosti 13 ) súhvezdí,
ktoré sa nazývajú zodiakálne (ekliptikálne ) súhvezdia.. Boli známe už v časoch
Babylónu a patria dodnes k významnej výbave astrologických horoskopov.Ak o
polnoci je určité zodiakálne súhvezdie na miestnom meridiáne, Slnko sa nachádza
v opačnom zodiakálnom súhvezdí posunutom na oblohe o 180°.
Súhvezdia sú pomenované latinsky, majú latinskú skratku, okrem pomenovania
v rodnom jazyku.

17
 Poloha objektov na oblohe je oveľa presnejšie uvádzaná pomocou príslušných
astronomických súradníc.
Pomocou astronomických prístrojov sa dajú určiť súradnice v uhlovej miere da-
ného objektu pre daný okamžik pozorovania.

Sférický trojuholník ABC Rovníkový systém súradníc na oblohe kopíruje

geografický systém na Zemi

Poznámka:
Hipparchos sa pokladá za zakladateľa sférickej trigonometrie, ktorú dovŕšil Klaudius Ptolemaios.

Astronomický rovníkový systém súradníc je vlastne geografický systém súrad-

níc prenesený na oblohu.
Zemepisná šírka objektu na Zemi zodpovedá deklinácii telesa na oblohe a zeme-
pisná dĺžka rektascenzii, Greenwichský poludník na Zemi zodpovedá hlavnej kruž-
nici na nebeskej sfére prechádzajúcej jarným bodom.
Poloha telesa na zemskom povrchu je určená dvoma súradnicami, na oblohe tak
isto.
V astronomickej praxi sa používa viacero systémov astronomických súradníc.
Sú to súradnice horizontálne, rovníkové I. a II. druhu, ekliptikálne, galaktické.
Jednotlivé astronomické súradnicové sústavy sú určené základnými rovi-
nami a smermi.

Horizontálne súradnice- výška (h) a azimut (A )

Sú to súradnice lokálne, platné v danom okamžiku pre pozorovateľa iba na danom
mieste. Pre iné miesto nepoužiteľné. Na druhej strane sa s nimi ľahko pracuje.

18
 Horizontálny systém súradníc

Základnými rovinami sú horizontálna rovina kolmá na smer tiaže v bode pozo-

rovateľa na povrchu Zeme a rovina miestneho poludníka tj. najväčšia kružnica kol-
má na horizont prechádzajúca zenitom, nadirom a svetovým pólom.
Základný smer je južný bod (S), ktorý je priesečníkom miestneho poludníka
s horizontom. Významné body sú zenit a nadir. Odčítanie horizontálnych súradníc
hviezdy HV je naznačené na obrázku. Hodnoty súradníc sú v intervale
−90°° ≤ ℎ ≤ +90° a 0° ≤ ‫ ≤ ܣ‬360°.
Je výhodné zaviesť aj zenitovú vzdialenosť ‫ݖ‬, pre ktorú platí
‫ = ݖ‬90 – ℎ.
Vidno, že výška svetového pólu
ℎ௉ = ߮,
߮ je zemepisná šírka miesta pozorovateľa.
Astronomické objekty kulminujú na miestnom poludníku (meridiáne).

Rovníkové súradnice I. druhu a II druhu - deklinácia (ߜ) , hodinový uhol (‫)ݐ‬

alebo rektascenzia (ߙ).
Súradnice I.druhu sú lokálne, pre iné pozorovacie miesto nepoužiteľné, ale na-
stavuje sa podľa nich ďalekohľad na paralaktickej montáži.
Súradnice II. druhu sú súradnice platné pre všetkých pozorovateľov na Zemi
a sú uvádzané v astronomických ročenkách, katalógoch.

19
 Rovníkovníkové súradnice I. a II. Druhu

Základnými rovinami sú rovina zemského rovníka pretínajúca nebeskú sféru vo

svetovom rovníku a rovina miestneho poludníka (pre I. druh), ktorá je kolmá na
svetový rovník a pretína nebeskú sféru v hlavnej kružnici, ktorá prechádza južným
smerom a svetovým pólom, alebo rovina kolmá na svetový rovník a prechádza jar-
ným bodom a svetovým pólom (pre II. druh).
Základný smer je južný bod ( S ) pre I. druh alebo jarný bod ( pre
II. druh ) , ktorý je priesečníkom svetového rovníka a ekliptiky. Významné body sú
severný a južný svetový pól.
Odčítanie rovníkových súradníc I. druh a II. druhu je naznačené na obrazku.
Hodnoty rovníkových súradníc I. druhu sú v intervale -90° ≤ δ ≤ +90° a
0 ≤ ‫ ≤ ݐ‬360° alebo 0୦ ≤ ‫ ≤ ݐ‬24୦ (1୦ = 15° ), hodnoty rovníkových sú-
radníc II. druhu sú v intervale −90° ≤ δ ≤ +90° a 0 ≤ α < 360° alebo
0୦ ≤ α < 24୦ .
Platí
θ = α + ‫ݐ‬,
kde θ je hviezdny čas.
Hviezdny čas je definovaný ako hodinový uhol jarného bodu. Pri pozorovaní
s ďalekohľadom na paralaktickej montáži treba nastaviť hodinový uhol ‫ ݐ‬astrono-
mického objektu a k tomu sa potrebuje miestny hviezdny čas, ktorý sa dá určiť
z Greenwichského hviezdneho času, ktorý je uvádzaný v ročenkách.
Ekliptikálne súradnice majú svoje uplatnenie v slnečnej sústave a galaktické sú-
radnice pri určovaní súradníc objektov v našej galaxii. majú základ

20
 2.1. Transformácia súradníc
Polohy astronomických objektov na oblohe sú obyčajne uvádzané v astronomickej
literatúre v rovníkových súradniciach.
súradniciach To sa týka aj efemeríd ( polôh pre daný čča-
sový okamih ) Slnka, Mesiaca, planét a iné. Pre pozorovateľa na určitom mieste na
Zemi je vhodnejšie poznať horizontálne súradnice daného objektu
objektu pre daný čas
pozorovania. Pomocou transformačných vzorcov je možné vypočítať potrebné ssú-
radnice. Z transformačnýh vzťahov možno ďalej určiť východ, kulmináciu, západ
nebeských telies, dĺžku svitania,atď.
2.1.1. Transformácia rovníkových súradníc na horizontálne
horizontá a opačne.

Riešenie transformácie vychádza z nautického sférického trojuholníka PZHv

sin  cos  cos

sin 
cos  cos   cos sin
 sin cos
cos 
sin  sin sin
 cos cos
cos 
kde ‫ ݐ‬je hodinový uhol nebeského objektu, ktorý treba určiť z jeho re
rek-
tascenzie ߙ. Platí ‫ ݐ‬ൌ θ୫ െ ߙ , kde θ୫ je miestny hviezdny čas a ߮ je
zemepisná
pisná šírka pozorovacieho miesta. Veličina ‫ ܣ‬je azimut nebeského
objektu.
Opačná transformácie je

21
 sin ‫ ݐ‬cos ߜ = cos ℎ sin ‫ ܣ‬,
cos ‫ ݐ‬cos ߜ = cos ߮ sin ℎ + sin ߮ cos ℎ cos ‫ܣ‬,
sin ߜ = sin ߮ sin ℎ − cos ߮ cos ℎ.
Poznámka: pri východe nebeského objektu platí h = 0°.

2.1.2. Opravy astronomických súradníc

Astronomické súradnice daného objektu získané meraním uhlomerným astronomic-
kým prístrojom sú iba zdanlivé a treba ich opraviť o refrakciu, aberáciu, paralaxu,
precesiu a nutáciu, aby sa dostali skutočné súradnice.
Refrakcia je spôsobená zemskou atmosférou a spôsobuje, že v dôsledku lomu
svetelného lúča objekt je viditeľný nad obzorom, aj keď v skutočnosti je pod obzo-
rom.Ak sa považuje za západ Slnka zmiznutie jeho horného okraja pod horizont
a za jeho východ objavenie sa jeho okraja nad horizont a uvažuje sa s refrakciou,
potom pre všetky geografické šírky a pre všetky dni v roku je dĺžka dňa vždy väč-
šia, než by bola bez existencie refrakcie.Na rovníku je deň vždy dlhší ako noc, na
zemských póloch polárny deň je dlhší než polrok a na iných geografických šírkach
rovnaká dĺžka dňa a noci nastáva skôr alebo neskôr než Slnko príde do jarného bo-
du alebo jesenného bodu.
Aberácia je spôsobená konečnou rýchlosťou svetla. Paralaxa je spôsobená geo-
metriou polohy pozorovateľa a objektu.
Precesia súvisí s precesiou rotačnej osi Zeme.Zemská rotačná os vykonáva pre-
cesný pohyb okolo pólu ekliptiky s periódou asi 25 600 r (Platónsky rok). Za 1 rok
je to 50´´ a 1°ya 72 r. Precesný pohyb objavil Hipparchos z Nicaea (asi 150 r pnl.).

Precesný pohyb zemskej rotačnej osi medzi hviezdami

22
Precesia spôsobuje, že jarný bod sa posúva na oblohe smerom na západ tj. späť
proti rektascenzii po ekliptike a tým sa mení nultý bod pre odčítavanie rektascenzie
a tým aj veľkosť rektascenzie. Teraz je v Rybách,
R. 2597 vstúpi do súhvezdia Vodníka. V 1. roku nášho letopočtu bol v Baranovi
a r.1900 pnl bol v Býkovi.
Bod letného slnovratu teraz opúšťa Blížencov a vstupuje do Býka. 1.r. nl bol
v Rakovi (obratník Raka).
Severný svetový pól v dôsledku precesie mení svoju polohu medzi hviezdami.
R. 2000nl je vzdialený 0,75° od hviezdy Polárky ( názov ); najbližšie k nej bude r.
2099. R. 2700 pnl bola severná hviezda Thuban v Drakovi.
Nutácia je spôsobená Mesiacom.
Ak sú súradnice objektu opravené o tieto vplyvy, platia tieto súradnice pre isté
ekvinokcium ( polohu ekvinokcia na oblohe ) napr, 1950,0 alebo 2000,0.

23
 Kapitola 3
Čas a kalendár
Meranie času, tvorba kalendárov patrí k najstarším úlohám astronómie. Vychádza
sa pritom z astronomických javov ako je ročný obeh Zeme okolo Slnka a z toho
vyplývajúce striedanie ročných období, rotácie Zeme okolo osi a z toho vyplývajú-
ce sa striedanie dňa a noci. Nakoľko obeh Zeme a aj jej rotácia môže byť definova-
ný niekoľkými spôsobmi, vznikajú problémy s jednoznačným definovaním časo-
vých úsekov a v praxi sa vyskytuje niekoľko časových škál a kalendárov.
Siderický deň je časový úsek medzi dvoma nasledujúcimi prechodmi tej istej
hviezdy tým istým miestnym poludníkom (meridiánom).
Slnečný deň je časový interval medzi dvoma za sebou nasledujúcimi prechodmi
Slnka tým istým meridiánom.
Nakoľko počas slnečného dňa sa Zem aj posunie na dráhe okolo Slnka, potom
kompletná otočka Zeme vzhľadom na Slnko je dlhšia ako otočka Zeme vzhľadom
na hviezdy. Slnečný deň je asi o 4m dlhší ako hviezdny (siderický) deň.

Poznámka: Siderický deň trvá 23h56m04,0905s v jednotkách času UT.

Bežný občiansky život sa riadi slnečným časom, ktorý je určený zdanlivým po-
hybom Slnka okolo Zeme. Pravý slnečný čas je hodinový uhol pravého Slnka +12h
( alebo hodinový uhol fiktívneho pravého anti-Slnka, ktoré predstavuje fiktívny bod
na ekliptike oproti Slnku).

Poznámka: pravý slnečný čas na danom mieste ukazujú slnečné hodiny.

Dĺžka pravého slnečného dňa sa mení počas roka. Je to dôsledok excentricity

zemskej dráhy a sklonu ekliptiky k rovine svetového rovníka.
Z dôvodu rôznej dĺžky dňa je pravý slnečný čas nevhodný v občianskom živote
a preto sa zaviedol rovnomerne plynúci stredný slnečný čas. Je definovaný ako
hodinový uhol + 12h stredného Slnka, ktoré sa pohybuje konštantnou rýchlosťou po
svetovom rovníku, pričom a spolu s pravým Slnkom prechádza v tom istom oka-
mžiku jarným bodom. Vzťah medzi pravým a stredným slnečným časom je daný
časovou rovnicou.
Časová rovnica = pravý slnečný čas – stredný slnečný čas
Počas roka časová rovnica má 2 minimá a 2 maximá:

24
11. februára -14,5m
14.mája + 4m
26. júla -6,4m
3. novembra +16,3m

V dôsledku platnosti časovej rovnice nastáva asymetrický posun východu

a západu Slnka. Najskorší západ nenastáva na deň zimného slnovratu ale o 11 dní
skôr. Naproti tomu najneskorší východ nastáva 10 dní po zimnom slnovrate. Ďalej
doobedie a poobedie v dňoch ekvinokcií je rôzne dlhé.

Poznámka: V dôsledku refrakcie zemskej atmosféry neplatí, že v dňoch ekvinokcií je deň a noc rovnako
dlhá. Napr. pre 40°sev. šírky rovnosť platí pre cca 17.3. a 26.9. V dňoch rovnodennosti je deň asi
o 9m dlhší ako noc pre uvedenú zemepisnú šírku.

Poloha Slnka počas roka vzhľadom na svetový rovník Analemma (polohy Slnka počas
roka na poludnie

3.1. Svetový čas - UT (Universal Time)

R. 1926 bol zavedený čas UT, ktorý je ekvivalentný strednému slnečnému času na
Greenwichskom meridiáne. Je odvodený pomocou matematických vzťahov z oveľa
presnejšie merateľného siderického času. Nakoľko sa mení poloha zemských pólov
a tým aj poloha meridiánu, na ktorý je viazaný prechod sledovaných hviezd pri
určovaní siderického času, bol zavedený čas UTC ( Coordinated Universal Time ),
ktorého jednotkou je SI – sekunda, ktorej dĺžku zachovávajú s vysokou presnosťou
atómové hodiny a ktorý je upravovaný tak, aby čo najlepšie sledoval pohyby Slnka.

25
Poznámka: V sústave SI je jednotkou času 1 s, ktorá je s vysokou presnosťou chránená pomocou ató-
mových hodín a je definovaná ako doba trvania 9192631770 periód žiarenia, ktoré vzniká prechodom
medzi dvoma veľmi jemnými hladinami základného stavu atómu cézia 133.

UTC najlepšie vyhovuje občianskym potrebám a je distribuovaný pomocou rá-

diovysielačov DCF77 spotrebiteľom.
Nakoľko atómové hodiny udržujú dĺžku sekundy definovanú z dĺžky trvania tro-
pického roku 1900, ktorý bol najkratší ako priemerný a nakoľko sú nepravidelné
zmeny v zemskej rotácii, musí sa UTC upravovať vkladaním alebo odoberaním
sekundy podľa potreby a to 30. júna a 31.decembra podľa pokynov medzinárodné-
ho časového centra BIH v Paríži.

3.2. Pásmový čas

Každý poludník má svoj vlastný slnečný čas, čo by mohlo vážne skomplikovať
efektívne fungovanie praktického života a preto bol r. 1884 zavedený pásmový čas.
Povrch Zeme bol rozdelený v smere poludníkov na pásma o šírke 15°, čo je ekviva-
lentné 1h. Zem sa otočí o 360° za 24h. V každom časovom pásme sa používa ten istý
čas, ktorý zodpovedá strednému slnečnému času pre poludník, ktorý leží v strede
pásma. Čas používaný v strednej Európe je stredoeuropsky čas ( SEČ ) a platí
ܵ‫ܧ‬Č = ܷܶ + 1
.
Tento čas sa u nás použiva iba v zimných mesiacoch. V letných mesiacoch sa
používa u nás

3.3. letný stredoeurópsky čas ( LSEČ)

‫ܧܵܮ‬Č = ܷܶ + 2
.

Časové pásma

26
 3.4. Dátumová hranica
Z praktických dôvodov bolo potrebné stanoviť na Zemi poludník, kde začína nový
deň - dátumová hranica. Z praktických dôvodov bola vybratá v riedko osídlených
miestach Zeme a pokrýva asi 180° poludnik. Pri jej prekročení smerom na východ
sa posúva dátum o 1 deň späť a opačne.

3.5. Kalendár.
Dlhšia jednotka pre počítanie času ako 1 deň je 1 rok a s ňou súvisí aj zavedenie
kalendára. Vo veľkej väčšine krajín sa teraz už používa slnečný kalendár tj. kalen-
dár, ktorý súvisí s obehom Zeme okolo Slnka a s tým súvisiacou ročnou periódou
zmien ročných období na Zemi.

Poznámka:Používa sa aj lunárny kalendár, poprípade lunárno-solárny kalendár, ale iba v niektorých

krajinach.

Slnečný kalendár má za základ tropický rok. Tropický rok je doba medzi dvoma
po sebe idúcimi prechodmi Slnka bodom jarnej rovnodennosti. Žiaľ, slnečný kalen-
dár ako aj iné kalendáre nemá celistvý počet dní v roku a preto, aby Slnko prechá-
dzalo jarným bodom približne v ten istý deň v roku, treba dodávať alebo uberať isté
kompenzačné (priestupné) dni.
Slnečný kalendár sa objavil asi 2700 p.n.l. v Egypte. Rok mal 365 dní. Tropický
rok je ale o 0.2422 dňa tj.5h48m46s dlhší ako rok o 365 dňoch a tak za 4 roky
rozdiel narastie na 1 deň (za 1460 rokov Slnko prechádza jarným bodom v ten istý
kalendárny deň v roku).
J. Caesar r. 46 p.n.l. prikázal vykonať reformu kalendára, ktorý sa na jeho po-
česť volá Juliánsky kalendár. Reforma spočívala v tom, že roky deliteľné číslom 4
mali o 1 deň viac teda 366 dní – priestupné roky. Juliánsky kalendár má takto v
priemere 365.25 dní tj. kalendárny rok je o 0,0078 dní dlhší ako tropický rok. Za
128 rokov rozdiel narastie na 1deň. Do roku 1582 n.l. narástol rozdiel už na 10dní
a nastal problém s dátumom slávenia cirkevných sviatkov.
Pápež Gregor XIII r. 1582 vyhlásil reformu Juliánskeho kalendára a to tak, že
po 4.októbri 1582 nasledoval 15.október 1582, ďalej roky s celistvým počtom sto-
ročí, ktoré nie sú deliteľne 4 po oddelení posledných 2 núl bez zvyšku, nie sú pre-
stupné (1700, 1800, 1900, 2100,…). Priestupné sú iba tie celistvé storočia, ktoré sú
deliteľné číslom 4 bez zvyšku (1600, 2000, 2400…).
Dĺžka stredného gregoriánskeho roku je takto 365,2425 dní, čiže kalendárny rok
je dlhší oproti tropickému roku iba o 0.0003 dňa. Rozdiel 1deň vznikne až po 3300
rokoch.
Gregoriánsky kalendár bol zavedený v západnej Európe v 16. – 17. st. V Rusku
bol zavedený až r. 1918.

27
 Delenie roka na mesiace a ich názvy pochádzajú zo starého rímskeho lunárneho
kalendára.
Názvy dní v týždni sa viažu na názvy Slnka, Mesiaca a známych planét.

pondelok – deň Mesiaca štvrtok – deň Jupitera

utorok- deň Marsu piatok – deň Venuse
streda – deň Merkura sobota – deň Saturna
nedeľa – deň Slnka

Začiatok počítania rokov v kalendári závisí od zvolenej éry. Začiatok našej éry
je rok narodenia Krista, takže historické udalosti pred narodením Krista sa označu-
je mínus alebo sa pridá p.n.l. a udalosti po narodení Krista sú označené plus alebo
n.l.
Začiatok počítania roku v našom kalendári bol stanovený na 1. január.

3.6. Juliánsky dátum (JD) – Juliánský deň

Zistiť koľko dní ubehlo medzi dvoma udalosťami pomocou nášho kalendára
môže robiť problém (priestupný rok, rôzna dĺžka mesiacov). Bolo zavedené julián-
ske dátum Francúzom J.Scaligerom (1540-1609).

Poznámka: nemýliť si s Julianskym kalendárom.

Začiatok počítania dní stanovil na svetové poludnie 1. januára 4713 p.n.l. Od-
vtedy sa nepretržite číslujú nastupujúce nové juliánske dni. Juliánsky dátum (JD)
možno nájsť v astronomických ročenkách, ale aj na internete. Nakoľko JD pôvodne
začínal na svetové poludnie a deň v našom živote začína o polnoci bol zavedený aj
modifikovaný juliansky dátum (MJD), ktorý začína na svetovú polnoc.Hodiny,
minúty,sekundy a zlomky sekúnd v danom dni sú uvedené v zlomkoch JD.

28
 Kapitola 4
4.Kinematika telies slnečnej
sústavy
Za priaznivého počasia, keď sú nebeské telesá dobre viditeľné, možno pomerne
v krátkom čase skonštatovať, že napr. Slnko sa posunulo na oblohe smerom na zá-
pad, že hviezda je na oblohe oveľa vyššie ako bola pred hodinou, že napr. Venuša,
ktorá sa dala pozorovať ešte pred dvoma hodinami už zapadla. Telesá vykonali na
oblohe pohyb. Telesá sa zdanlivo pohybujú pre pozorovateľa na severnej pologuli v
smere hodinových ručičiek.Je to ale zdanlivý denný pohyb, ktorého príčinou je
skutočná rotácia Zeme okolo vlastnej osi smerom opačným. Telesá na oblohe vy-
chádzajú, kulminujú a zapadajú. Cirkumpolárne súhvezdia pre danú zemepisnú
šírku nezapadajú.
Po dlhodobejšom pozorovaní možno skonštatovať, že Slnko v lete kulminuje
oveľa vyššie ako v zime, že isté súhvezdia viditeľné na večernej oblohe na jar, na
jeseň sú večer neviditeľné. Telesá vykonali pohyb. Je to znova zdanlivý ročný po-
hyb. Slnko sa zdanlivo pohybuje medzi hviezdami po myslenej dráhe – ekliptike.
Príčinou je skutočný pohyb Zeme okolo Slnka počas roka.
Oveľa rýchlejší pohyb vykonáva medzi hviezdami má Mesiac, pričom sa pozo-
rujú jeho fázy. Poznajú sa 4 základné fázy: nov, prvá štvrť, spln a posledná štvrť. V
nove je Mesiac na dennej oblohe, potom Mesiac začína dorastať, vidno ho na ve-
černej oblohe a osvetlená časť Mesiaca vykazuje tvar písmena D, asi po 7 dňoch je
Mesiac v splne a žiari celý jeho disk odrazeným slnečným svetlom počas celej noci,
potom začína z osvetleného disku ubúdať ( Mesiac cúva ), osvetlená časť má tvar
písmena C a po ďalších 7 dňoch od splnu je Mesiac v poslednej štvrti, keď vychá-
dza o polnoci a naďalej cúva ,až o 7 dní sa vráti na dennú oblohu. Akú veľkú osvet-
lenú časť Mesiaca vidno, súvisí so vzájomnou polohou Slnka, Zeme a Mesiaca.
Celková dĺžka zmeny fáz trvá 1 synodický mesiac, tj. 29,5305 dňa.
Vidno, že určité fázy Mesiaca možno pozorovať iba v istých časových úsekoch
počas dňa. Napr. Mesiac v splne nikdy nemožno vidieť cez deň; Mesiac do prvej
štvrti nikdy nemožno vidieť po polnoci, atď.
Mesiac každý nasledujúci deň vychádza o 53 min neskôr. Súvisí to s momentál-
nou polohou Mesiaca na jeho dráhe pri obehu okolo Zeme, ktorá zviera 5° s rovi-

29
nou ekliptiky a s rotáciou Zeme. Mesiac obehne Zem za 1 siderický mesiac tj. 27,3
dňa.
Pohyb planet na oblohe sa javí ešte komplikovanejší. Dve planéty Merkúr a Ve-
nuša môžu sa vzdialiť od Slnka o istý maximálny uhol, pričom ich možno pozoro-
vať buď nad východným obzorom tesne pred východom Slnka, alebo večer nad
západným obzorom po západe Slnka. Ostatné planéty , ak sú na nočnej oblohe,
vykazujú občas pohyb opačný oproti pôvodnému pohybu.
Pozorovateľnosť nebeských telies vysvetlil čiastočne už Ptolemaiov geocentric-
ký model Vesmíru, ale fyzikálne správne vysvetlenie podal až Koperníkov helio-
centrický systém vesmíru.
Kinematické vlastnosti telies slnečnej sústavy popísali 3 Keplerove zákony (
viď dynamiku slnečnej sústavy ).

4.1. Aspekty planét

Koperníkova slnečná sústava pozná vnútorné ( Merkúr, Venuša ) a vonkajšie (
Mars, Jupiter a Saturn ) planéty vzhľadom na ich dráhy voči dráhe Zeme. Vnútorné
planéty sa pohybujú rýchlejšie ako Zem a tá sa pohybuje rýchlejšie ako vonkajšie
planéty.
Vnútorné planéty môžu byť v dolnej a hornej konjunkcii so Slnkom, sú blízko
Slnka a preto sú na dennej oblohe nepozorovateľné. Najlepšie sú pozorovateľné v
období elongácií.
V období západnej elongácie planéta vychádza a zapadá pred východom
a západom Slnka, v období východnej elongácie planéta vychádza a zapadá po
východe a západe Slnka.
Maximálna hodnota elongácie pre Merkúr je 16°, ak je Merkúr v perihéliu svo-
jej dráhy a 27°56’, ak je v aféliu svojej dráhy. Maximálna hodnota elongácie pre
Venušu je 45°54´, ak je Venuša v perihéliu svojej dráhy a 46°44´, ak je v aféliu
svojej dráhy.
Ak vnútorné planéty sa v dolnej konjukcii nachádzajú v rovine ekliptiky, možno
pozorovať vzácný astronomický úkaz prechodu Merkúra alebo Venuše cez slnečný
disk.
Vonkajšie planéty pri konjunkcii so Slnkom sú nepozorovateľné. Najlepšie sú
pozorovateľné v období opozície nakoľko sú pozorovateľné po celú noc ,ale sú aj
najbližšie k Zemi.
Pri vonkajších planétach možno pozorovať západnú alebo východnú kvadratúru,
keď uhol (planéta – Zem – Slnko) sa rovná 90°.
Počas západnej kvadratúry planéta vychádza o polnoci, kulminuje ráno a zapadá
na poludnie.
Počas východnej kvadratúry planéta vychádza na poludnie, kulminuje večer a
zapadá o polnoci.

30
 Významné polohy planét vzhľadom k Zemi a Slnku

Skladaním pohybu Zeme a planéty vzniká nepravidelný zdanlivý pohyb planéty

po oblohe v tvare slučky. Planéta sa zdanlivo môže pohybovať vpred, potom sa
zastaviť, pohybovať nazad, znovu sa zastaviť, pohybovať vpred, atď.

31
 Zdanlivý pohyb vonkajšej planéty medzi hviezdami na nebeskej sfére

Siderická obežná doba je doba, za ktorú sprievodič planéty opíše 360° Synodic-
ká doba je doba, za ktorú sa zopakuje ta istá konfigurácia planéta –Zem-Slnko.
Umožňuje posúdiť viditeľnosť planéty na oblohe.
Zatmenie Mesiaca nastáva, keď Mesiac vstúpi do tieňa Zeme. Mesiac musí byť
v splne a v blízkosti uzla mesačnej dráhy. Tieň Zeme je dlhý 1,4 milión km, čiže asi
3,7-krát dlhší ako stredná vzdialenosť Zem – Mesiac.

Úplné zatmenie Mesiaca

Šírka tieňa vo vzdialenosti Mesiaca od Zeme je 9000 km,čo je 2,6-krát mesačný

priemer. Tieň nie je úplne tmavý v dôsledku ohybu a rozptylu slnečného svetla
v zemskej atmosphere a preto Mesiac aj počas úplného zatmenia nie je úplne tmavý
ale skôr farby tmavej medi.
Mesiac počas úpného zatmenia najprv vstúpi do polotieňa, potom pomaly sa
vnára do úplného tieňa, v ktorom môže zotrvať maximálne 1h 40m. Po čase zatmenie
končí.

32
 Čiastočná fáza úplného zatmenia Mesiaca Maximálna fáza úplného zatmenia Mesiaca
Celé zatmenie môže trvať až 6 hodín.
Sú 3 druhy mesačného zatmenia : úplné, čiastočné a polotieňové.
Počas čiastočného zatmenia iba časť Mesiaca vstúpi do tieňa. Počas polotieňo-
vého zatmenia Mesiac vstúpi iba do polotieňa. Priebeh zatmenia Mesiaca môžu
pozorovať všetci, pre ktorých je Mesiac nad horizontom
Slnečné zatmenie nastáva , keď Zem vstúpi do tieňa Mesiaca. Môže nastať, iba
keď Mesiac je v nove a v tesnej blízkosti uzla mesačnej dráhy.. Mesačný tieň
vzhľadom na rozmery zemskej dráhy sa môže iba dotknúť zemského povrchu, ale
nemôže sa celá Zem skryť do mesačného tieňa.

Úplné zatmenie Slnka (oblasť C)

Sú 3 druhy slnečného zatmenia: úplné, čiastočné a prstencové.

Úplné zatmenie nastáva pre toho pozorovateľa na zemskom povrchu, ktorý sa
nachádza v úplnom mesačnom tieni, Mesiac úplne zakrýva Slnko.Môže trvať ma-
ximálne cca 7,5 minút. Úplné zatmenie môžu postupne pozorovať tí, čo sa nachá-
dzajú v relatívne úzkom páse širokom max 250 km, ktorého dĺžka môže byť až
10000km.

33
Úplné zatmenie Slnka (vľavo fáza pred 2. kontaktom, stred – úplná fáza zatmenia, vpravo – tieň Mesiaca na
Zemi
Čiastočné slnečné zatmenie pozorují, ktorí sa nachádzajú v mesačnom polotieni.
Mesiac zakrýva iba časť slnečného disku.
Prstencové zatmenie nastáva, keď Mesiac prechádza cez slnečný disk, ale jeho
uhlový rozmer je menší ako slnečného disku, takže nemôže zakryť celé Sln-
ko.Mesiac je v apogeu svojej dráhy.
Mesačný tieň sa nedotkne zemského povrchu.
Ak by mesačná dráha ležala v rovine ekliptiky, každý mesiac by sa pozorovalo
zatmenie Slnka a zatmenie Mesiaca. Ale kedže je dráha Mesiaca sklonená k rovine
ekliptiky, sú zatmenia oveľa zriedkavejšie.
Zatmenia nastávajú, keď uzlová priamka leží vnútri 0,5° od stredu Slnka pri spl-
ne alebo nove Mesiaca..
Uzlová priamka mieri na Slnko každých 346,6 d – zatmeňový rok
Z toho vyplýva , že zatmenia z hociktorého miesta na Zemi možno pozorovať a
to: úplné zatmenie Mesiaca každé 3 roky, úplné zatmenie Slnka každých 360 ro-
kov.

34
 Kapitola 5
Základy nebeskej mechaniky
Nebeská mechanika študuje pohyb telies slnečnej sústavy, hviezd, dvojhviezd, ume-
lých kozmických sond, určuje ich dráhy z pozorovaných polôh v minulosti
a vypočítáva ich polohu v budúcnosti ( efemeridy ). Opiera sa o Newtonov gravi-
tačný zákon a jeho 3 zákony pohybu.
Pohyb planét slnečnej sústavy popísal už Johannes Kepler svojimi 3 zákonmi.
Vychádzal pritom z pozorovaní Tycha de Brahe pohybu Marsu. Prvé dva zákony
publikoval Kepler v roku 1609 v diele Astronomia Nova (Nová astronómia), tretí
zákon pridal v roku 1619 v diele Harmonices Mundi (Harmónia svetov).

5.1. Keplerove zákony

1. Planéty obiehajú okolo Slnka po málo výstredných eliptických dráhach.
2. Plochy opísané sprievodičom planéty sú za rovnaké doby rovnaké.
3. Druhé mocniny obežných dôb planét ܶ , ܶ sú úmerné tretím mocninám
veľkých poloos ܽ , ܽ ; platí
ܽ ܶ
=
ܽ ܶ

Táto formulácia popisuje pohyb planét iba približne, opravu urobil až Newton,
podľa ktorej platí
ܽ ܶ ‫ ܯ‬+ ݉
ܽ ܶ ‫ ܯ‬+ ݉
= ,

kde ݉ , ݉ a ‫ ܯ‬sú hmotnosti telesa 1, 2 a centrálne teleso.

Poznámka: Hmotnosť najväčšej planéty v slnečnej sústavy Jupitera je iba asi 1/1000 hmotnosti Slnka
a teda možno hmotnosti planét oproti hmotnosti Slnka zanedbať a potom nadobudne Newtonova
úprava tvar, ktorý odvodil Kepler.

Poznámka: Tvrdenie,že planéty obiehajú po eliptických dráhach bol veľkou zmenou v astronomickom
svetonázore, nakoľko od dôb antickej filozofie bol možný iba pohyb po kružnici ako dokonalom telese.

35
 Galileiho svojimi pokusmi ukázal, že telesá sa pohybujú pri svojom voľnom pá-
de zrýchlene. Podľa zákona sily musí na padajúce teleso pôsobiť sila. Tak isto pri
vrhoch telies napr. delostreleckých granátoch pôsobí na ne sila, ktorá ich ťahá
k zemskému povrchu. Newton si uvedomil, že táto gravitačná sila mieri do stredu
našej Zeme a jej veľkosť sa zmenšuje s druhou mocninou vzdialenosti.
Môže táto sila pôsobiť aj na Mesiac? Newton si predstavil kanón, ktorý je posta-
vený na vysokej hore a ktorý strieľa gule vodorovne - vodorovný vrh.
Po každom výstrele je guľa priťahovaná k zemskému povrchu ( do stredu Zeme
), pričom rýchlosť gule mení svoju rýchlosť ale aj smer.

Vodorovný výstrel z dela

Ak by guľa mála pri výstrele správnu rýchlosť napriek tomu, že stale padá k
Zemi, nikdy zemský povrch nedosiahne a začne obiehať Zem. Newton si uvedomil,
že aj Mesiac má správnu rýchlosť.
Newton ďalej usúdil, že medzi Zemou a Mesiacom pôsobí príťažlivá sila
‫  ݎ ~ ܨ‬,
kde ‫ ܨ‬je veľkosť príťažlivej sily ‫ ݎ‬je vzdialenosť Mesiaca od Zeme. Nakoľko sila
klesá so štvorcom vzdialenosti, dá sa určiť jej veľkosť na dráhe Mesiaca. Táto sila
núti Mesiac padať k Zemi a ako pri myslenom dele, Mesiac musí mať vhodnú rých-
losť, aby nedopadol na Zem. Ukázalo sa , že práve táto rýchlosť zaručuje, že Me-
siac obehne Zem za dobu, ktorá bola určená už dávno predtým z astronomických
pozorovaní.
Isaac Newton (1643 – 1727) zistil univerzálnu silu, ktorou na seba pôsobia
všetky hmotné telesá v slnečnej sústave a fyzikálne zdôvodnil Keplerove zákony.
Gravitačný zákon formuloval I. Newton v roku 1687 v svojom známom diele Philo-
sophiae Naturalis Principia Mathematica.
Dve telesá sa priťahujú gravitačnou silou ‫ܨ‬, pre ktorú platí

36
 ݉ ݉
‫ܩ=ܨ‬
‫ݎ‬
,

kde ݉ , ݉ sú hmotnosti telies, ‫ ݎ‬je ich vzájomná vzdialenosť

a ‫ = ܩ‬6,672 × 10 kg  ⋅ m ⋅ ‫  ݏ‬je univerzálna gravitačná konštanta.

Poznámka:Vzťah platí pre telesá, ktoré sa môžu extrapolovať hmotnými bodmi. Jedná sa o telesá so
sféricky rozloženou hustotou alebo hmotnosťou. Obdobne zákon je tým presnejší, čím sú telesá menšie
vzhľadom na ich vzdialenosť.

5.2. Newtonove pohybové zákony popisujú po-

hyb telesa.
1. zákon zotrvačnosti – každé teleso zostáva v stave pokoja alebo rovnomerného
priamočiareho pohybu, pokym nie je vonkajšou silou nútené tento stav zmeniť
(obdoba Galileiho zákona zotrvačnosti)

2. zákon sily – sila F pôsobí na teleso o hmotnosti m tak, že je toto mení svoje po-
hybové vlastnosti.
ࡲ = ݉ࢇ
Pozor! Sila ࡲ , zrýchlenie ࢇ sú vektorové veličiny, pričom
d࢜
ࢇ= .
d‫ݐ‬
Ak rýchlosť ࢜ je konštantná, tj. nemení svoju veľkosť ani smer, potom ࡲ =
૙.

Poznámka ! Podľa Aristotela ‫ ݒ݉ = ܨ‬, teda ak teleso má rýchlosť, musí na neho pôsobiť sila, čo je
nesprávne tvrdenie. Aristoteles si neuvedomil existenciu sily odporu v prírode.

3. zákon akcie a reakcie

Každá akcia vyvolá rovnako veľkú ale opačne orientovanú reakciu.
Z Newtonovych zákonov sa dajú odvodiť pohybové rovnice telies v slnečnej
sústave. Riešením pohybových rovníc sú elementy dráhy telesa v slnečnej sústave.
Z nich sa dá zistiť poloha dráhy telesa v priestore vzhľadom na základnú rovinu a aj
poloha telesa na dráhe pre daný časový okamžik.

37
 Elementy trajektórie planéty v slnečnej sústave (P – perihélium, A - afélium)

Na obrázku vyššie je
ܽ veľká poloos trajektórie; je to stredná vzdialenosť planéty od Slnka vyjadrená
v AU,
݁ je excentricita, ktorá charakterizuje tvar trajektórie,
݅ je sklon roviny trajektórie; ak ݅ > 90°, potom pohyb telesa je retrogárny ( komé-
ty )
Ω - dĺžka výstupného uhla (teleso vystupuje do časti oblohy, kde sa nachádza se-
verný pól),

Ω je uhol, ktorý zviera uzlová priamka ( , ) s priamkou apsid (‫ܣ‬, ܲ),

ܶ – obežná doba (siderická ) je doba, za ktorú sprievodič planéty opíše 360°

Poznámka:Dráhami telies slnečnej sústavy môžu byť rôzne kuželosečky, ktorých tvar je popísaný
excentricitou e. Ak e = 0 dráha telesa je kruhová, pre 0 < e < 1 je eliptická, pre e = 1 je parabolická
a pre e > 1 je hyperbolická.

38
 Možné trajektórie telies slnečnej sústavy

Pri výpočte trajektórie planéty sa predpokladá, že na ňu pôsobí iba jedno teleso

(Slnko). V skutočnosti je situácia zložitejšia.
V prvom priblížení možno riešiť situáciu ako problém 2 telies, nakoľko súčin
hmôt Slnka a planéty je ďaleko väčší ako súčin hmôt 2 planét.
Pri veľmi presných meraniach polôh planet sa ukazuje, že ich dráhy nezodpove-
dajú čistému prípadu 2 telies. Odchýlky od vypočítaných polôh sa dajú vysvetliť
obyčajne spočítaním gravitačných síl od všetkých známych telies v slnečnej sústa-
ve.
V prípade, že to nestačí na vysvetlenie trajektórie známeho telesa, treba predpo-
kladať prítomnosť cudzieho telesa. Takto bol r. 1846 objavený Neptún na základe
výpočtov Leverriera a Adamsa., čo bolo veľkým potvrdením platnosti Newtonovho
gravitačného zákona.
Objav Pluta bola vec náhody?
Newtonove zákony pohybu majú univerzálnu platnosť v celom Vesmíre a preto
pomocou nich sa dajú popísať napr. pohyby hviezd v dvojhviezdach, galaxiách.
Niektoré anomálie v pohybe napr. planéty Merkúr boli však vysvetlené až na zá-
klade presnejšej Einsteinovej teórie relativity
Poznámka:Einstein zač. 20.st. ukázal, že Newtonove zákony pohybu sú neplatné, ak rýchlosti pohybu
sa blížia rýchlosti svetla. Newtonov gravitačný zákon stráca platnosť aj vo veľmi silných gravitačných
poliach.

39
 Kapitola 6
Slnečná sústava
Slnečnú sústavu tvorí system rôznorodých telies, ktoré možno rozdeliť podľa po-
hybových, fyzikálnych, chemických vlastností do niekoľkých výrazných podsys-
témov.

6.1. Základné delenie:

Slnko tvorí gravitačné centrum slnečnej sústavy, je to “horúca” hviezda zložená z
ionizovaného plynu, žiari z vlastných energetických zdrojov
Ostatné telesá, ktoré obiehajú okolo Slnka, sú relatívne “studené” neporovnateľ-
ne menšie telesá, odlišnej fázy, ktoré svietia odrazeným svetlom
Väčšina hmoty slnečnej sústavy je sústredená v Slnku, ale naopak väčšina mo-
mentu hybnosti je sústredená v telesách slnečnej sústavy a nie v Slnku.

Z grafu veľká poloos dráhy ( AU ) a priemer telesa ( priemer Zeme = 1 )vidno,

že v slnečnej sústave možno rozlíšiť 5 skupín telies.

40
 V joviálnom páse sa nachádzajú planéty podobné Jupiteru (s priemerom asi 10x
priemer Zeme). Patria sem Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a ležia v páse 5 – 30 AU.
V terestriálnom páse sú planéty podobné Zemi. Patria sem Merkúr, Venuša, Zem
s Mesiacom, Mars, ležia v páse 0,5 až 1,5 AU
V asteroidálnom páse sa nachádzajú planétky, ktoré oveľa menšie ako Zem
(1/10 až 1/100 priemeru Zeme). Bolo identifikovaných cez 10000 planétok; ležia
v páse 1,7 až 3,5 AU. Chemicky sú podobné terestrickým planétam.

Poznámka: Mnohokrát sa používa namiesto nazvu planétky aj názov asteroidy, pretože planétky sa
kvôli svojím malým rozmerom javia ako hviezdy teda svietiace body. S hviezdami nemajú nič spoloč-
né!!!

V Kuiperovom páse sa nachádzajú planétky tvorené hlavne ľadom. Objavy sa

zintenzívnili po r. 1992 a ich počet presiahol už 500. Nachádzajú sa v páse 30 až
1000 AU. Nazývajú sa aj ako transneptunické objekty ( TNO ).
Oortov oblak tvoria jadrá komét, ktoré sú veľmi malé (1/1000 až 1/10000 prie-
meru Zeme). Občas prichádzajú aj do vnútornej časti slnečnej sústavy, pričom sa
jadro zahrieva, vytvára sa kóma a chvost, ktoré môžu byť viditeľné aj voľným
okom. Kometárne jadrá sa nachádzajú v oblasti 1000 až 100000 AU od Slnka.

Poznámka: Význaný počet kometárnych jadier sa nachádza aj v Kuiperovom páse planétok.

V grafe veľká poloos dráhy a priemerná hustota možno znovu jasne rozlíšiť
spomínané skupiny telies.
Terestrické planéty sú najhustejšie, majú kovové jadro, plášť a pevnú kôru ( mix
železo a horniny),
Planétky majú podobné alebo o niečo menšie hustoty ( najhustejšie sú z čistého
kovu, najredšie sú z voľnejšieho zhluku hornín),

41
 Ľadové planétky sú najredšie zo všetkých planétok (sú z hornín pokrytých ľa-
dom ).
Kometárne jadrá majú najnižšiu hustotu ( snehové špinavé gule).
Joviálne planéty majú veľmi nízku hustotu, lebo sa skladajú z tekutej a plynnej
fázy najľahších chemických prvkov vodíka a hélia so stopovými prímesami che-
mických zúčenín.

V grafe veľká poloos a excentricita možno znovu rozlíšiť skupiny telies.

Planéty obecne majú malé excentricity, oveľa väčšie majú planétky asteroidal-
ného pásu a ľadové planétky Kuiperovho pásu a maximálne excentricity dráh majú
kométy pochádzajúce ako z Kuiperovho pásu tak aj z Oortovho oblaku.

42
 V grafe veľká poloos a sklon dráhy vidno, že planéty majú malé sklony dráh,
pohybujú sa v blízkosti roviny ekliptiky, priamym smerom. Sklony dráh planétiek
a ani ľadových planétiek nepresahujú 30° a pohybujú sa priamym smerom. Kométy
majú sklon dráhy úplne náhodný a častokrát sa pohybujú retrográdne.

V slnečnej sústave sa nachádza množstvo ďalších malých planétiek a meteroi-

dov, ktoré nie je možné priamo zaradiť do spomínaných skupín telies ale pritom
mimoriadne významných, lebo sa približujú natoľko k Zemi, že sú potenciálnym
rizikom pre biosféru Zeme. Je tu množstvo mesiacov planét. Medziplanetárny prie-
stor je výplnený slnečným vetrom, ktorý je úzko spojený s globálnym slnečným
magnetickým poľom.

6.2. Vznik slnečnej sústavy

Kant- Laplaceho nebulárna hypotéza ( r.1796 ) prepokladala, že slnečná sústava
vznikla z oblaku hmoty. Neskôr bola rozšírená hypotéza blízkeho priblíženia inej
hviezdy ku Slnku. Podľa nej počas priblíženia mohli slapové sily vytiahnuť zo
Slnka a hviezdy obrovské množstvo hmoty, z ktorej mohli skondenzovať planéty.
Výhrady k hypotéze blízkeho priblíženia narastali a nastal návrat k nebulárnej
hypotéze.
Obrovský oblak plynu a prachu začne kolabovať, keď gravitáčné sily kompresie
prevládnu nad tlakom plynu, ktorý spôsobuje expanziu oblaku. Kolaps môže spôso-
bený nejakým náhlym efektom ako napr. rázová vlna po výbuchu supernovy, pre-
chod hustotnej vlny v špirálovej ramene cez plynnoprachový oblak.
Pri kolapse v dôsledku gravitácie, tlaku plynu a zákona zachovania momentu
hybnosti sa pôvodne sférický oblak mení na plochý útvar so stredovou vydutinou a
jeho rotačná rýchlosť neustále narastá.
V dôsledku nestability v kolabujúcom oblaku začnú postupne gravitačne kontra-
hovať lokálne zhustenia a vytvárajú sa protoslnko, protoplanéty a ďalšie telesá
budúceho planetárneho systému.

43
 Protoplanetárny disk (?) β Pic v infražiarení 11,7 µ

Hmlovina M 42v Orione

Obrazok z HST predstavuje M42 ako mnohotvárnu expandujúcu hmlovinu. V

nej sa náchádza množstvo kolísok nových hviezd. Sú tu horúce mladé hviezdy s
protoplanetárnymi oblakmi,vidno výtrysky o veľkých rýchlostiach. Filamentárne
štruktúry viditeľné na obrázku sú skutočné rázové vlny, ktoré vznikajú, keď rýchlo
pohybujúci sa material dostihne pomalý material. Hmlovina v Orióne sa nachádza v
tom istom špirálovom ramene našej Galaxie ako Slnko a je vzdialená cca 1500ly.
Modifikovaná verzia nebulárnej hypotézy uspokojivo vysvetľuje pozorované
fakty o slnečnej sústave: planéty obiehajú okolo centrálneho Slnka v jednej rovine,
planéty obiehajú jedným smerom a väčšina z nich rotuje v tom istom zmysle okolo
rotačných osí skoro kolmých na obežné roviny. Predpokladá, že pôvodné planéty
boli oveľa väčšie ako súčasné a že impulz hybnosti mohol byť z pôvodného Slnka
prenášaný do oblasti planét magnetickým poľom – Alvénovými vlnami.
Astronomické pozorovania od 90.-tych rokov 20.st. významne prispeli k upres-
neniu znalostí o protoplanetárnych diskoch okolo hviezd (β Pic). Niektore disky
maju priemer až 1000AU a v týchto diskoch bolo do konca r. 2006 objavených cez
200 extrasolárnych planét. Významnou podmienkou úspešnosti modelu vzniku
slnečnej sústavy je, aby Slnko a planéty vznikali v rovnakom čase.
Radiometrická metóda datovania udáva vek slnečného systému na 4.6 miliard
rokov.

44
 Kapitola 7
Slnko
Slnko je najväčším a centrálnym telesom slnečnej sústavy, ktorého hmotnosť
tvorí 99,85% celej slnečnej sústavy. Je zdrojom energie, bez ktorej by život na
Zemi nemohol existovať. Je najjasnejším objektom na oblohe s významným uhlo-
vým priemerom.

7.1. Základné parametre Slnka

uhlový priemer : ∼ 1920``
(∼ 0,5°, je rovnaký ako pri Mesiaci)
lineárny priemer : 1,392 × 10 m
(109 krát väčší priemer ako priemer Zeme)
stredná vzdialenosť Slnko - Zem : 1,495 979 × 10 m
(1AU)
hmotnosť: 1,988 × 10 kg
(332 946 krát hmotnosť Zeme)
stredná hustota : 1 408 kg ⋅ m
úniková rýchlosť : 617,54 × 10 m ⋅ s 
rotácia - diferenciálna: na rovníku 25 dní
na póloch 35 dní
magnetické pole: lokálne (slnečné škvrny) 0,2 T
na póloch 0,0002 T
efektívna povrchová teplota : 5 785 K (fotosféra)
žiarivosť Slnka: 3,827 × 10 W
(väčšina energie je vyžiarená vo vizuálnej oblasti)
zloženie: plazma – H (73%),
He (25%),
ostatné prvky (2%)
teplota jadra: 1,5 MK
(termojadrové reakcie)
vek Slnka: 4,57 × 10 rokov

45
 Je hviezdou na hlavnej postupnosti Herztsprug – Russellovho diagramu, je
v hydrostatickej a tepelnej rovnováhe, v jadre je termonukleárna syntéza (H → He).
V atmosfére Slnka sa pozoruje slnečná aktivita. Zo Slnka odchádza neustále
prúd častíc - slnečný vietor.

7.2. Stavba Slnka

Prierez telesom Slnka a jeho atmosférou

Z pozorovaných parametrov Slnka sa vytvoril počítačový model stavby Slnka

tak, aby výsledné hodnoty žiarenia, rozmerov, hmotnosti zodpovedali skutočnosti,
pritom bez akýchkoľvek znalostí o slnečnom vnútre.
Vznik hélioseizmológie umožnil študovať rozloženie hmoty a jej pohyby vnútri
Slnka. Vychádza sa pritom z dostatočne dlhých (dni) radov meraní doplerovských
rýchlostí dostatočne jemných povrchových elementov vo fotosfére Slnka.

46
 Šírenie zvukového vlnenia cez slnečné teleso Stojate akustické vlnenie na povrchu a vnútri
Slnka

Orientovanými krivkami sú naznačené pohyby slnečnej plazmy na povrchu a vnútri Slnka

Získaný obraz pohybu slnečnej plazmy ukazuje komplikovaný pohyb slnečnej

plazmy v dôsledku konvekcie a diferenciálnej rotácie. V konečnom dôsledku je
príčinou slnečnej aktivity.

47
 7.3. Jadro
Jadro siaha od stredu do vzdialenosti cca 175 × 10 m. Napriek vysokému tlaku
15 × 10 Pa a hustote 160 × 10 kg ⋅ m sa chová hmota ako ideálny plyn,
v ktorom prebiehajú termojadrové reakcie, pri ktorých sa H mení na He , pričom sa
uvoľňuje obrovské množstvo energie.

7.4. Vrstva žiarivej rovnováhy

Siaha od 175 000 do 496 000 km. Teplota klesá zo 7 × 10 K na 2 × 10 K. Husto-
ta na spodku vrstvy je 20 × 10 kg ⋅ m na vrchu je 0,2 × 10 kg ⋅ ݉. Prenos
energie sa deje žiarením, pričom nastáva neustála absorpcia a emisia fotónov postu-
pujúcich zospodu smerom nahor. Pri tomto procese sa postupne mení vlnová dĺžka
žiarenia, takže z pôvodných gama fotónov sa na povrchu Slnka pozorujú fotóny vo
viditeľnej časti spektra. „Cesta fotónov na povrch Slnka“ trvá niekoľko miliónov
rokov. Energia naakumulovaná v celom Slnku je taká veľká, že keby v jadre Slnka
ustali termojadrové reakcie, Slnko by nezmenilo svoju svietivosť niekoľko milió-
nov rokov.

7.5. Zóna konvekcie

Siaha od 496 000 km až po povrch. Plazma v nej nie je dostatočne hustá a horúca,
aby mohla preniesť všetku energiu z vnútra na povrch iba žiarením, preto nastáva aj
ďalší mechanizmus prenosu energie - konvekcia. Konvektívne bunky sú na spodku
zóny gigantické, postupne sa zmenšujú, až na povrchu pozorujeme granuláciu.

48
 Konvektívne prúdenie v podpovrchových vrstvách Slnka

7.6. Stavba atmosféry Slnka

7.6.1. Fotosféra
Vo fotosfére sa pozoruje granulácia, ktorej jednotlivé bunky majú rozmery cca ti-
sícky km a životnosť 5 – 7 minút. Na povrchu sa ďalej pozorujú tmavé slnečné
škvrny, mnohokrát obkolesené jasnými fakulovými poliami.

49
 Slnečná škvrna Fakulové polia okolo škvŕn

Slnečná granulácia

Poznámka: Fotosféra Slnka je viditeľná aj voľným okom. Pri pozorovaní bez ochranného filtra hrozí
trvalé poškodenie zraku.
G. Galileo(1609) pozoroval medzi prvými ďalekohľadom Slnko (fotosféra),na
ktorom objavil tmavé útvary. Správne usúdil, že patria Slnku a sú to slnečné škvr-
ny. Zo zmien ich polôh určil dobu slnečnej rotácie.
V 19. storočí Schwabe a Wolf zistili, že početnosť škvŕn na slnečnom povrchu
sa mení s časom v 11 ročnom intervale.
Začiatkom 20. storočia sa zistilo, že tmavé slnečné škvrny sú oblasti silného
magnetického poľa.

50
Slnečný povrch s množstvom slneč- Graf relatívneho čísla slnečných škvŕn od r.
ných škvŕn 1700

Slnečná škvrna pozorovaná na družici SOHO Štruktúra magnetických polí skupiny slneč-
ďalekohľadom cez neutrálny filter ných škvŕn (magnetogram svetlé – severná
polarita, tmavé – južná)

51
 J. Fraunhofer(1814) objavil v spektre Slnka (fotosféry) množstvo tmavých spek-
trálnych čiar. J. Lockyer (1868) našiel v spektre Slnka spektrálne čiary neznámeho
chemického prvku, ktorý bol pomenovaný hélium ( Helios ). Na Zemi bol objavený
až o 20 rokov neskôr. Pomocou špeciálnych filtrov naladených na vybrané spek-
trálne čiary (Hα, CaII K) možno pozorovať chromosféru aj mimo úplného zatmenia
Slnka..

Slnečné spektrum vo vizuálne oblasti s tmavými absobčnými čiarami

7.6.2. Chromosféra
Od spodnej fotosféry teplota klesá do výšky cca 500 km - teplotné minimum( 4000
K) a potom teplota začne nečakane stúpať smerom do chromosféry. Prvýkrát
chromosféru pozorovali na začiatku alebo na konci úplného zatmenia Slnka, kde sa
javila ako ostrý farebný okraj disku (chromosféra = farebná sféra). Hrúbka chro-
mosféry silne kolíše. Zo spodnej rovnorodej časti hrubej 2 000 km vystupujú jazyky
hmoty do výšky cca 15 000 km - spikule. Na vrchu chromosféry teplota dosahuje
hodnoty 105 K. Chromosféra prechádza cez úzku prechodovú zónu do koróny
a teplota skokom dosahuje hodnôt až niekoľko miliónov stupňov K.

52
 Slnečná chromosféra s jasnými floku- Detail slnečnej chromosféry so Chromosférická erupcia
lovými poliami a tmavými dlhými spikulam
filamentami

V chromosfére sa pozorujú náhle intenzívne zjasnenia v niektorých spektrálnych

čiarach, ktoré silne vplývajú na medziplanetárne prostredie a magnetosféru
a ionosféru našej Zeme. Tieto chromosférické erupcie zapríčiňujú náhle poruchy
v magnetickom poli Zeme, spôsobujú výpadok šírenia elektromagnetických vĺn.
7.6.3. Koróna
Koróna je mimoriadne riedka ale rozsiahla časť atmosféry Slnka (spodná koróna
1015 častíc. m-3, zemská atmosféra na úrovni mora 1025 častíc. m-3) pozorovateľná
na Zemi počas úplného zatmenia Slnka.

Priebeh úplného
zatmenia Slnka – 29.
marec 2006 - Turec-
ko

53
 Dlhodobým pozorovaním úplného zatmenia Slnka sa zistilo, že jej tvar je iný
počas minima ako počas maxima slnečnej aktivity. V koróne sa pozorujú dlhé lúče,
protuberancie, náhle výtrysky hmoty. Zistilo sa, že koróna žiari intenzívne aj v UV
a X žiarení, čo je dôkazom jej vysokej teploty.

7.7. Slnečná aktivita

Slnečná aktivita súvisí jednoznačne s premenlivým lokálnym magnetickým polom
v jednotlivých vrstvách slnečnej atmosféry. Objavenie sa významnej skupiny slneč-
ných škvŕn je predzvesťou intenzívnej chromosférickej erupčnej činnosti. Simul-
tánne s ňou sa mnohokrát pozorujú aj koronálne výtrysky hmoty.

7.8. Heliosféra
Je obálka vytvarovaná slnečným vetrom okolo slnečnej sústavy, ktorej tvar je silne
deformovaný pohybom v medzihviezdnom prostredí. Jej rozmery sú cca 20 – 50
AU.

Héliosféra v medzihviezdnom prostredí (kvapkový tvar vznikol v dôsledku pohybu slnečnej sústavy
v medzihviezdnom prostredí smerom doľava.

54
 Kapitola 8
Slnečná sústava
8.1. Merkúr
Je najbližšou planétou Slnka a najrýchlejšia v slnečnej sústave. Prvé poznatky o
Merkúre sa získali z radarových meraní v 60.-tyh rokoch 20.st, ktoré podstatne roz-
šírili merania z kozmickej sondy Mariner 10 v rokoch 1974-1976 a sonda Messen-
ger, ktorá priletela k Merkúru v r. 2008.
Po svojej excentrickej eliptickej dráhe obehne Slnko za 88 dní.( pozem. dní ).
V perihéliu je iba 46 milionov km od Slnka, v aféliu sa vzdiali na 70 miliónov km.
Hmotnosť Merkúra je iba 5,5% hmotnosti Zeme, strednú hustotu má podobnú
ako Zem, ale jeho magnetické pole je 1% zemského magnetického poľa.
Predpokladá sa, že má mohutné železné jadro, ktoré rotuje ale oveľa pomalšie
ako zemské a zaberá až 50% z celého objemu planéty. Na ňom je plášť.
Z radarových pozemských meraní sa zistilo, že doba rotácie Merkúra je 59 dní,
z toho vyplýva, že Merkúr vykoná 3 otočky okolo svojej osi za 2 obehy okolo Sln-
ka. Je tu viazaná rotácia medzi Merkúrom a Slnkom podobná ako je medzi Zemou
a Mesiacom.

Krátery na Merkúre Merkúr z družice Messenger

Podmienky na povrchu sú drastické. Počas merkúrovského dňa teplota dosahuje
až 425°C (teplota topenia olova), počas noci klesá na hodnotu -180°C. Atmosféra je

55
veľmi riedka, takže teplotný rozdiel medzi osvetleným a neosvetleným susedným
miestom je obrovský.
Povrch je podobný mesačnému, je pokrytý rovinami a pohoriami. Kráterovanie
nie je také mohutné ako na Mesiaci.
8.1.1. Vývoj planéty
Po vytvorení planéty nastala diferenciácia hmoty na veľké železné jadro a plášť.
Najstaršie povrchové útvary majú vek 4,2 miliárd rokov.
Bombardovanie v počiatkoch vzniku Merkúra vytvorilo významné povrchové
útvary. Pred asi 3,8 miliardami rokov boba spustená vulkanická činnosť. Momen-
tálne je tektonická aktivita zrejme nízka.
Merkúr nemá mesiac.

8.2. Venuša
Venuša patrí medzi vnútorné planéty. Rotuje okolo svojej osi opačne ako ostatné
planéty s výnimkou Uránu. Doba rotácie trvá 243 dní.
Polomer má podobný zemskému, hustotu o niečo menšiu ako Zem, predpokladá
sa podobná vnútorná stavba. Má veľmi slabé magnetické pole, čo je spôsobené
snáď veľmi pomalou rotáciou Venuše.
Jej povrch je trvalo zakrytý hrubou vrstvou oblakov, takže je vo vizuálnej oblasti
neviditeľný. Rádiové vlny prenikajú cez oblačnosť a umožňujú študovať povrch
Venuše.
Merania z ruských sond Venera ukázali, že oblačnosť začína asi 50 km. Vody na
Venuši je oveľa menej ako bolo pôvodne. Atmosféru Venuše tvorí z 96% kysličník
uhličitý a zvyšok tvorí hlavne dusík.
Tlak na povrchu je 90- krát väčší ako na Zemi a povrchová teplota je asi 500°C.
Vysoká povrchová teplota je spôsobená skleníkovým efektom. Pri povrchu je atmo-
sféra kľudná a viditeľnosť je ako pri trvalo zamračenej oblohe.
8.2.1. Skleníkový efekt
Slnečné žiarenie, ktoré dopadá na povrch Venuše, je odrazené od povrchu ako žia-
renie o väčších vlnových dľžkach (z viditeľného sa mení na infračervené), pre kto-
ré je atmosféra Venuše nepriepustná. Kysličník uhličitý, vodná para a iné „sklení-
kové plyny“ dobre prepúšťajú dopadajúce viditeľné žiarenie, ale silne absorbujú
odrazené infračervené žiarenie. Teplota atmosféry narastá. Skleníkový efekt nastáva
v atmosférach všetkých planét, ktoré obsahujú skleníkové plyny a zapríčiňujú, že
sú teplejšie, ako by boli bez nich. Na Venuši sa nejakým spôsobom musel dostať
skleníkový efekt do nekontrolovateľnej fázy.
Voda na povrchu Venuše začala vrieť, dostávala sa v obrovských množstvách do
atmosféry. Zachytávalo sa oveľa viac tepelného žiarenia odrazeného od povrchu
Venuše. Teplota ďalej narastala, voda v oceánoch vrela oveľa intenzívnejšie, do

56
atmosféry unikalo ešte viac pary, čo ma za následok ešte väčšiu absorpciu, atď.
Teplota v atmosfére narástla až tak, že karbidy začali uvoľňovať kysličník uhličitý
do atmosféry a teplota ďalej narastala.
Po vyčerpaní zásob kysličníka uhličitého v horninách sa atmosféra stabilizovala
pri dosť vysokej teplote a tlaku ( podobne by to mohlo nastať na Zemi ????).
Poloha Venuše bližšie k Slnku zrejme už na začiatku mohla spôsobiť, že voda sa
v oceánoch nemohla udržať, nemohlo vzniknúť zelené rastlinstvo, ktoré by odčer-
palo kysličník uhličitý z atmosféry Venuše a to mohlo spustiť nekontrolovateľný
skleníkový efekt.
8.2.2. Povrch Venuše
Povrch Venuše bol prvýkrát študovaný zo Zeme pomocou radarov, potom zo
sond Venera a najrozsiahlejšiu radarovú prehliadku urobila sonda Magellan v 90.-
tych rokoch 20.st.

Atmosféra Venuše Radarový snímok povrchu Povrch Venuše nasnímaný sondou

Venuše Venera

Povrch Venuše je väčšinou vyhladený, ale našli sa aj kaňony, sopky, poho-

ria,krátery. Hory na Venuši sú sopečného pôvodu a môžu dosahovať výšok až 11
km (Maxwell Montes). Na Venuši zrejme bola ešte nedávno a je možná aj teraz
sopečná aktivita. Našli sa mladé lávové toky. Nachádzajú sa tu rozsiahle údolia-
trhliny, čo by mohlo svedčiť o tektonickej aktivite na povrchu Venuše aj keď kôra
sa javí jednoliata a nie doskovitá ako na Zemi. Našli sa meteorické krátery silne
opracované korózivnou atmosférou. Obrázky zo sond Venera ukázali množstvo
drobných skál na povrchu Venuše v blízkosti pristávajúcich modulov.
Venuša nemá Mesiace.

8.3. Zem
Trvalo tisícročia, než si ľudstvo uvedomilo, že Zem je planéta ako iné v slnečnej
sústave. O vnútornej stavbe Zeme možno množstvo informácií získať pomocou
šírenia sa seizmických vĺn, ktoré vznikajú pri zemetraseniach, erupciách sopiek ale
aj umelo pri výbuchoch alebo dopadoch telies na povrch Zeme

57
 Prierez Zemou Zem z kozmickej sondy

Zem má v strede pevné jadro z Fe a Ni , ktoré je ponorené do vonkajšieho teku-

tého jadra. Priemer jadra 7000 km. Na ňom leží plášť, ktorý je pokrytý kôrou o
hrúbke 10-tky km.
Pôvodná stavba Zeme bola iná. Po vzniku Zeme sa jej horniny v priebehu 1 mi-
liardy rokov roztavili v dôsledku tepla uvoľneného pri jej kontrakcii, pri bombar-
dovaní meteoroidmi a tepla uvoľneného v dôsledku rozpadu rádioaktívnych látok,
ktoré sa nachádzali v materiali Zeme.
Hustejší material začal klesať do centra a ľahší sa vyplavoval k povrchu. Keď
Zem znovu stuhla
(okrem vonkajšieho jadra ), teleso získalo vrstevnatú štruktúru. Pri tuhnutí po-
vrchových vrstiev pri ich styku so studeným vesmírom v dôsledku tepelného pnutia
nastalo popraskanie povrchu a vytvorili sa litosférické platne. Tieto platne vykoná-
vajú nepatrný horizontálny pohyb. Aj keď tento pohyb je iba niekoľko cm za storo-
čie, ako ukazujú najnovšie laserové merania, je veľmi významný pre horotvornú
činnosť. Pohoria napr. Himaláje vznikajú v oblasti stretu dvoch tektonických do-
siek, ktoré sa pohybujú proti sebe a jedná vytláča druhú smerom hore. Himaláje
stále zväčšujú svoju výšku. Tektonická aktivita mení v dlhodobom časovom hori-
zonte podobu zemskej kôry. Časom môžu miznúť obrovské súše alebo sa iné spá-
jať, pričom sprevádzajúca seizmická aktivita môže mať katastrofálne následky.
8.3.1. Zemská atmosféra
Terajšia atmosféra Zeme má ohromné množstvo kyslíka v porovnaní s ostatnými
palnétami. Pôvodná atmosféra bola podobná atmosféram veľkých planét. Časom
vyprchala do vesmírneho priestoru a bola nahradená plynmi uvoľnenými zo zem-
skej kôry. Niektoré zložky atmosféry mohli dodať dopadajúce na zemský povrch
kométy alebo planetezimály ( voda). Kyslík dodali do atmosféry zrejme rastliny,

58
kyanobaktérie, a iné, takže dnešné zloženie je 79% dusíka, 20 % kyslíka a 1%
ostatné plyny.
Zemská atmosféra sa delí na niekoľko vrstiev. Prízemná vrstva do výšky 14 km
je troposféra, v ktorej vzniká počasie (vzostupné a zostupné prúdy vzdušnej hmoty),
nasleduje tropopauza, stratosféra s tenkou ozónovou vrstvičkou s kardinálnym
ochranným vyznamom pre živé bytosti, nasleduje mezosféra a ionosféra zložená z
elektricky nabitých častíc. Ionosféra je veľmi riedka, ale absorbuje väčšinu slneč-
ných energetických fotónov, odráža rádiové žiarenie, vznikajú v nej polárne žiare.
8.3.2. Počasie a klíma.
Z pozemských a družicových pozorovaní sa vytvára obraz počasia na Zemi, robia sa
predpovede, ktoré patria ku každodennému životu, ale sa sledujú aj dlhodobé glo-
bálne klimatické zmeny.
8.3.3. Magnetické pole Zeme
Zem má celkové magnetické pole, ktoré zohralo významnú úlohu pri zámorských
objavných plavbách (kompas). Magnetické pole Zeme vytvára magnetosféru, ktorá
je silne ovplyvňovaná slnečnou aktivitou. Pozorujú sa magnetické búrky. Zistilo sa,
že magnetické póly Zeme sa posúvajú po zemskom povrchu a menia svoju polaritu.
Vo vysokých zemepisných šírkach sa pozorujú polárne žiare, ktoré vznikajú pri
vniknutí častíc slnečného vetra do hornej atmosféry Zeme pozdľž magnetických
siločiar.

8.4. Mesiac
Mesiac je jediné nebeské teleso, na ktoré vstúpil človek. Hmotnosť Mesiaca je cca
1/81 zemskej hmotnosti. Jeho priemer je asi ¼ zemského priemeru. Povrchová tep-
lota počas mesačnej noci klesá na -113°C, cez deň dosahuje až 100°C. Zmeny sú
obrovské lebo Mesiac nemá atmosféru ani vodu.
Najlepšie je pozorovatelný na terminátore, na rozhraní dňa a noci.

59
 Mesiac v splne Sústava Zem – Mesiac nasnímaná sondou Galileo

8.4.1. Príliv-odliv
Mesiac a Zem sú tak blízko, že sa nedajú považovať za hmotné body. Na rôzne
časti obidvoch telies pôsobia rôzne veľké gravitačné sily. Toto spôsobuje deformá-
ciu Zeme a Mesiaca. Táto deformácia je dobre pozorovateľná na morskom pobreží
ako príliv a odliv, ale dýcha aj zemská pevná kôra, kde deformácie sú podstatne
menšie.
V dôsledku viazanej rotácie vidno zo Zeme tú istú polsféru Mesiaca. Až obrázky
z umelej sondy ukázali, že neviditeľná opačná strana Mesiaca má iný povrch ako
privrátená strana Mesiaca.
Na privrátenej strane už Galilei pozoroval povrchové útvary, ktoré pomenoval
pohoria a moria, v ktorých ako sa neskôr ukázalo nie je voda. Moria sú tvorené
stuhnutou tmavou lávou zo skorších období vulkanickej činnosti. Moria aj pohoria
sú posiate množstvom kráterov rôznych rozmerov sposobené dopadom meteroidov
– impaktné krátery. Na odvrátenej strane nie sú moria. Kráterovanie na povrchu
Mesiaca napovedá o veku pozorovaného povrchu. Čím viac kráterov, tým starší
povrch. Pohoria sú oveľa staršie ako moria.
Priemerná hustota Mesiaca 3400kg.m-3 zodpovedá na Zemi bazaltickým vulka-
nickým lávam. Povrch Mesiaca je pokrytý jemným prachom s úlomkami hornín–
regolitom. Kým na Zemi je povrch pokrytý sedimentami, ktoré sú pozostatkami
atmosférickej a vodnej erózie zemského povrchu, Mesiac nemá atmosféru. V roku
2009 boli v infračervenom spektre identifikované pásy vody. Vek mesačných vzo-
riek sa rovná predpokládanému veku slnečnej sústavy. Na Zemi staršie vzorky ne-
možno najsť zrejme kvôli veľkej geologickej aktivite.

60
 8.4.2. Stavba Mesiaca
O stavbe Mesiaca sa získali hodnoverné informácie zo seizmometrov zanechaných
na Mesiaci výpravami Apollo, ktoré registrovali seizmické vlny po dopade meteo-
roidov, umelých telies ale aj mesačnotrasenia.
V strede je jadro s polomerom asi 500 km, nad ním plášť o hrúbke asi 1000km a
kôra hrubá 65 km. Zdá sa, že vonkajšie jadro je tekuté. Teleso Mesiaca vykazuje
neúplnú diferenciáciu. Nemá magnetické pole, ale horniny vykazujú paleomagne-
tizmus, čo dokazuje, že voľakedy mal.

8.5. Mars
V 19.st bola astronomická verejnosť presvedčená, že je na Marse život. Na Marse
sa pozorovali kanály, ktoré podľa vtedajšej predstavy vznikli činnosťou živých
bytostí. Ukázalo sa, že sú to hrany pohorí. Mars má oproti Zeme dosť nízku hustotu
a nízku hmotnosť ( 11% hmotnosti Zeme). Mars má červenú farbu (z 3/5 – tin).
Príčinou je červený prach a skaly na povrchu Marsu.
Má polárne čiapočky z ľadu (zmes suchého ľadu z kysličníka uhličitého a vo-
dy), ktoré sa zväčšujú a zmenšujú so zmenou ročných období na Marse. Zmena
farby plôch na Marse zrejme nesúvisí s vegetáciou ale s prachovými búrkami. Má
riedku atmosféru s mrakmi. Z družíc sa zistilo, že na Marse sa nachádzajú krátery,
roviny zaliate lávou, obrovské sopky, mohutné kaňony, obrovské plochy sedimen-
tov v polárnych oblastiach, útvary veľmi podobné riečišťiam riek na Zemi. Sopka
Olympus Mons má priemer 600 km a vypína sa do výšky 25 km nad okolitú rovinu.

Červený Mars Sopka Olympus Mons Povrch Marsu

Na Marse sa našli zrejme zvyšky vodnej erózie. Sú tu riečištia dlhé 1500 km a širo-
ké 200 km. Voľakedy marťanská atmosféra bola oveľa hustejšia a zrejme na po-
vrchu tiekla voda.
8.5.1. Atmosféra Marsu
V atmosfére Marsu je tlak iba 1/200 zemského. Skladá sa hlavne kysličníka uhliči-
tého ( 95 % ) a dusíku. Sú tu sezónne vetry s rýchlosťou až 170 km/h , vznikajú tu

61
prachové búrky. Kozmické sondy, ktoré pristáli na povrchu Marsu namerali prudké
skoky teploty medzi marťanskou nocou a dňom. Slabá tepelná zotrvačnosť, ktorá
súvisí s riedkou atmosférou.
8.5.2. Stavba Marsu
Hustota Marsu je iba 25% zemskej. Je tu zrejme slabá diferenciácia hmoty. Jadro
tvoria sírany železa. Mars nemá celkové magnetické pole tzn, že jeho jadro nie je
tekuté.
8.5.3. Hľadanie života na Marse
Boli vyslané 2 sondy na Mars ( r.1976, Viking 1 a 2 ), ktoré mali hľadať dôkazy
života na Marse v minulosti alebo teraz. Z experimentov sa zistilo, že na Marse
neexistoval a neexistuje život.
8.5.4. Mesiace Marsu
Mars má 2 mesiace Phobos and Deimos, ktoré sú veľmi male a nepravidelného
tvaru. Phobos je dlhý max 27 km a Deimos max 15 km. Obidva sú kráterované a
nachádzajú sa na nízkych dráhach okolo
okolo Marsu. Phobos je iba 5000 km nad ppo-
vrchom a obehne Mars za asi 7 h (3 obehy za 1 marťanský deň). Deimos je o niečo
vyššie s obežnou dobou asi 30 h. Mesiace Marsu vznikli zrejme z väčšieho telesa
jeho rozlámanín na dráhe okolo Marsu alebo boli v minulosti
minulosti zachytené Marsom
ako pri veľkých planétach.

Phobos Deimos

8.6. Jupiter
Jupiter je najväčšia planéta slnečnej sústavy. Ak by bola 100-krát
100 krát hmotnejšia pri
svojom vzniku, bola by hviezdou.
hviezdou. Svojím chemickým zložením je podobný hvie
hviez-

62
de. Je v podstate celý z plynu, prípadne tekutiny, okrem malého pevného jadra. Má
zrejme aj vnútorný zdroj energie a mohutné magnetické pole. Bližšie informácie
o Jupiteri poslali sondy Pioneer 10 a 11 (r.1973 a 1974), Voyager I a II (r.1979)
a Galileo, ktorá dosiahla Jupiter r. 1995, skúmala mesiace Jupitera a vyslala vý-
skumný modul do Jupiterovej atmosféry. Je 318-krát hmotnejší ako Zem a 2,5 –krát
hmotnejší ako všetky planéty dohromady. Jeho stredná hustota je ¼ zemskej, lebo
je zložený z najľahších chemických prvkov (82% vodík a 17% hélium, zvyšok
amoniak a iné chemické zlúčeniny). Saturn, Urán a Neptún sú podobné Jupiteru
a preto nazývajú joviálne alebo aj veľké planéty. Jupiter rotuje diferenciálne
(s rozdielnou rýchlosťou v rôznych joviálnych šírkach), rýchlejšie ako Zem (jedna
otočka trvá 9 h 55m) a keďže sa skladá z plynov a tekutín, na rovníku je vydutý.V
hornej atmosfére sa pozoruje pestrofarebná oblačnosť zložitej štruktúry, ktorá súvisí
s vetrami , ktoré dosahujú rýchlosť až 900 km/ h. Atmosféra Jupitera je veľmi kom-
plexná. Sú v nej farebné pásy s množstvom turbulentných vírových štruktúr. Pozo-
rujú sa veľké výboje a polárne žiare, čo svedčí o intenzívnom magnetickom poli.
Jupiter je známy svojou veľkou červenou škvrnou tesne pod rovníkom, ktorá je
velkým vírom udržiavaným vnútorným zdrojom tepla Jupitera.

Polárna žiara na Jupiter

Jupiterova atmosféra

8.6.1. Vnútro Jupitera

Väčšia časť je v kvapalnom stave. Tvorí ho vodík a asi 10% hélium. V extrémnych
podmienkach vnútra Jupitera sa vodík chová ako kov – kovový vodík a je dobrým
vodičom tepla a aj elektriny.
Silné magnetické pole Jupitera (10-krát silnejšie ako zemské) je zrejme výsled-
kom rýchlo rotujúceho kovového vodíka, ktorý tvorí 75% jeho hmotnosti. Jupiter
vyžaruje 1,6-krát viac ako žiarenia ako dostáva od Slnka. Zdroj tohto žiarenia je
neznámy. Jupiter má obrovskú magnetosféru, ktorá je silne deformovaná slnečným.

63
 Na Zemi je zdrojom polárnych žiar slnečný vietor, ktorý dodáva nabité častice.
Na Jupiteri sú to hlavne vnútorné zdroje ako napr. mesiac Io.
Jupiterov prstenec objavila sonda Voyager I v r. 1979. Jeho polomer je 1,8 po-
lomeru planéty. Je veľmi slabý, tvorený malými čiastočkami, ktorých zdrojom sú
pravdepodobne sopky na Io a úlomky po dopade meteoroidov na vnútorné mesiace
Jupitera.
Jupiter má 63 mesiacov. Najväčšie z nich sú Galileiho mesiace pozorovateľné aj
malým ďalekohľadom.

Io Callisto Ganymedes Europa

Io je vulkanicky najaktívnejším telesom v slnečnej sústave. Je pokrytý zlúčeni-

nami síry, ako dokazuje farba jeho povrchu. Táto aktivita je podmienená obrov-
skými slapovými silami Jupitera, ktorá dvíha kôru Io do výšky stovky metrov (vl-
nenie kôry) počas každej otočky Io. Teplo zo slapov udržuje vnútro Io v tekutom
stave. Cez trhliny v kôre sa tekutá hmota z vnútra dostáva na povrch v podobe so-
pečnej činnosti. Snímky zo sond ukazujú aktívne sopky. V dôsledku sopečnej čin-
nosti má Io najmladšiu kôru v slnečnej sústave starú cca 1 milión rokov, ktorá je
neustále erodovaná bombardovaním nabitými časticami zachytenými v magnetic-
kom poli Jupitera, v ktorom sa pohybuje aj Io.
Mesiac Callisto je ako Ganimed a Europa pokrytý zamrznutým oceánom vody,
je však silne kráterovaný, čiže povrch je veľmi starý. Callisto je najvzdialenejší
Jupiterov mesiac, málo zasiahnutý Jupiterovmi slapmi. Kôra bola zrejme pevná od
jeho vzniku, tektonicky neaktívny 4,5 miliárd rokov.
Ganymed je najväčší mesiac v slnečnej sústave (priemer 5270 km), väčší ako
náš Mesiac (3476 km). Z väčšej časti je pokrytý zamrznutým oceánom vody. Jeho
kôra je popraskaná na platne, vidno tu tektonickú aktivitu podobnú zemskej (posuv
platní). Impaktný povrch v oblasti Galileo Region na povrchu Ganimeda dokazuje,
že sa jedná o povrch starý miliardy rokov.
Europa má najhladší povrch zo známych telies slnečnej sústavy. Predpokladá sa,
že povrch tvorí oceán zamrznutej vody, ktorý je veľmi slabo kráterovaný. Na sním-
koch vidno množstvo puklín.
Jupiter má mnoho ďalších ale oveľa menších mesiacov ako sú Galileove mesia-
ce. Mnohé z nich sú asteroidy zachytené mohutným gravitačným poľom Jupitera.

64
 8.7. Saturn
Je známy svojím prstencom od čias Galileiho. Saturn je druhá najhmotnejšia plané-
ta. Rotuje diferenciálne (10 – 11 h). V dôsledku rýchlej rotácie a veľmi nízkej prie-
mernej hustoty je jeho polárny polomer o 10% menší ako rovníkový. Chemické
zloženie je podobné Jupiteru (H, He). Je väčšinou tekutý, v strede má zrejme kame-
né jadro, okolo ktorého sa nachádza kovový vodík, nakoľko Saturn má silné magne-
tické pole. Vyžaruje viac energie ako dostáva od Slnka, musí mať vnútorný zdroj
energie. Má najnižšiu hustotu zo všetkých planét ( 700 kg.m-3 ).

Saturn Saturnov mesiac Titan Povrch me-

siaca Titan

Povrch hornej atmosféry Saturna je veľmi podobný Jupiteru, len farebný kon-
trast je menší. Sú tu tiež veľké anticyklóny, nie tak veľké ako Červená škvrna na
Jupiteri. V atmosfére Saturna sú mohutné vetry, ktorých rýchlosť dosahuje až
1800 km ⋅ h .
Má silné magnetické pole ale slabšie ako Jupiter.
Prstenec Saturna je rozdelený na 5 hlavných častí: sú to prstence G, F, A, B a C
od bonku dovnútra, z ktorých káždá je rozdelená na jemnejšie prstence. Veľká
medzera medzi prstencami A a B sa volá Cassiniho delenie. Prstence nemôžu byť
pevné, kompaktné, lebo ležia v Rocheho hranici (laloku). Sú výsledkom roztrhania
nejakého zachyteného asteroidu, alebo je to pôvodný materiál od vzniku slnečnej
sústavy, ktorý sa nemohol v dôsledku slapov skoncentrovať do mesiaca. Prstence sú
tvorené z častíc, ktoré sú zložené hlavne z ľadu veľkosti cm až metre. Jeho hmot-
nosť zodpovedá hmotnosti stredne veľkého mesiaca a jeho hrúbka je cca 10 km.
Saturn má rozsiahly systém mesiacov, z nich Titán je druhý najväčší v slnečnej
sústave.
Titán má vlastnú atmosféru, ktorá je tvorená hlavne z dusíka s prímesamy metá-
nu ( asi 1% ). Teplota na jeho povrchu asi -180°C a tlak je asi 1,6-krát väčší ako na
Zemi. Atmosféra je silne nepriezračná, tvorená smogom, ktorý vznikol interakciou
slnečného svetla s hydrouhličitanmi na povrchu Titánu. Chemické podmienky na

65
jeho povrchu sú podobné aké boli voľakedy na Zemi. Veľmi nízka teplota na Titáne
zrejme zabránila, aby tu bol život.
Ostatné mesiace Saturna sú veľmi chladné, pokryté ľadom, kráterované po do-
pade meteroidov. Ich stredná hustota je nízka od 1000 do 1500 kg.m-3. Sú zložené z
ľadu s prímesami skál. Majú väčšinou viazanú rotáciu, teda stále sú pritočené tou
istou stranou k Saturnu.

8.8. Urán
Urán bol objavený W. Herschelom r. 1781. Bol pozorovaný už aj predtým, ale bol
pokladaný za hviezdu. Tvorí ho hlavne vodík a hélium ale s väčšou prímesou ťaž-
ších prvkov ako pri Jupiteri a Saturne. Je pokrytý mrakmi. Priame pozorovania po-
chádzajú od Voyagera 2 z r. 1986. Je na hranici viditeľnosti voľným okom a preto
bol objavený až v novoveku. Jeho priemerná hustota je asi 1200 kg ⋅ m .
Rotačná os leží skoro v obežnej rovine, pričom doba rotácie je asi 17 h.
Má systém prstencov. Prstence sú slabšie a tvoria ich skôr skalky ako ľad. Na
Uráne vidno nevýrazné štruktúry. Modrá farba Uránu je spôsobená metánovým
plynom, ktorý silne absorbuje červenú. Oblaky tvorí metánový ľad s teplotou -221
°C. Urán má magnetické pole, ale magnetická os je sklonená k rotačnej osi pod
uhlom až cca 60°.

Nevýrazná atmosféra Uránu Urán so systémom prstencov a mesiacmi

Prstence Uránu boli objavené zo Zeme r.1977 počas zákrytu hviezdy Uránom,
keď bol pozorovaný pokles na svetelnej krivke hviezdy mimo kotúčika planéty.
Urán má 5 veľkých mesiacov. Miranda je veľmi aktívna.

8.9. Neptún
Neptún je podobný Uránu. Jeho pozícia bola vypočítaná z porúch Uránu (Adams a
Leverrier 1845). Veľkosťou je 4-tou planétou v slnečnej sústave, ale hmotnosťou je
treťou nakoľko má väčšiu hustotu ako Urán. Príčinou modrej atmosféry je absor-

66
bcia červenej farby metánom. Oblaky majú teplotu navrchu - 216°C, teplejšie ako
pri Uráne. Neptún podobne ako Jupiter a Saturn má vnútorný zdroj tepla. Vyžaruje
2,7-krát viac energie ako dostáva od Slnka. Rotačná perióda Neptúna je 16 h.. V
rovníkových oblastiach vidno mohutné atmosférické prúdy-búrky.

Urán s Veľkou tmavou škvr- Mesiac Miranda Mesiac Tritón

nou

Na povrchu vidno mohutný búrkový system Veľká tmavá škvrna.V strede Ne-
ptúna je skalnaté jadro, nad ním ľadový plášť a nad ním vrstva tekutého vodíka. Má
magnetické pole o niečo slabšie než Urán, ktorého os zviera s rotačnou osou uhol
50°.
Neptúm má prstence ako sa zistilo zo zákrytu r.1983. Prstence obsahujú oveľa
viac prachových zŕn než prstence Saturna a Uránu a sú veľmi úzke.
Neptún má 2 veľké mesiace viditeľné aj zo Zeme: Tritóna a Nereidu. Okrem
nich má ďalšie menšie mesiace. Tritón je veľkosťou podobný zemskému Mesiacu,
má ale dusíkatú atmosféru. Obieha Neptún retrográdne a zrejme ním bol zachytený.

8.10. Malé planéty

Medzinárodná astronomická únia rozhodla, že v slnečnej sústave je 8 planét a do-
vtedy 3 známe malé planet. Patria sem Pluto, Ceres a Eris.

8.11. Kométy
Kométy sú objekty s veľmi malým jadrom, ktoré je zložené z prachu a ľadu, roz-
siahlou kómou a dlhým chvostom. V minulosti sa myslelo, že kométa je atmosfé-
rický jav, ale už Tycho Brahe zistil, že sú to objekty slnečnej sústavy. Väčšina má
silne eliptickú dráhu (možno až parabolickú), takže prichádzajú z najvzdialenejších
priestorov slnečnej sústavy do blízkosti Slnka. V blízkosti Slnka sú natoľko nahrie-
vané, že z kometárneho jadra sú uvoľňované plyny a prach, ktoré sú slnečným vet-
rom vyťahované do tvaru chvosta, ktorý mieri od Slnka. Jadrá komét majú priemer
niekoľko km a sú zložené z vody, kysličníka uhličitého, amoniaku,metánu a prachu.

67
Predpokladá sa, že sa jedná o pôvodný materiál, z ktorého vznikla slnečná sústava.
Jadro kométy je obkolesené plynným oblakom - kómou. Táto môže mať priemer až
millión km. Odráža slnečné svetlo, ale aj sama žiari v dôsledku excitácie atómov
slnečným žiarením. Chvost kométy môže dosahovať dĺžky až 1 AU, ale je veľmi
riedky. Je redší ako najlepšie vákuum vytvorené na Zemi. Kométy majú obyčajne 2
chvosty a to plynnový chvost( z iónov ) mieriaci smerom od Slnka a prachový,
ktorý tvorí prach uvoľnený pri topení jadra kométy a je slabo zahnutý. Iónový
chvost je obvykle modrý, úzky a rovný. Prachový chvost je biely, zahnutý.

Kométa Hale-Bopp Kométa Halley Jadro kométy Halley

Kométa Hale-Bopp je dlhoperiodická kométa objevená r.1995. Predpokladalo

sa,že bude jasná a opravdu nesklamala.Niekoľkokrát boli pozorované výrony pra-
chu z jej jadra a výtrysky plynu. K najznámejším kométam patrí kométa Halley.
Prvý záznam o jej pozorovaní pochádza z r. 240 pnl. Podlieha rušeniu veľkých pla-
net, preto jej obežná doba je intervale 74 až 79 rokov.
Kométy by mohli byť aj zdrojmi väčšiny vody na Zemi. Z pozorovaní družíc
vyplýva, že Zem je dostatočne bombardované kométami-snehovými guľami prie-
meru 10-tky metrov, ktoré by mohli za históriu Zeme priniesť pozorované množ-
stvo vody v moriach a oceánoch.

8.12. Planétky
Planétky tvoria dva významné pásy v slnečnej sústave. Prvý leží medzi Marsom a
Jupiterom a sú to obyčajne kamenné objekty podstatne menšie ako planéty.

Poznámka: Názov asteroidy súvisí s ich bodovým vzhľadom podobne ako u hviezd, ale s hviezdami
nemajú nič spoločné.

Druhý pás leží za dráhou Neptúna, sú to ľadové objekty. V tomto páse sa nachá-
dza aj množstvo jadier komét.
Planétky sú z materiálu, ktorý zostal po tvorbe slnečnej sústavy a nebol
v dôsledku napr. slapových síl skoncentrovaný do väčšieho telesa. Mohol by to byť

68
aj materiál, ktorý vznikol po zrážke dvoch planét, ale zdá sa to menej pravdepodob-
né, lebo materiálu nie je veľa asi polovica nášho Mesiaca.

Planétka Gaspra Planétka Ida so svojím mesiacom Dactyl

Kozmická sonda Galileo sa priblížila k planétke Gaspra, na ktorom objavila krá-

tery. Samotná planétka má nepravidelný tvar s rozmermi 19x12x11 km. Pri planét-
ke Ida objavila jej mesiac Dactyl. Ida má najväčší rozmer 56 km a mesiac Dactyl
iba 1,5 km. Zo štúdia postupky záberov asteroidov je možné zistiť ich rotáciu. Väč-
šia má jednoduchu rotáciu okolo pevnej osi s periódou hodiny až deň. Asteroid
4179 Toutatis z rádioteleskopických pozorovaní vykazoval nepravidelný tvar a
zložitú rotáciu (kývavý pohyb) akoby následok kolície. Zdá sa, že takýchto prípa-
dov bude ale oveľa viac, lebo zrážky medzi asteroidmi môžu byť relatívne časté.
Existujú ďalšie skupiny planétok. Planétky typu Aténa križujú dráhu všetkých
terestrických planet. Intenzívne sa sledujú planétky, ktoré sa môžu priblížiť k Zemi
na vzdialenosti porovnateľné so vzdialenosťou Mesiaca. Doposiaľ ich bolo zaregis-
trovaných niečo cez 300, ale ich populácia je oveľa početnejšia. Predstavujú poten-
ciálne riziko zrážky so Zemou

8.13. Meteoroidy, meteóry, meteority

Ak sa Zem zrazí s veľkým meteroidom (planétkou), môžu vzniknúť krátery. Bar-
ringerov kráter v Arizone má priemerom 1,2 km a hĺbku 200 m. Vznikol asi pred
49 000 rokmi po dopade pôvodne železného meteoroidu s priemerom 50 m a rých-
losťou 11 km ⋅ s  .

69
 Barringerov impaktný kráter Záznam stopy bolidu mezi hviezdami celoob-
lohovou komorou

Pri vniknutí meteoroid do zemskej atmosféry sa pozoruje svetelný úkaz meteór a

ak zvyšok po prechode atmosférou dopadne na zemský povrch hovorí sa o meteori-
te. Boli je veľmi jasný meteór častokrát doprevádzaný výbuchom a aj zvukovým
efektom. Nie sú to časté javy, slabších meteórov je oveľa viac. Meteóry padajú
stále. Sú to sporadické meteóry, ktorých je niekoľko za hodinu viditeľných z neja-
kého miesta na zemskom povrchu. V istých obdobiach roka počet pozorovaných
meteórov je oveľa väčší. Tieto meteóry sa nazývajú rojové. Zdanlivo vyletujú z
nejakého miesta na oblohe – radiantu., ktorý sa nachádza v nejakom súhvezdí a roj
meteórov sa aj podľa neho nazýva (Lýra -Lyridy, Perzeus- Perzeidy, Leo- Leonidy).

Meteorický roj Leoníd

Zistilo sa, že činnosť roja nastáva vtedy, keď dráha pevných častíc sa pretne so
zemskou dráhou. Ukázalo sa, že tieto pevné častice zanechala na svojej dráhe napr.
periodická kométa. Vyletovanie rojových meteórov z radiantu je iba efektom per-
spektívy. Dráhy jednotlivých častíc mimo zemskej atmosféry sú paralelné. Niekoľ-
ko stoviek ton meteroidov vletí denne do zemskej atmosféry. Väčšina zhorí v atmo-
sfére, nakoľko majú veľmi male hmotnosti.Väčšina meteoritov pochádza z plané-
tok, menšia časť z komét ale aj z Mesiaca a Marsu. Je možné, že dopad nejakého

70
telesa na ich povrch bol tak prudký, že spôsobil až ejekciu materiálu z ich povrchu
do medziplanetárneho priestoru.
Meteority sa delia na tri základné skupiny. Sú to kamenné meteority (chondrity),
železné meteority a uhlíkaté chondrity.

Uhlíkový chondrit Železný meteorit Kamenný chondrit

Najrozšírenejšie sú chondrity. Železné meteority sú tvorené Fe a Ni, uh-

líkaté chondrity obsahujú organické látky.

71
 Pohybové, fyzikálne a chemické vlastnosti planét a malých planét (trpaslíkov)

Planéta ܽ ݁ ݅ ܲ
Stredná vzdiale- Numerická Sklon dráhy Obežná doba
nosť od Slnka excentricita planéty okolo Slnka
(AU) k rovine eklip- (siderická)
tiky (rok)
Merkúr 0,3871 0,2056 7,00487° 0,2408
Venuša 0,7233 0,0068 3,39471° 0,6152
Zem 1,0000 0,0167 0,00005° 1,0000174
Mars 1,5237 0,0934 1,85061° 1,8808
Ceres (trpaslík) 2,766 0,080 10,587° 4,599
Jupiter 5,2034 0,0484 1,30530° 11,8626
Saturn 9,5371 0,0542 2,48446° 29,4475
Urán 19,1913 0,0472 0,76986° 84,0168
Neptún 30,0690 0,0086 1,76917° 164,7913
Pluto (trpaslík 39,4817 0,2488 17,14175° 247,9207
Eris (trpaslík) 67,6681 0,4418 44,187° 557
Zem : ܽ = 1 AU = 149 597 870 km

Planéta Rovníkový polomer Hmotnosť Hustota*/ Gravitačné Úniková

km (Zem = 1) (Zem = 1) ሺ10ଷ ݇݃ zrýchlenie/ rýchlosť/
⋅ ݉ିଷ ሻ (݉ ⋅ ‫ି ݏ‬ଶ ) (݇݉ ⋅ ‫ି ݏ‬ଵ )
Merkúr 2 439,64 0,3825 0,055 5,43 3,70 4,25
Venuša 6 051,59 0,9488 0,815 5,24 8,87 10,36
Zem 6 378,15 1,0000 1,000 5,515 9,81 11,18
Mars 3 397,00 0,5322 0,107 3,940 3,71 5,02
Ceres (trpaslík) 471,00 0,0738 0,00016 2,08 0,27 0,51
Jupiter 71 492,68 11,209 318 1,33 23,12 59,54

Saturn 60 267,14 9,449 95 0,70 8,96 35,49

Urán 25 557,25 4,007 14 1,30 8,69 21,29
Neptún 24 766,36 3,883 17 1,76 11,00 23,71
Pluto (trpaslík 1 148,07 0,180 0,0022 2,0 0,60 1,2
Eris (trpaslík) 1 200 0,190
Hmotnosť Zeme : 5,97 × 10ଶସ ݇݃.

72
 Planéta Doba rotácie Priemerná Zloženie Počet Prstence Magnetické Slnečná
(siderická – povrchová atmosféry mesiacov pole konštanta
deň) teplota (K)
Merkúr 58,6462 440 - 0 nie áno 9126,6
89 - 700
Venuša -243,0187 730 CO2, N2 0 nie nie 2613,9
Zem 0,99727 287 N 2, O 2 1 nie áno 1367,6
23h 56min 4s 184 - 331
Mars 1,02596 218 CO2, N2, 2 nie nie 589,2
144 - 273 Ar
Ceres 0,3781 167 - 0 nie - -
(trpaslík)
Jupiter 0,41354 123 H2, He 63 áno áno 50,5
povrch oblakov
Saturn 0,44401 103 H2, He 49 áno áno 14,9
povrch oblakov
Urán -0,71833 73 H2, He, 27 áno áno 3,7
povrch oblakov CH4
Neptún 0,67125 63 H2, He, 13 áno áno
povrch oblakov CH4
Pluto -6,38718 40 - 3 nie - 0,89
(trpaslík
Eris 30 - 1 nie - -
(trpaslík)
Teplota Zeme – povrchová : - 89°C až +58°C
Záporná hodnota pri dobe rotácii znamená opačnú (retrográdnu) rotáciu

73
 Kapitola 9
Základy astrofyziky
Svetlo pri prechode hmotným prostredím je ním absorbované, rozptýlené alebo
reemitované.

9.1. Absorbcia
Isaac Newton r.1666 rozložil biele slnečné svetlo pomocou skleneného hranola na
farebné spektrum - kontínuum. William Wollaston r. 1802 objavil v slnečnom spek-
tre niekoľko tmavých čiar. Joseph von Fraunhofer r. 1815 podrobnejšie preskúmal
slnečné spektrum a napočítal 574 tmavých čiar.

Slnečné spektrum s Fraunhoferovými tmavými čiarami.

Leon Focault ( r. 1849 ) zistil, že sodíková lampa vytvára podobné čiary, aké
boli pozorované v slnečnom spektre.
V r. 1857 Gustav Kirchoff and Robert Bunsen sformulovali empirické zákony,
ktoré popisovali pozorované spektrá.

74
 Ak sa spektroskop namieri na:
1. horúcu pevnú látku alebo horúci hustý plyn – pozoruje sa kontinu-
um(spojité spektrum)
2. horuci riedky plyn – pozoruje sa emisné čiarové spectrum ( čiary sú biele )
3. zdroj spojitého spectra, ktorý je prikrytý oblakom chladného riedkeho ply-
nu - pozoruje sa čiarové absorbčné spektrum ( čiary sú tmavé).

Norman Lockyer and Jules Janssen nezávisle objavili v slnečnom spektre spek-
rálne čiary, ktoré prislúchali dovtedy na Zemi neznámemu chemickému prvku. Po-
menovali ho helium, ktoré bolo neskôr objavené aj na Zemi. Po inštalovaní spek-
troskopu na ďalekohľad boli aj v spektre hviezd a hmlovín identifikované mnohé
chemické prvky.
Johann Balmer v r. 1885 odvodil empirickú formulu, ktorá popisovala vzájomnú
polohu spektrálnych čiar vodíka vo viditelnej časti spectra. O 5 rokov neskoršie
Johannes Rydberg rozšíril platnosť Balmerovej formuly aj na iné chemické prvky.
Dán Niels Bohr na začiatku 20.st.zaviedol model atómu, pomocou ktorého sa
bolo možné vysvetliť vznik spektrálnych čiar a ich polohu v spektrách. Atóm kaž-
dého chemického prvku tvorí jadro,okolo ktorého je obal s elektrónami, ktoré sa
nachádzaju na presne definovaných hladinách. Ak atóm absorbuje fotón, potom
elektrón z jednej hladiny preskočí na výššiu hladinu, ale za 10-8 s sa vráti nazad,
pričom vyžiari energiu vo forme fotónu, ktorého energia je
‫ = ܧ‬ℎߥ
kde ℎ = 6,626 × 10
J ⋅ s, a ߥ je frekvencia žiarenia.
Tým, že fotóny sú absorbované atómom a sú znovu atómom vyžiarené pri návra-
te elektrónu do pôvodnej hladiny avšak obyčajne v úplne náhodnom smere, strácajú
sa zo zorného lúča a spektre je tmavá spektrálna čiara.
Balmerova séria spektrálnych čiar vodíka je pozorovateľná vo vizuálnej oblasti
spektra a vzniká pri prechode elektrónu z 2. hladiny na vyššie hladiny a naopak(
viď diagram ) v Bohrovom modely atomu vodíka.

75
Červená, modrozelená a fialová čiara v emisnom spektre atómu vodíka vznikli pri prechode elek-
trónu z tretej, štvrtej a piatej hladiny na druhú hladinu.

76
 V absorbčnom slnečnom spektre ( b ) sa pozorujú tmavé spektrálne čiary, ktorých poloha sa zho-
duje s polohou niektorých čiar v emisných spektrách pozemských chemických prvkov ( napr. Na,
H, Ca ), čo dokazuje, že tieto prvky sa nachádzajú aj na Slnku.

Intenzita kontinua a spektrálnych čiar v spektre hviezdy je popisovaná Boltzma-

novým zákonom excitácie a Sahovou rovnicou ionizácie.

9.2. Význam spektroskopie

Emisné a absorbčné spektrum umožňuje určiť:
Chemické zloženie (atómové, molekulové ), jeho teplotu, tlak ,hustotu, magnetické
pole, radiálnu rýchlosť, rotáciu, gravitáciu astronomických objektov , ktoré sa môžu
nachádzať v obrovských vzdialenostiach.

9.3. Žiarenie čierneho telesa

Ak objekt je v termodynamickej rovnováhe, vyžaruje vo všetkých vlnových dĺžkach
a registruje sa spojité spektrum – tepelné žiarenie.
Absolútne čierne teleso (AČT) absorbuje všetko naň dopadajúce žiarenie
a vyžaruje tepelné žiarenie dané jeho teplotou – množstvo emitovaného žiarenia

77
 jednotkou plochy telesa závisí iba od jeho teploty ( hviezdy v 1.priblížení mož-
no považovať za absolútne čierne telesá).
Žiarenie AČT je popísané Planckovou krivkou, ktorá určuje množstvo žiarivej
energie vyžiarenej AČT pre rôzne teploty – čím horúcejšie teleso, tým viac energie
vyžiari AČT jednotkovou plochou. Čím väčšie teleso, tým vyžiari viac energie.
Wienov posunovací zákon – maximum emisie žiarenia AČT sa posúva ku krat-
ším vlnovým dĺžkam pri rastúcej teplote AČT. Poloha maxima Planckovej krivky
závisí od teploty AČT.
2,898 × 10 m ⋅ K
ߣ =
ܶ
.

Príklady:
Objekt ܶ λ
Človek 310 K 9,348 μm
(infračervené)
Slnko 5770 K 503 nm
(viditeľné prevažne)
Neutrónová hviezda 108 K 0,03 nm
röntgenovéžiarenie

Horúcejšie objekty sa javia modrejšie, chladnejšie objekty červenejšie (napr.

hviezdy).
Žiarenie jednotkovej plochy AČT za jednotku času udáva Stefan-Boltzmannov
zákon
‫
ܶߪ = ܨ‬,
kde ߪ = 5,678 × 10 W ⋅ m ⋅ K 
. Tok žiarenia ‫ ܨ‬je vlastne vyžiarený výkon
na jednotku plochy AČT v celom rozsahu elektromagnetického spektra žiarenia.
Tok žiarenia prudko narastá s rastúcou teplotou (teplota sa zvýši 2 krát – tok žiare-
nia sa zvýši 16 krát).
Celková energia vyžiarená hviezdou o polomere ܴ za jednotku času sa rovná
‫ = ܮ‬4ߨܴ  ‫ = ܨ‬4ߨܴ  ߪܶ

Vyžiarený výkon ‫ ܮ‬a polomer ܴ hviezdy určuje teplotu ܶ hviezdy podľa vyššie
uvedeného vzťahu.

Príklad1: V dvojhviezdnom systéme sa nachádzajú dve červené hviezdy, pričom

hviezda A je 9 krát jasnejšia ako hviezda B. Aká je povrchová teplota zložiek a ich
geometrická veľkosť?

78
Riešenie: Keďže maximum žiarenia hviezdy je pre obidve zložky v červenej oblas-
ti, potom podľa Wienovho posunovacieho zákona musia mať rovnakú povrchovú
teplotu.
Zo Stefan-Boltzmannovho zákona platí, že žiarenie zložky A a B sú
‫ = ܮ‬4ߨܴ ߪܶ

‫ = ܮ‬4ߨܴ ߪܶ

‫ ܮ‬4ߨܴ ߪܶ
ܴ
ሺܶ ܶ ሻ
‫ܮ‬
= = = = .
ߨܴ ߪܶ
 
ܴ
Zo zadania príkladu
ܴ
ܴ
= 3,

teda ܴ = 3ܴ . Hviezda A je 3 krát väčšia ako hviezda B.

79
 Kapitola 10
Astronomická technika
Astronómia získava informácie o vesmíre pozorovaním. Základným prostriedkom
je ďalekohľad, ktorého úlohou je “zhromažďovať “ elektromagnetické žiarenie ,
ktoré príchádza od vesmírneho objektu a odovzdávať ho detektoru žiarenia.
Prvé ďalekohľady boli šošovkové, neskôr boli skonštruované aj zrkadlové ďale-
kohľady.
Prvé významné objavy urobil G. Galilei r.1609 ďalekohľadom vlastnej kon-
štrukcie. Skutočné rozšírenie v astronomickej praxi získal až Keplerov ďalekohľad,
ktorý však prevracia obraz. Svetlo od pozorovaného objektu prechádza skleneným
objektívom a je ním fokuzované v ohnisku, kde sa vytvára obraz objektu. Tento
obraz je pozorovaný okulárom, ktorý tvorí obyčajne sústava oveľa menších šošo-
viek.

Keplerov ďalekohľad Cassegarinov ďalekohľad

Šošovkový ďalekohľad má niekoľko významných nevýhod: šošovka objektívu

musí byť z kvalitného skla bez nečistôt, bubliniek; je uchytená v tubuse ( rúre) ďa-
lekohľadu iba pe okrajoch, pričom jej hmotnosť je veľká; sklo objektívu absorbuje
časť svetla; jednoduchá šošovka má farebnú chybu a teda pozorované objekty sú po
okrajoch sfarbené
Stavba veľkých šošovkových ďalekohľadov skončila pri priemere 102 cm.
Moderné ďalekohľady sú väčšinou zrkadlové
V zrkadlovom ďalekohľade tvorí objektív duté zrkadlo, ktoré vytvára obraz vo
svojom ohnisku. Pomocným zrkadlom sa obraz fokuzuje do sekundárneho ohniska
a tam sa pozoruje cez ocular.Cassegrainov zrkadlový ďalekohľad patrí k najrozšíre-
nejším.
Zrkadlové ďalekohľady majú významné výhody oproti šošovkovým ďalekohľa-
dom: svetlo sa odráža od zrkadlového objektívu, a teda nie je absorbované; objektív
je uchytený po celej zadnej ploche; zrkadlo nemá farebnú chybu.

80
 Čím je priemer objektívu hocijakého ďalekohľadu väčší, čím má väčšie ohnisko,
tým je ďalekohľad výkonnejší. Možno vidieť oveľa slabšie objekty a rozoznať ove-
ľa jemnejšie detaily pozorovaného objektu.
Množstvo získaného svetla od objeku je priamo úmerné ploche objektívu.
Porovnanie: priemer očnej pupily adaptovaného oka D~7,0 mm; priemer hlav-
ného zrkadla na Mt Palomare D ~ 5 m = 5000 mm
5000 mm 
ܲ‫݈݌ ݎ݁݉݋‬ôܿℎ = ൬ ൰ ≈ 5,1 × 10 ,
7,0 mm
čiže zrkadlo Mt Palomarského ďalekohľadu za jednotku času naakumuluje 510000
– krát viac svetla ako oko.
Ak oko vidí bez ďalekohľadu objekty 6m , cez tento ďalekohľad možno pozoro-
vať objekty cca 20m.
V skutočnosti možno vidieť ešte slabšie objekty(!!) až 25m.
Súvisí to s citlivosťou použitých detektorov žiarenia na ďalekohľade.
Uhlové rozlíšenie ďalekohľadu udáva schopnosť ďalekohľadu rozlíšiť 2 veľmi
blízke objekty na oblohe (2-hviezda, detaily guľovej hviezdokopy, atď.). Udáva sa
v uhlových minútach a sekundách.
Oko má rozlišovaciu schopnosť ~1´ (oblúková minúta).
Rozlišovacia schopnosť ďalekohľadu (teoretická) je
ߣ
‫ܦ‬
Θ≈ ,

ߣ je vlnová dľžka žiarenia dopadajúceho do ďalekohľadu a ‫ ܦ‬priemer objektívu.

ଵଶ଴ ௔௥௖௦௘௖⋅௠௠
Pozn.: Pre efektívnu vlnovú dĺžku λ = 550 nm platí formula ߆ = , ktorý udáva rozlíšenie
஽
v uhlových sekundách (arcsec), pokiaľ priemer objektívu udávame v milimetroch. Tento efekt súvisí
s vlnovou povahou svetla. Vlnenie sa ohýba na prekážkach. Okraje objektívu predstavujú prekážku.
Ohyb svetla na prekážke nesie informáciu o prekážke a nie zobrazovanom objekte.

Zväčšenie ďalekohľadu ܼ je podiel ohniskovej vzdialenosti objektívu ݂

a ohniskovej vzdialenosti okuláru ݂ .
݂
ܼ=
݂
Pre daný objektív je maximálne zväčšenie ܼ ≈ 2D.
Spektrografy a fotometre sú veľmi dôležité zariadenia spojené s ďalekohľadmi,
ktoré umožňujú robiť spektrálny rozbor žiarenia, zisťovať jeho zmeny, určovať
pohyby, atď.

81
 10.1. Detektory žiarenia.
Do polovice 19.st. jediným detektorom žiarenia-svetla bolo oko. Pozorovanie bolo
únavné, nepraktické, pozorovateľ robil iba kresbu toho, čo videl v okulári.
Po zavedení fotografie bolo možné získať trvalý obrázok objektu, ktorý bolo
možné kedykoľvek spracovať. Fotografia umožnila získať obraz vo viacerých ob-
lastiach elektromagnetického spectra. Bolo možné spočítavať ( intengrovať ) za-
znamenané žiarenie a tak objaviť aj málo svietiace časti objektu. Dľžka expozície
bola ohraničená závojom fotografickej platne. Fotografia sa ukázala ďalej ako málo
efektívna ( zachytila iba 1 fotón z 20-tich ).
Najnovšie CCD detektory majú integračný čas niekoľko hodín. Efektívnosť je
veľmi vysoká.
Veľkou prekážkou efektívneho pozemského astronomického pozorovania je
svetelné znečistenie, nekľud vzduchu, oblačnosť, preto sa astronomické observató-
riá budujú vo veľkých nadmorských výškach s vhodnou astroklímou (minimum
oblačnosti, suchý vzduch, ďaleko od silných zdrojov umelého osvetlenia). Aj na-
priek tomu nekľud atmosféry silne ohraničuje uhlové rozlíšenie na ~ 0,5´´ pre vlno-
vú dĺžku λ = 550 nm.Odstrániť vplyvy zemskej atmosféry je možné vypustením
ďalekohľadu do kozmu, ale aj tu sú zatiaľ tvrdé obmedzenia : veľkosť prístrojov
relatívne malá a tým aj ich dosah, ťažká dostupnosť na údržbu, opravy
a vylepšovanie prístrojov, cena, možnosť havárie pri vypúšťaní a tým stratu prístro-
ja. Druhou možnosťou je využitie aktívnej a adaptívnej optiky. Zrkadlá pozemských
ďalekohľadov už teraz dosahujú veľké rozmery, ktoré v krátkej budúcnosti budú
oveľa väčšie.

Primárne zrkadlo Gemini North má priemer Nosič auktuátorov, ktoré upravujú optickú
8,1 m a hrúbku iba 20 cm plochu primárneho zrkadla

Primárne zrkadlo sa pri pohybe ďalekohľadu počas pozorovania deformuje svo-

jou váhou a preto jeho povrch sa neustále koriguje pomocou elektromechanických
aktuatorov ( aktívna optika)
Získaný „ surový deformovaný“ obraz astronomického objektu v ohnisku ďale-
kohľadu ďalej spracováva adaptívna optika tak, aby sa získal ostrý obraz s čo naj-
lepším rozlíšením.

82
 Rádioastronómia začala sa prudko rozvíjať v 50.-tych rokoch 20.st. Začali sa
stavať rádioteleskopy s priemermi 10-tky metrov, aby bolo možné registrovať oveľa
slabšie rádiové žiarenie s prijateľným uhlovým rozlíšením. Rádioteleskopy regis-
trujú žiarenie o vlnových dľžkach od milimetrových po metrové, pre ktoré je prie-
zračná zemská atmosféra ( ionosféra ). Aby sa zlepšilo uhlové rozlíšenie, spájajú sa
jednotlivé rádioteleskopy do interferometrických sietí, ktoré pokrývajú celé sveta-
diely.

Effelsberg – pohyblivý rádioteleskop –

VLA rádiointerferometer, Nové Mexiko, USA
priemer disku 100 m

10.2. Astronómia na rôznych vlnových dĺž-

kach
Elektromagnetické spektrum pokrýva obrovský rozsah vlnových dľžok. Na jednej
strane je to ultrakrátke γ žiarenie s λ ~ 0,001nm a na druhej strane rádiové žiarenie
s λ ~ metre.
Zistilo sa, že žiarenie istých vlnových dľžok efektívne vyžarujú isté objekty vo
vesmíre.
Zdrojom ߛ–žiarenia je kompakný objekt po kolapse (čierna diera).
Zdrojom X–žiarenia je neutrónová hviezda.
Zdrojom UV (ultrafialové ) žiarenia je horúca hviezda, kvazar.
Zdrojom viditeľného žiarenia je hviezda.
Zdrojom IR (infračervené ) žiarenia je hviezda červený obor, galaktické jadro.
Zdrojom ďalekého infračerveného žiarenia je protohviezda, prach, planéta.
Zdrojom milimetrového žiarenia je chladný prach, molekulárny oblak.
Zdrojom centimetrového, metrového žiarenia a HI 21 cm čiara, pulzar.

83
 Na Zem dopadá iba malá časť žiarenia z celého spektra (viditeľné a časť rádio-
vého). Pre ostatné vlnové dľžky je atmosféra viac alebo menej do istých nadmor-
ských výšok nepriepustná.

Vlnová dĺžka Okno

< 300 nm absorpcia ozónom
300 – 900 nm vizuálne a IR okno
1000 – 5000 nm IR okno
5000 – 8000 nm absorpcia H2O, CO2
8000 – 20 000 nm IR okná
0,35; 0,45; 0,8 mm submilimetrové okná
1,1 – 1,8 mm mm okno
1,9 mm – 1,3 cm mm a cm okná
2 cm – 10 m rádiové okno
> 10 m absorpcia ionosférou
Rozvoj ultrafialovej, infračervenej, gama a rontgenovej astronómie bude bez
kozmických ďalekohľadov nemysliteľný.

Významné družice na kozmických sondách:

V minulosti Einstein ( X ), IRAS ( Infrared Astronomical Satellite ), GRO (
Gamma Ray Observatory )
V súčasnosti HST ( UV, viditeľné ), Chandra ( X ), Spitzer ( infrared )
Budúcnosť JWST, Superkamiokande

84
 Neutrínový ďalekohľad – Superkamiokande, Japonsko
Jedná sa o Čerenkov detektor o hmotnosti 50 000 t rozmerov 40 x 40 x40 m,
ktorý je naplnený dokonale čistou vodou. Na stenách nádoby je rozmiestnených
13000 fotonásobičov, ktoré snímajú svetelné záblesky vzniknuté pri prechode nabi-
tých častíc vodou. Nabité častice vznikli interakciou neutrín (Slnko, supernova
s atómami kyslíka v molekulách vody. Ďalekohľad je umiestnený v hĺbke 2 700 m
pod povrchom Zeme.

LIGO- interferometer, Hanford, USA

85
LIGO (Laser Interferometer Gravitational – Wave Observatory) je detektor stavaný
pre detekciu gravitačných vĺn, ktorých existenciu predpovedá Einsteinova teória
gravitácie. Význam Superkamiokande a LIGO spočíva mimo iné aj v tom, že po-
mocou elektromagnetického žiarenia (pod ktoré spadá aj viditeľné svetlo, rádiové
vlny a röntgenové žiarenie) nie sme schopní pozorovať udalosti, ktoré sa odohrali
príliš dávno. Bráni nám v tom tzv. žiarenie pozadia. Pomocou elektromagnetického
žiarenia sa nedajú pozorovať pomocou elektromagnetického žiarenia procesy, ktoré
sa odohrali skôr, než cca. 400 tisíc rokov po Veľkom treske (Big-bang). Tieto uda-
losti by sa dali pozorovať len pomocou iných žiarení, napríklad pomocou neutrín
(Superkamiokande), alebo pomocou gravitačných vĺn (LIGO).

86
 Kapitola 11
Hviezdy – základné parametre
Hviezdy boli pozorované od historických čias. Je zaujímavé, že na ich skutočnú
podstatu sa prišlo iba začiatkom 20.st. Hviezdy sú sférické plynné telesá, ktoré sú
zdrojmi žiarivej energie a nových chemických prvkov.
Na oblohe sa javia ako svietiace body rôznej jasnosti aj vo veľkých ďalekohľa-
doch, pretože sú od nás veľmi vzdialené, pričom ich rozmery sú s pozemskými
neporovnateľné. Popis hviezd, ich parametre možno nájsť vo hviezdnych atlasoch
a katalógov, kde je uvedená pre konkrétnu hviezdu jej poloha
(obyčajne rovníkové súradnice), hviezdna veľkosť, vzdialenosť, svietivosť, po-
vrchová teplota, spektrum, vlastný pohyb.
Vlastnosti hviezd zapĺňajú širokú škálu hodnôt:

Polomery hviezd ܴ = 10 – 10 ܴ

Svietivosti hviezd ‫ = ܮ‬10
– 10 ‫ܮ‬
Hmotnosti hviezd ‫ = ܯ‬0,1 – 150 ‫ܯ‬
Povrchové teploty hviezd ܶ = 3 000 – 50 000 K

Niektoré hodnoty parametrov sú pre lepšiu názornosť uvedené v hodnotách ur-

čených pre Slnko ako najbližšej hviezdy, pričom slnečné hodnoty sú uvedené v SI
jednotkách a porovnané so Zemou.
‫ = ܮ‬3,826 × 10 W (celosvetová spotreba energie na Zemi
je 14 × 10 W)
ܴ = 6, 9599 × 10 m

(cca. 100-krát väčší ako polomer Zeme )
‫ = ܯ‬1,989 × 10 kg

(333000-krát hmotnosť Zeme )

87
Porovnanie rozmerov trpaslíčich hviezd so Slnkom a
Porovnanie obrov a nadobrov so Slnkom
Zemou

Poznámka:Ukážka popis hviezdy vo hviezdnom katalógu

Rigel ( β Ori ) , súradnice α = 05h 14m 32,2s δ = –08°12´16´´, relatívna jasnosť m = +0,13, absolútna
jasnosť M = -7,5; spektrálna trieda B8Ia (modrobiely nadobor), vzdialenosť 1304 ly, polomer 120
RSlnko, svietivosť 100000 LSlnko .

Chemické zloženie hviezd je veľmi podobné; prevažuje vodík H , menšiu časť

tvorí hélium He a ostatné chemické prvky majú oveľa chudobnejšie až stopové
zastúpenie.
Zdrojom žiarenie hviezd sú obvykle termojadrové reakcie, ktoré sú aj producen-
tami aj ťažších chemických prvkov.

11.1. Hviezdna veľkosť

Pri pohľade na nočnú bezoblačnú oblohu vidno, že niektoré hviezdy sú jasné, ale
oveľa viac je slabších hviezd. Hipparchos ( 2.st.pnl) vytvoril prvý katalóg hviezd
viditeľných voľným okom, v ktorom priradil hviezdam čísla podľa ich jasnosti.
Najjasnejším priradil 1.-vú zdanlivú hviezdnu veľkosť 1m ( prvú magnitúdu ) a
najslabším 6.-tu zdanlivú hviezdnu veľkosť 6m ( šiestu magnitúdu ).

Poznámka: Hviezdna veľkosť ( magnitúda ) nesúvisí priamo s geometrickými rozmermi hviezdy.

Zistilo sa, že ak sa magnitúda dvoch hviezd líši o 1m, tak pomer ich osvetlení je
2,512, takže rozdiel 5m zodpovedá pomeru osvetlení 1 : 100. Hipparchova voľba
zdanlivých hviezdnych veľkostí bola zachovaná, čiže čím jasnejšia hviezda alebo
iný astronomický objekt, tým menšia číselná hodnota zdanlivej jasnosti ( magnitú-
dy).

Poznámka: Proxima Centauri má iba + 11,01m , aj keď je naša najbližšia hviezda ( okrem Slnka ) a
je preto viditeľná iba v ďalekohlade, najslabšie hviezdy viditeľné voľným okom majú +6m , Sírius má-
1,4m a je najjasnejšou hviezdou našej nočnej oblohy, planéta Venuša má – 4,4m, Mesiac v splne má -
12,6m a najjasnejší astronomický object na oblohe Slnko má -26,8m .

88
 Ak ‫ ܧ‬je osvetlenie spôsobené hviezdou so zdanlivou jasnosťou ݉ a ‫ ܧ‬je
osvetlenie spôsobené hviezdou so zdanlivou jasnosťou ݉ , potom
‫ܧ‬
݉ − ݉ = −2,5 log
‫ܧ‬
alebo
‫ܧ‬
= 10,
(మ భ ) = 2,512(మ భ )
‫ܧ‬
Úloha
Bolo zistené, že osvetlenie od hviezdy so zdanlivou jasnosťou 0m sa rovná
2,27 × 10 W ⋅ m .
Ak pozorovaná hviezda na oblohe je v skutočnosti dvojhviezda ( alebo iný viac-
násobný systém ), jej zdánlivá magnitúda nie je jednoduchým súčtom zdanlivých
magnitúd ich zložiek. Overte!

Relatívna hviezdna veľkosť nič nehovorí o skutočnej žiarivosti hviezdy, lebo

hviezda sa môže javiť ako veľmi jasná, pretože je opravdu veľmi žiarivá alebo
môže byť veľmi blízko a pritom byť relatívne blízko. Slnko je neporovnateľne
najjasnejším objektom na oblohe preto, lebo je veľmi blízko. V skutočnosti Slnko
patrí medzi hviezdy menšej svietivosti.

O skutočnej svietivosti hviezd informuje ich absolútna hviezdna veľkosť ‫ܯ‬, tj.
zdanlivá jasnosť hviezd, keď všetky hviezdy sú teoreticky umiestnené vo vzdiale-
nosti 10 pc od pozorovateľa.

Medzi absolútnou a zdánlivou jasnosťou hviezd platí

݉ − ‫ = ܯ‬5 log ‫ ݎ‬− 5

alebo

݉ − ‫ = ܯ‬−5 log ߨ − 5
kde ‫ ݎ‬je vzdialenosť uvedená v parsekoch a ߨ je paralaxa uvedená v oblúkových
sekundách (´´). Hodnota (݉– ‫ )ܯ‬sa nazýva modul vzdialenosti.
Zdanlivá hviezdna veľkosť m sa zisťuje fotometrami a jej hodnota závisí aj od
typu použitého receptora žiarenia, nakoľko každý má svoju vlastnú spektrálnu citli-
vosť. Zdanlivá hviezdna veľkosť vizuálna ݉ je určená v spektrálnom obore citli-
vosti ľudského oka, zdanlivá hviezdna veľkosť fotografická ݉ je určená v spek-
trálnom obore citlivosti fotografickej platne, atď. Bolometrická zdanlivá hviezdna
veľkosť ݉ je určená pre celý spektrálny obor elektromagnetického spektra, v
ktorom hviezda žiari.

89
 Pre Slnko je mv = –26,73m , mpg = –26,26m a mbol = – 26,83m , ale absolútna bo-
lometrická magnitúda pre Slnko je Mbol = + 4,74M .
V poslednej dobe sa upustilo od používania fotografickej platne v astrofyzike a
bol zavedený širokopásmový fotometrický systém U (ultrafialová oblasť kontinua),
B (modrá oblasť kontinua), V (vizuálna oblasť kontinua).

Pôvodný farebný index (color index) CI = mpg – mv

bol nahradený farebnými indexami
CIB–V = mB – mV ,
CIU–B = mU – mB, a
CIU–V = mU–mV.
Pre Slnko je absolútna magnitúda MB = 5,48 a MV = 4,83.
Hviezdy s vysokou povrchovou teplotou majú farebný index záporný (sú viac
modré), hviezdy s nízkou povrchovou teplotou majú farebný index kladný (sú viac
červené).

11.2. Povrchové teploty hviezd

Zo štúdia žiarenia hviezd sa zistilo, že povrch hviezdy žiari ako absolútne čierne
teleso, čiže množstvo žiarenia a jeho spektrálne rozloženie je jednoznačne úrčené
povrchovou teplotou hviezd a popisuje ho Planckov zákon. Z Wienovho zákona
posunu vyplýva, že maximum vyžarovania sa s rastom teploty T posúva ku kratším
vlnovým dĺžkam tj. k modrej časti spojitého spektra.
Horúce modré hviezdy majú povrchové teploty v intervale (10000 - 50000K),
stredne horúce žlté hviezdy majú teplotu ~ 6000K, studené červené hviezdy ~
3000K. Ukázalo sa, že povrch hviezdy žiari iba približne ako čierne teleso, a preto
hodnota povrchovej teploty závisí od metódy, akou sa určuje. Farebná teplota je
určená z Planckovho zákona, efektívna teplota je určená z celkového množstva
žiarenia, excitačná teplota je teplota v Boltzmannovej rovnici, ktorá popisuje exci-
táciu čiar v spektre, ionizačná teplota je teplota v Sahovej rovnici, ktorá zodpovedá
pozorovaným intenzitám čiar v spektre.
Slnko farebná teplota 6 500 K, efektívna teplota 5 750 K.

11.3. Spektrá hviezd

Koncom 19.st a začiatkom 20.st. bolo nafotografovaných cez 200000 spektier,
ktoré sa začali usporadúvať do skupín podľa výskytu a mohutnosti spektrálnych
absorpčných čiar.
Zistilo sa, že spektrá hviezd sú určené povrchovou teplotou hviezd, chemické
zloženie povrchu hviezd je v podstate rovnaké až na výnimky (pekuliárne hviez-
dy). Prítomnosť konkrétnych spektrálnych čiar v spektre hviezd závisí od excitač-

90
ného a ionizačného stavu plynu, ktorý je hlavne určovaný teplotou plynu a dá sa
kvantitatívne popísať Boltzmanovou excitačnou a Sahovou ionizačnou rovnicou.

Absorpčné spektrá vybraných hviezd ako predstaviteľov spektrálnych tried Harvardskej klasifiká-
cie

Harvardská spektrálna klasifikácia delí hviezdy do spektrálnych tried

O B A F G K M,
ku ktorej boli pridané v poslednej dobe vďaka infračervenej astronómii triedy
L T,
pre hnedé trpaslíky. Nepočetné skupiny hviezd tvoria ešte spektrálne triedy, tzv.
veľmi horúce Wolf –Rayetove hviezdy
W,
uhlíkaté studené hviezdy
C, R, N
a veľmi studené hviezdy s oxidmi zirkónu, lantánu
S.

91
 Spek.tr. Farba Najint. sp. čiary vo Podtrieda Fareb. Povrch.tep.
vizuálnej oblasti index B – V Tef
O modrá HeI; HeII; NIII; O5 – 0,32 38 000 K
SiIV
B modro-biela HI; HeI; OII; SiIII B0 – 0,30 27 000 K
A biela HI(veľmi silné); B5 – 0,16 16 000 K
CaII
MgII; SiII; FeII A5 + 0,15 8 200 K
F žlto-biela HI; CaII, kovy A5 + 0,45 7 200 K
(FeI; CrI; Fe- F5 + 0,45 6 700 K
II;SrII)
G žltá CaII(veľmi silné); G0 + 0,57 6 000 K
kovy
Silnejšie ako HI; G5 + 0,70 5 500 K
CH pás
K oranžová HI(slabé);neutrálne K0 + 0,84 5 100 K
kovy
M červená neutrálne kovy M0 + 1,39 3 750 K
silné; TiO
Poznámka: Spektrálne triedy sú vlastne teplotné triedy hviezd.

Častokrát spektrálna trieda je doplnená predponou ( napr.c-nadobor, g –obor, d-

trpaslík ) a príponou (napr. p – peculiar – zvláštnosť v chemickom zložení, e –
emisné čiary), ktoré bližšie charakterizujú hviezdu. Hviezda cB2e je nadobor spek-
trálnej triedy B2 s emisiou.
Ak sa pozná spektrálna trieda hviezdy a jej absolútna hviezdna veľkosť, potom
jej prislúcha konkrétna poloha v Hertzsprug-Russellovom diagrame ( HR diagram ).

92
 HR s významnými hviezdami jednotlivých spektrálnych tried a tried svietivosti

William Morgan a Phillip Keenan (1943) pridali triedu svietivosti ako druhý pa-
rameter pri klasifikácii hviezd.Hviezdy s väčším priemerom, majú menšie gravitač-
né zrýchlenie na svojom povrchu a spektrálne čiary sú užšie a naopak kompaktné
objekty ako napr.biele trpaslíky majú omnoho väčšie graviračné zrýchlenie
a spektrálne čiary sú mimoriadne široké.
Triedy svietivosti sú označené rímskymi číslicami I až VII ( viď HR )
Ia-0 sú veľmi jasné nadobry, Ia jasné nadobry , Ib nadobry, II jasné obry, III
obry, IV podobry

93
 V sú hviezdy hlavnej postupnosti HR ( patria sem aj červené trpaslíky), VI pod-
trpaslíky a VII biele trpaslíky.
Slnko je hviezda hlavnej postupnosti ( HP HR ) G2V, Rigel je modrý jasný
nadobor B8Ia.

11.4. Hmotnosti hviezd

Priamo možno určiť hmotnosti hviezd pre vizuálne dvojhviezdy. Nech hmotnosti
jednotlivých hviezd dvojhviezdy sú M1 a M2 v jednotkách hmotnosti Slnka, a je
stredná vzdialenosť zložiek vyjadrená v AU a obežná doba P je v rokoch, potom
platí pre sučet hmotností zložiek
ܽ
‫ ܯ‬+ ‫= ܯ‬
ܲ
alebo
ܽ′′ 
‫ ܯ‬+ ‫= ܯ‬ ߨ ,
ܲ
ܽ´´ je uhlová vzdialenosť zložiek a ߨ´´ je paralaxa dvojhviezdy.
Ak je možné určiť aj lineárnu alebo uhlovú veľkosť veľkých polosí ܽ1, ܽ dráh
zložiek, potom platí
‫ܽ ܽ ܯ‬
‫ܽ ܽ ܯ‬
= = .

Ak je hviezda osamotená, potom Keplerov vzťah nemožno použiť a hmotnosť sa

určuje nepriamo zo vzťahu hmotnosť- svietivosť.

Vzťah hmotnosť – svietivosť pre hviezdy HP HR (prázdny krúžok označuje Slnko)

94
 11.5. Geometrické rozmery hviezd
Ak sa pozná uhlový polomer hviezdy α a jej vzdialenosť d, možno priamo určiť
lineárny polomer hviezdy R riešením rovinného trojuholníka.
ܴ
tg ߙ =
݀
a z toho
ܴ = ݀ tgߙ
Slnko má uhlový polomer 16´ a vzdialenosť 1,5 × 10 m, jeho polomer je
6,95 × 10 m.
Uhlové rozmery hviezd vzhľadom na ich vzdialenosť sú veľmi malé a mera-
nia sú zaťažené veľkými chybami. Zo zistených uhlových rozmerov niekoľkých
hviezd a pri ich známej vzdialenosti bolo možné určiť lineárne priemery hviezd.
Uhlový priemer hviezdy Proxima Centauri je cca 1,02´´, jej vzdialenosť 0,772´´,
čiže jej priemer je 1/7 slnečného ( je 150-krát hmotnejšia ako Jupiter).
Rozmery hviezd možno určiť aj zo svetelnej krivky zákrytových premenných
hviezd, keď z dľžky miním a rýchlosti zložiek možno vyrátať lineárne rozmery
zložiek .
Nepriamo možno určiť lineárny polomer hviezdy z jej žiarivosti (luminozity).
Ak je žiarivosť hviezdy L, jej povrchová teplota T, potom pre polomer hviezdy R
vyjadrený v polomeroch Slnka platí

‫ܮ‬ ܶ

/
ܴ=ቈ ൬ ൰ ቉ ܴ .
‫ܮ‬ ܶ

Najbližší nadobor µ Cep sp.triedy M2 Ia má polomer R = 2400 RSlnka ≈ 11 AU

( polomer dráhy planéty Saturn). Najmenšíe obry majú polomer ¼ polomery dráhy
Merkúra. Naproti tomu polomer hlavnej zložky hviezdy Sírius SiriusA je 1,6 RSlnka
a polomer jeho sprievodcu, ktorým je biely trpaslík Sírius B je 0,025 RSlnka . Mag-
netar má polomer 20 km.

11.6. Hustota hviezd

Stredná hustota Slnka je 1,41 × 10 kg ⋅ ݉ je hviezdou na HP HR. Obry
majú strednú hustotu 10 kg ⋅ ݉, biele trpaslíky 10 – 10 kg ⋅ ݉ ,
neutrónové hviezdy > 10
kg ⋅ ݉ .

95
 11.7. Rotácia hviezd
Rotácia okolo osi je prirodzenou vlastnosťou hviezd a zrejme sa jej veľkosť mení aj
počas jej života. Zistili sa veľké rozdiely v obvodových rovníkových rýchlostiach
hviezd.
Ak sa uvažujú iba hviezdy na HP HR , hviezdy spektrálnej triedy G majú rých-
losti 2 -5 km/s,
pre hviezdy sp. triedy K, M je hodnota ≤1 km/s, , ale na druhej strane HP HR
možno vidieť prudký nárast vo veľkosti obvodovej rýchlosti. Hviezdy sp. triedy F5
je obvodová rýchlosť 30 km/s, pre F0 už 100km/s ( 1 otočka hviezdy / deň ), pre B
hviezdy > 200 km/s. Náhly pokles rýchlosti pri hviezdach spektrálnej triedy F sa
vysvetľuje efektívnym odnášaním momentu hybnosti do protohviezdeho disku.
Na konci vývoja hviezd prichádza k radikálnemu prudkému zmenšeniu ich line-
árnych rozmerov a v dôsledku zachovania momentu hybnosti sa objekt intenzívne
roztočí. Pulzary sú v podstate neutrónové hviezdy, pozostatky po výbuchu superno-
vy. Perióda rotácie je rádovo sekundy.
Pulzar v Krabej hmlovine má periódu rotácie 0,033 s.

11.8. Magnetické pole hviezd

Hviezdy majú zrejme magnetické pole, ale kedže je slabé, je ťažké ho detegovať.
Slnko má celkové pole 0,0002 T, lokálne magnetické pole v slnečných škvrnách má
indukciu až 0,3 T.
Najviac hviezd s doposiaľ zisteným magnetickým poľom sú hviezdy sp. triedy
Ap, čiže z ich spektier vyplýva anomálne chemické zloženie atmosfér týchto hviezd
( Si, Cr, Sr , Eu ). Ich celkové magnetické pole má indukciu až 3 T, je častokrát
premenlivé a mení polaritu ako pri Slnku.
Degenerované objekty ( magnetary ) májú magnetické polia až 109 T.

Magnetar – neutrónová hviezda s intenzívnym magnetickým polom po hviezdotrasení vyžiarila

intenzívny gama záblesk (umelcova predstava)

96
 Kapitola 12
Vnútorná štruktúra hviezd –
def.
Slnko je naša najbližšia hviezda. Zistilo sa, že ho tvorí sférické plynné teleso, ktoré
je obkolesené riedkou atmosférou. Je natoľko blízke, že ho môžeme súčasnými
astronomickými prístrojmi študovať s veľkým časovým a priestorovým rozlíšením.
Pozoruje sa atmosféra , slnečná aktivita, jej zmeny.

Slnko- kombinácia koróny pri zatmení (biela) so snímkami chromosféry a ďalekej koróny (červe-
ná) z družice SOHO

Dá sa určiť hmotnosť Slnka MSlnka , polomer R, žiarivosť L, povrchová teplota

T, stredná hustota slnečnej hmoty, zo slnečných spektier chemické zloženie atmo-
sféry Slnka. Z týchto hodnôt možno za istých predpokladov nepriamo určiť vnútor-
nú stavbu Slnka. Boli vyvinuté a uvedené do slnečnej astrofyziky nové metódy,
ktoré umožňujú spresniť a potvrdiť vypočítané modely Slnka ako je helioseizmoló-
gia a neutrínová astronómia.
Slnko je jednou zo 150 miliárd hviezd našej galaxie. Patrí do skupiny hviezd,
ktoré patria medzi najpočetnejšie, lebo sa nachádza na hlavnej postupnosti Her-
tzsprung-Russellovho diagramu (HP HR). Svojimi parametrami je jednoznačne
definovaná jeho poloha na HP HR a tak isto spľňa vzťah hmotnosť-svietivosť. ( A.
Eddington 1924 ), ktorý platí pre tento typ hviezd.
Začiatkom 20.st. Ritter a Emden vytvorili model hviezdy ako plynovej gule (
dovtedy sa predpokladalo, že hviezdy sú pevné alebo kvapalné vesmírne telesá ).
Ich polytropický model hviezdy, ktorá je popísaná rovnicami ideálneho plynu, do-

97
kázal správne popísať hrubú stavbu hviezdy s horúcim jadrom a chladnejšou roz-
siahlou obálkou. Umožnil rádovo určiť hustotu jadra, jeho teplotu a tlak v jadre.
Neboli ešte známe zdroje žiarivej energie hviezd.

V horúcom kompaktnom jadre sa uvoľňuje
energia termodynamickou fúziou,ktorá sa cez
chladnejšiu rozsiahlu obálku prenáša žiare-
ním a konvekciou.
Vyššie vrstvy hviezdy svojou gravitáciou stláča-
jú hviezdny plyn, a tak bránia, aby tlak plynu
nekontrolovane expandoval hviezdu do okolité-
ho priestoru.Hviezda je v dokonalej hydrosta-
tickej rovnováhe.

Pri tvorbe modelu hviezdy sa určujú hodnoty istých stavových veličín

v závislosti od polohy vo hviezde a pre daný čas v živote hviezdy. Sú to napr. tlak
plynu P, hustota ρ, teplota T.
Predpokladá sa, že stav látky vo vnútri hviezdy sa dá popísať rovnicami doko-
nalého plynu ( vysoká teplota hviezdnej látky ), že hviezda je sféricky symetrická,
takže stavové veličiny sú funkciou iba vzdialenosti od stredu hviezdy r. Hviezda
môže iba pomaly rotovať, aby si zachovala sférický tvar.
Predpokladá sa, že každý objemový element hviezdnej hmoty je v stave hydro-
statickej rovnováhy, ktorá je udržiavaná účinkom 2 protichodných síl:
• gravitácia ťahá hmotu hviezdy dovnútra - kontrakcia
• tlak plynu hviezdy hmotu vytláča smerom von - expanzia
Pri hmotnejších a horúcich hviezdach tlak plynu je podporený aj tlakom žiare-
nia, ktoré vychádza z vnútra hviezdy smerom k jej povrchu.
Hviezda je hydrostatickej rovnováhe vtedy, keď ani neexpanduje ani nekontra-
huje.
Zdrojom energie hviezd na HP HR sú termojadrové reakcie ( pp-cyklus a CNO –
cyklus ), pri ktorých syntézou vodíka vzniká hélium a uvoľňuje sa energia vo forme
energetického žiarenia, ktoré pri svojom postupe neustále interaguje s hviezdnou
látkou a až nakoniec s oneskorením milióny rokov ho hviezda vyžiari na povrchu.

98
 PP –cyklus

V jadrách hviezd pri teplotách 6,3 – 15,8 milión K je zdrojom energie PP -

cyklus.
1
H + 1 H → 2 D + e+ + ν e Q = +1.44 MeV
2
D + 1H → 3He + γ Q = +5.94 MeV
3
He + 3He → 4He + 21H Q = +12.85 MeV
V jadrách hviezd pri teplotách 15,8 – 50,2 milión K je významnejší CNO cyk-
lus .
12
C + 1H → 13N + γ Q = +1.95 MeV
13
N → 13C + e+ + νe Q = +2.22 MeV
13
C + 1H → 14N + γ Q = +7.54 MeV
14
N + 1H → 15O + γ Q = +7.35 MeV
15
O → 15N + e+ + νe Q = +2.71 MeV
15
N + 1H → 12C + 4He Q = +4.96
Pri CNO cykle majú C, N, O úlohu katalyzátora. Q je energetická výdatnosť
každej etapy termodynamickej fúzie.
Prenos energie vo hviezde sa môže diať žiarením, konvekciou alebo vedením.
Vedením sa prenáša energia v kompaktných objektoch ako sú biele trpaslíky alebo
neutrónové hviezdy.

99
 Vo väčšine hviezd sa prenáša energia žiarením alebo konvekciou. Konvekcia sa
prejavuje stúpaním teplej hmoty smerom k povrchu hviezdy, jej postupným ochla-
dením a následným klesaním do pôvodnej hĺbky vo hviezde. Konvekcia takto pre-
nesie časť energie, ktorú nemohlo preniesť žiarenie. Konvekcia je pozorovateľná na
slnečnom povrchu ako granulácia. Je takto pozorovateľná pre všetky hviezdy
s hmotnosťou M < 1,5 MSlnko . Čím je hmotnosť hviezdy menšia, tým hlbšie zasahu-
je konvektívna zóna. Naopak hviezdy s hmotnosťou M > 1,5 MSlnko majú konvek-
tívne jadro a to tým väčšie, čím je hmotnejšia hviezda.
Je zaujímavé, že pre danú hmotnosť hviezdy a jej chemické zloženie existuje iba
jeden model stavby hviezdy.

100
 Model Slnka
1-jadro Slnka, 2-vrstva žiarivej rovnováhy, 3-konvektívna vrstva, 4-fotosféra, ktorá tvorý povrch
Slnka, 5- slnečná škvrna,oblasť na povrchu Slnka s nižšou teplotou a silným magnetickým poľom,
6-slnečná protuberancia, oblak ionizovanej plazmy vystupujúcej zo slnečnej chromosféry vysoko
do koróny usmerňovaný magnetickým poľom.

Model Slnka ( H 71%, He 26,5%, ostatné 2,5% )

r ܶ/(‫)ܭ‬ ߩ/(݇݃ ‫ܯ‬ ‫ܮ‬ ݈‫ܲ ݃݋‬

⋅ ݉ ) /(ܲܽ)
0,00 15500000 160 0,000 0,000 16,53
0,10 13000000 89 0,070 0,420 16,20
0,20 9500000 41 0,350 0,940 15,72
0,30 6700000 13,3 0,640 0,998 15,08
0,40 4800000 3,6 0,850 1,000 14,37
0,50 3400000 1,0 0,940 1,000 13,67
0,80 700000 0,018 0,999 1,000 11,18
0,90 310000 0,0020 1,000 1,000 9,94
0,99 52000 0,000005 1,000 1,000 7,32
0,999 14000 0,061 1,000 1,000 5,15
1,000 6000 0,0000 1,000 1,000 -
Vysvetlivky: r – vzdialenosť od stredu Slnka v zlomkoch polomeru
T – teplota, ρ – hustota, Mr – hmotnosť hviezdnej látky uzavretej vo sfére o polomere r, Lr – žiari-
vosť prechádzajúca povrchom sféry o polomere r, log P(Pa) – logaritmus tlaku plynu na povrchu
sféry o polomere r. Vidno prudký nárast hodnôt parametrov v centrálnej oblasti Slnka.

101
 Jadro, v ktorom prebiehajú termo-jadrové reakcie, siaha do vzdialenosti 0,25
RSlnka
Vrstva žiarivej rovnováhy siaha do vzdialenosti 0,86 RSlnka, nad ňou sa nachádza
konvektívna zóna, ktorej povrch sa pozoruje vo fotosfére ako granulácia.
Život hviezdy je neustále vyrovnávanie expanzie plynu vo hviezde gravitačny-
mi silami kontrakcie.
Zmeny vnútri hviezdy sa prejavujú na vonkajších vlastnostiach hviezdy a tým
jednoznačne určujú polohu hviezdy na HR diagrame.

102
 Kapitola 13
Vznik a vývoj hviezd
Hviezdy vznikajú v kolabujúcich hmlovínách z medzihviezdneho plynu a prachu.

Hmloviny plynu a prachu so zárodkami nových hviezd

Všeobecné vlastnosti plyno-prachovej hmloviny:

Rozmery: 10 – 50 pc
Hmotnosť: 103 – 105 MSlnko
Teplota: 10 – 30 K
Hustota: 1011 – 1012 molekúl ⋅ m (∼1020 × nižšia hustota ako vo hviezde)

Zárodky vznikajúcej hviezdy alebo hviezd možno pozorovať na mm vlnách ale-

bo v infračervenom žiarení, obklopené oblakom hmoty. Pre iné žiarenie je tento
oblak nepriehľadný. Obsahuje H, He, H2 , H2O, OH, CO a iné molekuly, prach z Si,
Fe, ľad, atď..

103
 Oblak začne kolabovať v dôsledku gravitačných príťažlivých síl, ktoré prevládli
nad odpudivými silami tlaku plynu, triešti sa na viacero fragmentov (desiatky
až tisíce ). Ak niektorý fragment dosiahne kritickú hmotnosť, začína sa vytvárať
protohviezda.
Kritická hmotnosť môže vzniknúť spájaním sa menej hmotných fragmentov, čo
je ale veľmi pomalý proces, lebo hustota hmoty je nízka. Pri výbuchu supernovy
vzniká rázová vlna, ktorá by mohla významne zhustiť neďaleký oblak plynu, aby
začal kolabovať na protohviezdu. Obyčajne vzniká z daného oblaku celá skupina
protohviezd a z nich hviezd, ktoré sa potom pozorujú ako hviezdokopy.
Objekty majú najprv nízku hustotu a sú transparentné, takže fotóny voľne od-
chádzajú zvnútra oblaku, ochladzujú ho a kolaps pokračuje. Po dosiahnutí istej hus-
toty sa stáva hmota nepriehľadná, fotóny začínajú byť v nej uväznené a zvyšuje sa
vnútorný tlak Hmota z okolitého prostredia dopadá naďalej na objekt. V istom ča-
sovom okamžiku nastane stav hydrostatickej rovnováhy, vzniká protohviezda, ktorá
ďalej žije 100 000 až milión rokov. Protohviezda je ponorená v oblaku plynu
a prachu, ako potvrdzujú pozorovania infračervenými ďalekohľadmi.
Hmota z oblaku padá na protohviezdu, pričom hmota v okolí pólov protohviezdy
dopadá rýchlejšie ako hmota v okolí rovníka a v dôsledku toho sa vytvára okolo
rovníka hviezdy rotujúci disk.

Protohviezda s rotujúcim protoplanetárnym diskom

Rotujúci disk sa začína postupne „čistiť“. Časť hmoty odteká z disku na hviezdu,
časť hmoty vytvára planetesimály a neskôr ich akumuláciou vznikajú planéty.

104
 Protohviezda žiari, pretože je horúcejšia ako okolie. Keďže vnútri je príliš
chladná na to, aby mohli začať termonukleárne reakcie, energiu musí získavať
z gravitačnej kontrakcie., ktorej polovica ide na žiarenie hviezdy a druhá polovica
na zvyšovanie vnútornej teploty protohviezdy.
Keď centrálna oblasť dosiahne teplotu niekoľko miliónov K, spúšťajú sa termo-
jadrové reakcie, kolaps sa zastaví a protohviezda sa stáva hviezdou.
Hviezda dosiahne hlavnú postupnosť nulového veku Hertzsprung-Russelovho
diagramu ako hviezda v hydrostatickej a tepelnej rovnováhe.
Čím je hviezda hmotnejšia, tým rýchlejšie dosiahne hlavnú postupnosť HR dia-
gramu a usadí sa.

Hayashiho trajektórie protohviezd rôznej hmotnosti na HR diagrame

Rýchlosť s akou protohviezda skolabuje a vytvorí sa hviezda závisí od jej hmot-

nosti.
Pre hmotnosti 30 MSlnko kolaps trvá menej ako 10 000 rokov
Pre menej hmotné protohviezdy napr. o hmotnosti 1 MSlnka trvá cca 30 milió-
nov rokov, ale pre hmotnosť 0,2 MSlnko trvá až 1 miliardu rokov.
Minimálna hmotnosť hviezd ∼ 0,08 MSlnko . Pri nižšej hmotnosti sa nemôžu za-
páliť termojadrové reakcie. Tieto objekty patria do skupiny hnedých trpaslíkov. Sú
vlastnosťami podobné Jupiteru, energiu získávajú z gravitačného kolapsu, žiaria
hlavne v infračervenej oblasti.
Maximálna hmotnosť hviezd je 100 – 150 MSlnko .Nad touto hmotnosťou je jadro
až tak horúce, že tlak žiarenia nedovolí, aby sa vytvorila stabilná hviezda.
Hviezda po dosadnutí na HP HR v jadre mení vodík na hélium a postupne sa
pomaly zjasňuje. Súvisí to s tým, že zo 4 vodíkov vznikne 1 hélium, uvoľní sa prie-
stor v jadre, jadro veľmi pomaly kolabuje a zahrieva sa. Toto teplo núti obálku
hviezdy pomaly expandovať. Kým pred 5 miliardami rokov malo Slnko pri dosiah-

105
nutí HP HR iba 1/3 terajšej žiarivosti, pri odchode z HP HR o 5 miliárd rokov
bude mať 2-násobnú žiarivosť.

Vývoj hviezdy na HP HR

Hviezdy zo svojho celého života sa najdlhšie zdržiavajú na HP HR a nachádza

sa tam až 85% všetkých hviezd našej Galaxie. Poloha hviezdy na HP HR zavisí od
jej hmotnosti. Dolná časť HP HR je vyhradená pre hviezdy s hmotnosťou
M < 1,2 MSlnko ,
horná časť pre hviezdy s M > 1,2 MSlnko . HP HR je vlastne hmotnostná postup-
nosť, kde platí vzťah hmotnosť-svietivosť (A. Edington ).
Dĺžka života hviezdy na HP HR závisí od jej hmotnosti a čiastočne aj pôvodné-
ho chemického zloženia. Hmotnejšie hviezdy musia mať v centrálnej oblasti oveľa
vyšší tlak plynu ako málo hmotné hviezdy, aby zabránili gravitačnému kolapsu.
Vyšší tlak plynu spôsobuje vyššiu teplotu, pri ktorej termojadrové reakcie sú oveľa
efektívnejšie a preto sa vodík oveľa rýchlejšie premení na hélium. Z toho vyplýva
vyššia žiarivosť hviezdy a preto ich vek na HP HR je oveľa nižší ako vek menej
hmotných hviezd. Hviezdy spektrálneho typu O-B, ktoré sú veľmi hmotné , sú
mladé hviezdy veku niekoľko miliónov rokov, naopak hviezdy spektrálneho typu
M, ktoré sú málo hmotné, sú staré až 10 miliárd rokov. Slnko, ktoré je spektrálneho
typu G2 má vek 5 miliárd rokov.
Vývoj hviezd pred príchodom na HP HR je v podstate identický pre hmotné aj
málo hmotné hviezdy okrem dĺžky života .
Vývoj hviezd na hlavnej postupnosti je v podstate tiež rovnaký. Odchýľky sú v
mechanizme prenosu energie z centra k povrchu, v podiele p-p cyklu a CNO cyklu
na tvorbe energie v jadre hviezdy, v dĺžke zotrvania na HP HR.
Vývoj hviezd a ich konečný osud sa významne odlišujú po ich odchode z hlav-
nej postupnosti HR diagramu (turn off) v závislosti od ich hmotnosti.

106
 Vývojový diagram málo hmotnej hviezdy
Málo hmotná hviezda po odchode z HP HR prechádza fázou červeného obra,
planetárnej hmloviny a končí ako biely trpaslík.

Vývojový diagram veľmi hmotných hviezd

Hmotnejšie hviezdy po odchode z HP HR prechádzajú fázou červeného obra a

končia ako neutrónové hviezdy alebo čierne diery.
Jedny aj druhé pritom vykazujú aj niekoľkokrát nestabilitu v podobe pulzácií,
vyvrhovania hmoty.
Život hviezdy môže byť vážne pozmenený, ak sa hviezda nachádza v tesnom
dvojhviezdnom systéme, kde významnú úlohu zohráva prenos hmoty medzi zlož-
kami dvojhviezdy. Prenos hmoty z jednej zložky na druhú mení ich hmotnosti a
tým sa urýchľuje alebo spomaľuje ich vývoj.

107
 Prenos hmoty v dvojhviezdnom systéme; okolo Ľavá zložka v dvojhviezdnom systéme vyplni-
kompakt nej zložky sa vytvoril akreačný disk la Rocheho hranicu a hmota začne tiecť na
hmoty. pravú zložku.

Pri hviezdach s malou hmotnosťou po vyčerpaní vodíka je jadro hviezdy tvore-

né iba héliom a horenie vodíka sa presúva do vyšších vrstiev hviezdy. Vonkajšia
obálka hviezdy začne expandovať a ochladzuje sa.. Hviezda zväčší svoj polomer
až na ≈ 0.7 AU. Vznikla obrovská hviezda, ktorá sa pre svoje rozmery nazýva
obor.
Héliové jadro nemá dostatočnú teplotu, aby mohlo hélium syntetizovať a preto
nič nebráni tomu, aby ho gravitačná sila stláčala, pričom sa ohrieva . Pri dosiahnuttí
teploty 100 miliónov K , nastáva prudké horenie He tzv. héliový záblesk, pri kto-
rom syntetizuje hélium na uhlík. Vo hviezdach hmotnosti Slnka má priebeh syntézy
explozívny priebeh. Uvoľní sa žiarivý výkon ekvivalentný 1011 svietivostí Slnka, čo
ale nemožno pozorovať, nakoľko je vyžarovaný v priebehu miliónov rokov. Po
záblesku pokračuje premena He v jadre, pričom žiarivý výkon hviezdy je 30 až
100-násobok žiarivosti Slnka.
Po vyhorení He jadro začne znovu kontrahovať, jeho teplota narastá, ale nedo-
siahne takých teplôt, aby mohla začať syntéza prvkov v jadre.
Expandujúca obálka vytvára hmlovinu okolo kontrahujúceho C-O jadra, ktorá je
ionizovaná a ohrievaná žiarením centralného jadra. Pozoruje sa planétárna hmlovi-
na.

Poznámka: Planetárna hmlovina nemá nič spoločného s planétou.

108
 Planetárna hmlovina M 57 v Lýre vo Planetárna hmlovina M 57 v infračervenej oblasti
vizuálnej oblasti spektra

Hmlovina má krátku životnosť a v priebehu cca 104 roka sa rozplynie.

Horúce jadro po kontrakcii sa stáva tak hustým, že jeho hmota sa dostáva do
degenerovaného stavu. Hydrostatická rovnováha nastane a teda kontrakcia sa zasta-
ví, keď tlak degenerovanej hmoty sa vyrovná tlaku gravitačných síl.
Kolaps sa zastaví pri polomere jadra R~ 0.01 Rslnko ( asi polomer Zeme ).
Hviezda sa stala bielym trpaslíkom a prešla do oblasti triedy svietivosti VII na HR
diagrame.
Pri hmotnejších hviezdach teploty v centrálnych oblastiach dosahujú tak vyso-
kých hodnôt (>600 milión K), že pokračujúce termonukleárne reakcie syntetizujú
stale ťažšie a ťažšie chemické prvky. Pro teplote 2 miliárd K vzniká z kyslíka kre-
mík, atď. Pri dosiahnutí teploty v jadre hviezdy 3,5 miliárd K termojadrové procesy
končia. V jadre sú prvky skupiny železa a nad ním sú jednotlivé vrstvy ľahších
chemických prvkov, ktoré tam vznikli prebiehajúcimi termojadrovými reakciami.
Z prvkov v jadre hviezdy už nemožno syntézou získať žiadnu energiu a preto
nastáva jeho prudká gravitačná kontrakcia, pri ktorej sa jadro hviezdy mení na neu-
trónovú hviezdu alebo čiernu dieru.
Spätná rázová vlna vymrští vrstvy hviezdy nad jadrom do okolitého priestoru a
pozoruje sa jav supernovy.

109
Svietiaci expandujúci prstenec hmoty po výbuchu Krabia hmlovina M1 je pozostatkom supernovy
supernovy v roku 1987 (SN 1987A). pozorovanej v r. 1054 so známym pulzarom.

110
 Kapitola 14
Dvojhviezdy
Aj keď v našej slnečnej sústave poznáme iba jednu hviezdu a pri pohľade na oblohu
sa zdá, že hviezdy sú väčšinou osamotené, nie je to tak. Hviezdy obyčajne patria do
viacnásobných hviezdnych systémov, kde jednotlivé hviezdy obiehajú okolo spo-
ločného ťažiska. Hviezdy môžu vytvárať dvojicu, trojicu, atď. Ale najrozšírenejší je
systém dvoch hviezd – dvojhviezdy.

14.1. Vizuálne dvojhviezdy

Niektoré dvojhviezdy sú relatívne blízko od Zeme, ich zložky možno zreteľne po-
zorovať ďalekohľadom a načrtnúť ich relatívne dráhy. Tieto systémy sa nazývajú
vizuálnymi dvojhviezdami.
14.1.1. Sústava Castor
Pripojený obrázok ukazuje dvojhviezdu Castor, ktorá je v skutočnosti vizuálnou
dvojviezdou pozorovateľnou ďalekohľadom (objavil ju Herchell v r. 1790).Poloha
jednej zložky je naznačená vzhľadom na druhú zložku v rokoch pozorovania a z
nich je určená relatívna dráha.

Relatívna dráha hviezdy v dvojhviezdnej sústave Castor

14.1.2. Dvojhviezdny systém - Sírius

Pozostáva z 2 zložiek a tvorí ho normálna hviezda z HP HR-SíriusA a biely trpaslík
– SíriusB.

111
 Sírius A je podstane väčší ako Slnko, kým SíriusB je asi veľkosti Zeme.

Sírius a jeho sprievodca. Kolísavý pohyb Síria A spôsobený prítomnosťou

Síria B.

14.2. Pohyb zložiek v dvojhviezdnom systéme.

Dráhy zložiek dvojhviezdneho systému okolo spoločného ťažiska sú schematicky
naznačené na dolnom obrázku.

Trajektórie zložiek dvojhviezdy okolo spoločného ťažiska.

Zložky dvojhviezdy spĺňajú zákon rovnováhy na páke a platí

Poloha ťažiska v dvojhviezdnom systéme.

112
 ݉ ‫ ݎ ݉ = ݎ‬,
‫ ݎ‬+ ‫ܴ = ݎ‬,
kde ܴ je vzajomná vzdialenosť zložiek.
Pri výpočte hmotností jednotlivých zložiek dvojhviezdy možno použiť modifi-
kovaný 3. Keplerov zákon.
ሺ݉ + ݉ ሻܲ = ሺ‫ ݎ‬+ ‫ ݎ‬ሻ = ܴ 

Poznámka: Táto rovnica platí pre približne kruhové trajektórie zložiek; pre výrazne eliptické dráhy sa
používa oveľa komplikovanejšia rovnica.

14.3. Astrometrické dvojhviezdy

V mnohých prípadoch sa však nedajú rozlíšiť zložky dvojhviezdy (dvojhviezda je
príliš ďaleko alebo zložky sú príliš blízko seba alebo jedna zložka je príliš jasná,
takže druhá zložka sa stráca v jej jase).
Na prítomnosť neviditeľného sprievodcu možno usudzovať napr. z periodických
zmien polohy viditeľnej zložky spôsobenej gravitačným pôsobením tohto sprievod-
cu. Takéto dvojhviezdy sa nazývajú astrometrické dvojhviezdy.
14.3.1. Planéty okolo iných hviezd
V poslednej dobe je veľký záujem o hľadanie planét okolo iných hviezd. Pomocou
astrometrických metód avšak na oveľa presnejšej úrovni možno zisťovať planéty
okolo iných hviezd. (napr. prítomnosť planéty okolo hviezdy môže spôsobovať
periodické posuny v radiálnej rýchlosti 10-20 m/s).
14.3.2. Spektroskopické dvojhviezdy
Na dvojzložkovú sústavu možno usudzovať aj zo spektroskopického pozorovania
hviezdy, keď sa pozorujú 2 nezávislé spektrá, pričom jedno pripadá jednej a druhé
druhej zložke.
Na dolnom obrázku je naznačená idealizovaná spektroskopická dvojhviezda,
ktorej zložky majú rovnaké hmotnosti a pohybujú sa po kruhových dráhach. Pred-
pokladá sa ďalej, že každá hviezda má jedinú spektrálnu čiaru tej istej frekvencie;
keď sú hviezdy v kľude vzhľadom na pozorovateľa, čiže radiálna zložka rýchlosti
hviezdy je nulová, spektrálne čiary splynú (situácia A+B).

113
 • - poloha pozorovateľa

V dôsledku pohybu okolo spoločného ťažiska, sa každá hviezda pohybuje raz k

pozorovateľovi a potom od neho, čo sa prejaví striedavým posunom spektrálnych
čiar periodicky ku kratším alebo dlhším vlnovým dĺžkam.
V skutočnosti v spektre sa obyčajne pozoruje oveľa viac čiar a všetky spektrálne
čiary jednej hviezdy alebo druhej hviezdy vykonávajú súčasne posun v tom istom
smere.
14.3.3. Krivky rýchlostí spektroskopických dvojhviezd
Na dolnom obrázku je znázornená krivka rýchlosti spektroskopickej dvojhviezdy.
Zodpovedajúce polohy hviezd na ich dráhach sú schematicky naznačené v dolnej
časti očíslovaním. Pohyb smerom k pozorovateľovi sa prejaví modrým posunom
spektrálnych čiar ( záporná rýchlosť), pohyb smerom od pozorovateľa sa prejaví
červeným posunom ( kladná rýchlosť). V polohách 1 a 3 je relatívny pohyb hviezd
vzhľadom na pozorovateľa nulový a nepozoruje sa žiadny posun.

• • • • - pozorovateľ

114
 14.4. Zákrytové premenné hviezdy
Ak dvojhviezdny systém je orientovaný tak, že jednotlivé hviezdy vzhľadom na
pozorovateľa sa premietajú pri svojom pohybe na disk druhej hviezdy, potom sa
pozoruje zákrytová premenná hviezda s významným periodickým poklesom jasno-
sti.
Na pripojenom obrázku vidno schému zákrytov zložiek a tomu príslušnú svetel-
nú krivku.

Dvakrát počas celého obehu sa pozoruje pokles jasnosti. Dĺžka poklesu, jeho
tvar a hĺbka závisí od sklonu dráhy k zornému lúču, veľkosti a ďalších parametrov
dráhy a zložiek.
Na ilustračnej schéme je menšia hviezda horúcejšia a teda vyžaruje viac svetel-
nej energie jednotkou plochy než väčšia chladnejšia hviezda. Ak je zakrytá menšia
zložka nastáva hlbšie primárne minimum, ak je zakrývaná väčšia zložka nastáva
plytšie sekundárne minimum.

115
 Kapitola 15
Premenné hviezdy
Už pozorovaním voľným okom sa zistilo, že niektoré hviezdy menia svoju jasnosť-
magnitúdu. Niekedy sú tieto zmeny periodické, niekedy sa náhle objavila nová
hviezda na oblohe a po čase pohasla až sa stratila. Zmeny trvali dni, mesiace ba
i roky- premenné (hviezdy).
Hviezdy môžu byť skutočné premenné, keď zmena jasnosti je spôsobená zme-
nou parametrov samotnej hviezdy, alebo zdanlivo premenné, keď zmena jasnosti je
spôsobená príčinami mimo samotnej hviezdy.

15.1. Skutočné premenné

Poskytujú dôležité informácie o vnútornej stavbe hviezd a pri modelovaní vývoja
hviezd. Najznámejšia skupina týchto premenných sú cefeidy. Okrem toho sú nena-
hraditeľné pri určovaní vzdialeností objektov vo vesmíre.

15.2. Pulzujúce premenné

Periodicky expandujú a kontrahujú ich povrchové vrstvy, pričom sa mení ich po-
lomer, elektívna povrchová teplota a spektrálna trieda..

15.3. Eruptívne premenné

Vykazujú významnú a rýchlu zmenu jasnosti sprevádzanú erupciou v dôsledku
procesov vnútri hviezdy. Erupcia môže skončiť až úplnou deštrukciou premennej
ale pri iných sa jav môže viackrát opakovať.

15.4. Supernovy
Konečné štádium hviezdy charakteristické prudkým nárastom jasnosti. Zjasnenie
môže byť až o 20 magnitúd a supernova môže dosiahnuť absolútnu magnitúdu -15m

116
. Supernova môže byť tak jasná ako celá materská galaxia počas niekoľkých hodín
až dní.
Supernovy žiaria dvoma mechanizmami
V dvojhviezdnom systéme sa môže hmota prenášať na bieleho trpaslíka z oveľa
väčšej hviezdy – obra, až trpaslík dosiahne hmotnosť presahujúcu Chandrasekharo-
vu hranicu. Vznikne nestabilita, ktorá spúšťa termonukleárnu explóziu, pri ktorej
prudko narastie jasnosť premennej a do okolitého priestoru sa uvoľní obrovské
množstvo ťažkých a rádioaktívnych prvkov.
Iný mechanizmus sa uplatňuje pri veľmi hmotných hviezdach, v jadre ktorých sa
postupne všetka hmota premení na železo. Ustane jadrová fúzia, gravitačné sily
kontrakcie nie sú ničím brzdené a hmota jadra imploduje do seba. Vznikne neu-
trónová hviezda alebo čierna diera. Rázova vlna sa odrazí smerom von, prudko
nahrieva vonkajšie vrstvy hviezdy a pozoruje sa supernova.

SN Supernova 1987A vo Veľkom Magelanovom oblaku.

Supernovy sa delia podľa pozorovaného spektra. SN typ I vykazuje v spektre

vodíkové čiary. Ak sa vyskytujú aj čiary kremíka, potom sa jedná o typ Ia a vznikli
pri termonukleárnej explózii bieleho trpaslíka po akreácii hmoty naň. Ak nie sú
kremíkové čiary, jedná sa o typ Ib alebo Ic podľa intenzity spektrálnych čiar hélia(
Wolf-Rayetove hviezdy ).

15.5. Novy
Novy sa objavujú v tesných dvojhviezdach, pozoruje sa rýchly nárast jasnosti o 7 až
16 magnitúd v priebehu niekoľkých dní. Po eruptívom úkaze nasleduje trvalý po-
kles do pôvodnej jasnosti pred erupciou v priebehu niekoľkých mesiacov. Pôvodná
hviezda zrejme nebola zničená. Predpokladá sa, že biely trpaslík akreuje hmotu zo
svojho spoločníka v intervale od 10,000 do 100,000 r., potom nastane explózia ma-
teriálu, ktorý je vyvrhnutý do okolia.

117
 15.6. Rekurentné novy
Sú podobné novám so zmenami magnitúdy v intervale 7 - 16 a s periódou výbuchov
asi 200 dní.

Rekurentná nova T Pyxidis

T Pyxidis je rekurentná nova, ktorá vybuchuje každých 20 rokov. HST pozoro-

vania ukázali, že erupcia je vo forme tisícok hmotných uzlíkov velkosti ako slnečná
sústava. Prsteň hmoty má priemer 1 ly. Interval medzi erupciami je veľmi krátky,
čo súvisí s veľkou hmotnosťou bieleho trpaslíka na okraji hornej hranice.

15.7. Trpaslíčie novy

Sú to skutočne slabé hviezdy, ktoré vykazujú náhle zjasnenia od 2 do 5 magnitúd
počas niekoľkých dní s periódou týždne alebo mesiace. Poznajú sa 3 podtypy: U
Geminorum , Z Camelopardalis a SU Ursae Majoris.
Mechanizmus: termálna nestabilita v akreačnom disku spôsobí výron nie expló-
ziu.

15.8. Symbiotické hviezdy

V polodotykovej sústave sa nachádza červený obor a biely trpaslík. Z červeného
obra odchádza hmota vo forme hviezdneho vetra a dopadá na bieleho trpaslíka.
Hmota prichádza menej pravideľne a aj v menších množstvách a preto aj zjasnenia
pri erupciách sú do 3 magnitúd( R Aquarii a BF Cygni).

118
 Obrázok južnej krabej hmloviny ( SCN) v Centaurus. Hmlovina má priemer niekoľko ly. HST ukazuje
vnútornú časť hmloviny v tvare presýpacích hodín. Jedná sa o symbiotický systém.

Vysvetlenie zvláštného tvaru systénu:

1. pulzujúci červený obor a kompaktný biely trpaslík obiehajú okolo seba.
2. intenzívny hviezdny vietor odnáša hmotu z hornej atmosféry červeného ob-
ra, ktorá sa koncentruje v rovníkovej rovine, pričom sám biely trpaslík vy-
tvára okolo seba disk hmoty
3. po akumulácii dostatočného množstva hmoty na povrch bieleho trpaslíka
táto exploduje s vyvrhnutím hmoty.Väčšina horúceho plynu vytvára pár
expandujúcich bublín smerom nahor a nadol vzhľadom na rovníkový disk.
4. niekoľko tisíc rokov, keď bubliny vyexpandujú do okolitého priestoru, na-
stane nový výbuch novy, ...
5. Zvláštne premenné, ktoré väčšinu času trávia v maxime svojej jasnosti, ale
občas sa pozoruje pokles až o 9 magnitúd v nepravidelných intervaloch.
Návrat do maxima trvá niekoľko mesiacov až rok. V spektre množstvo uh-
líkatých čiar.

15.9. Zdanlivé premenné

Premennosť nesúvisí s premennými parametrami hviezdy, ale príčiny sú mimo nej
alebo súvisia s rotáciou hviezdy – zákrytové premenné a rotátory.

15.10. Zákrytové premenné dvojhviezdy

Zložky zákrytovej premennej sa navzájom zakrývajú pri obehu okolo seba. Svetelná
krivka zákrytovej premennej vykazuje zreteľné minimá, ktoré sa periodicky opaku-
jú.

119
 Svetelná krivka zákrytovej premennej HIP 59683. Fáza je uvedená na x-osi a zdanlivá magnitúda
na y-osi. Vidno 2 minimá v jasnosti premennej (pozor magnitúda ).

15.11. Rotačné premenné-rotátory

Hviezda s mohutnou škvrnovou aktivitou v dôsledku svojej rotácie sa javí vonkaj-
šiemu pozorovateľovi, že mení svoju jasnosť. Škvrny môžu byť ako tmavé, tak aj
jasné( BY Draconis).

120
 Kapitola 16
Hviezdokopy
Hviezdokopy sú zoskupenia stoviek až tisícov hviezd, ktoré sa pohybujú spoločne
v priestore. Vznikli spoločne z pracho-plynového oblaku, preto majú rovnaký vek
a chemické zloženie. Hmotnosť jednotlivých hviezd vo hviezdokope môže byť roz-
dielna. Delia sa na otvorené a guľové hviezdokopy.

16.1. Otvorené hviezdokopy

Otvorené hviezdokopy sú riedke zoskupenia hviezd nepravidelného tvaru so stov-
kami až tisíckami jedincov o rozmeroch niekoľko pc.
Hviezdy vo hviezdokope sú dosť voľne gravitačne viazané a rušivým pôsobe-
ním iných telies v galaxii nastáva obyčajne rozpad hviezdokopy. Otvorené hviezdo-
kopy sú mladé objekty ( 100-ky milónov rokov). Veľmi mladé otvorené hviezdoko-
py majú asociovaný oblak medzihviezdnej hmoty; napr. Plejády, ktoré sú ponorené
do hmloviny. Hviezdy v týchto hmlovinách patria k populácii I, ktoré majú vysokú
metalicitu.

Otvorená hviezdokopa v Južnom kríži (Crux) Otvorená hviezdokopa Plejády obklopená reflex-
nou hmlovinou.

Hviezdy v otvorenej hviezdokope sú v ďalekohľade dobre rozlíšiteľné, niektoré

sú pozorovateľné aj voľným okom: Hyády a Plejády. Nazývajú sa aj galaktickými
hviezdokopami, lebo sa nachádzajú v oblasti galaktickej roviny.

121
 16.2. Guľové hviezdokopy
Guľové hviezdokopy sú sférické tvary so stotisíckami až miliónmi jedincov o
rozmeroch 10 až 30 pc. Nachádzajú sa v halovej zložke Galaxie a obsahujú najstar-
šie hviezdy v galaxii, ktoré patria k populácii II s nízkou metalicitou. Nenachádzajú
sa tam žiadne hviezdy na HP HR spektrálneho typu O, B, A. Nenachádza sa
v týchto hviezdokopách skoro žiadna medzihviezdna hmota, čiže nevznikajú žiadne
nové hviezdy. Hustota hviezd je veľká. Vek hviezdokôp je miliardy rokov.
Hviezdy vo hviezdokope majú zrejme spoločný pôvod. Sú pevne gravitačne via-
zané vo hviezdokope a nepozoruje sa rozpad týchto hviezdokôp. V našej galaxii sa
pozná asi 200 guľových hviezdokôp. Významné sú 47 Tuc, M4 a Omega Centauri.

Guľová hviezdokopa M 92 v Herkulovi Guľová hviezdokopa M 3 v Poľovníckych psoch (CVn).

(Her).

16.3. Farebný diagram hviezdokôp

Ak hviezdy jednotlivých hviezdokôp sa vynesú do HR diagramu, dostane sa HR
diagram pre hviezdokopy. Farebný diagram hviezdokôp umožňuje určiť vek hviez-
dokôp a tým aj samotných hviezd. Hviezdy vo hviezdokope možno považovať
v prvom priblížení za rovnako vzdialené od nás, lebo lineárny rozmer hviezdokopy
je zanedbateľný oproti jej vzdialenosti od nás a teda pomer ich relatívnych magni-
túd je podobný pomeru ich absolútnych magnitúd a teda hviezdy vo hviezdokope,
ktoré sa javia slabé, sú aj v skutočnosti oveľa menej žiarivé ako hviezdy, ktoré sa
javia jasné.

122
 Farebný diagram otvorenej hviezdokopy M 67. Farebný diagram guľovej hviezdokopy M 55.

Otvorená hviezdokopa M 67 je už staršia hviezdokopa, a preto má aj červených

obrov, neexistuje horizontálna vetva. Ak sa vo hviezde po fáze kontrakcie zapálilo
vnútri horenie vodíka na hélium, hviezda vtedy dosadne na hlavnú postupnosť nu-
lového veku (ZAMS) pre danú hviezdokpu a hviezda má vek nula. Čím má hviezda
väčšiu hmotnosť, tým vyššie dosadne na postupnosť nulového veku v HR diagrame.
Guľové hviezdokopy sú oveľa staršie ako otvorené hviezdokopy a ich diagramy
farba-svietivosť vykazujú už hviezdy v oveľa pokročilejšom štádiu vývoja. Na
HP HR sú len málo hmotné hviezdy; viď M55. Farebný diagram guľovej hviez-
dokopy nemá modrú časť HP HR, má množstvo červerných obrov a výraznú
horizontálnu vetvu
Diagram farba – svietivosť pre guľovú hviezdokopu M55 vykazuje zvláštne ob-
jekty na HP HR nad bodom obratu, ktoré by tam nemali byť (Tuláci). Predpokladá
sa, že je to spôsobené vysokou hustotou hviezd v guľových hviezdokopách, čo spô-
sobuje zlievanie blízkych hviezd.. Takto vznikajú oveľa hmotnejšie hviezdy a teda
sú modrejšie.

123
 Farebný diagram pre otvorené hviezdokopy kalibrovaný na vek.

Z kalibrovaného farebného diagramu otvorených hviezdokôp možno určiť vek

hviezdokôp .Otvorená hviezdokopa h + χ Persei sú dve blízke otvorené hviezdoko-
py vzdialené od nás 2 200 pc, ktoré sú od seba vzdialené asi 30 pc s množstvom
jasných mladých hviezd O a B. Otvorená hviezdokopa h + χ Persei je tak mladá, že
väčšina jej hviezd je na HP HR. Otvorená hviezdokopa M 67 je oveľa staršia
s množstvom bielych trpaslíkov s vekom 4 miliárd rokov. Úplne chýbajú horúce
a jasné hviezdy. Plejády sú trošku staršie a preto sa vyskytujú nižšie na HR diagra-
me. Hmotnejšie hviezdy otvorených hviezdokôp už prežilo svoj čas na HP HR
a prešlo cez svoj bod obratu do oblasti obrov. M67 je už veľmi stará otvorená hvie-
ydokopa, neobsahuje horúcejšie hviezdy s CI < +0.4 na HP HR. Čím je nižšie bod
obratu na HP HR pre danú otvorenú hviezdokopu, tým je hviezdokopa staršia.

124
 Kapitola 17
Medzihviezdna hmota
V blízkosti jasných hviezd sa ďalekohľadmi oddávna pozorovali svietiace alebo
tmavé mračná hmoty, neskôr sa ukázalo, že hmota sa nachádza všade medzi hviez-
dami, aj keď je natoľko riedka, že najdokonalejšie vákuum dosiahnuteľné na Zemi
je oproti tomu husté prostredie.
V spektrách žiarenia hviezd sa zistili ostré emisné čiary, ktoré nemohli vzniknúť
v atmosfére hviezd, zistila sa zmena pôvodnej farby hviezd, čo dokazovalo, že žia-
renie hviezd muselo prechádzať medzihviezdnou hmotou.
Medzihviezdna hmota sa skladá z plynu (99% hmotnosti) a prachu. Zistila sa
prítomnosť medzihviezdneho magnetického poľa a energetického kozmického žia-
renia. Plyn a prach tvorí 15 % z celkovej viditeľnej hmotnosti našej Galaxie.
Plyn tvorí z 90 % vodík vo forme oblakov neutrálneho atómového (H I oblasti)
alebo molekulového vodíka, v blízkosti horúcich hviezd sa pozorujú oblaky ioni-
zovaného vodíka (HII oblasti).

Kombinácia červenej emisnej hmloviny, modrej reflexnej hmlo- Hmlovina Trifid M20, komplex reflexnej (mod-
viny a tmavej hmloviny. rá) emisnej (červená) a tmavej hmloviny.

Oblaky studeného vodíka sú základným stavebným materiálom budúcich hviezd.

Registrujú sa v čiarach rádiovej oblasti elektromagnetického spektra v rovine našej

125
Galaxie, ktoré vykazujú Dopplerovské posuny, čo dokazuje pohyb týchto oblakov
v dôsledku rotácie Galaxie.
HII oblasti vznikajú po ionizácii oblaku neutrálneho vodíka ultrafialovým žiare-
ním blízkych mladých horúcich hviezd, ktorý pri rekombinácii vyžarujú emisie vo
vodíkových čiarach. Známa je HII oblasť v Orióne ( M42 ) alebo emisná hmlovina
Trifid. Vyskytujú sa v diskovej populácii našej Galaxie, obyčajne v oblastiach vzni-
ku nových a mladých hviezd.
Prach tvoria pevné zrná z uhlíka a kremíka s priemerom 10-3 až 10-4 mm, ktoré
vznikli napr. vo vonkajších častiach expandujúcich atmosfér obrov spektrálnych
tried M alebo uhlíkatých hviezd.
Ak sa nachádza v blízkosti oblaku prachu hviezda, ktorá ho osvetľuje, pozoruje
sa reflexná hmlovina ( hmlovina v Plejádach ). V nej sa pozorujú aj absorbčné čia-
ry blízkej hviezdy, ktorej svetlo sa v nej rozptyľuje. Má charakteristickú modrú
farbu na farebnej fotografii, lebo krátkovlná časť viditeľného spektra sa v nej roz-
ptyľuje oveľa ľahšie.
Naopak HII oblasti (nazývané aj difúzne hmloviny) sú charakteristické červenou
farbou, ktorá súvisí s červenou emisnou vodíkovou čiarou Hα 656,3 nm.
Ak v blízkosti prachového oblaku nie je svietivá hviezda, oblak sa javí ako tma-
vý (hmlovina Konská hlava).
Ak svetlo hviezdy prechádza prachovým oblakom, jej pôvodná jasnosť je zosla-
bená v dôsledku medzihviezdnej extinkcie a hviezda sa javí červenšia ako by mala
byť podľa svojho spektra. Toto medzihviezdne sčervenanie je spôsobené rozptylom
svetla hviezdy na prachových zrnách.
Zoslabenie svetla hviezdy môže silne deformovať určenú hodnotu jej vzdiale-
nosti, ak sa neuvažuje medzihviezdna extinkcia. Extinkcia je sumou absorpcie
a rozptylu žiarenia hmotným prostredím.
Z pôvodnej pogsonovej rovnice platí, že logaritmus vzdialenosti hviezdy r (pc)
je
݉−‫ܯ‬+5
log ‫= ݎ‬ = 1 + 0,2ሺ݉ − ‫ܯ‬ሻ
5
Ak v zornom lúči hviezdy je prachový oblak, jej relatívna magnitúda bude väč-
šia a teda sa určí aj vzdialenosť hviezdy, ktorá bude nadhodnotená teda väčšia ako
skutočná.
Pôvodnú pogsonovu rovnicu treba opraviť o hodnotu, ktorá charakterizuje zo-
slabenie svetla na dráhe od hviezdy k pozorovateľovi
݉ − ‫ ܯ‬+ 5 − ߛ‫ܧ‬
log ‫= ݎ‬ = 1 + 0,2ሺ݉ − ‫ ܯ‬− ߛ‫ܧ‬ሻ
5
Prach nezoslabuje svetlo rovnako vo všetkých vlnových dĺžkach ale selektívne.
V modrej časti spektra je zmena dvojnásobná oproti červenej časti spektra.

126
Poznámka: Modrá hviezda spektrálnej triedy B5 s farebným indexom CI = B – V = - 0,2 sa častokrát
v dôsledku „sčervenania“ pozoruje ako hviezda s CI = + 1,2 , ktorý prislúcha žltej hviezde, ba aj CI =
+2,0 tj. červená hviezda.

Zmenu farby pozorovanej hviezdy charakterizuje farebný exces

‫ = ܧ‬ሺB − Vሻ − ሺB − Vሻ
Vo vizuálnej časti spekra je ‫ܣ‬/‫ ≈ ܧ‬3 tj. ߛ = 3 a ‫ ܣ‬je hodnota extinkcie.
Hodnota ‫ ܣ‬je v prvom priblížení funkciou vzdialenosti hviezdy.
‫ܣ‬ሺ‫ݎ‬ሻ = ܽ‫ݎ‬
kde ܽ je koeficient extinkcie na dĺžkovú jednotku.
Stredná hodnota ܽ = 0,3 kpc , ale v niektorých oblastiach Mliečnej cesty
môže mať hodnoty oveľa väčšie (3 až 5 kpc  ).

Planetárna hmlovina M 57. Expandujúca hmlovina M1 po výbuchu

supernovy.

V našej Galaxii sa pozorujú ďalej planetárne hmloviny, hmloviny po vý-

buchov supernov, ktoré významne obohacujú medzihviezdne prostredie
ťažšími chemickými prvkami. Medzihviezdnu hmotu tvoria aj stopové
množstvá molekúl, ktorých prítomnosť je registrovaná rádiovej časti
spektra. Sú to napr. OH, NH3 , H2O, HCHO a niekoľko desiatok ďalších.

127
 Základné parametre rôznych typov hmlovín
názov súhvezdie vzdialenosť priemer n hmotnosť Spektrálny
(pc) (pc) (m- (MS) typ blízkej
3
) hviezdy
hmloviny
spojené
s mlad.obj.
NGC 2261 Monoceros 700 10-5 1018 10-1 F

Kleinmann Orion 500 0.1 1012 100 Proto-

Low IR hviezda?
tmavé
hmloviny
Uhol. vrec Crux 170 8 2x 15 žiadna
106
IC 434 Orion 350 3 2x 0.6 B
107
Emisné
hmloviny
M42 Orion 460 5 6x 300 O
108
Eta Car Carina 2 400 80 2x 1 000 Peculiar
108
M8 Sagittarius 1 200 9 8x 1 000 O
107
M 20 Sagittarius 1 000 4 108 1 000 O

Reflexné
hmloviny
M 45 Taurus 126 1.5 ? ? B
Cocoon Cygnus 1 600 2 7x 7 B
107
Planetárne
hmloviny
M 57 Lyra 700 0.2 109 0.2 biely trpas.

M 27 Vulpecula 220 0.3 2x 0.2 biely trpas.

108
NGC 7293 Aquarius 140 0.5 4x 0.2 biely trpas.
109
Pozostatky
supernovy
M1 Taurus 2 200 3 109 0.1 Pulzar

NGC Cygnus 500 22 ? ? ?

6960/2
Gum Puppis- 460 360 105 100 000 Pulzar
Vela

128
 Kapitola 18
Galaxia-úvod
Pierre Simone Laplace (1796), že naša Mliečna cesta je jedinečná, pozorované
hmloviny sú iba víry plynov v našej Mliečnej ceste, z ktorých mohli môžu vznik-
nuť ďalšie slnečné sústavy. Mliečna cesta je vlastne celý Vesmír.
I. Kant(1755) a neskôr A. Humboldt (1845) naopak tvrdili, že vo vesmíre sú ok-
rem našej Mliečnej cesty aj iné Mliečne cesty, ktoré sú mimo našej, ktoré pozostá-
vajú z obrovského počtu hviezd a sú veľmi vzdialené.
William Parsons postavil jeden z najväčších ďalekohľadov svojej doby (72” te-
leskop r.1845) a pozoroval množstvo špirálových hmlovín s tmavými pásmi na
okraji disku. Jednotlivé hviezdy v daných hmlovinách nepozoroval.
Situácia okolo problematiky vzdialeností hmlovín a rozmerov vesmíru sa natoľ-
ko vyhrotila, že prišlo k ostro sledovanej verejnej diskusii medzi Shapleym a Curti-
som (1920).

Heber Curtis Harlow Shapley Edwin Hubble

Shapley tvrdil, že naša Mliečna cesta predstavuje celý vesmír a hmloviny sú jej
súčasťou. Argumentoval tým, že ním určené rozmery Mliečnej cesty 100 kpc sú
oveľa väčšie ako zistená vzdialenosť novy (10 kpc), ktorá vybuchla v hmlovine v
súhvezdí Andromeda r. 1885 a teda hmlovina sa nachádza vnútri Mliečnej cesty.
Heber Curtis tvrdil, že vo vesmíre je množstvo ďalších galaxií podobných našej
Galaxii. Dokazoval, že typické novy v hmlovine v Andromede majú vzdialenosti až
150 kpc, naopak jej priemer je iba cca 10 kpc podobne ako udával Kapteyn pre našu

129
Mliečnu cestu a preto musí byť hmlovina v Andromede vonku z Mliečnej cesty.
Ďalej poukazoval na tmavé pásy pozorovateľné v špirálových hmlovinách a pozo-
rovateľných aj v našej Galaxii a tvrdil, že zistené radiálne rýchlosti týchto hmlovín
sú natoľko veľké, že tieto hmloviny museli už dávno opustiť Mliečnu cestu.
Výsledok diskusie bol nejasný a až pozorovania Edwina Hubbleho (1923) na
novom vtedy najväčšom 100” teleskope na observatóriu Mt. Wilson v Kalifornii
rozhodli definitívne diskusiu v prospech Curtisa. Hubbleom objavené cefeidy v
hmlovine M31 v súhvezdí Androméda umožnili stanoviť jej vzdialenosť na 300
kpc, teda viac ako rozmer našej Galaxie, čiže M 31 je mimo našej Galaxie.

130
 Kapitola 19
Určovanie vzdialeností
Metódy určovania vzdialeností vo vesmíre sú a) priame alebo b) nepriame,
pričom ich dosah je veľmi rozdielny.
Možno merať vzdialenosti v slnečnej sústave, v blízkom okolí našej slnečnej
sústavy, v našej galaxii, v miestnej skupine a kope galaxií, v metagalaxii.
Priame metódy: rádiolokačné a trigonometrické ( slnečná sústava, blízke hviez-
dy).
Nepriame metódy: fotometrická paralaxa, Hubbleho vzťah a iné (naša galaxia,
iné galaxie, kvazary).

19.1. Priame metódy

19.1.1. Echolokačná metóda
Meria sa časový interval ∆ t medzi vyslaním a návratom rádiového signálu po
odraze od pozorovaného telesa
Pre vzdialenosť telesa platí
ܿΔ‫ݐ‬
݀= ,
2
kde ܿ je rýchlosť elektromagnetického signálu vo vákuu.
Použiteľné vo vnútornej časti slnečnej sústavy. Z radarových meraní boli určené
vzdialeností Venuše, Merkúra a Marsu a bola spresnená hodnota 1 AU v metroch.
Vzdialenosť Mesiaca s presnosťou na milimetre bola určovaná pomocou odrazu
laserového lúča kútovými odrázačmi, ktoré zanechali na Mesiaci posádky kozmic-
kých lodí Apollo.
19.1.2. Trigonometrické metódy: denná a ročná paralaxa
Rovníková paralaxa Slnka ‫
݌‬je uhol, pod ktorým by sme videli rovníkový po-
lomer Zeme ܴ!" zo strednej vzdialenosti Slnko – Zem ( 1 AU ).
Obecne platí
ܴ!"
‫=݌‬
‫ݎ‬
,

kde ‫ ݌‬je paralaxa v radiánoch a ‫ ݎ‬je vzdialenosť telesa od Zeme.

131
 Pre rovníkovú paralaxu Slnka v uhlových sekundách
ܴ#
‫ =
݌‬206 264,8′′
‫ݎ‬
,

kde
r = 149 597 870 km = 1 AU
RZ = 6378 km .

Najnovšia hodnota dennej rovníkovej paralaxy je 8,794 18´´ a bola určená po-
mocou radarových pozorovaní terestrických planét a blízkych planétok.

Poznámka: Už Aristarchos ( r. 300 pnl ) sa pokusil zmerať vzdialenosť Slnko – Zem. Meral uhol ξ
v okamžiku prvej alebo poslednej štvrti Mesiaca, pričom vzdialenosť ZM = 1.

Konfigurácia polohy telies pri Aristarchovom meraní.

Jeho výsledok zodpovedal jeho technickým možnostiam.

Ročná paralaxa
Uhol φ je uhol, pod ktorým vidno usečku dlhú 1 AU zo vzdialenosti ݀.
Ak ݀ = 1 pc, ,vidno strednú vzdialenosť Slnko – Zem pod uhlom ߮ = ߨ = 1´´.
Uhol ߨ je ročná paralaxa. Platí
1
݀(pc) =
ߨ(´´)
.

Definícia ročnej paralaxy.

132
 V dôsledku obehu Zeme okolo Slnka sa pozorované relatívne blízke hviezdy
pohybujú vzhľadom na okolité oveľa vzdialenejšie hviezdy. Blízke hviezdy počas
roku vykonávajú zdanlivý paralaktický pohyb na nebeskej sfére vzhľadom na ove-
ľa vzdialenejšie hviezdy. Veľkosť zdanlivej zmeny polohy sledovanej hviezdy je
úmerná vzdialenosti hviezdy.
Proxima Cen má ročnú paralaxu
ߨ = 0,762´´ tj. ݀ = 1.31 pc .
1 pc = 206265 AU;
väčšie hodnoty sú 1 kpc, 1 Mpc.
1 pc = 3,26 ly

Pred družicou Hipparcos boli zistené paralaxy cca 50 hviezd do vzdialenosti 10

ly s presnosťou ± 1 % a 1000 hviezd do vzdialenosti 50 ly s presnosťou 10%.
Družica Hipparcos ( vypustená r. 1989 ) pomohla určiť paralaxu asi 118000
hviezd s rozlíšením 0,001 ´´ a cez milión hviezd s rozlíšením 0,020 – 0,030´´.

19.1.3. Metóda pohybových hviezdokôp

Otvorená hviezdokopa Hyády v Tau obsahuje viac ako 100 členov. Ak sa určia
vektory rýchlostí jednotlivých hviezd vo hviezdokope, zdá sa, ako by sa pretínali
v opačnom smere pohybu v jednom bode ( efekt perspektívy ako pri meteoroch ).

Pohybová hviezdokopa Hyády v súhvezdí Tau (hviezdy do 9m); šípky označujú opačný smer
k vlastnému pohybu hviezd.

133
 Z merania vlastných pohybov jednotlivých hviezd a ich radiálnych rýchlosti od-
vodili z pozemských pozorovaní trigonometrickú paralaxu pre Hyády
45,53 ± 2,64 pc. Stredná hodnota pre Hyády z pozorovaní družice Hipparcos je
46,34 ± 0,27 pc.

19.2. Nepriame metódy

Vzdialenoť sa určuje z modulu vzdialenosti - fotometrická paralaxa.
19.2.1. Spektroskopická paralaxa
Spektroskopická paralaxa vyžaduje získať spektrum hviezdy, aby mohla byť určená
spektrálna trieda hviezdy a jej trieda svietivosti. Ak sa zistí jej farebný index
z pozorovania pomocou filtrov, potom z tabuliek sa dá určiť jej trieda svietivosti.
Vyhľadá sa jej poloha v kalibrovanom HR diagrame a určí sa z neho svietivosť (
absolútna magnitúda ) hviezdy. Z nameranej zdálivej a z určenej absolútnej magni-
túdy hviezdy sa určí jej modul vzdialenosti.
Príklad (výpočtu spektroskopickej paralaxy)
Hviezda γ Cru je má vizuálnu magnitúdu mV = 1,63, farebný index
B–V = +1,60 a zo spektra sa dá určiť, že sa jedná o červeného obra M3 III. Po vy-
nesení do kalibrovaného HR diagramu sa zistí jeho absolútna magnitúda –0,8. Zo
štandardných referenčných tabuliek pre hviezdu s farebným +1,60 a triedou svieti-
vosti III sa odčíta hodnota absolútnej vizuálnej magnitúdy –0,6.

Zo vzorca pre modul vzdialenosti ( zanedbaná medzihviezdna extinkcia )

݉– ‫ = ܯ‬5 log ‫ – ݎ‬5
je vzdialenosť

‫ = ݎ‬10–$% ⁄ .

134
M = –0,6 je r = 27,9 pc, ale pre M = –0,8 je r = 30,6 pc.
Hodnota 30,6 pc je nadhodnotená asi o 15% proti publikovanej hodnote z družice
Hipparcos pre danú hviezdu.

Poznámka: Názov „spektroskopická paralaxa“ je zavádzajúci, nemá nič spoločné s meraním trigono-
metrickej paralaxy.

Metóda spektroskopickej paralaxy má dosah niekoľko stoviek kpc. Vyžaduje

kvalitné spektrum, čo pri slabých hviezdach a tých je väčšina je problém.Napriek
ťažkostiam, ktoré vznikajú pri použití spektroskopickej paralaxy pri osamotených
hviezdach, táto metóda veľmi dobre využiteľná pri hviezdach nachádzajúcich sa
v hviezdokopách, nakoľko sa môžu spriemerovať viaceré merania.
19.2.2. Metóda pulzujúcich hviezd ( cefeíd, RR Lyr )
Cefeidy sú veľmi žiarivé hviezdy, pričom čím dlhšia perióda P premenlivosti, tým
žiarivejšia L je cefeida v maxime a tým aj väčší dosah. Pre periódu P = 3 dni je
svietivosť L ~ 103 LS , ale pre periódu P = 30 dní je už svietivosť L ~ 104 LS .
Zo známej periódy zmien jasnosti sa dá určiť z kalibrovanej závislosti perióda –
svietivosť absolútna magnitúda hviezdy. Z nej a určenej zdanlivej magnitúdy sa
zistí modul vzdialenosti hviezdy a z neho vzdialenosť hviezdy.
Ako klasické cefeidy ( Typ I) tak aj cefeidy W Vir ( Typ II) a pulzujúce pre-
menné RR Lyr vykazujú priamu závislosť perióda svietivosť.

Z fotometrického pozorovania ( voľným okom, fotografická platňa, CCD )sa ur-

čí svetelná krivka v zdanlivých magnitúdach. Z nej sa zistí priemerná zdanlivá
magnitúda m a perióda P.
Zo svetelnej krivky pre cefeidu z Veľkého Magelanovho oblaku je priemerná
zdanlivá magnitúda m = 15,56 a perióda P = 4,76 dní.

135
 Z kalibračného grafu závislosti perióda – svietivosť možno určiť strednú hodno-
tu absolútnej magnitúdy M, ktorá pre konkrétnu cefeidu je –3,57.
Z modulu vzdialenosti ݉– ‫ ܯ‬sa určí hodnota vzdialenosti cefeidy r = 68,23 pc
a z toho vyplýva, že Velký Magelanov oblak je vzdialený asi 68,2 kpc tj. 220000ly
nakoľko sa prepokladá, že jeho lineárne rozmery sú oveľa menšie než jeho vzdiale-
nosť.
Ideálne je násť čo najviac cefeíd v nejakej galaxii a tým minimalizovať chyby.
Metóda je mimoriadne významná metóda pri určovaní vzdialeností galaxií 30-40
Mpc (Hubble Space Telescope).
Problémom je , že sa nepoznajú cefeidy s presnou trigonometrickou paralaxou
(družica Hipparcos je na hranici dobrej presnosti pre nie veľký počet cefeíd) a ďalej
existujú 2 druhy cefeíd s rozdielnym vzťahom perióda – svietivosť (δ Cep – klasic-
ké cefeidy a W Vir) a treba ich rozlišovať.
Napriek obmedzeniam patria cefeidy k najvýznamnejším štandardom pri určo-
vaní vzdialeností vo vesmíre.
19.2.3. Hubbleho zákon
Z Dopplerovho zákona možno zistiť červený posun spektrálnych čiar vzďaľujúcich
sa galaxií.
Určiť vzdialenosť galaxií možno z Hubbleho zákona. Platí (pre z < 0,1)
Δߣ
ܸ' = ܿ = ‫ݎ ܪ‬
ߣ
Hodnota Hubbleho konštanty je ‫ = ܪ‬72 ± 8 km ⋅ s  ⋅ Mpc , vzdialenosť ga-
laxie r sa udáva v Mpc, ߣ je vlnová dĺžka pozorovanej spektrálnej čiary a ߂ߣ je
zmena vlnovej dĺžky spôsobená pohybom galaxie v smere zorného lúča.
Pri veľkých hodnotách červeného posunu treba použiť relativistický tvar Hub-
bleho zákona.

Poznámka:
Od čias Hubbleho sa hodnota Hubbleho konštanty zmenila 8-násobne.

136
Jedným z cieľov projektu HST bolo spresniť škálu extragalaktických vzdialeností pozorovaním cefeíd
v iných galaxiách a určiť presnejšiu hodnotu H ( v r. 1990 jej hodnota bola v intervale 50 – 100 ݇݉ ⋅
‫ି ݏ‬ଵ ⋅ ‫ି ܿ݌ܯ‬ଵ v závislosti na použitej metóde ).
Pomocou HST sa v 18 galaxiách objavilo množstvo dovtedy nepoznaných cefeíd. Len v galaxii M 81 sa
našlo 32 cefeíd, pričom dovtedy z pozemských pozorovaní sa poznali iba 2. Vzdialenosť M 81 bola
určená na 3,4 Mpc (11 milión ly). Dovtedy používaná hodnota ležala v intervale 1,3 až 5,6 Mpc.
Výsledkom tohto projektu bola hodnota ‫ܪ‬଴ = 72 ± 8 ݇݉ ⋅ ‫ି ݏ‬ଵ ⋅ ‫ି ܿ݌ܯ‬ଵ .
Táto hodnota bola výsledkom pozorovania cefeíd, ale aj SN Ia a SN II, Tully- Fisher vzťahu
a povrchovej jasnosti galaxií.

19.3. Iné metódy určovania vzdialeností vo

vesmíre
Ďalšie možnosti určenia vzdialeností vo Vesmíre poskytujú guľové hviezdokopy a
klasické novy, ktorých maximálna luminozita sa dá určiť z rýchlosti poklesu jasno-
sti. Novy majú v maxime priemernú absolútnu magnitúdu – 8,5 m . Guľové hviez-
dokopy majú priemernú absolútnu jasnosť – 8 m. Z pozorovanej relatívnej magnitú-
dy možno znovu určiť modul vzdialenosti ݉– ‫ ܯ‬a z neho vzdialenosť objektu ‫ݎ‬.

137
 Kapitola 20
Stavba našej Galaxie
Galileo Galilei ( r. 1510 ) rozložil pomocou ďalekohľadu Mliečnu cestu na hviez-
dy. Thomas Wright (r. 1750) tvrdil, že Mliečna cesta je plochý útvar vyplnený
hviezdami a Slnko sa nachádza blízko jeho stredu. Kapteyn začiatkom 20.st. určil
tvar Galaxie pomocou štatistického spracovania rozmiestnenia pozorovaných
hviezd v priestore. Podľa neho slnečná sústava sa nachádza v blízkosti centra Gala-
xie, ktorá má eliptický tvar.
Ako ukázal onedlho na to Harlow Shapley z pozorovania guľových hviezdokôp,
skutočná pozícia Slnka je skôr v okrajových častiach Galaxie. Kapteynom použité
údaje boli silne skreslené medzihviezdnou absorbciou a rozptylom žiarenia.

Mliečna cesta (pohľad zboku).

Naša Galaxia je špirálová galaxia s priečkou SBbc, ktorej hmotnosť je 5,8 . 1011
MSlnko . Stredná hustota Galaxie je 10-20 kg/ m3 . Priemer Galaxie je 35 kpc, priemer
jadra 5kpc a priemer hala 50 kpc. Slnko sa nachádza 10 kpc od stredu Galaxie. Sln-
ko spolu s okolitými hviezdami sa pohybuje okolo stredu Galaxie rýchlosťou 230
km/s a jeho obežná doba je 250 milión rokov. Galaxia rotuje ako potvrdili mera-
nia vlastných pohybov hviezd a radiálne pohyby oblakov neutrálneho vodíka
z Dopplerovských posunov čiary 21 cm.
Pohyb Slnka v lokálnom okolí hviezd smeruje do imaginárneho bodu v súhvezdí
Herkula, ktorý sa nazýva apex. Rýchlosť pohybu Slnka je asi 19.7 km/s vzhľadom
na okolité blízke hviezdy. Bod, od ktorého sa Slnko zdanlivo vzďaľuje, sa nazýva
antiapex.
Galaxia (Mliečna cesta) sa skladá z 3 základných častí: disku, stredovej vypukli-
ny a hala. Stredová vypuklina je obkolesená obálkou s priemerom 5 kpc, ktorá je
zložená hlavne z molekúl vodíka. Je tu známych viac ako 150 guľových hviezdo-
kôp. Nachádza sa tu zrejme aj supermasívna čierna diera. Poukazujú na to pozoro-

138
vané pohyby hviezd v blízkosti centra Galaxie, ale aj intenzita vyžarovaného ron-
tgenového a radiového žiarenia.

Stred našej Galaxie v Sgr (v červ.krúž.hviezdokopy).

Disk Galaxie tvoria mladé hviezdy (Pop I). Jeho polomer je cca 15 kpc a hrúbka
100 pre hviezdy sp. triedy O až 350 pc pre hviezdy sp.triedy M.
V disku sa pozorujú špirálové ramená, v ktorých sa nachádzajú veľmi mladé
hviezdy, otvorené hviezdokopy, plyn a prach. Disk je na okrajoch zdeformovaný
možnou interakciou so súsednými galaxiami.
Ako vyplýva zo snímok orbitálneho teleskopu Spitzer naša Galaxia má 2 výraz-
né ramená (Scutum a Centaurus-Perseus ) so starými ale aj mladými hviezdami a
medzi nimi 2 slabšie ramená ( Norma a Sagittarius ), ktoré sú tvorené hlavne ply-
nom a zárodkami budúcich hviezd.

Mliečna ceta ( umelecká predstava) – pohľad zhora.

Vznik špirálových ramien nie je úplne jasný. Jedným z možných vysvetlení je

existencia hustotných vĺn v našej Galaxii, ktoré môžu spôsobovať vyššiu koncen-
tráciu hmoty v špirálových ramenách. Hustotné vlny sú favorizované aj preto, lebo
by mohli byť významným spúšťacím mechanizmom intenzívnej hviezdotvorby
pozorovanej v špirálových ramenách.

139
 Halo má sférický tvar okolo disku Galaxie s polomerom až 25 kpc s objektami
PopII, ktoré sa nachádzajú tak isto v stredovej vypukline disku s rozmermi 3x1,5
kpc. PopII tvoria staré objekty ako sú guľové hviezdokopy a hviezdy so silne vý-
strednými dráhami rôzne sklonenými ku galaktickej rovine a majú obyčajne oveľa
väčšie rýchlosti oproti objektom diskovej populácie

Guľová hviezdokopa M 80 v Sco, populácia II.

Walter Baade fotografoval v 40 – tych rokoch 20. stor. na observatóriu Mt. Wil-
son galaxiu M31 na modré a červené fotografické platne pomocou 100“ zrkadlové-
ho ďalekohľadu. Na modrých fotografických platniach bol galaktický disk oveľa
výraznejší ako halo galaxie a na červených fotografických platniach naopak. Baade
vytvoril HR diagram pre jednotlivé zložky M31. Hviezdy disku vykazovali HR
diagram podobný otvoreným hviezdokopám, hviezdy sférickej zložky vykazovali
HR diagram ako guľové hviezdokopy, tzn., že mladé objekty tvoria disk a staré
objekty halo. Objavil populácie v galaxii M31. Podrobným štúdiom jednotlivých
objektov našej Galaxie sa zistilo, že ich možno zadeliť k jednotlivým populáciám

Populácia I:
Mladé hviezdy bohaté na kovy, pohybujúce sa po kruhových dráhach v rovine
disku – disková populácia

Populácia II:
Staré hviezdy chudobné na kovy, pohyby hviezd všetkými možnými smermi po
výstredných elipsách- sférická zložka

140
 Vlastnosť Extrémna popu- Prechodová Halo populácia
lácia I populácia II
dráhy kruhové sploštené, rušené eliptické
galaxiou
rozdelenie špirálové ramená čiastočne skon- rovnomerné
centrované spojité
koncentrácia ku žiadna slabá silná
galaktickému
centru
ťažké chemické 2-4 0,4 - 2 0,1
prvky (%)
celková hmot- 2 x 109 5 x 1010 2 x 1010
nosť (MS)
Vek (roky) 108 109 1010

Astronomické Otvorené hviezdo- Slnko, RR Lyr guľové hviezdo-

objekty kopy, asociácie, (P<0,4d), hviez- kopy, RR Lyr
plyn a prach, H II dy sp. typu A, (P>0,4d), cefeidy
oblasti, hviezdy sp. planet. hmlov., pop. II
typu O a B obry, novy, dlho-
periodické pre-
menné
Tabuľka: vlastnosti jednotlivých typov a podtypov populácií Galaxie.

20.1. Rotácia Galaxie

Naša Galaxia v stredových oblastiach rotuje ako pevné teleso a vo vonkajších čas-
tiach disku diferenciálne, čiže obvodová rýchlosť objektov sa mení so vzdialenos-
ťou od centra Galaxie. Pôvodné rýchlostné krivky naznačovali keplerovský pohyb
týchto objektov, čiže obvodová rýchlosť sa zmenšuej so vzdialenosťou. Najnovšie
pozorovania dokazujú, že pohyb nie je vôbec keplerovský a hľadajú sa príčiny po-
zorovaných faktov. Predpokladá sa, že v našej Galaxii, ale aj v ostatnom vesmíre je
množstvo tmavej nepozorovanej hmoty, ktorá ovplyvňuje obvodovú rýchlosť ob-
jektov v galaxii.

141
 Kapitola 21
Iné typy galaxií
V malých ďalekohľadoch sa iné galaxie javia ako hmloviny. Vo veľkých ďaleko-
hľadoch možno pozorovať jednotlivé hviezdy, guľové hviezdokopy, oblaky plynu
a prachu, ktoré sa nachádzajú v disku a halo iných galaxií. Galaxie sú základným
stavebným prvkom vesmíru.

21.1. Typy galaxií

E. Hubble rozdelil galaxie podľa ich vzhľadu na eliptické, špirálové a nepravi-
delné.

Hubbleho (morfologická) klasifikácia galaxií.

Okrem nich možno pozorovať galaxie s nejakou zvláštnosťou ( výtrysk, defor-

mácia ). Galaxie sa vyskytujú aj v pároch a väčších zoskupeniach, pozorujú sa in-
teragujúce galaxie.

142
 Interagujúci pár galaxií.

21.1.1. Eliptické (E) galaxie

Majú tvar elipsoidov bez ostrého ohraničenia. Jasnosť spojito narastá od okrajov
smerom k centrálnej oblasti, nevidno v nich nijaké štruktúry. Eliptické galaxie majú
symetrický tvar, ale bez tenkého disku, pohyby objektov v nej sú dosť náhodné,
nachádza sa tu množstvo starých hviezd, málo plynu a prachu.

Eliptická galaxia Abell S740.

21.1.2. Špirálové (S) galaxie

Sú najpočetnejšie ( až 50 % všetkých galaxií ). Špirálové galaxie tvorí tenký disk, v
ktorom sa pozorujú špirálové ramená. Delia sa na 2 základné skupiny: špirálové
galaxie a špirálové galaxie s priečkou (SB). Podľa rozvinutosti ramien sa ďalej

143
delia na podskupiny a, b, c. Pri pohľade zboku na špirálovú galaxiu vidno, že sa
jedná o silne sploštený útvar s množstvom prachu a plynu, v ktorých sa vyskytuj
vyskytuje
množstvo mladých a jasných hviezd. Objekty Pop.I sa nachádzajú v disku, objekty
PopII vytvárajú sféru okolo disku

Špirálová galaxia v infračervenej a vo vizuálnej oblasti spektra.

21.1.3. Nepravidelné galaxie ( Irr )

Súú nepravidelného rôznorodého tvaru s množstvom plynu a prachu, bez stredového
zhustenia. Väčšinou sa jedná o málo svietivé trpaslíčie galaxie.

Nepravidelná galaxia Veľký Magellanov oblak. Nepravidelná galaxia Malý Mage

Magel-
lanov oblak.

21.2. Vlastnosti galaxií

Typ galaxie Plyn Hviezdy Rotácia Tmavá hmota Trpaslíčie
Špirálové áno mladé aj staré významná áno nie
Eliptické nie väčšina staré nevýznamná áno áno
Nepravidelnéveľa väčšina mladé nevýznamná áno áno

144
 21.2.1. Spektrá galaxií
Pripomínajú spektrá hviezd. Sú to obyčajne spektrálne triedy A, F a G. Pozorujú sa
aj emisné čiary, ktorých zdrojom sú svietiace oblaky plynu. Spektrá prezrádzajú, že
kým S a Irr galaxie obsahujú množstvo mladých hviezd, E galaxie obsahujú väčši-
nou staré hviezdy, ktoré v našej galaxii patria ku sférickej zložke.

21.2.2. Vzdialenosti galaxií

Určujú sa pomocou objektov o známych svietivostiach (novy, cefeidy, guľové
hviezdokopy), ktoré sa v nich nachádzajú. O vzdialenostiach galaxií v prípade, že
nemožno v nich rozoznať spomínané objekty, možno usudzovať z uhlových rozme-
rov alebo svietivostí daných galaxií podľa typu galaxie. Vzdialenosti veľmi vzdia-
lených galaxií sa určujú metódou supernov alebo meraním dopplerovského posunu
spektrálnych čiar (červený posun). Najvzdialenejšia potvrdená galaxia má červený
posun z = 6,96, čo zodpovedá 750 milión rokov po Big Bangu. Najvzdialenejší
kvazar má z = 6,43. Najvzdialenejšia rádiová galaxia má z = 5,2.

Poznámka: Kozmické mikrovlnné pozaďové žiarenie má z> 1000, čo zodpovedá veku 379000 r po Big
Bangu a vzdialenosti väčšej ako 13 miliárd rokov.

21.3. Fyzikálne vlastnosti galaxií

21.3.1. Lineárne rozmery
Lineárne rozmery galaxií možno priamo určiť pre galaxie o známej vzdialenosti
a uhlovom priemere. Galaxie obyčajne nemajú ostré okraje, treba zvoliť istú hra-
ničnú povrchovú jasnosť galaxie. Najväčšie E a S galaxie majú hviezdy vo vzdiale-
nostiach 15 – 20 kpc od centra. Pozorujú sa aj trpaslíčie galaxie, ktoré sú o rád
menšie.
21.3.2. Svietivosť galaxií
Svietivosť galaxií pokrýva široký interval. Najsvietivejšie galaxie majú absolútnu
fotografickú magnitúdu Mpg = –21m . Priemerná svietivosť galaxií typu E a S je
Mpg = –19,3m , čo zodpovedá svietivosti desiatok miliárd sĺnk. Nepravidelné galaxie
sú o 2 rády slabšie.

145
 Rotačná krivka galaxie NGC 3198.

21.3.3. Rotácia galaxií

Rotáciu galaxií možno určiť z posunu spektrálnej čiary, ak štrbinu spektrografu
možno stotožniť s rovinou galaxie. Zistilo sa, že periódy rotácií vonkajších častí
galaxií sú cca 108 r. Centrálna časť gakaxií rotuje ako pevné teleso. Smer rotácie
S galaxií je smerom zakrúcania špirálových ramien. Pri galaxiách eliptických
a nepravidelných sa nepozoruje usmernený rotačný pohyb celých galaxií, objekty
v nich sa pohybujú viac-menej náhodne. Z toho dôvodu ich tvar je úplne náhodný
alebo aj sférický. Iba špirálové galaxie, ktoré jednoznačne rotujú, sú silne sploštené
do roviny rotácie. Táto rotácia je diferenciálna.
21.3.4. Hmotnosť galaxií
Hmotnosti galaxií sa určujú z obvodových rýchlostí objektov, ktoré sa nachádzajú
vo vonkajších častiach galaxií. Predpokladá sa, že pohyb hviezd okolo centra gala-
xie je v 1. priblížení kruhový, potom pre hmotnosť platí
RV 
‫= ܯ‬ ,
G
‫ ܯ‬je hmotnosť galaxie, ܴ je polomer galaxie, ܸ je obvodová rýchlosť hviezdy na
okraji galaxie a ‫ ܩ‬je gravitačná konštanta. Ak sa pozná rotačná krivka v disku gala-
xie, možno odvodiť rozdelenie hmotnosti v disku galaxie.
Ak galaxia patrí do podvojného systému, možno určiť hmotnosti galaxií podob-
ne ako pri 2 –hviezdach.
Hmotnosti väčšiny galaxií sú v intervale 10 – 10 ‫ ܯ‬.
Existuje významná závislosť hmotnosť- svietivosť (‫ܯ‬/‫)ܮ‬. Pomer hmosť-
svietivosť je pre rôzne typy galaxií veľmi rozdielny.
Obrie galaxie E0
‫ܯ‬/‫ ܮ‬až 80

146
(Nemajú žiadnu medzihviezdnu hmotu, z ktorej by sa mohli tvoriť nové hviezdy
a preto obsahujú hlavne staré málo svietivé hviezdy.)

Špirálové galaxie Sc, SBc

‫ܯ‬/‫ ܮ‬maximálne 10
(Pozoruje sa množstvo tmavej hmoty v disku galaxií.)

Nepravidelné galaxie – Irr

‫ܯ‬/‫ ܮ‬až 3
(Sú oveľa menšie ako iné typy galaxií; obrovské množstvo medzihviezdnej hmoty.)

21.4. Jadrá galaxií

Významnou časťou galaxií (S) je ich centrálne zhustenie – jadro. V spektrách jadier
sa pozorujú absorbčné čiary hviezd sférickej populácie, emisné čiary plynných ob-
lakov, ktoré sú mnohokrát veľmi široké, čo môže súvisieť s prudkou expanziou
oblakov plynu v jadre. Uvoľňuje sa pritom obrovské množstvo energie.
Jadro našej galaxie je málo aktívne, naopak jadrá Seyfertovských galaxií sú mi-
moriadne aktívne galaktické jadrá (AGN). Oblaky plynu sa pohybujú rýchlosťami
tisícky km/s a vyletujú von z AGN. Energia takéhoto výbuchu dosahuje hodnoty až
1048 J. Žiarenie AGN Seyfertovských galaxií je veľakrát zosilnené v infra a X –
oblasti spektra a prevyšuje aj žiarenie vo vizuálnej časti spektra.
21.4.1. Rádiové galaxie
Galaxie obyčajne vyžarujú v celom elektromagnetickom spektre žiarenia, ale sú
galaxie, ktorých žiarenie v rádiovej oblasti je zrovnateľné s ich vizuálnym žiarením
alebo je ešte intenzívnejšie ako vizuálne žiarenie.

Seyfertova galaxia Circinus. Rádiová galaxia M87(eliptická galaxia).

147
 Rádiové žiarenie týchto galaxií je 10 3 až 4 -krát väčšie ako normálnych galaxií.
Oblasť, z ktorej prichádza rádiové žiarenie, je obyčajne oveľa rozsiahlejšia, ako
pozorovaná koincidovaná vizuálna galaxia. Zdroj žiarenia je obvykle podvojný, čo
podporuje predstavu 2 oblakov rýchlo sa pohybujúcich častíc po výbuchu materskej
galaxie. Energia takéhoto výbuchu môže dosiahnuť až 10 53 J. Žiaria hlavne relati-
vistické elektróny pohybujúce sa v prítomnom magnetickom poli, kde sú brzdené. Z
rádiospektra sa odhaduje vek rádiových zdrojov na niekoľko miliónov rokov.
21.4.2. Kvazary
V r. 1963 boli stotožnéné niektoré rádiové bodové zdroje s bodovými vizuálnymi
objektami (priemer ~ 1´´). Našlo sa niekoľko stoviek týchto objektov – kvazarov.
V r. 1965 boli objavené podobné vizuálne objekty ale bez významného rádivého
žiarenia – kvazagy.
Ukázalo sa, že sú to vlastne aktívne galakticé jadrá (AGN), niekedy obkolesené
slabučkou hmlovinou. Pozoruje sa nadbytok žiarenia v infra a X – oblasti. Pozorujú
sa taktiež emisné ale aj absorbčné čiary.
Ukázalo sa, že spektrálne čiary kvazarov majú veľký červený posun,tzn., že sú
to rýchlo sa vzďaľujúce a veľmi vzdialené objekty (~ Gpc). Najbližší kvazar
3C 273 má jasnosť 13 m a je vzdialený 500 Mpc. Jeho žiarivosť je minimálne 100-
krát väčšia ako normálnych najsvietivejších galaxií. Ich premennosť vo vizuálnej
a rádio oblasti trvá mesiace či týždne, čiže nejedná sa o veľké objekty. Najvzdiale-
nejší kvazar má z = 6,43.

148
 Kapitola 22
Stavba Vesmíru
Galaxie sa vo vesmíre zriedkavejšie vyskytujú osamotené. Obyčajne vytvárajú
menšie alebo väčšie zoskupenia. Vo vesmíre môžno identifikovať hierarchickú
štruktúru. Najmenšie zoskupenia galaxií vytvárajú miestne skupiny galaxií,
v ktorých sa nachádza do 30 jedincov, vyššie štruktúry sú kopy s tisíckami jedin-
cov. Superkopa je kopa kôp galaxií a patrí k najväčším štruktúram vo vesmíre. Vo
vesmíre boli identifikované obrovké reťazce – filamenty kôp galaxií. Našli sa aj
obrovské prázdne oblasti bez galaxií.

22.1. Miestna skupina galaxií

Naša galaxia patrí do miestnej skupiny galaxií. Patrí do nej cez 45 galaxií. Má
priemer cca 1 Mpc. Medzi jej najsvietivejších členov patrí naša galaxia, galaxie
M31, M33, LMC, IC 10, z ktorých sú naša Galaxia, M31 a M33 špirálové. Viac
ako 23 sú eliptické galaxie a 14 sú nepravidelné.
Celková hmotnosť galaxií je asi 5 × 10ଵଶ ‫ܯ‬ୗ୪୬୩୭ .

Špirálová galaxia M31v Androméde. Nepravidelná trpaslíčia galaxia Sex A.

22.2. Kopa galaxií Virgo

Naša miestna skupina galaxií patrí do kopy galaxií Virgo. Je to relatívne voľná sku-
pina so stredom v 2 mohutných eliptických galaxiách M84 a M87. Je vzdialená cca

149
18 Mpc a jej priemer je ~ 2 Mpc. Obsahuje asi 2500 väčšinou trpasličích galaxií. Jej
hmotnosť je ~ 1014 MSlnka .

22.3. Ostatné kopy galaxií

Ostatné kopy galaxií majú podobné vlastnosti. V centrálnych oblastiach sú jasné
galaxie typu E, na okrajoch kôp sú galaxie typu S. Niekedy až 20% celkovej hmot-
nosti kopy tvorí horúci plyn (107 –108 K ), ktorý sa pozoruje v röntgenovom žiarení.
Rozdelenie galaxií v priestore, čí galaxia je osamotená alebo patrí do kopy ga-
laxií, závisí od ich typu. Izolované jasné galaxie sú z 80% Sa – Sc, 10% S0 a
10% E. Jasné galaxie v kopách tvoria typy 10% Sa – Sc , 50% S0, 40% E.
22.3.1. Vznik kopy
Pozorovania ukazujú, že galaxie vznikli ešte pred vznikom kopy. Dve až tri veľmi
hmotné galaxie vytvoria akési jadro, ktoré svojou gravitáciou potom priťahuje
k sebe ďalšie a ďalšie galaxie a vytvára sa kopa galaxií. Plyn v kopách je veľmi
riedky, zohrieva sa zrážkami a rázovými vlnami a pozorujú sa emisné spektrálne
čiary. Chemické zloženie plynu v kopách je O, Fe , Mg , Ar a iné.
Z pozorovania rádiovej čiary 21 cm vyplýva, že v kopách galaxií je aj množstvo
neutrálneho vodíka HI, ktorý môže vytvárať akési mosty medzi jednotlivými člen-
mi kopy. Takéto spojenie sa
pozoruje aj medzi našou galaxiou a Magellanovými oblakmi.
V kopách galaxie navzájom interagujú, životnosť špirálových galaxií sa silne
skracuje. Galaxie v kopách rotujú okolo spoločného stredu rýchlosťami ~ 1000- ky
km/s (z Dopplerovských posunov).
Galaxie sa pohybujú relatívne veľkými rýchlosťami, a keďže sa kopy ešte ne-
rozpadli, musí v nej byť prítomná tmavá hmota, ktorá ich drží pokope. To isté platí
o horúcom plyne v kopách, ktorého atómy musia mať obrovské rýchlosti a už dáv-
no by opustili kopu. Iba prítomnosť tmavej hmotu tomu bráni.
Dôkazom prítomnosti tmavej hmoty v kopách je efekt gravitačnej šošovky
(všeobecná teória relativity). Pozorovania ukazujú, že kopa galaxií pri pozorovaní
veľmi vzdialených objektov funguje ako gravitačná šošovka, čiže musí byť dosta-
točne hmotná. Svietiacej hmoty je málo na efekt gravitačnej šošovky, a preto sa
musí uvažovať o existencii tmavej hmoty v kope galaxií.

22.4. Superkopa
Superkopa je kopa kôp galaxií o priemere 50 Mpc, hmotnosti 1015 –1016 MSlnko,
pričom 90 až 95% tvorí prázdny priestor. Tvar skôr pretiahnutý. Naša miestna sku-
pina sa nachádza pri vonkajšom okraji miestnej superkopy s centrom v kope Virgo.

150
Vo vesmíre sa pozorujú aj iné veľkorozmerové štruktúry. Filamenty sú obrovské
reťazce superkôp (10% Vesmíru). Pustatiny ( voids ) sú obrovské bubliny
s priemerom 25 – 50 Mpc. Hustota galaxií je v nich 5-krát menšia ako v superkope.
Bol objavený obrovský útvar, nazývaný aj Veľký múr. Je dlhý 150 Mpc , vysoký
60 Mpc a široký 5 Mpc. Jeho hmotnosť je asi 2 × 10ଵ଺ ‫ܯ‬ୗ୪୬୩୭ . Patrí k najväčším
známym štruktúram vo vesmíre.

151
 Kapitola 23
Z dejín kozmológie
Nie je známe, že kedy sa stalo prvý krát, že človek vedome začal uvažovať
o kauzálnych súvislostiach, o príčinách a dôsledkoch. Evolúcia, boj o prežitie záko-
nite vedie k výhode, pokiaľ poznáte príčinu dôsledku. Zrejme sú zárodky ľudskej
zvedavosti veľmi hlboko v minulosti, výrazne hlbšie, než môžeme hovoriť o prvom
človeku druhu homo sapiens. Archeologické nálezy ukázali, že u Neandertálca už
pred 300 000 rokmi existovala chrupavka podporujúca činnosť jazyka (ako u nás),
a tiež široký otvor v lebke, cez ktorý sa vedú nervové prepojenia medzi jazykom
a mozgom. Šírka otvoru hovorí o mohutnosti zväzku nervových spojení,
a prinajmenšom o splnení predpokladov pre jemné ovládanie jazyka (ako orgánu).
To je predpokladom artikulovanej reči (nevieme však, či Neandertálec bol schopný
artikulovanej reči).
Ústne podávané tradície a znalosti môžu mať teda (aspoň hypoteticky) mimo-
riadne hlboké korene v čase, a zrejme predchádzajú aj prvým známym civilizáciám
(10 000 rokov p.n.l.) i prvým zachovalým písomným záznamom (6 000 rokov
p.n.l.). Dobrým príkladom toho je známa rozprávka o Matejovi husiarovi. Do všet-
kých detailov podobnú rozprávku rozlúštil z klínového písma sumeranov Openhe-
im.
Prvý archeologický nález, ktorý by mohol hovoriť o sledovaní oblohy, je vlčia
kosť stará približne 30 tisíc rokov a civilizácie s písomnými záznamami ovládali
astronómiu na relatívne vysokej úrovni.
Ľudské bytie v historickej minulosti (keď už existovali písomné dejiny) jedno-
značne prezrádzajú, že človek neustále hľadal súvislosti medzi pozorovanými jav-
mi. Tam, kde súvislosti už nevedel nájsť, v snahe urobiť poznanie uzavretým a kon-
zistentným, začínala pre neho mytológia.
V dnešnej dobe máme tiež svoje hranice poznania, ale výrazným tempom sa vy-
súvajú vo všetkých významoch – smerom k väčším vzdialenostiam, ale aj k menším
rozmerom, k vyšším energiám, ale aj väčšej presnosti. Máme hranice svojho pozna-
nia, a podobne ako naši predkovia, máme ich aj pomenované. Viera vo vedu, ktorá
doteraz nenarazila na hranice, ktoré by nevedela posunúť ešte ďalej, vedie k tomu,
že tieto novodobé hranice majú tiež vedecké pomenovania (ako Big-bang, či čierna
diera, alebo Higgsova častica) a nie mytologické.
Napriek tomu, že naša civilizácia vysunula hranice poznania jedinca, vo veľkej
miere tiež prerušila priame skúsenosti s prírodou a vesmírom okolo nás. V roku
2004, keď v dôsledku silnej slnečnej erupcie veľká časť Severnej Ameriky sa pono-

152
 Vidíme začiatky zázraku života?
Spitzerov vesmírny teleskop objavil stopy ace-
tylénu a hydrokyanidu v blízkosti mladej
hviezdy. Dôležité je, že tieto stopy sa nachádza-
jú približne vo vzdialenosti, ktorá by zodpove-
dala planétam typu Zem. Jedná sa o stavebné
prvky bielkovín a DNK, preto ich spozorovanie
má mimoriadny význam. Význam objavu pod-
trhuje aj skutočnosť, že je to prvýkrát, čo takéto
mračná molekúl acetylénu a hydrokyanidu boli
objavené vo formujúcej sa planetárnej sústave.
Obrázok vľavo, je predstava umelca

Základné chemické zlúčeniny nevyhnutné pre vznik života sa nachádzajú aj v medzihviezd-

nom priestore. Vytvárajú husté a chladné molekulárne mraky, z ktorých sa zrodia nové hviez-
dy a tiež planetárne sústavy obiehajúce okolo zrodených hviezd. Podstatná je otázka, že ako
vplýva vysoká teplota na tieto zlúčeniny po tom, čo hviezda zaháji svoj regulárny život, tj. vo
hviezde naštartujú termonukleárne procesy, ktoré zabezpečia svoje blízke okolie vytrvalým
zdrojom energie a tepla. Pokiaľ sa sformujú aj planéty, v ich atmosférach sa nachádzajú tieto
chemické stavebné prvky, pričom vďaka žiare centrálnej hviezdy, atmosféra planét už nie je
studená, ako bolo mračno v štádiu medzihviezdného mračna (teplota mračna môže závisieť
prakticky od mnohých faktorov, ale tak či tak, sa jedná väčšinou o nejakých -270 °C). Teplota
atmosféry nejakej planéty v značnej miere závisí od veľkosti centrálnej hviezdy, ako aj od
vzdialenosti planéty od nej. Pri (nám) bežných teplotách sú možné mnohé komplikované re-
akcie. Časť molekúl sa môže rozložiť, dostatočná teplota atmosféry môže vyvolávať rozmani-
té chemické reakcie a zvyšovať tak chemickú rôznorodosť atmosféry.
Fred Lahuis (Leiden Observatory) a jeho kolegovia 29. augusta 2004 skúmali hviezdu IRS
46, ktorá je podobná nášmu Slnku. Spomínaná hviezda je vo vzdialenosti 375 svetelných
rokov v jednej mladej hviezdotvornej oblasti v súhvezdí Ophiucus. Podobne ako mnoho po-
dobných hviezd, aj IRS 46 obklopuje hmotný disk, z ktorého sa časom vytvorí pravdepodobne
planetárna sústava (momentálna situácia je podobná tej našej spred cca. 5 miliárd rokov -
z pohľadu ľudskej histórie nepredstaviteľná doba).
Detektory Spitzerovho vesmírneho teleskopu, pracujúce na vlnovej dĺžke 9,9 a 37,2 mik-
rometra, objavili v disku oxid uhličitý a prekvapivo veľa organických zlúčenín, medzi nimi
acetylén (C2H2) a hydrokyanid (HCN). Podľa toho, že teplota týchto plynov sa dá určiť, a
pohybuje sa okolo teploty 100 °C, dá sa usúdiť, že sa nachádzajú relatívne blízko k centrálnej
hviezde, približne vo vzdialenosti, v akej sa nachádzajú v našej slnečnej sústave planéty typu
Zem (t.j. Venuša a Mars).
Pozemský vesmírny teleskop Keck potvrdil tieto pozorovania a doplnil ďalšou informá-
ciou. V protoplanetárnom disku sa dá pozorovať intenzívny prúd hmoty smerujúci preč od
centrálnej hviezdy, čo súvisí pravdepodobne s mimoriadne intenzívnymi erupciami IRS 46.
Tento stav zodpovedá stavu našej slnečnej sústavy pred tým, než sa vytvorila Zem.
Acetylén, hydrokyanid a podobné chemické zlúčeniny sa nachádzajú aj v atmosfére Jupite-
ru a Titánu, ako aj v jadre komét našej slnečnej sústavy (keď sa pozeráme mimo Zem). Na
našu planétu sa tieto zlúčeniny dostali pravdepodobne v úvodnej fáze existencie slnečnej sús-
tavy, prostredníctvom meteorov. Acetyléna a hydrokyanid vytvárajú vo vodnom prostredí
(hovorí sa im prebiotické chemické procesy) základné stavebné kamene bielkovín a DNA,
153
museli preto hrať kľúčovú úlohu vo vytvorení podmienok pre život aj na Zemi.
rila do nočnej tmy, ľudia bombardovali hvezdárne telefonátmi o pozorovaní zvlášt-
nych svetelných úkazov na oblohe. Astronómom trvalo dobrú chvíľu, než sa vy-
svetlilo, že ľudia volajú kvôli hviezdam, ktoré sa stali viditeľnými na oblohe miest
ponorených do úplnej tmy v dôsledku výpadku prúdu.

23.1. Kozmológia Sumerov

Prvé záznamy o pozorovaní oblohy a nebeských telies robili Sumeri, najstaršia
známa civilizácia s písomníctvom. Je pravdepodobné, že planéty a tzv. stálice začali
od seba odlišovať ako prví práve Sumeri. V starých sumerských mestách našli ar-
cheológovia mnohé ilustrácie a texty zaoberajúce sa astronómiou, ako napr. zozna-
my hviezd a súhvezdí, manuály na pozorovanie východu a západu hviezd. Boli
nájdené tiež texty, ktoré uvádzajú planéty obiehajúce okolo Slnka v správnom po-
radí, dokonca s udaním ich vzájomných vzdialeností. Sumerské kozmologické a
astronomické texty však hovoria o 12 členoch slnečnej sústavy. Ich názvy sú prvý-
mi písomnými spomienkami na názvy planét: Slnko (Apsú) je v centre sústavy,
potom nasledujú podľa vzdialenosti od Slnka Merkúr (Mummu), Venuša (Lacha-
mu), Zem (Ki) s Mesiacom (Kingu) (ako pozostatky veľkej Tiámat), Mars (Lach-
mu), dvanásta planéta Marduk/Nibiru (prechádza medzi Marsom a Jupiterom kaž-
dých 3600 rokov), Jupiter (Kišar), Saturn (Anšar), Urán (Anu), Neptún (Ea),
Pluto (Gaga). Tieto civilizácie však mali iný pohľad na otázku pohybu planét. Ne-
riadili sa žiadnymi pohybovými rovnicami či zákonmi, ale „tabuľkami osudu“, pod-
ľa ktorých je dráha každej planéty jej „osudom“. „Tabuľku osudu“ chápeme ako
záznam niečoho, čo je síce predurčené, ale nemôžeme to dopredu poznať.
Sumerovia vytvorili tiež svoju predstavu o vzniku sveta, kde bohmi stotožnené
planéty viedli svoj boj. Zaujímavé v tejto kozmológii je snaha vysvetliť existenciu
Mesiaca, pútaného k Zemi. Podľa sumerskej legendy vznikla zo zrážky Zeme
a Tiámat. Dnes sme presvedčení, na základe rôznych nálezov a modelov, že Mesiac
skutočne vznikol po zrážke Zeme s planétou veľkosti Marsu. Medzi dnešným názo-
rom a tvrdením sumérskej legendy stvorenia však niet priameho spojenia.

23.2. Kozmológia a astronómia Mayov

Mayská kozmológia bola úzko spojená s náboženskou filozofiou, čo sa súčasnému
človeku javí ako zvláštne. Zdrojom informácií o vesmíre boli astronomické pozoro-
vania, ktoré Mayovia vykonávali s mimoriadnou precíznosťou. Objektmi pozorova-
ní boli Slnko, Mesiac a planéty a hviezdy. O Venuši mali lepšie poznatky ako kto-
rákoľvek civilizácia mimo Strednej Ameriky. V mytológii Venušu pokladali za
sprievodkyňu Slnka, lebo sa objavovala v čase jeho východu alebo západu. Veľmi
detailne zaznamenávali dráhu Mesiaca a vedeli predpovedať aj jeho zatmenie.

154
 Prejavy slapových síl
Obrázok vyššie umožnil, aby sa verejnosť podelila
o vzrušenie vedcov z nových objavov sprostredko-
vaných vesmírnou sondou Galileo (NASA, JPL).
Agenor Linea je neprirodzene svetlý pás na ľado-
vom mesiaci Europa. Mozaika bola zostavená z
farebnej fotografie s vysokým rozlíšením, ktorá
bola umiestená na čiernobielú fotografiu s nižším
rozlíšením. Fotografie boli zhotovené počas se-
demnásteho preletu sondy Galileo okolo Jupiteru
26. septembra 1998. Agenor Linea je na tomto
detaile obrázku ohraničená tmavším červenkastým
materiálom neistého pôvodu. Farebný obrázok
dovolil vedcom vyjasniť otázku, prečo je Agenor
Linea tak jasná a biela v porovnaní s inými pásmi a
hrebeňmi Europy.
Je možné, že vnútrajšok Europy je aktívny
vďaka ohromným slapovým silám Jupiteru. Mode-
ly vnútrajšku Europy ukazujú, že pod približne 5
kilometrov hrubým ľadovým pancierom sa nachá-
dza súvislý až 50 kilometrov hlboký vodný oceán.
Obrovské pásy a línie na jeho povrchu môžu byť
dôsledkom popraskania a následného zamŕznutia
ľadovej kôry.
Nedá sa vylúčiť možnosť, že (podobne ako
tomu je aj na Zemi) v blízkosti tzv. tepelných ko-
mínov vyvierajúcich z plášťa aktívneho mesiaca sa
mohli vytvoriť podmienky pre vznik života aj bez
prítomnosti denného svetla.
155
Mesiace, ktoré prežijú slapové sily
materskej planéty, v tomto prípade
Jupiteru, môžu byť týmito silami
stále silne formované. Io je geolo-
gicky jedným z najaktívnejších Jupi-
terových mesiacov a z objektov v
slnečnej sústave vôbec. Io je "týra-
né" z jednej strany Jupiterom, z von-
kajšej strany zase veľkými mesiacmi
(napr. Europa, Callisto, Ganymedes).
Slapové sily z jednej i druhej
strany naťahujú i stláčajú vnútrajšok
Io, čo zapríčiňuje neustále dvíhanie a
pád pevného povrchu. Tieto výkyvy
sú rádovo okolo 100 metrov, čo je
ohromujúce číslo, keď si uvedomí-
me, že na Zemi sa prejavujú účinky
Mesiaca len rádovo v milimetroch.
Príliv a odliv morí a oceánov na
Zemi je dôsledkom slapových síl, ale
výška prílivových vĺn je určená pro-
filom podmorského dna (v dôsledku
čoho aj spomínaný malý efekt vyvo-
láva niekoľko metrové prílivové
vlny).
V prípade mesiaca Io spôsobujú
spomínané mohutné pohyby pevnej
kôry produkciu veľkého množstva
tepla vznikajúceho vnútorným tre-
ním v kôre. Uvoľňované teplo napá-
ja mohutnú vulkanickú činnosť a
zlomy, ktoré vznikajú na tomto me-
siaci.
Obrázok hore ukazuje Pásy
a hrebene Europy. V pravo je zasa
Erupcia sopky Pele na mesiaci Io
 Slnko pozorovali na stenách uzavretých miestností prostredníctvom lúčov prechá-
dzajúcich štrbinami v stenách budov.
Pre astronomické pozorovania vybudovali observatória s presnou orientáciou.
Asi na začiatku 4. stor. n. l. boli v Uaxactune (Guatemala) postavené skupiny pyra-
míd, ktoré slúžili určeniu dátumov slnovratov a rovnodenností. Ďalšie observató-
rium El Caracol bolo orientované na východ, pozorovaniu Venuše a Plejád.
V kupole observatória je sústava dier, z ktorých sa v určitých dňoch dala pozorovať
poloha dôležitých hviezd. Predpokladá sa, že observatórium slúžilo na určovanie
okamihov rituálov, osláv a sejby. Presne astronomicky orientované boli aj iné bu-
dovy.
Pre staré civilizácie bolo zostavenie kalendára hlavným cieľom astronomických
pozorovaní. Mayovia na základe svojich pozorovaní Slnka vytvorili veľmi presný
kalendár, ktorý bol v tom čase presnejší ako juliánsky. Začiatok jeho datovania
pripadá na rok 3114 pred n. l. V dôsledku presných pozorovaní Mayovia mali vo
svojom kalendári zahrnutý efekt precesie zemskej osi i skutočnosť, že Zem neobeh-
ne okolo Slnka presne za 365,25 dňa. Dnešná známa hodnota tropického roku je
365.242189dňa, kým podľa mayov to bolo 365.242036 (dĺžka roka v gregorián-
skom kalendári je 365,2425 dní)
Chichén Itzu je ďalšia významná stavba z astronomického hľadiska. Jedná sa o
25 metrov vysokú pyramídu, ktorá predstavuje obrovský kamenný kalendár. Bola
postavená niekedy pred rokom 800 n. l. Má deväť úrovní, ktoré sú schodišťom roz-
delené na 18 oddelených terás, ktoré predstavujú osemnásť 20-dňových mesiacov
mayského roka. Každé zo štyroch schodísk má 91 schodov. Po pripočítaní hornej
plošiny to dostávame číslo 365, čo je počet dní v roku. Na každej stene pyramídy je
52 kamenných blokov, ktoré symbolizujú 52 ročný kalendárny cyklus. V deň jarnej
alebo jesennej rovnodennosti sa tu odohráva jedinečná hra svetla a tieňa. Toto pred-
stavenie trvá 3 hodiny a 22 minút.

23.3. Záhadná sieť čiar

Na území dnešného Peru sa okolo roku 2000 pred n. l. objavila parakarská kultúra,
ktorá na planine Nazca zanechala rozľahlú sieť čiar, pravouholníkov, štvorcov, ale
aj vtákov, pavúkov a veľrýb v nadživotnej veľkosti vyrytých do piesku a kameňa.
Presný význam týchto tajuplných čiar dodnes nie je známy. Podľa istých štúdií
pravdepodobne súviseli s astronómiou. Niektoré čiary smerujú do bodov, kde vy-
chádzalo Slnko. Ďalšie čiary smerujú do bodov, kde sa nachádzalo Slnko v čase
rovnodenností alebo slnovratov. Iné čiary smerujú do bodov, kde sa nachádzala
Venuša v čase svojej maximálnej elongácie (elongácia – je uhol medzi planétou
a Slnkom pri pozorovaní zo Zeme).

156
 Mraky na samotnej hranici vesmíru

Na obrázku nad textom je noctilucentný Nocticulentné mraky sú tak vysoko, že

mrak (doslovne mrak svietiaci v noci) nad dlho po západe slnka (v optimálnom
Fínskom. Tieto mraky mávajú farbu elek- prípade keď slnko je 6° pod horizontom,
trickej modrej, bielo-modrej alebo bledo tj. približne pol hodiny po západe slnka)
bielej. stále osvetľované slnečnými lúčmi.

Noctilucentné mraky sú celkom novým fenoménom medzi mrakmi. Bežné mraky sa vysky-
tujú v troposfére, v tej najhustejšej časti našej atmosféry. Noctilucentné mraky nie sú bežné
mraky a ich existencia je čiastočne zahalená tajomstvom.
Doteraz sa výnimočne dali pozorovať na severnej pologuli v lete, vo vyšších zemepis-
ných šírkach (nad 50-tou rovnobežkou). V poslednú dobu sa však objavujú aj v nižších
zemepisných šírkach a preto by sa dal očakávať ich výskyt aj na našej oblohe.
Prečo sú noctilucentné mraky tak tajomné. Tvoria sa v mimoriadnej výške 50 až 85 km,
keď samotná hranica vesmíru je okolo 100 km nad zemským povrchom. Pôvod noctilu-
centných mrakov nie je úplne jasný. V tejto výške je atmosféra mimoriadne riedka, studená
a suchá. Je asi miliónkrát suchšia, než Sahara. Z hľadiska predstavy o vzniku týchto mra-
kov to hrá veľkú úlohu. Mraky sú tvorené ľadovými kryštálikmi a otázkou je, že ako sa
dostávajú vodné pary do tejto výšky. Existuje viac adeptov na vysvetlenie. Jedna z mož-
ností je, že sa jedná o spalné produkty raketových motorov. Druhá z možností je spojená s
globálnym otepľovaním, v dôsledku čoho vznikajú vertikálne vzdušné víry vynášajúce
vodné pary mimo troposféru, do výšky 50 až 85 km (mezosféra), kde teplota je tak nízka (-
125°C), že napriek mimoriadne nízkemu tlaku môžu vznikať kryštáliky ľadu, ktoré sú
schopné pretrvávať dlhšiu dobu.
K tvorbe ľadových kryštálikov nestačia vodné výpary, ale sú nutné aj tzv. kondenzačné
jadrá, veľmi jemné čiastočky prachu, alebo iných čiastočiek, okolo ktorých sa kondenzácia
spúšťa. Dodnes napríklad nie je úplne jasné, akú úlohu hrajú špeciálne druhy morských rias
pri tvorbe mrakov nad oceánmi. Je však známe, že tieto miniatúrne riasy sú pri odparovaní
morskej vody vynášané do vzduchu (dážďová voda ich obsahuje) a podľa niektorých ved-
cov hrajú podstatnú úlohu pri tvorbe mrakov. Bez mrakov by nebolo dažďa a pevniny by
boli bez vlahy. Zdá sa že bez miniatúrnych živých organizmov by bolo na pevninách pod-
statne suchšie podnebie, než je našťastie v skutočnosti.
Vrátiac sa k tvorbe noctilucentných mrakov, v ich prípade sú kondenzačnými jadrami
pravdepodobne prachové čiastočky z činnosti sopiek, alebo meteoritov, ktoré zhoria v at-
mosfére Zeme. Úloha sopečnej činnosti je otázna, lebo by to vyžadovalo tak mohutné so-
pečné výbuchy, akým bol výbuch sopky Krakatoa v roku 1883.
157
 23.4. Mysterium cosmographicum
K vysvetľovaniu niektorých poznatkov sa v priebehu dejín pristupovalo veľmi
zvláštnymi spôsobmi. Príkladom je zdôvodnenie stredných vzdialeností planét od
Slnka. V roku 1595 J. Kepler vydal dielo Mysterium cosmographicum, v ktorom
uvádza, že odhalil „základné tajomstvo vesmíru“. Vychádzal pritom z Platónovho
predpokladu, že známych päť pravidelných mnohostenov zohráva dôležitú úlohu pri
stavbe vesmíru. Ďalej si osvojil myšlienku, že okolo Slnka sú sféry jednotlivých
planét, ktorých hrúbka zodpovedá rozdielu maximálnej a minimálnej vzdialenosti
planéty od Slnka. Medzi tieto sféry postupne umiestnil jednotlivé pravidelné mno-
hosteny tak, že každému mnohostenu predchádzajúca sféra bola vpísaná
a nasledujúca opísaná. Zhoda, ktorú dosiahol je pozoruhodná. Týmto navyše argu-
mentoval v prospech Kopernikovho heliocentrického názoru. V Kopernikovom
systéme bolo práve šesť planét. V geocentrickom systéme ich bolo sedem, lebo bolo
navyše potrebné brať do úvahy aj Mesiac. Mimoriadne veľkú medzeru medzi Mar-
som Jupiterom zaplnil vložením štvorstena.

23.5. Titiusov – Bodeov rad

Keplerov „mysteriózny“ pokus nebol jediný a ani posledný tohto druhu. Z ďalších
je známy Titiusov – Bodeov rad. Tvrdí sa nasledovné: ak k číslam z radu 0, 3, 6,12,
12, 24, 48 pripočítame 4, dostaneme stredné vzdialenosti planét od Slnka
v desatinách astronomických jednotiek. Toto pravidlo nebralo do úvahy medzeru
medzi Marsom a Jupiterom. Keď sa však objavilo pásmo planétiek, jeho vážnosť
vzrástla. Dostatočne vyhovuje aj pre Urán, ktorý v čase jeho vzniku ešte nebol ob-
javený. Preto aj autori výpočtu hypotetickej planéty za Uránom použili toto pravid-
lo. Pre Urán a Pluto však už tak dobre nevyhovuje. Zákon, ktorý lepšie vyhovoval
našiel v roku 1938 Mohorovičič. Ale ani toto pravidlo nemalo nič spoločné
s fyzikálnymi zákonitosťami.
Dnes máme jasné indície, že tieto zákonitosti vo vzdialenostiach planét sú dô-
sledkom fyzikálnych zákonov. Pohyb planét spôsobuje, že v Slnečnej sústave sú
oblasti, kde v dôsledku tzv. rezonancie sú trajektórie telies nestále. Jeden výrazný
pás sa nachádza medzi Jupiterom a Marsom, kde sa nachádza pásmo asteroidov.
Tieto ateroidy nevytvorili väčšie teleso práve v dôsledku rušivého pôsobenia Jupite-
ru, Saturnu.

158
 Zaujímavosti z dejín kozmológie a astronómie

Jedinečné astronomické observatórium Skupina E v Uaxactúne slúžilo Mayom

k určovaniu dátumov rovnodenností a slnovratov.

Johannes Kepler (1571-

1630), nemecký astronóm,
známy ako objaviteľ troch
zákonov pohybu planét
okolo Slnka

Mysterium cosmographicum
Kepler bol presvedčený, že okolo Slnka
sú sféry jednotlivých planét, ktorých hrúbka
zodpovedá rozdielu maximálnej
a minimálnej vzdialenosti planéty od Slnka.
Medzi tieto sféry postupne umiestnil
jednotlivé pravidelné mnohosteny tak, že
každému mnohostenu predchádzajúca sféra
bola vpísaná a nasledujúca opísaná.

Satelitná snímka zachytávajúca oblasť s rozmermi 14 x 18 km planiny Nazca so

záhadnými čiarami. Obrázok v skutočných farbách vznikol kombináciou záberov vo
159
viditeľnej a infra-červenej časti spektra.
 Kapitola 24
Slnečná sústava
24.1. Zem
Zoznámenie sa s vesmírom začíname našou planétou. Časy, kedy si ľudia mysleli,
že zaujíma mimoriadne miesto vo vesmíre sú preč už niekoľko storočí. Ale aj na-
priek tomu je pre nás mimoriadna. Zaiste v tom, že je naším domovom a zároveň
jedinou planétou, o ktorej vieme, že je na nej prítomný život.
Zem je najväčšou z terestrických (Zemi podobných) planét. Už v 4. storočí pred
n.l. Aristoteles z pozorovania zemského tieňa pri zatmení Mesiaca usúdil, že Zem je
guľatá. O storočie neskôr Eratosthenes z Kyrény určil jej obvod. Využil pritom
poznatok, že počas letného slnovratu napoludnie, Slnko v Syene (dnešný Asuán v
Egypte) svieti zvisle do studne. Naproti tomu v Alexandrii je smer lúčov odklonený
o uhol 7,2°. Zo známej vzdialenosti medzi Alexandriou a Syenou určil obvod Zeme,
ktorý sa od dnešných hodnôt líši iba od 1% až 2%. Je však pravdou, že za presnosť
výsledku vďačí aj vzájomnej kompenzácii chýb, ktorých sa pri meraní dopustil.
Už v 17. storočí sa zistilo, že Zem je na póloch sploštená. Ako príčinu tohto
sploštenia, rotáciu Zeme správne určil Newton. Z družicových meraní vieme, že jej
rovníkový polomer je 6378,20 km a pólový polomer 6356,80 km. Rozdiel je iba
21,40 km. Zem má teda približne tvar rotačného elipsoidu. V súčasnosti je najpre-
snejším modelom zemského telesa je geoid.
Hmotnosť Zeme sa pokúsil určiť Newton na základe gravitačného zákona. Po-
treboval však vedieť hodnotu gravitačnej konštanty, túto odhadol podľa predpokla-
danej hustoty Zeme medzi 5000 a 6000 kg.m-3. Dnes vieme, že jeho odhad bol
presný, hustota Zeme podľa našich poznatkov je 5520 kg.m-3.
24.1.1. Stavba Zeme
Pozemské vrty siahajú len do hĺbky niekoľko desiatok kilometrov. Údaje
o vnútre Zeme sme získali predovšetkým z rozboru záznamov seizmických vĺn.
Analýzou sa zistilo, že rýchlosť seizmických vĺn sa prudko mení v hĺbke 12 km až
60 km a ďalej v hĺbkach 2900 km a 4980 km pod povrchom. Tieto tri hranice delia
vnútro Zeme na zemskú kôru, plášť, vonkajšie a vnútorné jadro. Seizmické vlny
môžu byť pozdĺžne alebo priečne. Priečne vlny sa nešíria jadrom. Z toho vyplýva,
že vonkajšie jadro je kvapalné. Vnútorné jadro je zasa pevné v dôsledku ohromného
tlaku.
Zem je zložená prevažne z nasledovných chemických prvkov: najvyššie hmot-
nostné zastúpenie má železo 39%, ďalej kyslík 27 %, kremík 14%, síra 11%, nikel
2,7%.

160
 Hora až do nebies

Na obrázku hore je západné úpätie sopky. Úpätie je vysoké vyše 7000 metrov a je dobre vi-
dieť n fotografii sopky samotnej dolu. Úpätie sopky ohraničuje oblasť s priemerom 1600 km
a samotný kráter sopky má v priemere 64 km.
Záber na úpätie (hore) bol získaný pri oblete vo výške 266 km, pri 143-om prelete. Pohľad
je zo západného smeru, sever sa nachádza vľavo, juh v pravo. Úpätím začína štít sopky (ob-
rázok dolu). Dolná časť obrázku zaberá časť západnej planiny známej ako aureole (v latinči-
ne svetelný kruh).
Na severe a západe podložie aureole sú oblasti gigantických blokov rozľahlých aj tisíc ki-
lometrov a obklopujúcich Olymp ako lupienky kvetu. pôvod podložia a jeho štruktúry sa
snažia vedci vysvetliť už niekoľko storočí.
Najpravdepodobnejším vysvetlením je, že vznikli zosuvom pôdy, nakoľko je tu možné
nájsť obrovské masy materiálu sopečného štítu. Niektoré znaky poukazujú aj nato, že došlo k
pretvoreniu povrchu podložia dobou ľadovou.

Sopka Olymp do-

stala svoje pome-
novanie po hore
príbytku bohov
gréckej mytológie.
Je skutočne gigan-
tická, najvyššia
sopka v slnečnej
sústave. Jej výška
počítaná od podlo-
žia je 25 km. Túto
ilúziu vytvára foto-
grafia zhotovená z
3D záberov zhoto-
vených satelitom
161 Mars Express.
Skutočnosť, že kôra, plášť a jadro sa navzájom tak výrazne líšia si vysvetľujeme
rozdielom hustôt spôsobených rozdielnosťou teplôt. Teplota v zemskej kôre narastá
v priemere o 30 °C na každý kilometer. Teplo, ktoré spôsobuje povrchové sopečné
javy pravdepodobne vzniká trením vo vonkajšej časti zemského plášťa. Vo väčších
hĺbkach je zdrojom tepla rádioaktívny rozpad uránu, tória a draslíku. Teplota na
hranici plášťa a jadra je asi 5500 °C. Vďaka vysokej tepelnej vodivosti jadra je
rovnaká v celom jadre Zeme. Teplota jadra sa blíži k teplote povrchu Slnka, a teda
keby ho sme mali možnosť vidieť, žiarilo by podobne ako Slnko. V dôsledku tepel-
nej konvekcie vo vnútri kvapalného jadra vzniká zemské magnetické pole.
Zemská kôra spolu s najvrchnejšou vrstvičkou plášťa sa nazýva litosféra. Správa
sa ako pevná látka. Litosféra pláva na plastickej časti plášťa, ktorá sa nazýva aste-
nosféra. Astenosféra sa svojimi mechanickými vlastnosťami podobá na amorfné
látky, ktoré sa pri krátkodobom namáhaní správajú ako pevné látky, ale pri dlhodo-
bom namáhaní majú vlastnosti kvapalín. Podobne ako tyčinka pečatného vosku,
ktorá po čase stečie na dno nádoby.
Konvekčné prúdy vyvolané tepelným mechanizmom vo vnútri Zeme spôsobili,
že litosféra sa rozlámala na niekoľko blokov alebo dosiek. Tieto sú astenosférou
uvádzané do pohybu a majú rozhodujúci vplyv a formovanie zemského povrchu.
Pri zrážkach kontinentálnych dosiek sa môžu zasunúť jedna pod druhú pričom
vznikajú hlbokomorské priekopy alebo sa zrážka môže prejaviť vrásnením spoje-
ným so vznikom reťazí pohorí. Takéto pohoria neexistujú na iných planétach.
24.1.2. Atmosféra
Atmosféra Zeme je zložená z prvkov s nasledovnými objemovými zastúpeniami:
dusík 78%, kyslík 21%. Zvyšok tvoria oxid uhličitý, vzácne plyny, vodná para
a ďalšie látky. Toto zastúpenie zodpovedá možnosti úniku plynov z gravitačného
poľa Zeme. Atmosféra siaha do výšky niekoľko sto kilometrov nad zemským po-
vrchom. Najnižšia časť atmosféry, troposféra, siaha do výšky 8 km nad pólmi a 17
km nad rovníkom a obsahuje asi 90 % hmotnosti vzduchu. V celej troposfére preja-
vujúci sa pokles teploty so stúpajúcou nadmorskou výškou sa v ďalšej vrstve (na-
zývanej stratosféra) zastavuje a teplota začína stúpať. Stratosféra má veľký význam
pre život, lebo obsahuje ozón O3, ktorý vzniká pôsobením ultrafialového žiarenia na
molekuly kyslíka. Pohlcovanie ultrafialového žiarenia tiež spôsobuje zvýšenie jej
teploty. Vo výškach nad 60 až 80 km sa nachádza vrstva riedkeho vzduchu, ktorá je
ultrafialovým žiarením ionizovaná (iónosféra). Táto vrstva spôsobuje odraz vysoko-
frekvenčných rádiových vĺn. Do výšky asi 300 km siaha exosféra, ktorá predstavuje
hranicu s medziplanetárnym priestorom.
Oblasť vplyvu magnetického poľa Zeme sa nazýva magnetosféra. Magnetickými
silami pôsobí na elektricky nabité častice slnečného vetra (predovšetkým protóny a
elektróny). Tieto sa pohybujú po skrutkoviciach, ktoré sa vinú okolo magnetických
indukčných čiar. Častice sa hromadia v oblastiach, ktoré sa nazývajú van Allenove
pásy. Magnetické pole Zeme má veľký význam pre život, lebo zabraňuje dopadu

162
 Topografia asteroidu Eros
Kým sonda NEAR Shoe-
maker nepristala na po-
vrchu asteroidu Eros a ne-
zmerala jeho gravitáciu
priamo, vedci mohli odha-
dovať jeho gravitačné
vlastnosti len z nepriamych
meraní, ktoré sonda na-
zhromaždila. Aby bol urče-
ný gravitačný "ťah" astero-
idu, boli analyzované údaje
z rádiového sledovania
pohybu sondy.
Z veľkého množstva ob-
rázkov zhotovených z aste-
roidu a z merania vzdiale-
nosti sondy od neho pomo-
cou laserového lúča bolo
možné zrekonštruovať jeho
tvar. Porovnaním tvaru
asteroidu s výsledkami o
gravitačnom "ťahu" sa
zistilo, že hustota asteroidu
je skoro konštantná.
Zvláštný tvar asteroidu
a rozdelenie hmoty jeho
vnútrajšku vytvára bizarný
obraz toho, že čo je na jeho
povrchu možné považovať
za "kopec" a čo za "údo-
lie". Obrázok ukazuje túto
"gravitačnú topografiu".
Na obrázku hore je záber povrchu Erosu z výšky 250 m. Šír- Červené oblasti predstavujú
"kopce", kým modré "údo-
ka zobrazeného povrchu je 12 m.
lia".
Lopta upustená na nie-
Žltá kružnica ktorej z červených oblastí
na obrázku by sa začala kotúlať cez
vyznačuje nabližšiu zelenú oblasť do
miesto pristá- najbližšej modrej oblasti.
tia sondy Vybudovanie a prevádzko-
NEAR Shoe-
vanie sondy zabezpečilo
maker, ktoré
sa udialo Applied Physics Laborato-
12.2.2001. ry na Johns Hopkins Uni-
versity (Maryland).
163
rýchlych elektricky nabitých častíc na zemský povrch. Vysokoenergetické elektric-
ky nabité častice sú magnetickým poľom nasmerovávané k pólom, kde môžu vstú-
piť do atmosféry. Pri interakcii s molekulami a atómami vzduchu spôsobujú ich
excitáciu a vznik polárnej žiary. V prípade väčšej slnečnej aktivity je možné polár-
nu žiaru pozorovať aj u nás.

24.2. Mesiac
Mesiac je najnápadnejší objekt na nočnej oblohe. Je najbližším vesmírnym telesom
našej Zeme a zároveň jej jediným prirodzeným satelitom. Stredná vzdialenosť Me-
siaca od Zeme je 384 400 km. V porovnaní s inými terestrickými planétami, ktoré
nemajú buď žiadne (Merkúr, Venuša) alebo len malé mesiace (Mars), je náš Mesiac
mimoriadne veľký. Jeho priemer je asi štyrikrát menší ako priemer našej planéty.
Hmotnosť Mesiaca je 81-krát menšia ako hmotnosť Zeme. V slnečnej sústave býva-
jú bežne hmotnosti mesiacov 1000-krát menšie ako hmotnosti planét, okolo kto-
rých obiehajú. Sústavu Zeme a Mesiaca preto možno nazvať tiež dvojplanétou.
Rovina obežnej dráhy Mesiaca je voči rovine ekliptiky sklonená asi o 5,1°. Me-
siac sa nepohybuje po presne kruhovej dráhe, čo spôsobuje, že jeho vzdialenosť a
rýchlosť sa v priebehu obiehania mení. Jeden obeh vzhľadom na určitú hviezdu trvá
27,32 dňa (siderický deň). Vzájomné postavenie Slnka, Zeme a Mesiaca spôsobuje,
že pri pohľade zo Zeme pozorujeme meniaci sa tvar jeho osvetlenej časti. Hovoríme
o striedaní fáz. Fáza, kedy Mesiac vôbec nevidíme sa nazýva nov. Fáza, pri ktorej
povrch pozorovanej zväčšujúcej osvetlenej časti dosiahne svoju polovicu, sa nazýva
prvá štvrť. Pri splne vidíme takmer celú osvetlenú časť. Posledná štvrť je ďalšia
fáza, pri ktorej vidíme zasa len polovicu osvetlenej časti. Doba vystriedania všet-
kých fáz sa nazýva lunárny alebo synodický mesiac a trvá 29,53 dňa. Tento časový
rozdiel medzi siderickým a synodickým Mesiacom je spôsobený obiehaním Zeme
okolo Slnka.
Už pri pozorovaní Mesiaca voľným okom je možné si všimnúť ďalšiu zaujíma-
vosť. Je k nám obrátený vždy tou istou stranou. Hovoríme, že jeho rotácia je viaza-
ná. Doba jeho otočenia okolo vlastnej osi sa rovná dobe jedného jeho obehu okolo
Zeme. Táto rovnosť nie je náhodná, ale je spôsobená slapovými silami, teda silami,
ktoré spôsobujú aj príliv a odliv oceánov na Zemi. Keďže, ako bolo spomenuté, sa
rýchlosť Mesiaca počas obehu mení, je možné zo Zeme pozorovať až 59 % jeho
povrchu. Tento jav sa nazýva librácia.
Teplota na povrchu Mesiaca sa výrazne mení. V neosvetlenej časti klesá až na
-190 °C. Osvetlená časť dosahuje maximálne teploty 100 °C. Tento extrémny roz-
diel teplôt je spôsobený jeho pomalou rotáciou, absenciou atmosféry a nízkou te-
pelnou vodivosťou jeho povrchu.
Z ďalších fyzikálnych charakteristík si spomeňme jeho priemernú hustotu, ktorá
je 3340 kg.m-3, čo zodpovedá približne hustota hornín v zemskej kôre, ale zároveň

164

Mapa intenzity magnetického poľa
v oblasti Renierovej Gamy.
Odvrátená strana Mesiaca dokazuje,
že prítomnosť Mesiaca podporila
uchovanie života na Zemi. Je pod-
statne viac posiata krátermi, než pri-
vrátená strana.
Pri dopade asteroidu, či meteoru
veľkosti niekoľko sto kilometrov v
priemere sa uvoľní toľko energie, že
oceány by sa odparili a na niekoľko
tisíc rokov by vreli, sterilizujúc všet-
ko, čo je na Zemi.
Mesiac
Obrázok ukazuje tzv. Reinerovu gama for-
máciu, úplne plochý terén, ktorý pozostáva
zo svetlejšej látky na pozadí tmavej pôdy
Mesiaca, mora. Obrázok bol zhotovený 14-
ho januára 2006 zo vzdialenosti 1599 až
1688 kilometrov Jeden bod obrázku pred-
stavuje oblasť 144 x 153 metrov.
V roku 1972 sa zistilo, že táto oblasť je
zmagnetizovaná.
Mesiac nemá vlastné magnetické pole, pod-
ľa toho, čo o tom vieme, k tomu by potre-
boval Mesiac mať tekuté jadro, ako Zem a
všetko poukazuje na to, že také jadro Me-
siac nemá. Tieto magnetické anomálie sú
viazané na relatívne malé, málo rozsiahle
oblasti povrchu, zďaleka nezahaľujú celý
Mesiac.
Domnievame sa, že tieto magnetické vlast-
nosti by mohli byť kľúčom k pochopeniu
pôvodu mesačných zvírení povrchu.
Prevláda presvedčenie, že tmavá farba po-
vrchu Mesiaca je spôsobená dlhodobým
intenzívnym ožarovaním časticami prichá-
dzajúcimi zo Slnka. Oblasti, ktoré vlastnia
svoje magnetické štíty, odolávajú tomuto
kozmickému žiareniu a pôda pod týmito
štítmi je menej exponovaná a preto aj svet-
lejšia. Ak tomu tak, je, tak farebné zvírenia
sú "tieňom" miestnych magnetických polí
165 nad nimi.
je to hodnota výrazne menšia od priemernej hustoty Zeme. Priemerné gravitačné
zrýchlenie na jeho povrchu je len 1,62 m.s-2. Z toho vyplýva aj relatívne malá úni-
ková rýchlosť 2,38 km.s-1, čo vedie k úvahám o možnom využívaní Mesiaca ako
miesta štartu pre kozmické lety v budúcnosti. Potenciálni budúci obyvatelia Mesia-
ca by mali aj ďalšie výhody, napríklad by im stačilo vykonať oveľa menšiu prácu
pri dvíhaní telies ako na Zemi. Boli by však v nevýhode udieraní kladivom v zvis-
lom smere.
Aj pri pohľade voľným okom rozlíšime na povrchu Mesiaca svetlejšie „konti-
nenty“ a tmavšie roviny alebo „moria“. V týchto „moriach“ však nikdy žiadna voda
nebola. Napriek tomu je na tomto názve predsa len čosi opodstatnené. Moria vznikli
v dvoch etapách. Najskôr pri dopade veľkej planétky vznikla rozsiahla panva, ktorá
bola neskôr zaliata vrstvou tenkej lávy. Tieto útvary dokumentujú jednu etapu vý-
voja Mesiaca asi spred 3 miliárd rokov. Rozloha morí svedčí o tom, že priemery
dopadajúcich planétiek museli okolo 100 km.
Mesačný povrch na rozdiel od Zeme je husto pokrytý početnými krátermi rôz-
nych veľkostí. Krátery vznikli pri dopadoch telies rôznych hmotností v období asi
pred 4 miliardami rokov. Pri dopade telesa s hmotnosťou niekoľko miliónov ton
a pri rýchlosti niekoľko km.s-1, prípadne desiatok km.s-1 sa pri dopade uvoľní ener-
gia, ktorá stačí na to, aby sa dopadajúce teleso vyparilo a spôsobilo obrovský vý-
buch, po ktorom zostal kráter. Aj keď sa látka dopadnutého telesa vyparí, do okolia
kráteru je vyvrhnuté množstvo látky samotného Mesiaca. Táto látka je svetlejšia
ako ostatná povrchová vrstva a preto vytvára zvláštne lúče smerujúce od kráterov.
Je ich možné pozorovať len pri mladších kráteroch z obdobia poslednej miliardy
rokov, lebo pri starších kráteroch stmavli vplyvom dopadu slnečného vetra, drob-
ných meteoritov a tmavého prachu z okolia, ktorý tieto meteority vyvrhli.
Mesiac určite nemá kvapalné jadro a pravdepodobne ho nikdy nemal. Mohol
však mať menšie zásoby lávy.

24.3. Ostatné planéty

Planéty obiehajú okolo Slnka približne po elipsách s malou výstrednosťou rovna-
kým smerom. Slnko sa nachádza v spoločnom ohnisku elíps. Dráhy všetkých planét
ležia približne v jednej rovine. Odchýlky od elipsových dráh sú spôsobené predo-
všetkým vzájomným gravitačným pôsobením planét.
Planéty rozdeľujeme do dvoch skupín. Do prvej skupiny patria Merkúr, Venuša,
Zem, Mars a nazývajú sa terestrické, čo znamená „Zemi podobné“. Jupiter, Saturn,
Urán a Neptún sa podľa planéty Jupiter nazývajú joviálne alebo obrie.

166
 Neutróny hovoria o vode na Marse

Na obrázku vyššie vidíme globálnu "vodnú" mapu Marsu. Farby znázorňujú

hmotnostný podiel vody v pôde. Presnejšie by sme mali hovoriť o relatívnom vý-
skyte vodíku, ale ten sa predpokladá, že je viazaný na Marsu v podobe vody. Tá-
to mapa sa získala pomocou vesmírnej sondy Mars Odyssey.
Ako neutrónový detektor odhalí množstvo vodíku v pôde? Na povrch Marsu
dopadá kozmické žiarenie. Kozmické žiarenie pozostáva z veľmi rýchlych ele-
mentárnych častíc (elektróny, protóny). Ich energia môže dosahovať až 1020eV
Vysoko energetické častice kozmického žiarenia sa v pôde zrážajú s atómami a
vznikajú ďalšie elementárne častice, prípadne sa vyrážajú z jadier atómov neu-
tróny s veľkou energiou. Neutróny nemajú elektrický náboj, preto neionizujú
prostredie v ktorom sa pohybujú, ale neustálymi zrážkami strácajú svoju kinetic-
kú energiu.
Mnohé z nich sa po mnohých zrážkach dostanú cez povrch pôdy späť do
vesmíru, kde ich môže detektor sondy zachytiť. Ich energia je rôzna. Pokiaľ však
v pôde je veľa vodíka, potom zrážkami strácajú neutróny podstatnú časť svojej
pohybovej energie a do vesmíru sa dostanú ako tzv. termické neutróny (názov je
z toho, že sú spomalené do takej miery, že ich pohyb sa podobá pohybu atómov
vo veľmi chladnom plyne).
Keďže podstatná časť kozmického žiarenia preniká do pôdy len do určitej
hĺbky, neutróny prenikajúce späť do vesmíru sú z väčšej časti spomalené na ter-
mické neutróny jedine, ak pri "predieraní sa na povrch" zrážali často s vodíkom.
Pokiaľ vodíku bolo málo, tak naopak, neutróny prenikajú do vesmíru s väčšou
rýchlosťou. Neutrónový detektor zameraný na povrch Marsu meria práve zastú-
penie termických neutrónov a takto sa dá zostaviť mapa vody na Marsu.
Na povrchu Marsu voda v kvapalnom stavu nie je vidieť a nebola nájdená
ani sondami Spirit či Opportunity. To sa ale dá pochopiť, atmosféra je veľmi
riedka a teplota mimoriadne nízka167
 24.3.1. Terestrické planéty
Merkúr
Je planéta, ktorej stredná vzdialenosť od Slnka je najmenšia. Pozorovanie Merkúra
je obtiažne, lebo sa na oblohe nevzdiali od Slnka ďalej ako 28°. Objavuje sa teda
len krátko, pri západe Slnka alebo pri jeho východe.
Jeho veľmi pomalá rotácia spôsobuje veľké teplotné rozdiely na jeho povrchu,
od -170°C do 430°C. Táto teplota však nepredstavuje rekord týkajúci sa povrchovej
teploty planéty. Vysoká teplota a slabá gravitácia spôsobili, že nemá žiadnu atmo-
sféru. Povrch Merkúra, podobne ako Mesiaca je posiaty množstvom kráterov.
Venuša
Venuša, druhá planéta slnečnej sústavy, je po Slnku a Mesiaci tretím najjasnejším
objektom na oblohe. Keďže sa jedná tiež o vnútornú planétu, jej možnosti pozoro-
vania sú podobné ako pri Merkúre. Vďaka svojej polohe je pozorovateľná
v rôznych fázach, podobne ako Mesiac.
Zvláštnosťou je, že okolo svojej osi rotuje opačným smerom ako ostatné planéty.
Jej rotácia je pritom pomalá, otočí sa raz za 243 dní. Povrch planéty je zahalený
v hustej atmosfére, ktorá siaha do výšky 80 km. Tvorí ju predovšetkým CO2. Na
povrchu Venuše je atmosférický tlak asi 90-krát väčší ako na Zemi a stála teplota
približne 470°C. V atmosfére sú žltobiele mraky obsahujúce drobné kvapôčky
kyseliny sírovej a ďalších žieravín.
Mars
Mars spoznáme na oblohe podľa typicky červenkastej farby, spôsobenej oxidmi
železa na jeho povrchu. Pre túto svoju osobitosť bol pomenovaný podľa rímskeho
boha vojny. Výsledky pozorovaní Marsu ďalekohľadmi boli v minulosti podnetom
pre vznik rôznych špekulácií. Niektorí videli na jeho povrchu systém zavlažovacích
kanálov alebo oblasti zelenej vegetácie. Všetky tieto domnienky boli vyvrátené
vďaka prieskumom vykonaným sondami. Od Slnka je vzdialený asi 1,5 AU. Je
teda vonkajšou planétou a v prípade, že Zem sa nachádza v zákryte medzi ním
a Slnkom, je pozorovateľný počas celej noci.
Priemer Marsu je len o málo väčší ako polovica zemského priemeru a jeho
hmotnosť je asi len desatinou hmotnosti Zeme. Rýchlosť jeho rotácie je porovna-
teľná s rotáciou Zeme. Maximálne denné teploty dosahujú okolo 0°C a minimálne
nočné zimné teploty asi -110°C.
Mars má veľmi riedku atmosféru zloženú predovšetkým z CO2. Obsahuje však
aj malé množstvo vody. Typickým znakom Marsu sú biele polárne čiapočky tvore-
né predovšetkým pevným CO2 a ľadom.
24.3.2. Obrie planéty
Planéty Jupiter, Saturn , Urán a Neptún majú väčšie rozmery a hmotnosť, ale men-
šiu hustotu ako terestrické planéty. Výrazne sa líšia aj chemickým zložením, ktoré
je podobné zloženiu Slnka. Uvedené vlastnosti súvisia s miestom ich vzniku. Obrie
planéty nemajú pevný povrch. Pri zostupe by sme prechádzali stále hustejšou atmo-

168
 Titán, Enceladus a Mimas
Tento farebný obrázok ukazuje prvý pohľad do prekvapivo
povedomej ale veľmi vzdialenej krajiny na povrchu najväč-
šieho mesiaca Saturnu, Titánu.
Záber bol zhotovený po dva pol hodinovom klesaní v hus-
tej atmosfére Titánu skladajúcej sa z veľkej časti z dusíka a
metánu.
Povrch v okolí sondy pláva v tajuplnom oranžovom svet-
le. Okolité telesá by mohli byť celkom dobre zmesou zmrznu-
tého vodného ľadu a uhľovodíkov. Svetlo je zosilnené citli-
vosťou snímajúcich kamier.
Záber je zhotovený veľmi blízko k povrchu o čom svedčí
aj to, že balvanovité útvary vľavo dole od stredu obrázku
majú v priemere len 15 cm a nachádzajú sa od sondy len vo
vzdialenosti 85 cm.

Sonda Cassini 14. júla 2005 prele-

tela vo výške len 174 km nad po-
vrchem Saturnovho ľadového mesiaca
Enceladus. Ukázalo sa, že krajina
v oblasti južného pólu mesiaca je tak-
mer bez impaktných kráterov.
Enceladus je 500 km široký mesiac
pokrytý ľadom a je pokladaný za naj-
žiarivejší objekt slnečnej sústavy, od-
rážajúci okolo 90% slnečného žiarenia,
ktoré na neho dopadne.

Významným objavom sondy Cassini bolo

Úžasná fotografia hore zachytáva
ľadový mesiac Mimas nad širokým
a tmavým tieňom, ktorý vrhá na atmo-
sféru Saturnu prstenec B. Záber bol
zhotovený kamerovým systémom son-
dy Cassini.
169
odhalenie atmosféry tohto mesiaca použitím
magnetometra, ktorým zisťovali magnetické pole
na mesiaci.
Vedci sa domnievajú, že atmosféra pochádza
zo sopečnej činnosti, gejzírov alebo nejakej pod-
povrchovej aktivity. Pretože gravitácia Enceladu-
su je veľmi slabá, je potrebné aby tam bol nepre-
tržitý zdroj, ktorý ju udržiava.
sférou z vodíka a hélia, ktorá by sa pri obrovských tlakoch postupne zmenila na
kvapalinu. Pri tlaku asi miliónkrát väčšom ako je atmosférický tlak by sa objavil
kovový vodík. Všetky obrie planéty majú prstence a početné mesiace. Prstence
týchto planét pozostávajú z materiálu, z ktorého sa nemohli vytvoriť mesiace
v dôsledku slapových síl planéty. Pre svoju podobnosť planéte Jupiter sa nazývajú
aj joviálne.
Jupiter
Jupiter je najväčšou a najhmotnejšou planétou slnečnej sústavy. V jeho atmosfére,
zahalenej oblačnosťou, je možné pozorovať striedanie svetlých a tmavých pásov.
Ešte typickejším znakom tejto planéty je Veľká červená škvrna, ktorá bola po prvý-
krát pozorovaná pravdepodobne už v roku 1664. Jedná sa zrejme o obrovský vír,
väčší ako naša Zem. Stabilita tohto víru je dodnes nevyriešenou záhadou. Perióda
rotácie Jupitera je len 10 h, čo znamená, že je najrýchlejšie rotujúcou planétou.
V strede planéty je pravdepodobne pevné jadro. Jupiter má najsilnejšie magnetické
pole zo všetkých planét. V jeho polárnych oblastiach boli pozorované polárne žiary.
Saturn
Saturn je známy predovšetkým svojimi prstencami, ktoré pozostávajú z kamenných
útvarov s rozmermi od niekoľkých kilometrov až po zrniečka prachu. Prstence sú
oddelené medzerami. Najvýraznejšia medzera sa nazýva Cassiniho delenie. Zatiaľ
čo šírka prstencov je približne 250 tisíc kilometrov, ich hrúbka je len asi 3 km.
Saturn má zo všetkých planét najmenšiu hustotu.
Urán
Urán bol spočiatku pokladaný za hviezdu. Až v roku 1731 po jeho pozorovaní Wil-
liamom Herschelom sa zistilo, že sa jedná o planétu. Je treťou najväčšou planétou.
Zvláštnosťou Uránu je jeho sklon rotačnej osi, ktorý je až 98°, z čoho vyplýva, že
planéta rotuje retrográdne. Atmosféra tejto planéty obsahuje asi 2 % metánu, ktorý
pohlcuje červené svetlo. Planéta má preto modrozelenú farbu.
Neptún
Neptún bol objavený v roku 1846 na základe predpovedí vzniknutých z pozorovaní
odchýliek v pohybe Uránu. Rýchlosti pohybu jeho oblakov dosahujú až 2000 km/h,
čo spôsobuje relatívne rýchle zmeny jeho vzhľadu.

24.1. Vznik slnečnej sústavy

Prvú známu hypotézu o vzniku slnečnej sústavy na fyzikálnom základe vyslovili
v polovici 18. storočia I. Kant a P. Laplace. Neboli astronómovia, prvý z nich bol
filozof a druhý matematik. Podľa Kantovej-Laplaceovej hypotézy slnečná sústava
vznikla z rotujúcej prahmloviny, pričom zmrštením centrálnej časti vzniklo Slnko
a z drobných častí na obvode hmloviny vznikli planéty. Táto hypotéza, ako aj mno-
hé ďalšie nemala kvantitatívne odôvodnenie, bola to čistá špekulácia. Zároveň však
bola najbližšie našim súčasným poznatkom.

170
 Misia Deep Impact
Kométy sú časové kapsle, ktoré nesú
stopy formovania a vývoja slnečnej
sústavy. Skladajú sa z ľadu, plynov a
prachu, z jednoduchých trosiek pochá-
dzajúcich z najvzdialenejších chlad-
ných oblastí slnečnej sústavy, ktoré sa
sformovali pred 4,5 miliardami rokov.
Misia NASA Deep Impact (hlboká
zrážka), je prvou misiou, ktorá skúma
nie len povrch kométy, ale hlavne ta-
jomstvá jej vnútrajšku.

Fotografia zobrazuje zrážku časti sondy 4. júla 2005 dorazila sonda Deep Im-
Deep Impact s kométou. Bola zaznamena- pact ku kométe Tempel 1. Časť sondy,
ná kamerou sondy 16 sekúnd po zrážke. ktorá bola určená na tento cieľ, sa zra-
zila so svojimi 370 kilogramami hmot-
Kométa Tempel 1 bola objavená v roku nosti s kométou. Zrážka vyvolala vy-
1867 Ernestom Tempelom. Doba obehu vrhnutie materiálu (ľadu a prachových
kométy je 5,5 roka a prechádza do čiastočiek) do okolitého vesmíru. Sl-
vnútornej oblasti slnečnej sústavy, čo robí nečné svetlo rozptylované na tomto
túto kométu vďačným predmetom materiále spôsobilo dramatické zvýše-
pozorovaní vývoja a zmien v kôry a nie jasu kométy. Druhá časť sondy sle-
vrchných vrstiev jadra kométy. Kométy sú dovala zrážku a snímky i namerané
viditeľné z dvoch dôvodov. Jednak ich spektrometrické údaje zaslala do ria-
jadro odráža slnečné svetlo a jednak vo diaceho centra na Zemi.
väčšine prípadov disponuju určitými
zásobami plynov v zamrznutej podobe,
ktoré pri priblížení ku Slnku sú slnečným
svitom zohrievané a unikajú do okolitého
priestoru strhávajúc sebou aj čiastočky
prachu. Vytvárajú chvost kométy, na
ktorom sa odráža slnečné svetlo a preto je
dobre pozorovateľné aj voľným okom.
Jas, veľkosť chvostu komét sa v
podstate nedá predpovedať. Všeobecné
pravidlo, že v blízkosti Slnka býva väčšie
a jasnejšie je len veľmi hrubým
priblížením správania sa komét. Nedá sa
dokonca predpovedať ani to, že kedy sa
zdroje plynov kométy vyčerpajú. Štúdium
chvostu komét môže dať odpoveď aj na
otázku zloženia samotnej kométy.
Obrázok vyššie bol zaznamenaný navá-
Presnejšiu odpoveď však odborníci
dzacím senzorom „projektilu“ sondy
očakávajú práve od kontrolovaných 171 Deep Impact v čase 90 s pred zrážkou.
experimentov, akým bol aj Deep Impact.
Naše oboznámenie sa s fyzikálnym vysvetlením vzniku slnečnej sústavy začneme
pripomenutím nasledovných faktov: planéty obiehajú okolo Slnka približne v tej
istej rovine rovnakým smerom, pri rotácii planét aj napriek určitým odchýlkam
prevláda smer rotácie totožný so smerom obehu planét okolo Slnka. Uvedené vlast-
nosti majú aj menšie telesá ako planétky a mesiace planét. Platí, že čím menšie tele-
so, tým sa môže viac odchyľovať od uvedených vlastností. Je to pochopiteľné, lebo
pôsobenie rovnakých síl na rôzne telesá sa výraznejšie prejaví pri tých, ktoré majú
menšiu hmotnosť. Situáciu si môžeme priblížiť napríklad modelmi lietadiel, ktoré
sú oveľa nestabilnejšie ako originály.
Slnečná sústava sa začala formovať pred 4,6 miliardami rokov z veľkého mračna
medzihviezdneho plynu a prachu. Zastúpenie plynu bolo asi 98% a len 2% tvoril
prach. Hmotnosť mračna musela byť veľmi veľká, asi 1000 MS. V opačnom prípade
by ku gravitačnému stláčaniu nedošlo. Bezprostrednou príčinou stláčania bolo
pravdepodobne miestne zhustenie látky v jednom zo špirálovitých ramien Galaxie.
K narušeniu rovnováhy mohol prispieť aj výbuch blízkej supernovy. Gravitačné
zrútenie spôsobilo rýchly rozpad mračna na menšie časti. Z jednej takejto časti
s hmotnosťou 1 MS až 2 MS vznikla naša slnečná sústava.
Keď sa tento prachoplynový oblak zmenšil na guľu s polomerom asi 10 miliárd
kilometrov, sa stal nepriehľadným pre infračervené žiarenie, ktoré vznikalo v jeho
vnútri. To zapríčinilo prudké zvýšenie teploty v jeho strede až na teplotu okolo
2200 K. Pri tejto teplote sa vyparili všetky prachové zrniečka v okolí jadra. Vo
vonkajšej časti oblaku zostali zachované.
Pri zmršťovaní sa prejavil známy dôsledok zákona zachovania momentu hybnos-
ti. Bežne ho pozorujeme pri krasokorčuľovaní. Krasokorčuliar dosiahne značné
zrýchlenie rotácie svojho tela tým, že zaujme polohu, pri ktorej je hmotnosť jeho
tela rozložená čo najbližšie pri osi rotácie. Podobne aj nepatrná rotácia pôvodného
prachoplynového mraku sa po jeho zmrštení značne zrýchlila. V dôsledku rotácie sa
utvoril hustý rotujúci disk. Rovina jeho rotácie bola totožná s obežnou rovinou te-
lies v slnečnej sústave.
Počas rotácie sa Slnečná prahmlovina ochladila a v miestach, kde teplota klesla
pod 1400 K sa opätovne začali objavovať prachové zrniečka. Väčšie prachové zr-
niečka sa sústredili do tenkého disku v rovníkovej rovine rotujúcej hmloviny.
V čase asi 10 miliónov rokov od začiatku gravitačného zmršťovania by teda bolo
možné rozlíšiť tri hlavné objekty. V strede bolo rýchlo rotujúce teplé plynné jadro.
Okolo neho sa nachádzal chladnejší mierne sploštený plynný disk a v rovníkovej
rovine plynného disku tenký prachový disk.
Pod vplyvom nehomogenít sa prachový disk začal rýchlo rozpadať na menšie,
izolované zhluky prachových zrniečok. Pri ďalších zrážkach sa začali vytvárať pev-
né telesá, planetesimály prvej generácie, s priemerom niekoľko 100 m. Tieto plane-
tesimály obiehali okolo centra hmloviny a ich celková hmotnosť bola niekoľkoná-
sobne väčšia ako celková hmotnosť všetkých telies dnešnej slnečnej sústavy okrem

172
 Planetárne hmloviny
Na dolnom obrázku zhotovenom
Hubbleovým vesmírnym teleskopom vidíme
zvláštnu pravouholníkovú hmlovinu s
rebríkovou štruktúrou, podľa čoho dostala aj
svoje pomenovanie, Červená
pravouholníková hmlovina.
Zvláštny tvar pravdepodobne vzniká tým,
že centrálna hviezda - v skutočnosti
dvojhviezda - je obklopená hustou
oblakovou clonou v tvare prstenca a
gravitačným pôsobením dvojice hviezd
dochádza k vyvrhnutiu materiálu v tvare
dvoch lievikov dotýkajúcich sa špičkami.
Tvar X vzniká z nášho pohľadu, na
lievikovité útvary. Prstenec je k nám
otočený hranou a lieviky vidíme z boku.
Výrazná pásová štruktúra napovedá, že
vyvrhovanie materiálu sa deje v návaloch,
čím vznikajú hustejšie miesta.
Táto planetárna hmlovina je vo vzdialenosti
2300 svetelných rokov.
173
Predpokladá sa, že klasický vzhľad
známej Prstencovej hmloviny (M57)
vzniká vďaka perspektíve z našej
planéty, keď sa pozeráme na mračno
(pravdepodobne) valcovitého tvaru zo
smeru osi rotácie (bočný pohľad by
mohol byť podobný hmlovine červe-
ný pravouholník).
Pri pohľade pomocou Spitzerovho
vesmírneho teleskopu, vidíme okrem
známych štruktúr v strede aj "laloky"
vytvárané plynmi, ktoré odhodila zo
seba umierajúca hviezda v strede
(planetárne hmloviny sú vytvárané
práve týmto odhodeným materiálom).
Okrem planetárnej hmloviny vi-
dieť na obrázku špirálovitú galaxiu IC
1296. Kým planetárna hmlovina je v
Mliečnej dráhe vo vzdialenosti len
okolo 2000 svetelných rokov, tak
IC1296 je už cudzia galaxia vo vzdia-
lenosti okolo 200 miliónov svetel-
ných rokov.
Centrálna hviezda, ktorej svetlo
ionizuje okolitý plyn má teplotu oko-
lo 100 až 120 tisíc Kelvinov (po-
vrchová teplota Slnka je len okolo 6
tisíc Kelvinov). Pri tak vysokej teplo-
te je hviezda sfarbená do modra a
najintenzívnejšie žiary ďaleko v ultra-
fialovej a blízko röntgenovej oblasti.
Rastúcou vzdialenosťou od hviezdy
miera ionizácie plynov klesá.
Hviezda pomaly chladne (vyžaruje
z väčšej časti zbytok svojej energie) a
môže sa z bieleho trpaslíka premeniť
na čierneho trpaslíka.
Hmlovina je mladá, zo známej
vzdialenosti a z jej veľkosti (z veľko-
sti rozpínajúceho sa mraku) sa odha-
duje vek okolo 6 až 8 tisíc rokov.
Hmotnosť mraku okolo umierajúcej
hviezdy je okolo 0,2 násobku hmot-
nosti nášho Slnka (samotná umierajú-
ca hviezda má väčšiu hmotnosť ako
naše Slnko) a hustota mraku je okolo
10 000 iónov na centimeter kubický.
Slnka. To znamená, že ich bol značný počet a často do seba narážali. Pri vzájom-
ných zrážkach vznikli planetesimály druhej generácie s priemerom až 5 km. Z nich
sa v priebehu len okolo 1000 rokov vytvorili kamenné protoplanéty s priemerom až
1000 km. Pri ďalších zrážkach spôsobených vzájomným gravitačným pôsobením sa
vytvorili terestrické planéty a kamenné jadrá obrých planét. Pevné jadrá obrých
planét svojou gravitáciou pritiahli okolité plyny, predovšetkým vodík a hélium
a tým sa ukončil proces vzniku planét.
Vtedy už v Slnku prebiehali termonukleárne reakcie. Tlak žiarenia a slnečný vie-
tor vyčistili oblasť slnečnej sústavy od zostávajúceho prachu a plynu. Až na hranici
gravitačného pôsobenia Slnka, teda vo vzdialenosti väčšej ako je 100 000 AU sa
prachoplynový oblak zachoval v pôvodnom stave. Táto oblasť sa stala „zásobár-
ňou“ komét. Kométy k nám prilietajú vtedy, keď sú zo svojej kruhovej trajektórie
vychýlené gravitačným pôsobením niektorej z blízkych hviezd a začnú sa pohybo-
vať po eliptických trajektóriach s veľkou výstrednosťou. Svedčí o tom pozoruhodná
zhoda medzi chemickým zložením komét a pôvodného prachoplynového mračna.

24.2. Exoplanéty
Prvé domnienky o existencii iných planetárnych sústav boli filozofického charakte-
ru. Antický grécky filozof Epikuros tvrdil, že existuje nekonečne veľa svetov po-
dobných tomu nášmu, ale aj úplne odlišných. O existencii extrasolárnych planét bol
presvedčený aj I. Kant.
Začiatky nepriameho pozorovania exoplanét spadajú do 90-tych rokov 20.
storočia. V roku 1992 poľský rádioastronóm Aleksander Wolszczan a Dale Frail
zverejnil objav dvoch exoplanét, ktoré obiehajú okolo pulzaru PSR 1257+12. Prvá
exoplanéta obiehajúca okolo hviezdy hlavnej postupnosti 51 Pegasi bola objavená
v roku 1995. Objav zverejnili astronómovia Michel Mayor a Didier Queloz zo Že-
nevského observatória.
24.2.1. Metódy hľadania exoplanét
Pre objavovanie exoplanét a zisťovanie ich vlastností sa používajú rozličné metó-
dy. Pochopiteľne čím je planéta väčšia, tým jednoduchšie je ju objaviť. Bolo už
objavené veľké množstvo obrovských planét. Avšak najväčší záujem vzbudzujú
potencionálne obývateľné planéty, čiže planéty podobné Zemi.
Často využívanou metódou pri objavovaní exoplanét je meranie radiálnej
rýchlosti hviezdy na základe posunu spektrálnych čiar spôsobeného Dopplerovým
efektom. Hviezda a planéta obiehajú okolo spoločného ťažiska, čo sa prejaví perio-
dickými zmenami jej radiálnej rýchlosti. Z periódy je možné podľa Keplerovho
zákona určiť vzdialenosť planéty od hviezdy a následne aj teplotu. Nevýhodou tejto
metódy je, že umožňuje určiť len dolnú hranicu hmotnosti planéty, nakoľko nepo-

174
 Hľadanie exoplanét
Tieto svetelné krivky prvých
piatich exoplanét objavených
ďalekohľadom Kepler neukazujú
len pokles jasu hviezdy počas
prechodu planéty, ale aj údaje o
sklone jej obežnej dráhy.

Ďalekohľad Kepler

Obrázok vyššie, zaznamenaný kamerou ACS (Advanced Camera for Surveys) Hubble-
ovho vesmírneho ďalekohľadu zobrazuje planétu Fomalhaut b ponorenú do medzipla-
netárneho prachu.
Vpravo dolu je zložený obrázok, ktorý zachytáva polohu planéty počas pozorovaní
v rokoch 2004 a 2006. Astronómovia vypočítali, planéta Fomalhaut b obehne svoju
hviezdu za 872 rokov.
Biela bodka strede obrázka ukazuje polohu hviezdy. Oblasť okolo nej je čierna, lebo
astronómovia použili koronograf, ktorým odfiltrovali svetlo hviezdy, aby bolo možné
planétu vidieť.
Červená bodka v ľavo dolu je vzdialená hviezda.

Obrázok vpravo vy-

svetľuje princíp vy-
hľadávania exoplanét
gravitačnými mikro-
šošovkami.
Gravitácia planéty
môže pôsobiť ako
dočasná šošovka,
ktorá zjasní alebo
zmení zdanlivú polo-
hu hviezdy.

175
známe sklon obežnej roviny voči nám. Touto metódou bola v roku 1995 objavená aj
prvá extrasolárna planéta pri hviezde 51 Peg.
Metóda tranzitnej fotometrie spočíva v meraní zníženia jasu hviezdy, v priebehu
prechodu planéty pred hviezdou. Z veľkosti zmeny jasu je možné určiť veľkosť
planéty. Komplikácie pri používaní tejto metódy spôsobujú možné zmeny jasnosti
samotnej hviezdy. Ďalším nedostatkom tejto metódy je to, že je potrebné vystihnúť
okamih tranzitu planéty pred hviezdou.
V roku 2009 bola na hľadanie exoplanét podobných Zemi metódou tranzitnej fo-
tometrie vypustená družica Kepler. Navrhnutá je tak, aby mohla nepretržite a sú-
časne monitorovať jas vyše 100 000 hviezd v súhvezdiach Cygnus (Labuť) a Lyra
(Lýra). Detekcia planéty s rozmermi Zeme vyžaduje fotometer s citlivosťou schop-
nou zaznamenať 0,01% zmeny jasu hviezdy.
Medzi ďalšie nepriame metódy vyhľadávania exoplanét patrí astrometria, čiže
presné určovanie polohy hviezd, gravitačné mikrošošovky, zmeny v perióde rádio-
vých zábleskov, zmena v spektre hviezdy pri tranzite planéty a ďalšie.
Metódy objavovania exoplanét bývajú zaťažené chybami, preto je potrebné jed-
notlivé objavy potvrdzovať ďalšími pozorovaniami.
24.2.2. Význam objavovania exoplanét
Podobne ako pri štúdiu našej Galaxie sme odkázaní aj na informácie o
iných galaxiách, výskum extrasolárnych planetárnych sústav môže priniesť
významné poznatky o našej slnečnej sústave.
Príkladom je spomínaná exoplanéta 51 Peg b, ktorá má hmotnosť 0,47
hmotnosti Jupitera a okolo svojej hviezdy obieha vo vzdialenosti len 0,052
AU s periódou 4, 23 dňa. Pred objavením tejto planéty sa predpokladalo, že
obrie plynné planéty môžu vznikať len vo vzdialenejších končinách od cen-
trálnej hviezdy. Neočakávaný jav sa vysvetlil teóriou migrácie obrých pla-
nét. Rodiaci sa zárodok budúceho obra svojou gravitáciou spôsobí, že
v protoplanetárnom disku vzniknú hustotné vlny. Tieto vlny svojou gravi-
táciou ovplyvňujú dráhu planéty, ktorá sa bude pohybovať po špirále
k materskej hviezde. Počas svojej cesty môže zničiť zárodky terestrických
planét. To je zlá správa ohľadom možností mimozemskej existencie života.
Na druhej strane ale podľa teórie J. Martyna, môže tento obor priniesť vo-
du, ktorá sa nachádza len vo vzdialenejších končinách. Je zrejmé, že pribli-
žovanie obra k hviezde sa raz zastaví, avšak zatiaľ jeho presná príčina nie
je známa.

176
 Záhadné guľôčky a prachový diablík na Marse
neustále prekvapuje
Čo sú tie drobunké guľôčky na Marse?
Mars Opportunity rover (MOR) odfotil
niekoľko neobvyklých guľovitých uzlín na
Marsu. Tieto guľôčky sú často akoby
zasadené do väčších skál, odkrytých s
pôdy, avšak ktoré sú viac šedé. Na výreze
horného obrázka je dobre vidieť jednu
takú guľôčku zachytenú v skale
pomenovanej Stone Mountain, ktorú
Opprotunity navštívil pri svojej ceste vo
vnútri malého krátera, kde pristál.
Výrez obrázku predstavuje v priemere
len 3 centimetre. Skala svoje meno dostala
skôr pre svoj tvar, než pre svoj veľkosť.
Vedci sa momentálne dohadujú o
pôvode malých guľôčok. Jeden z
prevládajúcich názorov je, že korálky
vznikli pri dopade meteoritu, alebo
vulkanickej činnosti, keď sa roztavili do
tvaru kvapôčok a potom zamrzli vo
vzduchu. Podľa inej hypotézy sa jedná o
konkrécie, tvrdý kameň, ktorý sa
kumuloval okolo centrálneho jadra.
177
Obrázok vyššie ukazuje aktívneho prachové-
ho diablíka na Marse (v oblasti Sinus Sabae-
us, juhovýchodne od Schiaparelliho panve).
Prachový diablík sa dá dobre vidieť hlavne
vďaka svojmu dlhému tmavému tieňu. Foto-
grafia ukazuje oblasť so šírkou okolo 3 kilo-
metrov.
Prachového diablíka pravdepodobne videl už
každý. Jedná sa o malý vzdušný vír, ktorý v
našich končinách občas zdvihne nejaký ten
papierik do vzduchu (v týchto prípadoch
toho prachu je tam malo). V suchších a praš-
nejších oblastiach vzniká menší prašný stĺp.
Aj keď tvarom pripomína tornádo, svojou
mohutnosťou za tornádami silne zaostáva.
Napriek tomu na účet prachových diablíkov
sa pripisujú už nie tak neškodné prachové
búrky.
Podmienky na Marse sú podstatne iné (ried-
ka atmosféra), než na Zemi a prachové búrky
môžu veľmi rýchlo prerásť v celo planetárnu
búrku. Podobné búrky na Zemi by mali kata-
strofálne následky. Znalosti o prachových
búrkach na Marse sú potrebné, pokiaľ človek
chce niekedy pristáť na Marse s ľudskou
posádkou.
 Kapitola 25
Naša Galaxia
Súčasný životný štýl spojený s technickým pokrokom spôsobil, že sme sa na našej
Zemi zabývali až príliš. Navykli sme si riešiť aktuálne životné záležitosti a pritom
nepociťujeme potrebu zaujímať sa o veci, ktoré sú od nás vzdialené. Navyše elek-
trické osvetlenie ulíc a miest, v ktorých žijeme spôsobilo, že sme si odvykli zdvih-
núť pohľad na nočnú oblohu. Snáď aspoň počas letných dovoleniek sa väčšina z
nás dostane na miesta, kde má možnosť zažiť pôsobivý pohľad na nočnú oblohu.
Pritom nás možno napadne otázka, koľko je vlastne hviezd? Bystrým a skúseným
okom je možné ich na nočnej oblohe rozoznať okolo desať tisíc. Tušíme ale pritom,
že vo vesmíre je hviezd oveľa viac.
Pri pozorovaní nočnej oblohy nemôžeme prehliadnuť široký striebristý pás tiah-
núci sa oblohou. Nazývame ho Mliečna cesta. Už Galileovi bolo jasné, že tento pás
je tvorený množstvom slabých hviezd, ktoré sú viditeľné len ďalekohľadom. Sú to
vzdialené hviezdy. Bližšie hviezdy vidíme ako svetielkujúce body roztrúsené po
celej oblohe. Z tohto jednoduchého pohľadu vieme usúdiť, že hviezdy nie sú vo
vesmíre rozložené rovnomerne. Všetky hviezdy viditeľné voľným okom tvoria len
nepatrnú časť jedného hviezdneho ostrovu, ktorý nazývame Galaxia alebo Mliečna
dráha.

25.1. Štruktúra Galaxie

Väčšina hviezd Galaxie leží v plochom disku s priemerom asi 30 kpc a priemernou
hrúbkou 1 kpc, ktorý je v centrálnej oblasti vydutý a dosahuje päťkrát väčšiu hrúb-
ku. Slnko leží takmer v galaktickej rovine vo vzdialenosti približne 8 kpc od jej
stredu a obieha ho rýchlosťou asi 200 km.s-1.
Pri pohľade zhora by sme zistili, že disk má špirálovitú štruktúru. Skladá sa
z niekoľkých špirálovitých ramien, v ktorých je vyššia hustota medzihviezdnej
hmoty, z ktorej vznikajú nové hviezdy. Prvé hypotézy o uvedenej štruktúre Mlieč-
nej dráhy vznikli na základe pozorovania iných galaxií. Neskôr bpli potvrdené po-
zorovaniami v oblasti rádiových vĺn, pre ktoré je veľká časť Galaxie priehľadná,
pričom viditeľné svetlo je rozptylované a pohlcované na zrniečkach medzihviezd-
neho prachu. Najvhodnejšia na pozorovanie je vlnová dĺžka 21 cm, lebo ju vysiela-
jú atómy vodíka nachádzajúce sa v medzihviezdnom priestore. Jasné a hmotné
hviezdy počas svojej doby života zostávajú v ramene, v ktorom vznikli. Hviezdy
s menšou hmotnosťou, medzi ktoré patrí aj naše Slnko, majú dostatok času k tomu,
aby sa pri svojom obehu okolo centra Galaxie dostali aj mimo špirálovitého ramena.

178
 Pluto a jeho tri mesiace

Pluto bolo objavené pomerne nedávno, v roku 1930, na základe jeho vplyvu na Neptún.
Otázka bola, či má satelit, ale odpoveď sa mohla nájsť až keď sa planéta dostala bližšie k
Slnku a tak bol v roku 1978 objavený pozemskými teleskopmi jej mesiac Charon. Ďalší
výskum ukázal, že nemá žiadny iný satelit, ktorého priemer by bol väčší, než 160
kilometrov. V máji 2005, pred vypustením sondy New Horizons sa k Plutu obrátil Hubblov
vesmírny teleskop, aby zistil prítomnosť objektov s rozmermi nad 25 km. Porovnaním
májového pozorovania s pozorovaním z roku 2002 sa zistila prítomnosť dvoch objektov,
ktoré obiehajú dvojsystém Pluto-Charon (vzhľadom na ich relatívnu veľkosť vlastne tvoria
skoro niečo ako dvojitú planétu, než planétu a mesiac).
Priemer dvojice satelitov nápadito nazvaných P1 a P2 je len okolo 50 a 60 kilometrov,
pokiaľ ich povrch má podobnú odrazivosť, ako Charon (na tak veľkú vzdialenosť nie je v
silách Hubblovho vesmírneho teleskopu ukázať geometrický rozmer týchto telies, ale z ich
jasu sa sá usúdiť).
Čo však najviac udivuje vedeckú verejnosť, ich dráha je skoro kružnicová, a obiehajú v
rovnakej rovine ako Charon. Kým Charon obehne okolo Pluta dvanásťkrát P1 obehne pres-
ne dvakrát a P2 skoro trikrát, sú v takzvanej rezonancii. Takáto zhoda v pohybe je nie je
pravdepodobná, pokiaľ by P1 a P2 boli gravitačne zachytené pri ich púti vesmírom, keď sa
priblížili k Plutu. Slapové sily Pluta a Charonu nie sú dostatočné k takému zachyteniu, pri
ktorom by sa začali pohybovať v rezonančných vzdialenostiach v rovnakej rovine, ako Cha-
ron. Najpravdepodobnejšie je, že Charon, P1 aj P2 sú plodom gigantickej zrážky. Materiál
vyvrhnutý do vesmíru zrážkou najprv sformoval disk, z ktorého vznikol Charon a mesiačiky
P1 a P2. Rezonančné miestečká, ktoré obývajú P1 a P2 môžu byť zberné miestečká alebo
miesta dlhodobej gravitačnej stability, podobne ako trójske telesá v Lagrangeových bodoch
L4 a L5 v blízkosti Zeme.
Odhaduje sa, že každé piate teleso v Kuiperovom páse má satelit, alebo tvorí dvojsystém.
Pluto je ale prvým známy systémom, ktorý má až tri satelity. Môže to ale byť len špičkou
ľadovca. Pri zložitosti gravitačného poľa tak podivuhodného systému ďaleko od Slnka a
obrých planét ešte môže priniesť prekvapenia. Napríklad pri zrážke telies so satelitmi P1 a
P2 môžu vyvrhnúť materiál, ktorý ľahko opustí tieto minisatelity, ale gravitačné okolie Plu-
ta a Charonu už nie. Tým sa môžu tvoriť okolo Pluta prstence. Prvoradou úlohou je momen-
tálne zmapovanie okolia Pluta, aby sme179 pochopili, ako sa také systémy môžu vytvárať a aký
bezpečný let je možný do ich blízkosti. Mesiace neskôr dostali mená Hydra a Nix.
Rýchlosť hviezd sa určuje z Dopplerovho posunu spektrálnych čiar v žiarení
hviezd. Podľa toho, či sa hviezda od nás vzďaľuje alebo k nám približuje nastáva
červený alebo modrý posun. Obežná rýchlosť hviezd výrazne závisí od ich vzdiale-
nosti od stredu Galaxie a pritom nezodpovedá rýchlosti, ktorú by sme predpokladali
podľa zákonov Newtonovej mechaniky a pozorovania viditeľnej hmoty v Galaxii.
To vedie k domnienke, že v Galaxii je prítomná skrytá hmota, ktorú nevidíme, ale
pozorujeme jej gravitačné účinky. Jej hmotnosť musí byť niekoľkokrát väčšia, ako
hmotnosť všetkej viditeľnej hmoty v Galaxii.
Disk obklopuje galaktické halo, ktoré má približne tvar gule. V hale sa nachá-
dzajú guľové hviezdokopy, niektoré hviezdy a oblaky veľmi riedkeho a zároveň
horúceho plynu. Guľové hviezdokopy sú zoskupenia státisícov až miliónov hviezd,
ktoré sa rovnako ako hviezdy galaxie gravitačne priťahujú. Priemer Galaxie je ale
asi tisíckrát väčší ako priemer typickej guľovej hviezdokopy a počet hviezd
v Galaxii je asi miliónkrát väčší. Všetky objekty tvoriace galaktické halo obiehajú
stred Galaxie veľkými rýchlosťami po veľmi pretiahnutých dráhach s veľkým sklo-
nom voči galaktickému disku.
Galaktické jadro má tvar rotačného elipsoidu s polosami približne 900 pc
a 1500 pc. Je v ňom sústredených veľa hviezd. V oblasti je tiež veľká hustota me-
dzihviezdnej látky. Medzihviezdny prach znemožňuje pozorovanie jadra vo viditeľ-
nej oblasti spektra. Úspešný je však výskum v oblasti rádiových vĺn, predovšetkým
na známej 21 cm čiare neutrálneho vodíka.
V samom centre Galaxie je malé jadro s priemerom asi 6 pc. Je to zhluk približ-
ne 100 000 hviezd, ktoré spolu žiaria 10 miliónovkrát jasnejšie ako Slnko. Nachá-
dza sa tu aj pomerne malý (menší ako 1 pc), ale veľmi intenzívny zdroj rádiových
vĺn. Z toho, akou rýchlosťou okolo neho obieha prach a plyn môžeme jeho hmot-
nosť odhadnúť na 5 miliónov hmotností Slnka. Z rozmerov tohto objektu a jeho
hmotnosti usudzujeme, že sa jedná o čiernu dieru.
V roku 2005 sa vďaka pozorovaniam Spitzerovým vesmírnym ďalekohľadom
v infračervenej oblasti spektra potvrdilo, že naša Galaxia nie je bežnou špirálovitou
galaxiou, ale že sa jedná o špirálovitú galaxiu s priečkou.

25.2. Vznik hviezd

V súhvezdí Orión, tesne pod pásom troch jasných hviezd sa nachádza asociácia
obsahujúca premenné hviezdy T Tauri, ktoré sú jednými z najmladších hviezd vô-
bec. V tejto oblasti boli navyše objavené objekty, ktoré sú zrejme práve vznikajú-
cimi hviezdami. Ako sa „rodia“ hviezdy?
Hviezdy vznikajú z obrovských chladných prachoplynových mrakov.
Z chemických prvkov je v mrakoch zastúpený predovšetkým molekulárny vodík
H2, atómový vodík H, hélium He a stopy iných prvkov. V mraku pôsobia dve sily
gravitačná a vnútorný tlak plynu. Gravitačná sila spôsobuje zmršťovanie mraku,

180
 Oslnivý záblesk z vesmíru

Obrázok zaznamenaný v rádiovej

Na obrázku vidíme predstavu umelca o záblesku
šíriaceho sa z SGR 1806-20
časti spektra ukazuje, že oblasť v
blízkosti neutrónovej hviezdy je
mimoriadne aktívna. Niekoľko dní
po registrovaní záblesku bolo dobre
pozorovateľné vyvrhnutie materiálu
do okolitého priestoru.

27. decembra 2004 zaznamenali astronomické prístroje skúmajúce oblohu mimoriadne

silný záblesk svetla z Mliečnej dráhy . Záblesk bol tak silný, že sa odrazil od povrchu
Mesiaca a osvetlil aj hornú vrstvu atmosféry. Záblesk bol silnejší, než čokoľvek, čo bolo
doteraz zaznamenané svojim pôvodom mimo slnečnú sústavu. Záblesk trval viac než de-
sať sekúnd.
Podľa zistení prišiel gigantický záblesk z povrchu veľmi zvláštnej neutrónovej hviezdy,
nazývaného magnetár. Intenzita záblesku prevýšila intenzitu Mesiaca za splnu aj všetky
historicky známe záblesky hviezd. Záblesk bol najintenzívnejší v oblasti gama žiarenia.
Energetičnosť záblesku je šokujúca a môže vysvetľovať masové vyhynutia, ktoré sa v
prehistórii Zeme odohrali niekoľko krát.Za posledných 35 rokov boli registrované len
dva podobne mohutné záblesky, ale aj tie boli 100 násobne slabšie, ako ten zaznamena-
ný 27. Decembra 2004. Zdrojom záblesku bola neutrónová hviezda s katalógovým
označením SGR 1806-20 v súhvezdí Sagittarius, asi 50 tisíc svetelných rokov od Zeme.
Podľa odhadov by podobne intenzívny výbuch do vzdialenosti 10 svetelných rokov do-
kázal zničiť našu atmosféru a vymazať väčšinu života na Zemi. V takejto vzdialenosti,
našťastie, nie je známy žiadny magnetár, ani iný potenciálny zdroj gigantických výbu-
chov energie.
Pozorovania v rádiovej časti spektra ukázali, že oblasť v blízkosti neutrónovej hviezdy
je mimoriadne aktívna. Niekoľko dní po registrovaní záblesku bolo dobre pozorovateľné
vyvrhnutie materiálu do okolitého priestoru.
Čo sa vlastne stalo? Na neutrónových hviezdach sa z času na čas odohrávajú procesy
podobné zemetraseniu (nazvime hvezdotraseniu). Povrch neutrónových hviezd tvorí
veľmi pevná kôra, kým jadro je v podstate supratekuté a pravdepodobne zmenšuje svoj
objem. Rotujúce neutrónové hviezdy (pulzary) po "hvezdotrasoch" väčšinou zvyšujú
svoju rotáciu, čo napovedá, že zmenšujú svoj rozmer - deje sa to skokom a je doprevá-
dzané mohutnými gama zábleskmi. Pravdepodobne sa jednalo aj v tomto prípade o po-
dobný proces.
V Mliečnej dráhe sú milióny neutrónových hviezd. Niektoré z nich majú tak silné mag-
netické pole, že napriek svojim malým rozmerom by dokázali z Mesiaca vymazať pa-
mäť všetkých počítačov na Zemi, vrátane
181 ostatných magnetických pamäťových médií.
 vnútorný tlak pôsobí presne opačne. Aby gravitačná sila prevládla, je potrebná
dostatočná hmotnosť a hustota mraku. Ak prevládne gravitačná sila, mrak sa začne
zmršťovať a zahrievať. Niekedy môže zmršťovaniu napomôcť vonkajší tlak vyvo-
laný napríklad výbuchom blízkej supernovy. V zhustenom a stlačenom mraku sa
vyskytujú miesta s vyššou hustotou, ktorá sa stávajú gravitačnými centrami
a priťahujú k sebe ďalšiu látku z okolia. Z každého z nich sa vytvorí guľa horúceho
plynu a prachu s rozmermi slnečnej sústavy – protohviezda. Táto zatiaľ žiari len
v infračervenej časti spektra.
Čo sa bude diať ďalej, závisí od hmotnosti protohiezdy. Ak jej hmotnosť nedo-
sahuje 0,07 násobku hmotnosti Slnka nezapália sa v nej termojadrové reakcie.
Zmršťovanie bude pokračovať až do stavu elektrónovej degenerácie – veľmi hustej
a takmer nestlačiteľnej formy látky. Takáto hviezda sa nazýva hnedý trpaslík a žiari
hlavne v infračervenej oblasti spektra. Hnedý trpaslík postupne chladne a nakoniec
sa stane z neho čierny trpaslík.
Prvý hnedý trpaslík bol objavený až v roku 1995. Dovtedy bola jeho existencia
len hypoteticky predpokladaná. Môžeme sa naň dívať ako na objekt medzi hviez-
dou a planétou. Hnedých trpaslíkov je možné pomocou súčasných ďalekohľadov
pozorovať priamo, alebo sa detekujú podobnými metódami ako exoplanéty.
Ak má hviezda väčšiu hmotnosť ako 0,07 násobok hmotnosti Slnka, pri jej
zmršťovaní vznikne v strede teplota niekoľko miliónov stupňov. Začne prebiehať
termonukleárna syntéza vodíka. Hviezda začína žiariť. Začína jej relatívne stabilné
obdobie. Dĺžka tohto obdobia výrazne závisí od hmotnosti hviezdy. Čím ma hviez-
da väčšiu hmotnosť, tým je toto obdobie kratšie.

25.3. Vývoj hviezd

Hviezdy sa dlhé obdobia pokladali za nemenné. Ľudia ich nazvali stálicami.
V skutočnosti však hviezdy vznikajú, isté obdobie, ktoré trvá niekoľko miliónov
rokov žiaria a zanikajú. Dĺžka života človeka alebo existencie ľudstva vôbec pred-
stavuje len nepatrný zlomok dĺžky „života“ hviezdy. Vďaka možnosti sledovať
veľký počet hviezd, môžeme získať informácie o ich vývoji, nakoľko sa pozorované
hviezdy vyskytujú v rôznych fázach vývoja.
V roku 1913 astronómovia Hertzsprug a Russell zostrojili diagram, ktorý sa na-
zýva podľa nich (Herztsprung-Russellov diagram). Na vodorovnú os sa vynáša
teplota alebo spektrálny typ hviezdy, na zvislú os absolútna hviezdna veľkosť alebo
žiarivý výkon.
Keď zobrazíme hviezdy na HR diagrame ako body, vidíme, že nie sú rozložené
rovnomerne. Body zobrazujúce hviezdy sa sústredia do troch hlavných oblastí. Naj-
väčší počet, asi 90 %, ich bude v úzkom páse, ktorý sa tiahne od ľavého horného
rohu do pravého dolného rohu a nazýva sa hlavná postupnosť. Druhá početnejšia
skupina sa nachádza vpravo nad hlavnou postupnosťu a nazýva sa skupina obrov.

182
 Zrod hviezd v hmlovine Orión
Na obrázku pod textom je LL Ori,
hviezda raziaca si cestu v
hmlovine Oriónu. Premenná
hviezda LL Orionis, ktorá blúdi vo
hviezdnej pôrodnici v Oriónu a je
stále vo svojom vývojovom
období, vytvára na rozdiel od
vetru z nášho vlastného Slnka (už
v strednom veku), podstatne
energetickejší vietor.
Tak, ako rýchly hviezdny
vietor naráža do pomaly sa
pohybujúceho plynu, vzniká
rázová vlna obdobná vlne
vytváranej loďou, ktorá rozráža
vodu, alebo v prípade lietadla,
ktoré letí nadzvukovou
rýchlosťou. Malý, oblúkovitý
vznešený útvar tesne vľavo hore
od stredu je kozmická rázová vlna Tento dramatický obrázok nazerá do jaskyne víriaceho
LL Ori, ktorá meria asi pol sa prachu a plynu formujúcich tisíce hviezd. Fotogra-
svetelného roku. fiu zhotovil Hubbleov vesmírny teleskop. (a jedná sa o
najostrejšiu fotografiu, aká bola predtým z tejto oblasti
Hmloviny Oriónu urobená. Zachytáva viac ako 3000
hviezd rôznej veľkosti. Tieto hviezdy obývajú plyno-
vo-prachovú krajinu.
Hmlovina Oriónu je ukážkovou knižkou formova-
nia nových hviezd od masívnych mladých hviezd až
po husté plynové výbežky (piliere), ktoré sa môžu stať
kolískou nových hviezd. Veľmi jasná stredná oblasť je
domovom štyroch "najurastenejších" hviezd v hmlo-
vine. Tieto hviezdy (z nášho pohľadu) sa sformovali
do tvaru lichobežníka (z čoho pochádza aj ich pome-
novanie "Trapezium"). Intenzívne ultrafialové žiarenie
týchto hviezd, vymetáva z blízkosti štvorice prach a
plyn, akoby vydolovávalo jaskyňu v hore, čím narúša
Nebeský lovec Orión. Starí Egyp- ďalší rast stoviek menších hviezd v blízkosti týchto
ťania spájali so súhvezdím Oriónu
štyroch obrov.
loviaceho boha Slnka.
Tieto malé hviezdy "hladujú", lebo plyn a prach z
ich blízkosti bol vytlačený ultrafialovým žiarením
štvorice obrov, napriek tomu okolo nich krúži ešte
stále dosť materiálu. Tento materiál vytvára protopla-
netárny disk.
Hmlovina Oriónu je od nás vo vzdialenosti 1500
svetelných rokov a jedná sa o najbližšiu hviezdotvornú
oblasť
183
 Tvoria ju červení obri, čo sú hviezdy s veľkými rozmermi a relatívne nízkou
povrchovou teplotou. Vpravo dole sa nachádza tretia skupina, biely trpaslíci. Sú to
hviezdy s vysokou povrchovou teplotou, ale malým žiarivým výkonom a rozmermi.
Ako súvisí vývoj hviezd s HR diagramom? Hviezda počas svojho vývoja mení
svoj žiarivý výkon a teplotu. Poloha hviezdy na HR diagrame teda nie je stála
a zodpovedá jej aktuálnym fyzikálnym vlastnostiam.
25.3.1. Biely trpaslík
Hviezda s menšou hmotnosťou ako 1,4 násobok hmotnosti Slnka sa po vyčerpaní
jadrového paliva zmršťuje. Zmršťovanie zastaví degenerovaný elektrónový plyn.
Vznikne hviezda s polomerom porovnateľným s polomerom Zeme a vysokou po-
vrchovou teplotou. Termojadrová syntéza v nej už neprebieha a preto žiari len na
úkor energie častíc plynu. Vzhľadom na jej povrch je jej žiarivý výkon malý. Po-
stupne chladne a mení sa na čierneho trpaslíka.
25.3.2. Supernovy
V jadrách masívnejších hviezd sa po vyčerpaní zásob jadrového paliva vyskytuje
najstabilnejší prvok, železo. Je obklopeené oveľa rozsiahlejšou oblasťou kyslíka
a ešte redším obalom, ktorý pozostáva z vodíka a hélia. Jadro sa pritom neustále
zmenšuje, až pri hustote 1010 kg.m-3 a teplote okolo 5 miliárd stupňov nastáva
v ňom prudký zvrat. Jadrá železa sa rýchlo rozpadávajú na hélium, neutróny
a protóny. Nastáva explózia, ktorá plynný obal vymrští do okolitého priestoru. Zá-
roveň ju sprevádza intenzívne žiarenie vysokoenergetických neutrín, ktoré samé
predstavuje veľkú stratu energie a hmotnosti. Hviezda vtedy zažiari až stomiliónkrát
viac ako pred výbuchom. Hovoríme, že nastal výbuch supernovy.
V našej Galaxii sa z hviezdy stáva supernova asi raz za dvadsať rokov. Vieme to
z porozovania iných Galaxií, prinajmenšom tých, ktoré sa podobajú Mliečnej dráhe
svojim tvarom a veľkosťou. Taký je teda časový interval medzi dvoma výbuchmi,
pri ktorých sa časti hviezdy rozletia do vesmíru. Paradoxne supernovy v našej Ga-
laxii takmer nepozorujeme. Príčinou je prach, ktorý pohlcuje viditeľné svetlo. Tento
medzihviezdny prach nám sťažuje pozorovaníe hviezd vzdialenejších ako niekoľko
tisíc svetelných rokov, čo je len desatina vzdialenosti Slnka od stredu Mliečnej drá-
hy.
Vzácne však dôjde k výbuchu supernovy v blízkosti našej slnečnej sústavy, tak-
že je pozorovateľný voľným okom. V priebehu zaznamenaných dejín došlo k celej
rade takých prípadov. Napríklad v roku 1054 pozorovali čínski a japonskí astronó-
movia „novú hviezdu“ v súhvezdí Býka. Bola tak jasná, že bola viditeľná aj za den-
ného svetla viac ako tri týždne. Jej chladnúce pozostatky - škrupina expandujúcej
látky popretkávaná vláknami žeravého plynu - sú stále viditeľné na nočnej oblohe
ako Krabia hmlovina.
Neskôr boli supernovy pozorované v rokoch 1572 a 1604. Prvá z nich, Tychova
hviezda (pomenovaná podľa dánskeho astronóma Tycha de Brahe, ktorý ju popísal)

184
 Obrie laloky a „Mačacie oko“
To, čo vidíme na obrázku vyššie, nie je planetárna
hmlovina s hviezdou žiariacou uprostred (ako na
obrázku vpravo). To, čo vidíme žiariť uprostred, je
galaxia! Dva obrie laloky, rozpínajúce sa na obi-
dve strany, vo svojich najvzdialenejších bodoch sú
od seba vzdialené až na úctyhodných 1 milión
svetelných rokov (čo je asi 5-krát viac, než je
rozmer našej Galaxie).
Zvláštna galaxia, ktorá sa nachádza medzi la-
lokmi a jasne žiari sa nazýva NGC 1316. Detailné
preskúmanie NGC 1316 ukázalo, že začala poma-
ly vstrebávať svoje blízke satelitné galaxie, ktoré
má aj Mliečna dráha. Celý proces začal približne
pred 100 miliónmi rokov, teda relatívne nedávno
(v období dinosaurov).
Plyn z galaktickej zrážky padá smerom do jad-
ra galaxie uprostred a v dôsledku trenia sa zohreje
až na 10 miliónov stupňov Celzia (čo je teplota v
stred menších hviezd, napríklad teplota jadra náš-
ho Slnka je okolo 14 miliónov stupňov Celzia).
Z dôvodov, ktoré zatiaľ nie sú úplne pochopené,
prúdy častíc vystrelených na opačné strany (jety)
sa trieštia do obrých lalokov na oboch stranách
pohlcujúcej eliptickej galaxie.
Výsledkom sú dve mohutné "nádrže" horúcich
plynov, ktoré žiaria v rádiovej oblasti a na obrázku
majú oranžovú farbu (tú im priradil počítač). Ob-
rázok je teda kompozitným obrázkom z viditeľné-
ho pásma svetla a z pásma rádiových vĺn.
Zvláštne štruktúry v rádiových lalokoch pou-
kazujú na to, že smer jetov (prúdov častíc) vyvr-
hovaných centrálnou eliptickou galaxiou185 sa poma-
ly mení.
V roku 1994 ukázala hmlovina NGC
6543, „Mačacie oko“ svoje prekvapu-
júce štruktúry, ako koncentrické plyno-
vé vrstvy, prúdy vysoko-rýchlostných
plynov a neprirodzené plynové uzly.
Pozorovania potvrdzujú, že cen-
trálna hviezda vyvrhuje svoju hmotu
periódou 1500 rokov. Pri každom kŕ-
čovitom akte dochádza k vyvrhnutiu
väčšieho množstva materiálov, než je
hmota všetkých planét nšej slnečnej
sústavy dohromady (to predstavuje len
jedno percento hmotnosti Slnka). Tieto
plynové mračná vytvárajú okolo cen-
trálnej hviezdy cibuľovitú štruktúru. Na
zábere HST je vidieť akoby cibuľu
rozrezanú na polovičku vďaka prie-
hľadnosti mračien.
Vedci zatiaľ nemajú jasnú pred-
stavu o tom, že plynové vrstvy vznika-
júce bežne na konci života hviezdy
vznikajú znova a znova po 1500 roč-
ných cykloch. Existuje niekoľko hypo-
téz o magnetickej aktivite hviezdy (po-
dobnej slnečnému cyklu nášho Slnka,
ktorá má periódu 22 rokov), vplyvu
pridruženej hviezdy, ktorá obieha v
blízkosti a tiež o pulzovaní hviezdy.
Podľa iných je výron materiálu z
hviezdy nepretržitý a s rovnakou inten-
zitou - k sformovaniu vrstiev dochádza
iným mechanizmom.
bola vidieť voľným okom celých osemnásť mesiacov. Druhá, Keplerova hviezda,
žiarila na oblohe dokonca viac ako rok. Neobjavila sa ale v správnej dobe. Kedy to
bolo bývalo o päť rokov neskôr, bol by ju mohol pozorovať Galileo svojim hvez-
dárskym ďalekohľadom. Supernovy sa objavujú v skupinách s dlhými intervalmi
medzi nimi.
Ďalšie známe pozorovanie supernovy voľným okom sa udialo až v roku 1987 vo
veľkom Magellanovom mračne. Supernova dostala označenie 1987A. Jej zárodkom
bola mimoriadne jasná horúca modrá hviezda.
25.3.3. Neutrónová hviezda
Neutrónová hviezda vzniká pri výbuchu supernov. Pri obrovskom tlaku, ktorý pri-
tom nastane sa elektróny zlučujú s protónmi a vznikajú z nich neutróny. Hustota
takejto látky je rovnaká ako hustota atómových jadier. Degenerovaný neutrónový
plyn dokáže odolávať väčšiemu tlaku ako elektrónový plyn. Hmotnosť neutrónovej
hviezdy nemôže presiahnuť dvojnásobok hmotnosti Slnka a polomer dosahuje len
niekoľko desiatok až stoviek kilometrov.
Neutrónové hviezdy majú veľmi silné magnetické pole a rýchlo rotujú. Pozoru-
jeme ich ako pulzary. Prvý pulzar bol objavený v roku 1967 a spočiatku jeho perio-
dické záblesky žiarenia niektorí považovali za signál mimozemskej civilizácie.
25.3.4. Červený obor
Zo skúsenosti vieme, že telesá zohriate na vysokú teplotu vyžarujú viditeľné svetlo,
pričom farba svetla sa pri zvyšovaní teploty mení od červenej cez oranžovú až k
bielej. Zároveň telesá pri vyššej teplote vyžarujú podstatne viac žiarenia ako pri
nižšej teplote. Russell pozoroval hviezdy, ktoré podľa emisného spektra mali nižšiu
teplotu ako Slnko a napriek tomu žiarili tisíc až desaťtisíckrát silnejšie. Z toho usú-
dil, že sa musí jednať o veľmi veľké hviezdy a nazval ich červenými obrami. Pokiaľ
by sa červený obor nachádzal v mieste Slnka, zaplnil by väčšinu priestoru až po
obežnú dráhu Zeme.
Červený obor bežne obsahuje rovnaké množstvo látky ako Slnko. Keďže zaberá
veľký objem, jeho hustota je nízka, porovnateľná s hustotou vzduchu na Zemi. Jed-
ná sa teda o obrovskú plynovú guľu. Vieme, že tlak vzduchu s klesajúcou nadmor-
skou výškou stúpa. Podobne musí stúpať aj tlak smerom do stredu červeného obra.
Zvyšovanie tlaku plynu možno dosiahnuť zvyšovaním jeho hustoty alebo teploty,
lebo vtedy sú nárazy častíc plynu častejšie alebo intenzívnejšie. Z toho vyplýva, že
v strede červeného obra musí byť obrovská hustota a teplota plynu.
Červený obor je však niečím viac ako len guľa plynu, v ktorej je gravitácia vy-
rovnávaná tlakom plynu. Červený obor vyžaruje do priestoru energiu počas dlhého
obdobia. Odkiaľ sa táto energia berie? V jadre ešte prebieha syntéza jadier vodíka,
ale keďže ho je málo, jadro nie je oveľa väčšie ako Zem. Okrem toho môže prebie-
hať aj syntéza jadier hélia. Teplo postupuje zo stredu s vysokou teplotou na povrch
vo forme elektromagnetického žiarenia, v súlade s druhým termodynamickým zá-

186
 Vzácna prstencová Hoagova galaxia
Modré mladé hviezdy
vytvárajú veniec v
tvare skoro dokonalej
kružnice okolo vzác-
nej galaxie známej
ako Hoagov objekt.
Táto fotografia za-
chytená Hubblovým
vesmírnym telesko-
pom (HST) ukazuje
galaxiu obrátenú
"tvárou" k nám a
odhaľuje viac po-
drobností, než ktorá-
koľvek fotografia
predtým. Obrázok by
mohol pomôcť astro-
nómom odhaliť zá-
chytný bod pre po-
chopenie mechaniz-
mu formovania tak
zvláštnych objektov.

Celá galaxia má v priemere okolo 120 000 svetelných rokov, čo je o niečo viac, než má naša
vlastná galaxia, Mliečna dráha. Modrý prstenec, ktorému dominujú mladé masívne hviezdy,
ostro kontrastujú so žltým jadrom galaxie sformovaného prevážne zo starých hviezd. To, čo
sa zdá byť vesmírnou priepasťou medzi dvomi populáciami hviezd môže obsahovať zhluky
hviezd, ktoré však svietia príliš slabo na to, aby ich bolo vidieť inštrumentmi HST. Zvláštne
je, že v tomto priestore (na jednej hodine, keď vrch obrázku je 12 hodín) je vidieť záhadný
objekt podobajúci sa samotnému Hoagovmu objektu (vedľajší obrázok). Pravdepodobne sa
jedná o prstencovú galaxiu v pozadí Hoagovho objektu.
Prstencové galaxie môžu vznikať rôznymi cestami. Jeden zo scenárov predpokladá zrážku
s inou galaxiou. Druhá galaxia pri svojom prelete zanechá za sebou fľaky oblastí s intenzív-
nou tvorbou hviezd. V prípade Hoagovho objektu však ani stopy po druhej galaxii, čo vedie k
podozreniu, že modrý prstenec hviezd je tvorený odtrhnutou časťou galaxie, ktorá preletela
okolo. Niektorí astronómovia predpokladajú, že k stretnutiu muselo dôjsť pred dvomi až tro-
mi miliardami rokov.
Túto vzácnu galaxiu objavil v roku 1950 astronóm Art Hoag. Hoag myslel, že "dymový"
prstenec sa podobá planetárnej hmlovine, žiariacemu zbytku hviezdy podobnej nášmu Slnku.
Rýchlo však túto možnosť vylúčil a dospel k presvedčeniu, že sa jedná o galaxiu. Pozorova-
nia v roku 1970 potvrdili jeho predpoveď, ale mnohé podrobnosti o Hoagovej galaxii zostali
záhadou.
Galaxia je od nás vzdialená 600 miliónov svetelných rokov v súhvezdí Hada. Obrázok bol
zhotovený Širokouhlou planetárnou kamerou (WFPC2 - HST) 9. júla 2001.
187
konom. Žiarenie je počas svojej púte na povrch neustále pohlcované a opätovne
vyžarované prítomnými atómami, čo spôsobuje, že sa zo stredu na povrch dostane
za tisícky rokov. Žiarenie pritom znižuje svoju energiu, čo sa prejaví zväčšovaním
vlnovej dĺžky. Ak žiarenie malo v strede podobu röntgenových lúčov, na povrch sa
dostane ako červené svetlo.
Treba spomenúť ešte jednu zvláštnosť. V bežnej pevnej látke je takmer všetka
vnútorná energia „skrytá“ v časticiach látky a len malá časť pripadá na žiarenie.
V červenom obrovi, sa síce jednotlivé častice plynu pohybujú veľkými rýchlosťami,
ale pretože je plyn riedky, nezanedbateľná časť vnútornej energie má podobu žiare-
nia. Z tohto hľadiska je červený obor veľkou plynovou guľou zaplnenou svetlom.
Eddington, ktorý vypracoval teóriu červených obrov dospel k výsledku, že teplo-
ta v ich strede musí byť okolo 7 miliónov stupňov.
25.3.5. Čierne diery
Vo hviezde, ktorá má po vyčerpaní svojho jadrového paliva hmotnosť väčšiu ako
2Ms, ani tlak degenerovaného neutrónového plynu nedokáže zastaviť jej gravitačný
kolaps. Látka hviezdy sa zrúti prakticky do jedného bodu a nadobudne neobmedze-
nú hustotu. Gravitácia do určitej vzdialenosti od centra je tak silná, že z tejto oblasti
nemôže uniknúť nič, ani svetlo. Plocha, ktorá ohraničuje túto oblasť sa nazýva hori-
zont udalosti. Čierna diera sa navonok prejavuje len svojou hmotnosťou, prípadne
momentom hybnosti a elektrickým nábojom. John Wheeler túto vlastnosť čiernej
diery vyjadril slovami: „čierna diera nemá vlasy“.
Priamo nie je možné čierne diery pozorovať. Nepriame dôkazy existencie čier-
nych dier sme získali z ich gravitačných účinkov. Napríklad čiernou dierou môže
byť neviditeľná zložka dvojhviezdy, ktorá podľa gravitačných účinkov má väčšiu
hmotnosť ako neutrónová hviezda. Rovnako sa predpokladá, že čierne diery sa na-
chádzajú v centrách galaxií a kvazarov.
Čierna diera je objekt, ktorý výrazne deformuje časopriestor. Ak rotuje, čiže má
nenulový moment hybnosti, spôsobuje aj jeho „unášanie“. Pre popis fyzikálnych
vlastností čiernej diery nemožno použiť zákony klasickej mechaniky.
V súvislosti s výkonnými urýchľovačmi sa hovorí aj čiernych dierach mikrosko-
pických rozmerov. V princípe takáto čierna diera sa môže vytvoriť, nakoľko pre jej
vznik nie je rozhodujúca celková hmotnosť ale hustota látky.
S. Hawking vypracoval teóriu „vyparovania“ čiernych dier. V blízkosti horizon-
tu udalosti v dôsledku kvantových fluktuácií vznikajú virtuálne páry častíc. Ak jed-
na z nich, tá ktorá má zápornú energiu prenikne horizontom udalosti, podľa zákona
ekvivalencie hmotnosti a energie, sa celková hmotnosť čiernej diery zmenší. Účin-
ky druhej častice sa pri pozorovaní čiernej diery prejavia ako žiarenie. Čiernej diere
potom možno prisúdiť teplotu, ktorá je nepriamo úmerná jej hmotnosti. Čím je čier-
na diera menšia, tým by sa teda mala „vyparovať“ rýchlejšie. Ak má Hawking
pravdu – jeho teória zatiaľ nebola overená, potom čierne diery nie sú „celkom čier-
ne“.

188
 Čierne diery Obrázok vľavo pochádzajúci z observatória Chan-
dra ukazuje stred Mliečnej dráhy v röntgenovskom
spektre, so supermassívnou čiernou dierou
v súhvezdí Sagittarius A* ( Sgr A* - Strelec). Po-
čas dvojtýždňového pozorovania Sgr A* vzplanul
v röntgenovskej oblasti viac než 6-krát. Pôvod
týchto vzplanutí nie je úplne známy, ale z rýchlo-
sti, ako vznikajú a zanikajú sa usudzuje, že vznika-
jú v blízkosti horizontu udalosti čiernej diery. In-
tenzita vzplanutí je relatívne nízka, čo napovedá o
tom, že táto čierna diera, ktorej hmotnosť je pri-
bližne 3 milióny krát väčšia ako hmotnosť nášho
Slnka.

Na obrázku vpravo nepriamo vidíme

dvojicu okolo seba krúžiacich super-
masívnych čiernych dier. Nepriamo
znamená, že vidíme hlavne žiaru
horúceho plynu, ktorý do oboch padá
a rozsvecuje ich blízke okolie, akoby
to boli hviezdy).
Teplota plynu dosahuje mno-
ho miliónov stupňov Celzia. Vzájom-
ná vzdialenosť čiernych dier 25 000
svetelných rokov. Čierne diery vy-
streľujú prúdy relativistických ele-
mentárnych častíc, ktorých žiarenie
zachytávame v rádiovej oblasti spek- Umelecké zobrazenie dvojhviezdy Cygnus X-1. Jej
tra. Veľmi horúce oblasti žiaria do- viditeľná zložka je veľmi svietivý nadobor, ktorý
minantne v röntgenovej oblasti (modrá obieha okolo neviditeľnej zložky. Predpokladáme,
farba), kým prúdy elementárnych čas- že neviditeľnou zložkou je čierna diera s hmotnos-
tíc sú dobre viditeľné v rádiovej oblas- ťou väčšou ako 7 Ms. Plazma žeravého nadobra
ti (ružová farba). dopadá na akreačný disk pričom sa zohrieva na
Supermasívne čierne diery teplotu niekoľkých miliónov stupňov a vyžaruje
tvoria väčšinou jadrá galaxií. Aj v intenzívne röntgenové žiarenie.
tomto prípade sa jedná o jadrá galaxií,
ktoré sa ale gravitačne pritiahli k sebe
natoľko, že časom, po smrteľnom
tanci centrálnych čiernych dier splynú
do jedinej. Tento smrteľný tanec sa
odohráva vo vzdialenosti 300 milió-
nov svetelných rokov v kope galaxií
Abel 400. Záverečným aktom ich
smrteľného tanca bude mimoriadne
intenzívne vyžarovanie gravitačných
vĺn.
189
 Kapitola 26
Za hranicami Galaxie
26.1. Veľký a malý Magellanov mrak
Ferdinand Magellen počas svojej cesty okolo sveta v 16. storočí pozoroval dve
hmloviny blízko južného svetového pólu. Dnes vieme, že sa jedná o najbližšie mi-
mogalaktické objekty. Nazývajú sa po svojom objaviteľovi, Veľký a Malý Magel-
lanov mrak.
Veľký Magellanov mrak má podobné zloženie hviezd a medzihviezdeho plynu
ako naša Galaxia, avšak asi iba jednu dvadsatinu jej hmotnosti. Malý Magellanov
mrak má ešte štyrikrát menšiu hmotnosť. Aj napriek tomu sa ich gravitačné pôso-
benie na našu Galaxiu prejavuje zakrivením jej disku. Vo Veľkom Magellanovom
mraku sa nachádza množstvo obrovských vodíkových mrakov. Hmlovina Doratus
30 má priemer približne 20-krát väčší ako najväčšie plynné marky v našej Galaxii.
Z toho vyplýva, že vo Veľkom Magellanovom mraku dodnes musia prebiehať búr-
livé procesy vzniku hviezd.
Veľký Magellanov mrak sa vyznačuje ešte jednou mimoriadnosťou. Boli v ňom
objavené modré hviezdokopy, ktoré sa zatiaľ nenašli v žiadnej inej galaxii. Modré
hviezdokopy sú zložené z modrých a bielych horúcich obrov.
Veľký a Malý Magellanov mrak sú galaxiami nepravidelného typu.

26.2. Typy galaxií

Objav, že naša Galaxia nie je jedinou vo vesmíre sa spája s Edwinom Hubbleom
ktorý v roku 1924 dokázal, že určité pozorované hmloviny nepatria do našej Gala-
xie.
Napriek tomu, že medzi galaxiami možno nájsť veľmi zvláštne útvary, väčšinu
galaxií možno zatriediť do jednej z troch základných skupín zavedených už v roku
1926 Hubbleom: špirálovitých, eliptických a nepravidelných. Každá z týchto skupín
sa delí na podskupiny. Eliptické galaxie sa delia napríklad podľa svojho sploštenia
na osem skupín od guľových až po najviac sploštené. Špirálovité galaxie sa delia na
obyčajné špirálové a špirálové s priečkou. Takouto galaxiou, podľa najnovších vý-
skumov je aj naša Galaxia. Špirálovité galaxie sa tiež delia na skupiny podľa rozvi-
nutia svojich špirálovitých ramien a jadra. Samostatnú podskupinu tvoria šošovko-
vité galaxie, ktoré sú na rozhraní eliptických a špirálovitých galaxií. Nepravidelné
galaxie sú zvyčajne najmenej hmotné, obsahujú však relatívne najviac medzi-
hviezdnej hmoty.

190
 Galaxia snežienka
Čo spoločného majú sne-
žienky a galaxia NGC
1427A okrem toho, že
táto galaxia pripomína
rozvíjajúci sa kvet sne-
žienky? Snáď to, že vznik
obrovského množstva
hviezd v NGC 1427A je
tiež spojený nehostinným
prostredím, ako je nehos-
tinné prostredie zasneže-
ná pôda pre snežienky.
I osud NGC 1427A je
(v galaktických merít-
kach) je podobný, žiarivá,
ale krátka existencia.
Čo sa stane s galaxiou,
keď príde do nehostinné-
ho prostredia? V dôsledku
gravitačnej príťažlivosti
padá modrá galaxia NGC
1427A do priestoru, kde
"vládne" kopa galaxií
Fornax. Malá modrá ga-
laxia padá strmhlav k
tejto skupine rýchlosťou Pri prechode malej gala- Vo formovacom proce-
600 kilometrov za sekun- xie NGC 1427A cez toto se hrajú nemalú úlohu aj
du. plynné prostredie, plyny slapové sily, ktorými
Malá modrá galaxia sú stláčané, gravitačne pôsobia jednotlivé gala-
NGC 1427A, ktorá sa sa vzťahujú do hmot- xie Fornaxu na NGC
nachádza 62 miliónov ných uzlov, čo vedie k 1472A. NGC 1472A so
svetelných rokov v smere vzniku miliónov a mi- svojimi pompéznymi
kopy galaxií Fornax sa liárd nových hviezd, mladými bielymi hviez-
vyznačuje s veľkým poč- ktoré svojim modrým dami má spečatený
tom mladých horúcich svetlom ožarujú NGC osud.
modrých hviezd. Tieto 1427A. V nasledujúcich nie-
hviezdy sa vytvorili len Vďaka strmhlavému koľkých miliardách
nedávno a tvorba sa rozší- pádu galaxie do oblasti rokov bude pod pôsobe-
rila po celej galaxii. aj novo vznikajúce ním ostatných galaxií
Kopy galaxií ako For- hviezdy vytvárajú tvar Fornaxu rozobratá jed-
nax obsahujú stovky nie- netypický (v dnešnej notlivými členmi kopy
kedy tisíce individuál- dobe) pre galaxie (nám galaxií. Rozsype svoje
nych galaxií, medzi kto- to pripomína rozvíjajúci hviezdy ako žiariace
rými nie je dokonalé vá- sa kvet snežienky) pre- perly do medzigalaktic-
kuum, ale nachádza sa tiahnutý v smere pohybu kého priestoru.
tam významné množstvo
galaxie.
plynov. 191
Ukázalo sa, že existujú dva typy nepravidelných galaxií. Typ Ir I sa svojím zlože-
ním podobá Magellanovým mrakom. Druhý typ, označovaný Ir II sa javí ako veľmi
zvláštny. V galaxiách tohto typu neboli pozorované hviezdy, ale neobyčajne veľa
plynu a prachu. Možno v nich sledovať stopy mohutnej aktivity a výbuchov. Tieto
objekty majú mimoriadny význam pre výskum vývoja galaxií. Príkladom galaxie
tohto typu je galaxia M 82.
Existujú aj iné zvláštne typy galaxií. Jedným z nich sú Seyfertove galaxie. Ich
osobitosťou je veľmi jasné jadro. Predpokladá sa, že v strede môžu obsahovať men-
šiu čiernu dieru. Rádiové galaxie, sa vyznačujú rádiovým žiarením, ktoré je pod-
statne intenzívnejšie, ako to, ktoré by malo zodpovedať ich optickému žiareniu.
Obsahujú zväčša dva rádiové zdroje, ktoré boli vyvrhnuté od stredu opačnými
smermi takmer rýchlosťou svetla. Tieto zdroje obsahujú relativistické elektróny,
ktoré v magnetickom poli galaxie produkujú synchrotrónové žiarenie.

26.3. Hviezdne populácie

Paradoxne o hviezdach v našej Galaxii toho vieme pomerne málo. Vo výhľade
v smere, kde je hviezd najviac, čiže v galaktickej rovine, nám bráni medzihviezdny
prach. Dôkladne poznáme len najbližšie okolie Slnka. V štúdiu hviezd sa preto
orientujeme na iné galaxie.
26.3.1. Hviezdy prvej a druhej populácie

Ukázalo sa, že v špirálovitej galaxii M 31 v Andromede, je zastúpenie rozličných

typov hviezd prakticky totožné so zložením hviezd našej hviezdnej sústavy. To isté
sa potvrdilo ja pri ďalších špirálovitých galaxiách. V špirálovitých ramenách na-
chádzame mladé, horúce hviezdy typu O a B, patriace do plochej populácie I. Na-
chádzajú sa tu aj cefeidy a iné premenné hviezdy, ako aj množstvá mrakov medzi-
hviezdneho plynu a prachu.
Guľové hviezdokopy sa väčšinou v špirálovitých ramenách nenachádzajú a často
sa vyskytujú ďaleko od základných rovín galaxií. Je ich veľa v blízkosti jadier špi-
rálovitých galaxií, kde je veľa aj červených obrov a ďalších typických hviezd guľo-
vej populácie II.
Pre štúdium rozloženia hviezd rôznych populácii sa využíva technika preklada-
nia snímok v rozličných farbách. Špirálovité ramená sa najviditeľnejšie prejavia na
snímkach v modrej farbe, lebo obsahujú predovšetkým horúce hviezdy modrej far-
by. Červené hviezdy guľovej populácie vyniknú zasa v červenom svetle. Ak sa
pozitív získaný v infračervenom svetle preloží negatívom získanom v modrom svet-
le, červené hviezdy sa stanú bielymi a modré čiernymi. Špirálovité ramená zaniknú.
Špirálovitá galaxia sa na pohľad zmení na eliptickú. Výskum eliptických galaxií

192
 Svetlo najstarších hviezd
Obrázok vyššie ukazuje umelcovu
predstavu veľmi ranného vesmíru,
krátku dobu po tom, čo prvé hviezdy
boli zapálené termonukleárnymi reak-
ciami.
Horný obrázok zachytil Spitzerov
vesmírny teleskop. Zobrazuje hviezdy
a galaxie v súhvezdí Draka a ukazuje
objekty vo vzdialenosti 50 až 100
miliónov svetelných rokov.
Dolný obrázok ukazuje výsledok
spracovania po tom, čo z popredia
boli odstránené hviezdy a galaxie
(nachádzajúce sa v spomínanej vzdia-
lenosti 50 až 100 miliónov rokov). Po
tomto spracovaní vyniklo veľmi slabé
svetlo prichádzajúce z veľmi vzdiale-
ného pozadia a jedná sa pravdepodob-
ne o svetlo hviezd tretej generácie vo
vzdialenosti 13 miliárd svetelných
rokov, ktoré sa vydalo na svoju púť
len nejakých 200 až 400 miliónov
193 bu dnešných galaxií, štruktúru vesmíru.
rokov po vzniku vesmíru.
Merania fluktuácií reliktového žiarenia podáva-
jú dôkaz o tom, že náš vesmír je starý okolo
13,7 miliardy rokov. Podľa jednej (asi najpočet-
nejšej) skupiny teoretikov svet vznikol v jedi-
nom okamihu, ktorý nazývame Veľkým tre-
skom.
Hneď vzápätí sa hmota začala zhlukovať v
dôsledku kvantovej fluktuácie. V ďalšom vstú-
pila na scénu gravitácia, ktorá menšie nerovnos-
ti v rozložení hmoty začala zhlukovať do väč-
ších celkov, do mračien tvorených čisto z vodí-
ku, malého množstva deutéria, hélia a lítia.
Mračná plynu (znázornené na obrázky modro)
sa začali zhlukovať do kompaktného tvaru, do
hviezd. Boli to prvé hviezdy vo vesmíre.
Trošku paradoxne ich nazývame hviezdami
tretej generácie (populácie). Naše Slnko je
hviezdou prvej generácie, sem patria prakticky
aj dnes vznikajúce hviezdy. Sformovanie nášho
Slnka z vodíkového mračna spôsobil pravdepo-
dobne výbuch supernovy. Ona supernova bola
hviezda druhej generácie .
Hviezdy tretej generácie boli mimoriadne
hmotné, ich hmotnosť sa (podľa predpokladov)
mohla pohybovať okolo sto násobku hmotnosti
nášho Slnka. Pri tak obrovskej hmotnosti pre-
biehajú termonukleárne reakcie veľmi intenzív-
ne (v dôsledku mimoriadne vysokej teploty v
strede hviezdy) a prakticky sa dožije len veku
niekoľkých miliónov rokov (naše Slnko je staré
okolo 5-6 miliárd rokov a je približne v polovici
svojej "kariéry", ktorú cez krátku etapu červe-
ného obra ukončí ako biely trpaslík). Takto
hmotné hviezdy (s hmotnosťou sto násobku
hmotnosti Slnka) vybuchujú ako supernovy,
pričom zďaleka nespotrebujú všetok vodíku
svojej hmoty a rozmetajú ho do okolitého prie-
storu, dávajúc tým priestor vzniku hviezd druhej
generácie z týchto rozmetaných častí.
Radenie hviezd do generácií teda predsta-
vuje určitú časovú, či skôr príčinnú postupnosť,
keď jedna generácia hviezd spúšťa proces vzni-
ku nasledujúcej generácie.
Hviezdy tretej generácie práve z uvedeného
dôvodu hrajú mimoriadnu úlohu. Určovali tvor-
ukázal, že tieto galaxie sú tvorené predovšetkým hviezdami a objektami guľovej
populácie, teda guľovými hviezdokopami a červenými obrami. Nie sú v nich mladé
horúce hviezdy typu O a B, nadobri, dokonca ani medzihviezdna hmota. To by
znamenalo, že v týchto galaxiách už neprebieha proces vzniku hviezd. Toto tvrde-
nie však neplatí všeobecne, lebo v niektorých eliptických galaxiách, napríklad
NGC 5128, NGC 185 sa medzihviezdny prach vyskytuje.
Vo Veľkom Magellanovom mraku sa zistilo veľké množstvo horúcich hviezd
prvej plochej populácie. Dokonca oveľa viac ako v špirálovitých ramenách našej
relatívne veľkej Galaxie. Vyskytuje sa tu aj veľké množstvo nadobrov, z ktorých
každý má aspoň 10 000-krát väčšiu svietivosť ako Slnko.
26.3.2. Hviezdy tretej populácie
Bolo by možné sa domnievať, že naša Galaxia vznikla z pôvodného plynu , ktorý
pozostával len z vodíka, hélia a malého množstva ľahkých prvkov, ktoré sa vytvori-
li v prvých minútach po veľkom tresku.
Zistilo sa však, že každá pozorovaná hviezda našej Galaxie obsahuje aspoň
minimálne množstvo ťažkých prvkov. Tieto v súčasných hviezdach vzniknúť ne-
mohli. Z toho vyplýva, že mračno, z ktorého vznikla Galaxia už nejaké ťažké prvky
obsahovalo.
Najvzdialenejšie objekty dostupné nášmu pozorovaniu, kvazary, sa dajú
využiť na hľadanie ťažkých prvkov prakticky v celom pozorovateľnom vesmíre.
Vďaka ich mimoriadnemu žiarivému výkonu môžeme sledovať absorpčné spektrá
aj malých galaxií, ktoré by priamym spôsobom pozorovateľné neboli. Mnohé z nich
obsahujú ťažké prvky, čo nie je nič mimoriadne, nakoľko vznikli pri výbuchoch
supernov.
Astronómovia medzi nami a vzdialenými kvazarmi pozorovali mračná ply-
nu putujúceho medzi galaxiami. Aj keď nie vo všetkých mračnách boli zaregistro-
vané ťažké prvky, zdá sa, že tieto ich predsa len obsahujú. Zdá sa, že negatívne
výsledky sú zapríčinené nedostatočnou citlivosťou pozorovacej techniky. Keďže
v týchto mračnách nie sú žiadne hviezdy, pôvod ťažkých prvkov je potrebné hľadať
v predchádzajúcej, už zaniknutej, tretej populácii hviezd.
Niektoré z týchto medzigalaktických mračien sú od nás vzdialené až 12,5 Gly,
čo znamená, že existovali už čase, keď bol vesmír starý len 1 miliardu rokov.
Hviezdy, v ktorých vznikli ťažké prvky vyskytujúce sa v týchto mračnách, museli
existovať ešte predtým.
Hviezdy tretej populácie vznikli z nerovnomerností v rozložení hmoty v ranom
vesmíre. Pôsobením gravitácie sa nerovnomernosti začali zhlukovať do väčších
celkov, mračien tvorených z vodíka, malého množstva deutéria, hélia a lítia. Mrač-
ná plynu vytvorili telesá kompaktného tvaru, prvé hviezdy vo vesmíre. Ich hmot-
nosť podľa predpokladov mohla dosahovať sto násobok hmotnosti Slnka. Pri tak
obrovskej hmotnosti, v dôsledku mimoriadne vysokej teploty v strede hviezdy,
prebiehajú termonukleárne reakcie veľmi intenzívne a hviezda sa prakticky dožije

194
 Galaxie zvláštnych tvarov
Na zábere vľavo hore zhotove-
nom Hubblovým vesmírnym
teleskopom, presnejšie jeho
kamerou Advanced Camera for
Surveys (doslovne "pokročilá
kamera pre prieskum"), vzdia-
lené galaxie formujú dramatic-
ký záves vytváraný z rozruše-
nej galaxie Arp 188, nazývanej
tiež Žubrienka.
Kozmická žubrienka je vzdia-
lená 420 miliónov svetelných
rokov v smere k súhvezdiu
Draka. Jej oči priťahujúci závoj
je dlhý 280 tisíc svetelných
rokov, skladajúci sa z masív-
nych jasných modrých hviezd.
Ako sa vytvoril tento podivný
útvar? Pravdepodobne ako
dôsledok zrážky s galaxiou,
ktorá priletela z popredia (na
obrázku z ľava doprava). Gra-
vitačné sily Žubrienky ho vy-
mrštili z pôvodného smeru ako
pri vrhu kladivom.
Počas blízkeho kontaktu sla-
pové sily vytrhli zo špirálovitej
galaxie hviezdy, plyny a prach,
ktoré vytvorili v skutku diva-
delný závoj. Galaxia, ktorá to
spôsobila je momentálne asi
300 tisíc svetelných rokov za
galaxiou Apr 188 (Žubrienka)
a na obrázku ju môžeme vidieť
cez špirálovité rameno v ľavej
hornej časti. Galaxia Apr 188
podobne svojej pozemskej
menovkyni časom, ako bude
starnúť príde o svoj chvost.
Tieto časti vytvoria malé sateli-
ty veľkej špirálovitej galaxie.

Galaxia NGC 7742 na obrázku vyššie svojím tvarom pripomína „volské oko“. "Žĺtok" upros-
tred je jadro galaxie, obklopené modro až fialovo žiariacimi oblasťami, v ktorých sa rodia
hviezdy. Tento "žĺtok" má priemer 3000 svetelných rokov. Galaxia je vzdialená od nás na 72
miliónov svetelných rokov a nachádza sa v súhvezdí Pegasus, patrí do triedy Seyfertových
195
galaxií.
 len niekoľkých miliónov rokov. Hviezdy s takouto hmotnosťou vybuchujú ako
supernovy, čím je zabezpečený vznik ťažkých prvkov. Pritom zďaleka nespotrebu-
jú všetok vodík svojej hmoty a rozmetajú ho do okolitého priestoru. Z týchto roz-
metaných častí môžu vznikať hviezdy druhej populácie. Hviezdy tretej populácie z
uvedeného dôvodu zohrali mimoriadnu úlohu, lebo určovali tvorbu dnešných gala-
xií, štruktúru vesmíru.

196
 Atlas galaxií

Obrázok predstavuje panoramatický pohľad na galaxie, ktoré sú za hranicami Mliečnej dráhy.

Bol získaný v rámci projektu Two Micron All-Sky Survey. Atlas bol zhotovený z databázy
obsahujúcej údaje o viac ako 1,6 milióna galaxií. Viac ako polovica galaxií nikdy predtým
nebola katalogizovaná.
Galaxie boli pozorované na vlnovej dĺžke 2,2 mikrónov (odtiaľ pochádza aj názov projektu).
Bola zaznamenaná relatívna jasnosť galaxií na tejto vlnovej dĺžke. Tie najjasnejšie a preto aj
najbližšie, sú v atlase vyznačené modrou farbou, kým tie najmenej jasné a preto najvzdiale-
nejšie zase červenou. Farby medzi dvomi krajnými farbami dúhy odzrkadľujú teda blízkosť
galaxií a dávajú nám možnosť uvidieť trojrozmernú štruktúru okolitého vesmíru v najväčších
merítkach.
Na obrázku môžete vidieť, že galaxie a kopy galaxií nie sú rozmiestnené úplne náhodne,
ale vytvárajú vláknitú štruktúru.
Napriek obrovskému počtu galaxií katalogizovaných v rámci projektu 2MASS, jedná sa
len o malú časť všetkých galaxií. Ich počet sa pohybuje podľa odhadu na úrovni desiatok
miliárd, teda približne na každú hviezdu v našej domovskej galaxii (v Mliečnej Dráhe) pripa-
dá jedna galaxia. Je to obrovské číslo. Pokiaľ si predstavíte, že by ste si chceli podať ruku s
každým človekom na Zemi, ktorý žije súčasne s vami, a na každé podanie ruky by ste venova-
li jednu sekundu, tak zvládnuť mesto, ako Nitra by vám trvalo len jeden deň. Zvládnuť všet-
kých obyvateľov Zeme by však trvalo celý váš život - samozrejme len za predpokladu, že
budete žiť tak dlho, ako korytnačka, aspoň 300 rokov. Na každého obyvateľa Zeme pritom
pripadá desať hviezd v Mliečnej dráhe a približne aj desať galaxií niekde vo vesmíre. Na ob-
rázku dobre vynikajú kopy a nadkopy galaxií. Tmavý pás na obrázku je miesto, kde Mliečna
dráha zakrýva výhľad.
Obrázok ukazuje výsledok pozorovania vesmírneho teleskopu XMM-
Newton. Predmetom pozorovania bola galaxia NGC 7314 ( v strede
obrázku) a jej blízke okolie. V tomto blízkom okolí bola nájdená veľmi
vzdialená kopa galaxií XMMU J2235.3-2557 (zväčšená časť v bielom
ráme). Táto kopa galaxií sa nachádza v rekordnej vzdialenosti a pre-
zrádza, že po Big-Bangu sa štruktúry vesmíru vytvorili podstatne rých-
lejšie, než sa predpokladalo.
197
 Kapitola 27
Hlboký vesmír
27.1. Štruktúra vesmíru
Vesmír nie je rovnomerne vyplnený osamelými galaxiami. Galaxie sa vyskytujú
v skupinách. Veľké galaxie svojou gravitáciou priťahujú k sebe trpaslíčie galaxie,
ktoré sa stávajú ich neodlúčiteľnými satelitmi. Naša Galaxia spolu s galaxiami,
ktoré sú od nás vzdialené do 5 miliónov svetelných rokov tvorí miestnu skupinu
galaxií. Do tejto skupiny okrem Veľkého a Malého Magellanovho mraku patrí pri-
bližne ďalších 30 galaxií. Z nich najväčšiu hmotnosť má veľká špirálovitá galaxia
M 31 v Andromede. Od nás je vzdialená asi 2,5 milióna svetelných rokov
a predstavuje najvzdialenejší objekt, ktorý je možné vidieť voľným okom.
Ani miestne skupiny galaxií však nie sú izolovanými ostrovmi, ale sú súčasťou
kôp galaxií. Počet galaxií v jednotlivých kopách môžeme rátať na tisíce.
V nadkopách galaxií ich sú státisíce. Ani nadkopy galaxií nie sú vo vesmíre roz-
miestnené rovnomerne. Ukazuje sa, že vesmír sa skladá z akýchsi obrovských
prázdnych buniek, ktorých steny sú tvorené nadkopami galaxií usporiadanými do
tvarov plôch alebo vlákien.

27.2. Hubblov zákon

V roku 1912 bol objavený červený posun v spektrách galaxií. Edwin Hubble obja-
vil, že existuje závislosť červeného posunu od ich vzdialenosti. Prvé zmerané ra-
diálne rýchlosti galaxií dosahovali hodnoty do 1000 km.s-1. Na základe preskúma-
nia 65 radiálnych rýchlostí galaxií, Hubble s Humasonom v rokoch 1929 až 1931
dokázali, že medzi vzdialenosťou galaxií a rýchlosťou ich vzďaľovania je priama
úmernosť
v = Hr.
Tento vzťah sa nazýva Hubblov zákon a konštanta úmernosti H, Hubblova kon-
štanta. Určovanie vzdialeností galaxií je obtiažne a preto jej presná hodnota nebola
dlho známa. Pre určenie Hubblovej konštanty sa v súčasnosti využívajú aj iné me-
tódy. Z meraní fluktuácii reliktového žiarenia sondou WMAP, ktorá predstavuje
úplne nezávislú metódu, vyplýva hodnota Hubblovej konštanty (73,5±3,2) km.s-
1
.Mpc-1. V kombinácii s inými kozmologickými údajmi bola jej najpresnejšia hod-
nota stanovená na (70,8±1,6) km.s-1.Mpc-1.
Z Hubblovho zákona však nevyplýva, že by naša Galaxia mala vo vesmíre vý-
nimočné postavenie. Vzájomné vzďaľovanie galaxií si môžeme predstaviť ako

198
 Zrážka špiráloviých galaxií
Na obrázku vyššie sú vidieť galaxiu NGC
2207, ktorá je väčšia a masívnejšia (na ob-
rázku vľavo), kým menšia IC 2163 sa na-
chádza vpravo. Silné slapové sily galaxie
NGC 2207 zdeformovali tvar IC 2163 a
vymrštili množštvo hviezd, ako aj plyny a
prach mnoho stotisíc svetelných rokov k
pravému kraju obrázka.
O niekoľko miliárd rokov len jedna z ga-
laxií, ktoré ukazuje obrázok vyššie zostane,
presnejšie prevládne. Medzitým galaxie
NGC 2207 a IC 2163 poplávu jedna v ústretí
druhej, rvúc si hmotu navzájom. Bežný po-
hyb hviezd v jednotlivých galaxiách za za-
čne meniť oproti bežnému poriadku, niekto-
ré sa zrazia, niektoré budú vyvrhnuté do
vesmíru ako z praku a môžu zahájiť svoju
osamelú cestnú púť nekonečným vesmírom
(než sa stretnú s inou galaxiou, ktorá ich
zachytí).
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pri
zrážke galaxií sa musí medzi hviezdami
odohrávať hotová kataklizma. Zdanie však
klame. Musíme si uvedomiť, že medzi
hviezdami je obrovský voľný priestor. Ak
zoberieme príklad nášho Slnka, najbližšia
199
hviezda sa nachádza vo vzdialenosti rádovo
jeden svetelný rok, kým polomer nášho
Slnka sa pohybuje len okolo 700 tisíc kilo-
metrov, čo je len niečo cez dve svetelné
sekundy. Pokiaľ tieto vzdialenosti sú cha-
rakteristické pre galaxie, pravdepodobnosť
zrážky dvoch konkrétnych hviezd sa pohy-
buje okolo 10-14, čo je skoro nepredstavi-
teľne malé číslo. Uhádnuť sedem čísiel
športky zo 49 je oproti tomuto číslu istotou
(10-8), a skôr sa to dá porovnať s pravdepo-
dobnosťou toho, že keď dvakrát podáte za
sebou športku, vyhráte prvú cenu v oboch
prípadoch.
Zrážky hviezd nie sú pri zrážke galaxií
tak bežné záležitosti. Napriek tomu pritom
vybuchujú hviezdy. Tieto výbuchy sú vý-
buchy novo narodených hviezd. Keď sa
galaxie priblížia, tak nielen hviezdy zmenia
svoju trajektóriu, ale taktiež všetko ostatné.
Prašné mračná, bubliny plynov a všetko čo
sa môže zhustiť, sa zhustí, hmota začne
vytvárať nové hviezdy. Takejto hmoty v
galaxiách je obrovské množstvo.
vzďaľovanie sa bodiek na povrchu balóna pri jeho nafukovaní alebo hrozienok
v ceste jeho kysnutí.
Z Hubblovej konštanty je možné urobiť jednoduchý odhad veku vesmíru. Pre
jednoduchosť uvažujme jej hodnotu 100 km.s-1.Mpc-1. Galaxie, ktoré sú od seba
vzdialené 1 Mpc sa teda od seba vzďaľujú rýchlosťou 100 km.s-1. 1 Mpc sa približ-
ne rovná 3. 1019 km. Pri rýchlosti 100 km.s-1 by prekonanie tejto vzdialenosti trvalo
3. 1017s, čo sa približne rovná 10 miliárd rokov. Treba si uvedomiť, že sa jedná
o veľmi hrubý odhad, ktorý napríklad neberie do úvahy zmenu rýchlosti rozpínania
vesmíru.

27.3. Kvazary
Kvazary boli v predchádzajúcich kapitolách už viackrát spomínané. Nakoľko sa
jedná mimoriadne objekty, budeme na nasledujúcich riadkoch venovať osobitnú
pozornosť práve im.
Názov tohto zvláštneho objektu pochádza zo slov kvázistelárny rádiový zdroj.
V roku 1960 bolo zistené, že istý rádiový zdroj je totožný so slabou hviezdou
v súhvezdí Trojuholníka. Spočiatku sa predpokladalo, že sa jedná o skutočnú hviez-
du v našej Galaxii, čomu nasvedčovalo, že jasnosť tejto hviezdy sa mení. Zmena
jasnosti, je totiž možná len pri skutočných hviezdach. Začiatkom roku 1963 bolo
známych päť podobných rádiových zdrojov, ktorých poloha bola zhodná
s hviezdami. Ďalšou záhadou boli spektrá týchto objektov. Obsahovali spektrálne
čiary, ktoré nebolo možné stotožniť so žiadnym s chemických prvkov. Bolo zrejmé,
že sa jedná o čosi mimoriadne.
Pri objekte označenom 3C 273 (skratka objektu v treťom katalógu observatória v
Cambridge) sa záhada vyriešila. Zistilo sa, spektrálne čiary sú posunuté o 16%
vlastnej vlnovej dĺžky k červenému koncu spektra. Posun čiar bol vysvetlený na
základe Dopplerovho javu veľkou rýchlosťou vzďaľovania tohto objektu. Pre ob-
jekt 3C 48, mal tento posun hodnotu až 37%, čomu zodpovedala rýchlosť vzďaľo-
vania takmer 100 000 km.s-1. Bolo jasné, že takouto rýchlosťou sa nemôže pohybo-
vať žiadna hviezda v našej Galaxii. Tak výrazný červený posun prichádzal do úva-
hy len pri veľmi vzdialených galaxiách.
Po preskúmaní väčšieho počtu kvazarov sa potvrdilo, že sú skutočne zvláštnymi
objektmi. Z pozorovaných periód zmien jasnosti sa ukázalo, že sa jedná o pomerne
malé telesá, výrazne menšie ako galaxie. Rozmery galaxii podobných našej sú
100 000 ly. Keby sa zmenila jasnosť i celej galaxie, nemohli by sme ju pozorovať,
lebo zmeny jasnosti, ktoré by nastali v rôzne vzdialených častiach by sa kvôli ko-
nečnej rýchlosti svetla vyrovnali. Periódy pozorovaných kvazarov sú niekoľko týž-
dňov, čomu musia zodpovedať aj ich rozmery.
Boli pozorované aj kvazary, pri ktorých rýchlosť vzďaľovania vypočítaná
z červeného posunu dosahuje až 90% rýchlosti svetla. Jedná sa teda o objekty, ktoré

200
 Gama záblesk v Mliečnej dráhe
Obrázok vľavo vznikol
skombinovaním obrázku
zhotoveného observató-
riom Chandra (modrá) a
obrázku zhotoveného 200
palcovým teleskopom
observatória Palomar
(červená a zelená) a uka-
zuje zbytky po výbuchu
supernovy W49B. Táto
hmlovina vzniknutá vý-
buchom supernovy má
tvar tyčinky, ktorá žiari v
röntgenovskej oblasti
(modrá) a je obklopená
kruhmi plynu žiariacim v
oblasti infračervenej ob-
lasti. Röntgenovské žia-
renie vznikajúce v tyčin-
kovitej oblasti je vyžaro-
vané plynmi, ktorých
teplota dosahuje teplotu
až 15 miliónov °C.

Po výbuchu supernovy nasledoval reťazec udalostí, ktoré je možné vyčítať z údajov o rönt-
genovskom žiarení a žiarení v infračervenej oblasti. Z hustého mraku plynov a prachu sa
sformovala masívna hviezda, ktorá zažiarila veľmi intenzívne na niekoľko miliónov rokov
(vo vesmírnom merítku je to krátka doba - naše Slnko žiari už 5-6 miliárd rokov a zrovna
toľko ešte by mal svietiť skoro nepozmenenom stave, než sa stane červeným obrom). Veľmi
intenzívne žiarenie hviezdy vytlačilo plyny a prach z blízkosti hviezdy a vytvoril sa okolo
nej skoro prázdny priestor.
Po spomínaných miliónoch rokoch nukleárne palivo hviezdy bolo vyčerpané, hviez-
da skolabovala a vytvorila čiernu dieru. Pri tomto kolapse sa uvoľní gigantická gravitačná
energia hviezdy (hmota z miliónov kilometrov padá do priestoru s priemerom len pár kilo-
metrov). Táto energia teraz už posledný krát rozžeraví hmotu skolabujúcej hviezdy na mi-
liardy stupňov Celzia (pri takých teplotách vznikajú prvky ťažšie ako železo). Veľká časť
hmoty samozrejme končí v čiernej diere, ale určitá časť je vyvrhnutá do okolitého vesmíru.
V tomto prípade v dvoch prúdoch (nazývaných tiež jet, jety - vyslovuj džet, džety) v opač-
ných smeroch. Plyny v týchto jetoch sa pohybujú skoro rýchlosťou svetla. Keď plyny jetu sa
stretnú s iným, stojacím plynom, obklopujúcim priestor hviezdy, vznikne rázová vlna, žia-
riaca v röntgenovskej oblasti svetla.
Pozorovateľ, ktorý sa nachádza v smere vyvrhnutého jetu vidí oslnivý záblesk gama častíc.
Záblesk svojou intenzitou môže na pár minút dosiahnuť intenzitu tisíc miliárd Sĺnk.
Na podobnom princípe pracujú röntgenové prístroje napr. u zubárov: elektróny sú
urýchlené napätím niekoľko desať tisíc volt a nechajú sa dopadnúť na tvrdý kov, čím vyžia-
ria svoju kinetickú energiu v podobe röntgenového žiarenia. V prípade supernov je táto
energia mnohonásobne vyššia.
Pozorovateľ, ktorý sa nenachádza v smere jetu, vidí menej intenzívny záblesk, v podstate
"len" výbuch supernovy. V prípade W49B jety uzatvárajú s rovinou obrázku asi 20 uhlo-
vých stupňov (odchylujú sa od nášho smeru o 70°), ale jet vyžarujúci v röntgenovskej oblas-
ti je viditeľný dobre aj z nášho smeru. 201
sú vzdialené približne 10 miliárd svetelných rokov. Sú teda najstaršími pozorova-
nými objektmi. Zároveň predstavujú hraničné objekty pozorovateľného vesmíru.
Informácie o ešte dávnejšej minulosti vesmíru získavame len z reliktového žiarenia.
Najväčšou záhadou kvazarov je zdroj ich energie, nakoľko sa jedná o objekty
s najväčšou svietivosťou. Ako je možné, že z telesa s objemom jednej trilióntiny
objemu našej Galaxie sa uvoľňuje 50 až 100 násobne viac žiarivej energie ako je
schopná produkovať naša Galaxia? Žiarivý výkon zároveň zodpovedá 100 až 1000
násobku žiarivého výkonu supernov pri ich vzplanutiach a to aj v priebehu milió-
nov rokov. Termonukleárne reakcie nie sú schopné dodať tento žiarivý výkon. Hy-
potéza, že zdrojom energie by mohla byť anihilácia hmoty s antihmotou bola vylú-
čená s tým, že antihmota sa vo vesmíre nepozoruje a navyše väčšina uvoľňovanej
energie by musela mať podobu γ žiarenia.
Z dnes známych procesov za dostačujúci zdroj energie prichádza do úvahy jedi-
ne pád hmotného objektu do čiernej diery. Podľa štandardného modelu je kvazar
mladá galaxia s čiernou dierou uprostred. Nejedná sa však o obyčajnú čiernu dieru
s hmotnosťou niekoľkých Sĺnk, ale o obrovskú čiernu dieru s hmotnosťou niekoľko
sto miliárdkrát väčšiu. Zachytené hviezdy a medzihviezdny plyn sa po špirálovitej
trajektórii rútia do čiernej diery. Zároveň vytvárajú akreačný disk. Trenie, ktoré pri
tom vzniká, zahrieva padajúcu hmotu na teplotu niekoľkých miliónov stupňov. Toto
je jediné konzistentné vysvetlenie pôvodu kvazarového žiarenia.
Kvazary vyžarujú aj röntgenové žiarenie, ktoré zodpovedá žiareniu objektov za-
hriatych na niekoľko miliónov stupňov. Intenzita tohto žiarenia sa mení s periódou
niekoľkých hodín. Existencia akreačného disku nám dovoľuje aj upresniť príčinu
toho, prečo svietivosť kvazarov sa môže meniť v priebehu niekoľkých hodín. Práve
toľko totiž trvá šírenie poruchy rýchlosťou svetla z jedného konca disku na druhý.
Z uvedeného vyplýva, že veľkosť kvazaru by mala zodpovedať veľkosti slnečnej
sústavy.
Predpokladá sa tiež, že dlhodobé zmeny svietivosti kvazarov môžu byť spôsobe-
né gravitačnými šošovkami.
Emisné spektrum kvazarov pozostáva z intenzívneho spojitého spektra a čiaro-
vého spektra. Najvýraznejšou čiarou býva zvyčajne základná čiara Lymanovej sé-
rie, ktorá zodpovedá ultrafialovej oblasti elektromagnetického žiarenia. V dôsledku
červeného posunu sa Lymanove čiary dostávajú do optickej časti spektra. Ďalšími
bežnými čiarami kvazarov sú čiary uhlíka, horčíka, kyslíka a neónu.
Pri kvazaroch vzdiaľujúcich sa rýchlosťou spomínaných 270 000 km.s-1 boli po-
zorované aj absorpčné čiary s menším červeným posunom. Sú dôkazom toho, že
medzi kvazarmi a nami sa vyskytujú oblasti chladnejšieho plynu. Dá sa to vysvetliť
dvoma spôsobmi. Buď je kvazar obklopený vrstvou rozpínajúcich sa plynných oba-
lov, alebo sa medzi nami a ním nachádza nejaký plynový mrak, ktorý je k nám ove-
ľa bližšie a teda sa vzďaľuje od nás menšou rýchlosťou.

202
 Ako vybuchujú supernovy
Hmlovina Kraba je známa tiež pod katalógo-
vým označením M1, tj. je to prvý objekt v zo-
zname vesmírnych objektov Charlesa Messie-
ra. Dnes už vieme, že sa jedná o zbytky výbu-
chu supernovy, ktorý bol čínskymi astronó-
mami zaznamenaný v roku 1054 n. l. Fotogra-
fia vyššie bola zostavená z 24 expozícií Hub-
blovho teleskopu. Priemer objektu predstavuje
približne 6 ly. Žiarenie mračne prezrádza prí-
tomnosť vodíka, kyslíka a síry, kým modrá
žiara je žiarením vysokoenergetických elektró-
nov urýchlených pulzarom v strede hmloviny.

Astronómovia pátrajú po prijateľných modeloch popisujúcich konečnú fázu života obrých

hviezd, hviezd, ktoré skončia svoju existenciu mohutným ohňostrojom. Takýto model doteraz
chýbal. Podstatou problému je, že vidíme relatívne veľa "vzplanutí" supernov, fyzikálne mo-
dely však nie sú schopné podať uspokojivý popis toho, čo nazývame výbuchom. Počítačové
modely nie sú schopné výbuch supernovy reprodukovať. Tieto simulácie vedú k zhrúteniu
hviezdy bez kataklizmatického konca, bez onoho výbuchu, ktorý dokáže na okamih prekonať
žiaru menšej galaxie. Odborníci sa zhodujú v príčine zhrútenia sa hviezdy.
Adam S. Burrows (University of Arizona) a jeho kolegovia tvrdia, že našli kľúč k záhade.
Doterajšie modely nepovažovali zvukové vlny, šíriace sa vo hviezde, za podstatné, preto ne-
boli ani zahrnuté do výpočtov. Ich model sa líši od doterajších modelov tým, že nezanedbali
činnosť neutrónovej hviezdy vznikajúcej v strede hviezdy. Nový model poukazuje na kľúčo-
vú úlohu vznikajúceho neutrónového jadra.
Neutrónová hviezda z sa skladá z prevážnej časti z neutrónov. Má supratekuté jadro. Je to
dokonalá kvapalina, ktorej hustota je rovná hustote atómového jadra, jeden centimeter kubic-
ký má hmotnosť miliónov kilometrov kubických vody. Povrch neutrónovej hviezdy má rov-
nakú hustotu, ale kryštalickú štruktúru. Je dokonalou membránou. Hmota, ktorá na ňu padá,
nepadá symetricky. Z jednej strany padne viac, z druhej menej a pôsobí to ako mohutné údery
do gigantického zvonu. Neutrónová hviezda sa pustí do zbesilej vibrácie. Každý nový úder
preletí neutrónovou hviezdou a vylietava na druhej strane. Táto mechanická tlaková vlna ne-
sie obrovské množstvo energie a spôsobuje zohriatie vonkajších vrstiev (to zohriatie, ktoré
neutrína nerobia). Táto energia je dostačujúca k tomu, aby bol spustený takzvaný r-proces (r
ako "rapid", rýchly), počas ktorého vznikajú prvky podstatne ťažšie ako železo (zlato, urán a
ťažšie).
Teploty sú tak obrovské, že "zhorí" aj podstatná časť ľahších prvkov vo vonkajších sfé-
rach. Horením ľahších prvkov sa znova produkuje energia, dokonca gigantické množstvo.
Stačí si uvedomiť, že naše Slnko spáli ani nie jednu desať miliardtinu svojich zásob v priebe-
hu jedného roka. V supernove sú to percentá za zlomok sekundy. Vzplanutie je gigantické.
Tak, ako údery na neutrónovú hviezdu neboli symetrické, nie je symetrické ani vzplanutie
supernovy. Výbuch rozmetá vonkajšie vrstvy hviezdy nesymetricky. Občas sa stane aj to, že
asymetria je tak silná, že zvyšok hviezdy s neutrónovým jadrom je vymrštené rýchlosťou
niekoľko desať tisíc kilometrov za sekundu. Touto rýchlosťou sa vzďaľuje od svojho pôvod-
ného miesta.
203
 27.4. Gravitačné šošovky
A. Einstein v roku 1936 v rámci všeobecnej teórie relativity predpovedal, že hmot-
né objekty zakrivujú svetelné lúče prechádzajúce v ich blízkosti. Hmotné objekty
ako galaxie, kvazary, kopy galaxií, čierne diery, ale aj samotné hviezdy, planéty,
dokonca aj planétky, môžu vďaka svojmu gravitačnému pôsobeniu opticky zobra-
ziť vzdialený objekt, ktorý je s nimi v zákryte ako spojné šošovky. Objekt sa
v ideálnom prípade zobrazí ako prstenec. V iných prípadoch sa pozoruje niekoľko
obrazov toho istého objektu. Gravitačná šošovka tiež spôsobuje zjasnenie objektu.
Sám Einstein pochyboval o možnosti pozorovania tohto javu, lebo pokladal za
veľmi málo pravdepodobné, že by sa dve hviezdy mohli vyskytnúť v zákryte.
Zdokonalením pozorovacej techniky umožňujúcej pohľad do hlbokého vesmíru
sa zvýšila aj pravdepodobnosť pozorovania gravitačnej šošovky. Čím sú totiž pozo-
rované objekty vzdialenejšie, tým je väčšia pravdepodobnosť, že budú v zákryte
s inými objektmi. Prvá gravitačná šošovka bola objavená v roku 1979, kedy astro-
nómovia štúdiom spektier dvoch kvazarov dospeli k záveru, že sa jedná o dva obra-
zy toho istého kvazaru. Úlohu gravitačnej šošovky v tomto prípade zohrávala gala-
xia. Odvtedy bolo pozorovaných najmenej 80 kvazarov, pri ktorých sa prejavuje
efekt gravitačných šošoviek.

204
 Gravitačné šošovky

Tento obrázok znázorňuje celkový pohľad na kopu ga-

laxií Abell 2218. Vzdialené objekty sa v dôsledku pôso-
benia gravitačných šošoviek zobrazujú ako krátke oblú-
ky. Snímok zaznamenal Hubbleov vesmírny ďalekohľad
(HST)v roku 1999.

Gravitačné šo- V hornej časti obrázku vidíme

šovky vytvárajú záznam z pozorovania vzdiale-
obrazy rôznych nej galaxie 1938+666, ktorá sa
tvarov v závislosti zobrazuje ako Einsteinov prste-
od tvaru foku- nec. Gravitačnou šošovkou je
sujúceho objektu. bližšia galaxia, ktorá je zobra-
Ak má šošovka zená ako svetlý bod v strede
tvar gule, vzniká prstenca. Obraz bol získaný
Einsteinov prste- HST v infračervenej oblasti
nec (hore). Ak je spektra.
šošovka pretiah- V dolnej časti obrázku je tá
nutého tvaru istá galaxia v rádiovej oblasti
vzniká Einsteinov spektra. Neúplný prstenec
kríž, obraz sa svedčí o tom, že rádiový zdroj
rozdelí na štyri neleží v presnom zákryte
časti (uprostred). s fokusujúcou galaxiou. Foku-
Ak šošovkou je sujúca galaxia neobsahuje rá-
kopa galaxií diový zdroj.
vznikajú svetelné
oblúky (dolu).

Na obrázku vpravo vidíme záber štyroch obrazov jediné-

ho kvazaru vzdialeného 10 miliárd svetelných rokov,
vyvolaný gravitačným pôsobením zhluku galaxií vzdiale-
ných "len" 6,2 miliardy svetelných rokov.
Tento objav z roku 2003 je zaujímavý tým, že gravi-
tačná fokusácia je v tomto prípade najmohutnejšia z tých,
ktoré boli predtým pozorované.

205
 27.5. Reliktové žiarenie
G. Gamow v roku 1948 vyslovil predpoveď, že vo vesmíre by malo byť prítomné
žiarenie, ktoré je pozostatkom horúceho počiatku vesmíru. V roku 1965 A. Penzias
a R. Wilson celkom náhodne objavili, že zo všetkých strán vesmíru k nám prichá-
dza žiarenie s vlnovou dĺžkou 7,35 cm. Takéto žiarenie by vyžarovalo teleso
s teplotou 2,7 K. Postupne bolo rádiové žiarenie premerané na vlnových dĺžkach od
3 mm do 74 cm, čím sa potvrdilo, že sa jedná o žiarenie absolútne čierneho telesa.
Reliktové žiarenie je pozostatkom z udalosti, ktorá nastala asi 380 000 rokov po
Veľkom tresku. Až do tohto okamihu, prevládalo žiarenie nad látkou, preto sa toto
obdobie nazýva éra žiarenia. Látka v tomto čase existovala vo forme ionizovaných
atómov a elektrónov, na ktorých sa žiarenie rozptyľovalo. Vesmír bol nepriehľadný.
Žiarenie bolo v tepelnej rovnováhe s látkou, ktorá mala teplotu približne jeden
milión stupňov. V uvedenom okamihu začali vznikať neutrálne atómy, vesmír sa
stal priehľadným, žiarenie sa oddelilo od látky. Od tohto obdobia látka a žiarenie
nemusia mať rovnakú tepotu. S rozpínaním vesmíru klesala teplota žiarenia, až
dosiahla dnes pozorovanú hodnotu. Nakoľko je vesmír pre toto žiarenie takmer
úplne priehľadný, šíri sa ním miliardy rokov neporušené, prakticky v pôvodnom
stave. Je preto reliktom ranej fázy vývoja vesmíru. Keď ho zachytávame, pozoru-
jeme, aký bol vesmír približne 380 000 rokov po Veľkom tresku.
Pôvodne sa myslelo, že reliktové žiarenie je úplne izotropné. V roku 1992 sa
vďaka meraniam, ktoré previedla družica COBE (Cosmic Background Explorer)
zistilo, že v reliktovom žiarení existujú drobné fluktuácie, ktoré zodpovedajú zmene
teploty asi 300 µK. Ďalšie mapovanie reliktového žiarenia previedla sonda WMAP
(Wilkinson Microwave Anisotropy Probe).
Na záver ešte dodáme, že reliktové žiarenie v smere súhvezdia Leva má mierne
vyššiu teplotu, ako v kolmom smere. Táto anizotropia je spôsobená Dopplerovým
posunom spektrálnych čiar. Z merania vyplýva, že Zem sa vzhľadom na toto ves-
mírne pozadie pohybuje rýchlosťou približne 350 km.s-1.

206

Rádiová anténa, ktorou A.
Penzias a R. Wilson objavili
v roku 1965 reliktové žiarenie.
Za svoj objav boli v roku 1978
ocenení Nobelovou cenou.
COBE (Cosmic Background
Explorer)
WMAP (Wilkinson Microwave
Anisotropy Probe)
Sonda Planck
Objav a výskum
reliktového žiarenia
Sonda COBE zistila v reliktovom žiarení drobné fluk-
tuácie s hodnotou asi 300 µK. Toto zistenie aj keď
vyzerá veľmi jemné, predsa len je kľúčové pre vysvet-
lenie vzniku hviezd a galaxií a určeniu veku vesmíru.
V roku 2001 NASA vypustila sondu WMAP
(Wilkinson Microwave Anisotropy Probe) za účelom
presnejšieho merania fluktuácií reliktového žiarenia.
Jej priestorové rozlíšenie bolo 0,3° a citlivosť 20 µK.
Prvé výsledky z merania sondy boli zverejnené v roku
2003. S veľkou presnosťou bol určený vek vesmíru,
hodnota Hubleovej konštanty, doba oddelenia žiarenia
od látky, kozmologická konštanta a krivosť vesmíru.
Sonda Planck je rovnako zameranú na mera-
nie fluktuácii reliktového žiarenia. Jej prístroje majú
ešte vyššiu citlivosť 2 µK a jemnejšie priestorové
rozlíšenie. Predbežné výsledky naznačili výbornú
kvalitu získaných dát. Plánovaná dĺžka pozorovania
15 mesiacov bola predĺžená až do roku 2011 . Kom-
pletné zverejnenie dát širokej verejnosti sa očakáva
v roku 2012.
207
 Kapitola 28
Vzdialenosti vo vesmíre
Určovanie vzdialeností vo vesmíre je nevyhnutné pre skúmanie jeho ďalších vlast-
ností. Meranie vzdialeností vesmírnych telies je teda jednou z kľúčových úloh as-
tronómie.

28.1. Meranie vzdialeností v našej Galaxii

28.1.1. Trigonometrická metóda
Trigonometrická metóda je použiteľná na meranie vzdialeností planét a bliž-
ších hviezd. Princíp tejto metódy si môžeme priblížiť jednoduchým pokusom. Ak
sledujeme palec natiahnutej ruky najprv jedným a potom druhým okom, zistíme, že
jeho poloha sa vzhľadom na vzdialené pozadie zmenila. Čosi podobné zistíte aj pri
návšteve 3D kina, ak si zložíte polarizačné okuliare. Obrazy blízkych predmetov
budú na plátne viditeľne zdvojené a posunuté.
Planéta pozorovaná z dvoch okrajových miest na Zemi sa premietne na rôzne
miesta hviezdnej oblohy. Uhol, o ktorý sa líšia smery, pod ktorými vidíme planétu
z dvoch rôznych miest na Zemi sa rovná uhlu, pod ktorým by z planéty bolo vidieť
základňu spájajúcu miesta pozorovania. Zo známej vzdialenosti miest pozorovania
a spomínaného uhla sa určí vzdialenosť planéty. Uhol, pod ktorým by sme z planéty
videli polomer Zeme sa nazýva denná paralaxa.
Na určovanie vzdialeností blízkych hviezd sa tiež používa trigonometrická me-
tóda. Vzdialenosť aj najbližších hviezd je však mnohonásobne väčšia ako vzdiale-
nosť planét a pre tieto merania Zem ako základňa nestačí. Využíva sa obeh Zeme
okolo Slnka. Blízka hviezda vzhľadom na vzdialené hviezdy mení počas roka svoju
polohu na oblohe o určitý uhol.
Ročná paralaxa (alebo paralaxa) je uhol, pod ktorým by sme videli úsečku kol-
mú na smer pohľadu s dĺžkou 1 AU z hviezdy. Jednotka vzdialenosti 1 parsek (pc)
je vzdialenosť, z ktorej by sme uvedenú úsečku videli pod uhlom jednej oblúkovej
sekundy. Medzi vzdialenosťou hviezdy r vyjadrenej v parsekoch a paralaxou α platí
nasledovný vzťah
1
‫=ݎ‬ (1)
ߙ

208
 Vzdialenosť hviezd

Galaxia NGC 4603 je vzdiale-

ná viac ako 108 Mly. Pomocou
HST boli v roku 1999 v tejto
galaxii identifikované cefeidy.
NGC 4603 je najvzdialenejšou
galaxiou, kde boli pred tým
tieto hviezdy pozorované.

Analýzou obrázku vyššie, zhotoveného Hubblovým vesmírnym teleskopom (HST),

sa vedci pokúsili rozlúštiť záhadu týkajúcej sa presnej vzdialenosti hviezdokopy
nazývanej Plejády.
Európska vesmírna agentúra (ESA) v roku 1997 vypustila na obežnú dráhu satelit
Hipparcos. Nový satelit určil, že vzdialenosť Plejád od Zeme je približne o desať
percent menšia, než sa domnievali dovtedy.
Pokiaľ by bolo meranie Hipparcosu dobré, potom hviezdy Plejád sú zvláštne, le-
bo svietia menej intenzívne, než, ako hviezdy typu nášho Slnka. To by zmenilo naše
základné chápanie činnosti hviezd.
Merania vykonané pomocou HST však ukázali, že Pleiády sú od nás vo vzdialenosti
440 svetelných rokov, čo v podstate zodpovedá starším údajom a vyvracia výsledok
merania Hipparcosu, ktorý je o 40 svetelných rokov menší. Hubblov výsledok je v
súlade s meraniami, ktoré boli vykonané pomocou pozemských observatórií (Palo-
mar na Mt. Wilson) a ktoré udávajú vzdialenosť v rozpätí 434 až 446 svetelných
rokov.
Následne sa vedci pustili do hľadania zdroja systematickej chyby, ktorá spôsobila
nepresné výsledky Hipparcosu.
Hubblov prístroj na meranie paralaxy je tak presný, že keby ľudské oko bolo
schopné rozpoznať tak malé odchýlky v polohe, tak by bolo schopné na vzdialenosť
25 kilometrov uvidieť mravca.
Na dolnom obrázku je znázornený princíp merania vzdialenosti blízkych hviezd
metódou paralaxy.

209
Paralaxa našej najbližšej hviezdy, ktorá má názov Proxima Centauri, je 0,77´´, čo-
mu zodpovedá vzdialenosť približne 1,3 pc. Rozsah použitia trigonometrickej me-
tódy je obmedzený presnosťou merania malých uhlov.
V rokoch 1989 až 1993 družica Hipparcos (High Precision Parallax Collecting
Satellite), merala paralaxy hviezd s doteraz najvyššou presnosťou. Časť výsledkov
tohto merania bola po spracovaní publikovaná v roku 1997 ako Hipparchov katalóg,
ktorý obsahuje údaje o paralaxách asi 120.000 hviezd s presnosťou okolo 0,001´´.
28.1.2. Priame meranie vzdialeností
Vzdialenosť blízkych vesmírnych telies je možné oveľa presnejšie určovať z času,
ktorý uplynie medzi vyslaním a prijatím odrazeného rádiového alebo svetelného
signálu. Ako zdroj svetelných signálov sa používa výkonný laser. Pre použitie lase-
ru boli v rámci misií Apollo a Luna na Mesiaci umiestnené kútové odrážače, čo sú
veľmi precízne vyrobené „odrazové sklíčka“. Táto metóda umožňuje určiť vzdiale-
nosť medzi Zemou a Mesiacom s presnosťou na centimetre. Laser sa tiež využíva aj
na meranie vzdialeností kozmických lodí. S použitím rádiových signálov bola zme-
raná nielen vzdialenosť, ale aj rýchlosť rotácie Venuše.

28.2. Meranie vzdialeností za hranicami našej

Galaxie
28.2.1. Cefeidy
Cefeidy sú premenné hviezdy a majú mimoriadny význam pre určovanie vzdiale-
ností. Názov pochádza z prvej takejto hviezdy pozorovanej v našej Galaxii
v súhvezdí Cepheus. Perióda, s ktorou menia svoju jasnosť celkom jednoznačne
závisí od ich veľkosti a teda aj od ich absolútnej jasnosti. Tieto hviezdy menia svoju
jasnosť v perióde 1 až 50 dní. Čím je perióda zmien ich jasnosti väčšia, tým väčšia
je aj ich absolútna jasnosť. Keď sa podarí určiť vzdialenosť cefeidy s istou perió-
dou, môžeme ju pokladať za „štandardnú sviečku“. Zo zdanlivých hviezdnych veľ-
kostí možno potom jednoduchým výpočtom určiť absolútne veľkosti a z neznámu
vzdialenosť pozorovaných cefeíd.
V roku 1923 E. Hubble pozoroval v galaxii M 31 v súhvezdí Andromedy cefei-
dy s periódou 30 dní. O niekoľko rokov bolo v tejto galaxii známych už 40 cefeíd
s periódami 10 - 48 dní. Na základe týchto pozorovaní E. Huble vypočítal vzdiale-
nosť galaxie v Andromede na 900 000 ly. Neskôr sa ukázalo, že táto vzdialenosť
bola značne podcenená. Ak by totiž uvedená vzdialenosť bola správna, potom by
pri pozorovaní 5 m ďalekohľadom by bolo možné pozorovať aj najslabšie krátkope-
riodické cefeidy s označením RR Lyrae. W. Baade, ktorý toto pozorovanie v roku
1949 uskutočnil však žiadne nezachytil. Tento rozpor viedol k poznatku, že existujú
dva typy cefeíd. Závislosť medzi periódou a absolútnou jasnosťou týchto dvoch
skupín je vzájomne posunutá. O tento rozdiel bolo potrebné neskôr opraviť ne

210
 Tmavá hmota vo vesmíre
V roku 1933 F. Zwicky upozor-
nil, že vo vonkajších oblastiach
galaxií sú rotačné rýchlosti väč-
šie, ako tie, ktoré vyplývajú z
teórie. Keby bola v galaxiách len
pozorovaná hmota, hviezdy
v periférnych oblastiach galaxií
pod vplyvom odstredivej sily
odleteli do medzigalaktického
priestoru. Preto galaxie musia
obsahovať skrytú hmotu, ktorú
nevidíme. Merania prevedené
pre veľké špirálovité galaxie na
vlnovej dĺžke 21 cm čiary neu-
Vedecký tím sledoval röntgenovým ďalekohľa- trálneho vodíka tento predpoklad
dom Chandra kopu galaxií 1E0657-56. Túto potvrdili.
kopu tvorí nápadný oblak horúceho plynu v tva- Časť tmavej hmoty by mohla
re strely. Röntgenový snímok ukazuje strelu, byť tvorená objektmi, ktoré ne-
ktorú sformoval medzigalaktický vietor, ktorý pozorujeme lebo nežiaria alebo
vznikol veľni rýchlou zrážkou menšej kopy s žiaria veľmi slabo, napr. starnú-
väčšou. Okrem Chandry pozorovali kopu aj ci bieli trpaslíci. Podľa posled-
HST a ďalšie ďalekohľady. ných meraní však baryónová
Úlohou bolo určiť rozloženie hmoty v ko- hmota (hmota zložená z atómov,
pách. Toto prebiehalo pomocou efektu gravitač- resp. známych elementárnych
ných šošoviek. Horúci plyn bol pri tejto zrážke častíc) predstavuje asi len 4%
zabrzdený silou podobnou odporu vzduchu. V celkovej hmoty-energie vesmíru.
tomto prípade ale tmavá hmota nespomalila plyn Približne 23% predstavuje
priamym dotykom, pretože sama seba alebo plyn nebaryónová tmavá hmota.
priamo neovplyvňuje. Spomalenie sa uskutočni- Predpokladá sa, že by mohla byť
lo pomocou jej gravitačného pôsobenia. To vy- zložená z exotických, doteraz
volalo oddelenie tmavej a normálnej hmoty. experimentálne neobjavených
Pozorovaná zrážka je podľa Maxima Marke- častíc.
vitcha najenergetickejšou kozmickou udalosťou Zvyšných približne 73% pri-
po Veľkom tresku o ktorej vieme. Táto zrážka padá na tmavú energiu.
poskytla dôkaz, že väčšina hmoty vo vesmíre je
tmavá.
Objav prvej tmavej galaxie. Medzinárodný tím astronómov pátral v roku 2000 po
tmavých galaxiách hľadaním rádiových vĺn typického žiarenia vodíkových atómov. Z
rýchlosti rotácie zistili, že galaxia VIRGOHI21 je tisíckrát ťažšia, než by predpokla-
dali podľa zaznamenaných vodíkových atómov. Ak by to bola obvyklá galaxia, svieti-
la by tak jasne, že by sa dala pozorovať aj lepším amatérskym ďalekohľadom.
Podobné objekty už boli pozorované viackrát, ale po preverovaní optickým tele-
skopom s väčším rozlíšením sa vždy ukázalo, že buď obsahujú aj hviezdy, alebo sú
"len" sčiernené trosky z nárazov galaxií. Tento krát však, po preskúmaní problematic-
kej oblasti Teleskopom Isaac Newton (La Palma), nenašla sa ani stopa po svietiacej
hviezde, ale ani po blízkych galaxiách, ktoré by naznačovali možnosť predchádzajúcej
211
zrážky. Výsledky boli zverejnené v roku 2005.
 správne určené vzdialenosti galaxií. Vzdialenosť galaxie M 31 sa vyšplhala až
na 2,2 Mly.
Pomocou cefeíd je možné určovať vzdialenosti do niekoľkých desiatok mega-
parsekov, čomu z astronomického hľadiska zodpovedajú vzdialenosti presahujúce
miestnu skupinu galaxií. Pri určovaní veľkých vzdialeností pomocou cefeíd je ne-
vyhnutné brať do úvahy aj pohlcovanie svetla medzihviezdnym prachom. Bez tejto
korekcie by sa hviezda javila vzdialenejšia.
Vďaka Hubleovmu vesmírnemu ďalekohľadu boli v roku 1999 identifikované
cefeidy v galaxii s označením NGC 4603, ktorá je najvzdialenejšou galaxiou, kde
boli tieto hviezdy pozorované. Galaxia NGC 4603 je vzdialená viac ako 108 Mly.
Tento objav má význam aj pre spresnenie hodnoty Hublovej konštanty.
28.2.2. Supernova Ia
Pre určovanie väčších vzdialeností sa ako „štandardná sviečka“ od konca 20. storo-
čia používa supernova typu Ia. Ako vieme supernova je typom premennej hviezdy,
ktorá pri svojej explózii mnohonásobne zvýši svoju jasnosť.
Supernova Ia je záverečné vývojové štádium tesnej dvojhviezdy. Dochádza v nej
k prenosu látky z obra na bieleho trpaslíka. Tento po prekročení Chandrasekharovej
hranice, čo je približne 1,4 násobok hmotnosti Slnka, sa zrúti do neutrónovej hviez-
dy. Nastane explozívne termonukleárne horenie uhlíka a kyslíka na 56Ni v celom
objeme trpaslíka a uvoľnená energia sa explozívne prejaví ako supernova typu Ia.
Množstvo uvoľnenej energie je vždy rovnaké (1044 J), z dôvodu presne definovanej
hmotnosti bieleho trpaslíka. Z pozorovanej relatívnej jasnosti je možné vypočítať
vzdialenosť danej supernovy. Presnejšie hodnoty sa určujú z tvaru svetelnej krivky.
Supernovu typu Ia je možné jednoznačne identifikovať podľa jej spektra. Tieto
objekty sú vo vesmíre relatívne časté, v priemernej galaxii nastanú približne dve
explózie za storočie. V posledných rokoch existuje celý rad projektov vyhľadávajú-
cich supernovy typu Ia.

212
 Tmavá energia
Obrázok vľavo je kompozíciou snímku vo viditeľnej
oblasti (modrá farba) a snímku v röntgenovskej oblasti
(červená farba) kopy galaxií Abell 2029. Červenou
farbou vidíme vyžarovanie intergalaktického plynu
zohriateho mohutnou gravitáciou až na 100 miliónov
stupňov celzia. V strede je vidieť veľká eliptická gala-
xia obklopená menšími galaxiami. Toto vyžarovanie
je viditeľné len v röntgenovej oblasti svetla. Kopa
galaxií sa nachádza vo vzdialenosti približne jednej
miliardy svetelných rokov.

Čo je tmavá energia? Tmavá energia predstavuje časť celkovej energie, ktorá vyvoláva odpu-
divé gravitačné sily.
Existuje však tmavá energia skutočne? Ak existuje aké má vlastnosti? Použitím obrázkov
kopy galaxií z röntgenovskej observatória Chandra, vypracovali vedci novú metódu pre štú-
dium vlastností tmavej energie. Výsledky výskumu nás vedú k zaujímavým vlastnostiam,
ktoré sú úzko spojené s osudom celého vesmíru.
Vesmír sa rozpína, to je dobre známy fakt. Dlho sa myslelo, že jeho rozpínanie sa spoma-
ľuje, je spomalené vlastnou gravitáciou objektov vo vesmíre, ktoré sa vzájomne priťahujú.
Pomocou observatória Chandra bolo preskúmaných 26 kôp galaxií v rôznych vzdialenos-
tiach od jedného do osem miliárd svetelných rokov. Tieto vzdialenosti zodpovedajú cestova-
niu v čase späť o jeden až osem miliárd rokov. V tomto časovom rozpätí vesmír najprv spo-
maľoval svoje rozpínanie, než začal zrýchľovať. Toto zrýchlenie je dôsledkom odpudivého
gravitačného pôsobenia tmavej energie.
Dnes existujú tri od seba nezávislé experimenty, ktoré potvrdzujú existenciu tmavej ener-
gie. Jedna je založená na meraní fluktuácií v reliktnom žiarení (WMAP2), ďalšia meria pria-
mo zrýchlenie supernov (Hubblov vesmírny teleskop - HST) a teraz pribudlo tretie meranie
pomocou observatória Chandra, kde sa merania vykonávajú na kopách galaxií.
Práve tieto posledné merania poukázali na to, že veľkosť tmavej energie sa v čase nemení
rýchlo, dalo by sa povedať, že veľkosť silového pôsobenia tmavej energie je konštantné. Veľ-
kosť gravitačných síl medzi hviezdami klesá kvadrátom vzdialenosti, preto môže byť, že kým
vesmír bol malý a gravitačné pôsobenie medzi viditeľnou a tmavou hmotou bolo veľké, odpu-
divé sily tmavej energie boli premožené. V určitom štádiu však vzdialenosť medzi hmotnými
objektmi zväčšil natoľko, že neslabnúce odpudivé sily tmavej energie začali prevládať nad
príťažlivými gravitačnými silami, vesmír začal zrýchľovať svoje rozpínanie. To je dnešné
štádium.
Konštantnosť odpudivých síl tmavej energie sú v dobrom súhlase s Einsteinovým pôvod-
ným predpokladom o existencii takejto kozmologickej konštanty. Na čom je založená metóda
štúdia vlastností tmavej energie? Kopy galaxií sú natoľko veľké, že podľa predpokladu dobre
modelujú vesmír ako taký v malom. Použitím tohoto predpokladu sa ukazuje, že vesmír začal
zrýchľovať svoje rozpínanie približne pred šiestimi miliardami rokov.
Tento výsledok je vo veľmi dobrom súlade s výsledkami z pozorovania supernov (HST), kto-
ré ako prvé poukázali na odpudivý charakter síl generovaných tmavou energiou. Treba zdô-
razniť, že merania na kopách galaxií sú úplne nezávislé od meraní vykonaných na superno-
vách. Takéto nezávislé merania sú základným kameňom vedy.
Dnes sa ukazuje sa, že tmavá energia predstavuje 73%, tmavá hmota 23% a viditeľná hmo-
213
ta 4% vesmíru.
 Kapitola 29
Kozmológia a fyzika
29.1. Astrofyzika
Základom pre vývoj kozmologických poznatkov bola počas dlhých tisícročí astro-
nómia, ktorá sa obmedzovala na pozorovanie pohybov nebeských telies. Pozornosť
vzbudzovala predovšetkým periodickosť v ich pohyboch. Odpovede na hľadanie
príčin rôznych vesmírnych javov sa vyjadrovali v mýtoch, filozofiách
a náboženských konceptoch.
Zmena nastala, keď si ľudia uvedomili, že rovnaké fyzikálne zákony ako
platia na Zemi, zrejme platia aj vo vesmíre. Vďaka Newtonovmu gravitačnému
zákonu sa dokázal fyzikálne vysvetliť pohyb planét okolo Slnka.
K výraznému rozvoju astronómie prispela aplikácia fyzikálnych poznatkov
na poznávanie vesmírnych javov, vznikol tak nový vedný odbor astrofyzika. Za
zrod astrofyziky sa pokladá objav spektrálnej analýzy. Ukázalo sa, že podľa vlast-
ností žiarenia prichádzajúceho z vesmírnych telies je možné určiť ich chemické
zloženie. Astronómia už nebola obmedzená len na sledovanie pohybu. Hélium bolo
dokonca skôr objavené na Slnku ako na Zemi. Ďalší veľký význam mal rozvoj fo-
tometrie, čo znamená objektívne posudzovanie množstva dopadajúceho svetla
a objav fotografie. Spektrálna analýza poskytuje aj ďalšie informácie o zdrojoch
žiarenia ako radiálna rýchlosť pohybu v spojení s Dopplerovým javom, teplota,
prítomnosť magnetického poľa a ďalšie.
Spočiatku sa astronómia spájala s mechanikou, neskôr s optikou.
V súčasnosti sú to prakticky všetky oblasti fyziky, ktoré majú svoje uplatnenie
v astronómii. Či sa už jedná o elektromagnetizmus, termodynamiku, štatistickú
fyziku, kvantovú a jadrovú fyziku alebo teóriu relativity.

29.2. Všeobecná teória relativity

Prevratné zmeny v kozmológii, priniesla všeobecná teória relativity (VTR). Revo-
lúcia sa týkala predovšetkým chápania času a priestoru. Einstein si uvedomil, že ak
chce zachovať nezávislosť rýchlosti šírenia elektromagnetického vlnenia od pohy-
bového stavu pozorovateľa je nevyhnutné zmeniť Newtonovu koncepciu priestoru
a času, ako dvoch nezávislých entít. Priestor a čas podľa Einsteina tvoria jeden
absolútny časopriestor, ktorého vlastnosti navyše závisia od hmoty a energie, ktorá
sa v ňom nachádza. Čas a priestor sú teda vlastnosťami samotnej hmoty vesmí-

214
 Gravitačné vlny

Ani nie tak ďaleko, len vo vzdialenosti 1600 svetelných LISA (Laser Interferometer
rokov sa nachádza systém dvojhviezdy známy pod ozna- Space Antena) je projekt
čením J0806. Systém je tvorený dvojicou bielych trpaslí- NASA zameraný detekciu
kov, ktoré obehnú svoje spoločné ťažisko za 321 sekúnd gravitačných vĺn.
(o niečo menej, než päť aj pol minút). LISA bude pozostávať
Röntgenové žiarenie systému dvojhviezdy bielych tr- z troch identických družíc,
paslíkov sa podľa pozorovaní vesmírneho observatória ktoré budú umiestnené tak,
Chandra mení. že budú vytvárať rovno-
Z interpretácie pozorovaných údajov astronómovia stranný trojuholník so stra-
usudzujú, že hviezdy v skutočnosti obiehajú okolo spo- nami veľkosti 5 miliónov
ločného ťažiska po pomaly sa zužujúcej špirále, čím sa kilometrov. Spoločne budú
skracuje aj doba obehu. Napriek tomu, že momentálne sú obiehať okolo Slnka.
od seba vzdialené na 80 000 kilometrov (čo je mimoriad- LISA si možno predsta-
ne málo, pokiaľ si uvedomíme, že vzdialenosť medzi viť ako obrovský Michelso-
Zemou a Mesiacom je až päťkrát väčšia), ich osudom je nov interferometer. Podľa
spojiť sa. vzdialenosti družíc by LISA
Táto špirála smrti je priamo predpovedaná Einsteino- mala byť schopná zazname-
vou všeobecnou teóriou relativity, podľa ktorej dvojica nať gravitačné vlny s frek-
bielych trpaslíkov (alebo iný hmotný objekt) obiehajúca venciou od 0,03 mHz do 0,1
spoločné ťažisko takto blízko pri sebe, vyžaruje časť svo- Hz.
jej energie v podobe gravitačných vĺn. V dôsledku tohoto
vyžarovania sa energia systému znižuje a hviezdy faktic- Na obrázku vľavo je pohľad
ky padajú jedna smerom k druhej po zužujúcej sa špirále. na observatórium LIGO
Livingstom, ktoré sa
nachádza v Livingstone
v štáte Louisiana. Dve
kolmé ramená laserového
interferometra sú dlhé 4 km.
Identické observatórium
sa Hanford, sa nachádza pri
Richlande v štáte,
Washington.
215
ru.V relatívne slabých gravitačných poliach a malých rýchlostiach sa výsledky tejto
teórie prakticky nelíšia od výsledkov vyplývajúcich z Newtovonej teórie.
Vďaka VTR sa zmenila celková predstava o vesmíre. Na základe Newtonovej
fyziky bol vesmír pokladaný za nekonečný a statický. Táto predstava však bola
neudržateľná, napríklad z dôvodu Olbersovho paradoxu. Vďaka všeobecnej teórii
relativity sa ukázalo, že vesmír môže byť zakrivený a uzatvorený sám do seba, čiže
konečný a neohraničený a musí sa rozpínať alebo zmršťovať. Einstein s tým nebol
spokojný, preto do svojich rovníc pridal kozmologický člen, ktorý umožňoval exis-
tenciu stacionárneho modelu vesmíru. Neskôr, po Hubblovom objave rozpínania
vesmíru zavedenie kozmologického členu oľutoval. Dnes sa ukazuje, že rozpínanie
vesmíru sa zrýchľuje a teda zavedenie kozmologického člena nemuselo byť chybou.

29.3. Veľký tresk

V roku 1927 A. Lemaître, belgický jezuita, preukázal, že Einsteinove rovnice gra-
vitačného poľa sú zlučiteľné s celou radou rozpínajúcich sa kozmologických mode-
lov, z ktorých väčšina obsahuje počiatok vesmíru. Niektoré z týchto modelov do-
konca odvodil už v roku 1922 A. Friedmann.
V roku 1929 E. Hubble objavil, že galaxie sa od seba navzájom vzďaľujú
tým rýchlejšie, čím sú vzdialenejšie, čiže vesmír sa rozpína. To ale znamená, že
v minulosti v určitom okamihu musel mať počiatok (pokiaľ vylúčime stacionárnu
teóriu „steady-state“, podľa ktorej pokles hustoty hmoty vo vesmíre spôsobený
rozpínaním sa kompenzuje neustále vznikajúcou hmotou), kedy všetka hmota bola
sústredená prakticky v jednom bode. Takýto stav nekonečnej hustoty vytvára neko-
nečne silné gravitačné pole a nekonečné zakrivenie časopriestoru – singularitu,
podobne ako čierna diera. Počiatočná singularita predstavuje aj počiatok času. Myš-
lienka, že by čas začal, je síce ťažko predstaviteľná, ale vôbec nie je nová. Už
v piatom storočí svätý Augustín prehlásil, že vesmír nebol stvorený v čase, ale
s časom.
Hubbleov objav medzi astronómami nevzbudzoval zvláštnu pozornosť a k otáz-
ke počiatku vesmíru sa stavali rezervovane. Výnimkou bol G. Gamow, ktorý sa
poznal s A. Friedmannom a rozpracoval teóriu „veľkého tresku“.
Prvý poznatok, ku ktorému G. Gamow dospel bol, že nekonečne hustý vesmír v
počiatočnom štádiu musel byť nepredstaviteľne horúci. Základnými stavebnými
kameňmi vesmíru v prvom štúdiu podľa Gamowa boli fotóny, elektróny, protóny
a neutróny. Od zverejnenia teórie veľkého tresku Gamowom v roku 1948 však
poznatky z oblasti časticovej fyziky pokročili oveľa ďalej. Bolo preto potrebné pre-
pracovať aj teóriu veľkého tresku. Jej aktuálnu podobu uvádzame na nasledujúcich
riadkoch.

216
 Experiment Gravity Probe B

20. 4. 2004 bola vypustená družica Gravity Probe B. Experiment Gravity Probe B (GPB)
testoval po dobu dvoch rokov niektoré neoverené dôsledky Einsteinovej všeobecnej teórie
relativity. Základná myšlienka experimentu vznikla ešte v rokoch 1959, ale až dnešná špič-
ková technológia dovolila jej realizáciu.
Ak veľké teleso rotuje, tak nielen že skriví okolo seba priestor, ale ho aj "ťahá zo sebou".
Môžete si to predstaviť tak, ako keď lopatka mixéru sa otáča v kréme - krém bližšie sleduje
pohyb lopatky, krém vzdialenejšie tiež, ale menej "ochotne". Gravitačný "ťah" rotujúceho
telesa závisí od miery rotácie (presnejšie momentu hybnosti telesa). Tento efekt sa meral
pomocou gyroskopov. Os rotujúceho gyroskopu (pokiaľ na neho nepôsobí vonkajšie silové
pole), ukazuje stále v tom istom smere. Ak Zem skutočne vytvára gravitačný ťah na okolitý
priestor svojou rotáciou, tak tento ťah bude vplývať aj na gyroskop obiehajúci okolo Zeme.
Na umelej družici, ktorá poskytla domov GPB, roztočili 4 guľôčky rozmeru pingpongovej
loptičky (dva a dva v opačnom smere). Guľôčky boli odliate z kremíku s mimoriadnou pres-
nosťou. Ich povrch sa líši od dokonalej geometrickej gule maximálne o hrúbku 40 atómo-
vých vrstiev. Keby zem bola takáto dokonalá guľa výškový rozdiel medzi najnižším a najvy-
šším bodom (napríklad medzi Mariánskou priekopou a Mount Everestom je výškový rozdiel
okolo 20 km) nesmel byť väčší ako 80 cm .Aj hustota kremíkových guľôčok bola mimoriad-
ne presná (od homogénnej gule sa odlišuje menej než v pomere 1:10 miliónov).
Kremíkové guľôčky boli potiahnuté tenkou nióbiovou vrstvou. Guľôčky sa vznášali v
elektrickom poli, a roztočia sa pomocou vfúknutého héliového plynu, čím by sa malo do-
siahnuť 10 tisíc otáčok za minútu. Po dosiahnutí otáčok sa hélium odčerpalo a vytvorilo sa
vysoké vákuum (dokonalé vákuum nie je ani vo vesmíre, vysoké vákuum je ale stav blízke k
dokonalému, ale stále sa jedná o "plyn", v ktorom odpor pri pohybu je zanedbateľný). Vďaka
vysokému vákuu je odpor prostredia tak malý, že počet otáčok guľôčok by sa znížila o 1% až
za 1000 rokov Vnútrajšok experimentálneho zariadenia bol vystlatý supravodivou olovenou
fóliou, ktorá dokonale odtieni magnetické pole Zeme vďaka Meissnerovmu javu.
Zmene rotácie guľôčok sa, registrovala pomocou supravodivej. Pre presnosť tejto supra-
vodivej slučky je charakteristické, že dokáže zmerať 10 biliardtinu intenzity magnetického
poľa Zeme - Keby prístroj bol na Marse a magnetické pole Zeme by sa zmenilo na jej po-
vrchu o 1%, prístroj na Marsu by to zaregistroval. Podstatnou časťou zariadenia bol refe-
renčný ďalekohľad, ktorý bol zameraný na jednu z hviezd súhvezdia Pegas. Na začiatku
experimentu ukazovali do tohto smeru aj osi rotácií všetkých štyroch guľôčok.
Experiment bol ukončený v roku 2005. Podľa výsledkov analýzy dát sa efekt potvril so
217
14% štatistickou chybou. Experiment potvrdil aj iný predpovedaný gravitačný efekt.
 29.3.1. Éra žiarenia
Pre obdobie od okamihu veľkého tresku do 10-44s (Planckov čas) zákony VTR ne-
možno uplatniť. Na úrovni Planckovej dĺžky (10-35m) prevládajú kvantové fluktuá-
cie. Väčšina časticových fyzikálnych modelov pre toto obdobie predpovedá zjedno-
tenie štyroch fundamentálnych interakcií do jedinej zjednotenej interakcie. Plan-
ckov čas predstavuje hranicu vedeckého poznania.
V čase 10-44 s začali samostatne pôsobiť gravitácia a veľká zjednotená interak-
cia. V období 10-44 s až 10-35 s vznikali z elektromagnetického žiarenia páry častíc
a antičastíc, predovšetkým leptónov a kvarkov. Dochádzalo aj k vzájomnej premene
kvarkov a leptónov, pri ktorej sa nezachováva baryónové číslo. Z dôvodu nezacho-
vávania baryonového čísla mohlo dôjsť k asymetrií medzi počtom kvarkov
a antikvarkov, prevahe hmoty nad antihmotou, v pomere asi 109 až 1010 k jednej.
V čase 10-35s sa veľká zjednotená interakcia rozpadla na silnú a elektroslabú in-
terakciu. Tento rozpad bol sprevádzaný infláciou. V tomto období vznikajú zárodky
budúcich galaxií. V období okolo 10-12s bola látka vo forme kvark-gluónovej plaz-
my. Tento stav hmoty je predmetom výskumu na urýchľovači LHC v CERNe, kde
by mal vzniknúť pri vysokoenergetických zrážkach iónov olova.
Na začiatku ďalšej etapy, ktorá trvala od 10-11 s do 10 s, nastal rozpad elektro-
slabej interakcie na elektromagnetickú a slabú. Z častíc boli zastúpené fotóny, lep-
tóny a nukleóny. Po anihilácii ťažších leptónov a nukleónov nastalo veľmi krátko
trvajúce obdobie, v ktorom sa vyskytovali len relativistické elektróny a pozitróny,
fotóny, všetky druhy neutrín a zanedbateľné množstvo nukleónov. Bol to najjedno-
duchší stav, v akom sa kedy vesmír nachádzal.
V období od 10 s do 105 rokov dochádzalo k vzniku ľahkých jadier, predovšet-
kým vodíka a hélia. Stále sa jednalo prevažne o elektricky nabité častice, ktoré in-
teragovali s fotónmi. Tým končí éra žiarenia, obdobie kedy vo vesmíre prevládala
hustota žiarenia nad hustotou látky.
29.3.2. Inflácia
S myšlienkou inflácie prišiel po prvý krát Alan Guth v roku 1980. Jedná sa o krát-
kodobé exponenciálne rozpínanie vesmíru. Predpokladá sa, že nastalo v čase 10-35s.
Počas inflácie vesmír zväčšil svoje rozmery 1050–krát. V zlomku sekundy z veľkosti
zodpovedajúcej atómu dosiahol veľkosť galaxie. Inflácia bola najpravdepodobnej-
šie spôsobená spontánnym narušením GUT (Teória veľkého zjednotenia) symetrie
a následným oddelením silnej a elektroslabej interakcie.
Infláciou sa úspešne vysvetľuje izotropia reliktového žiarenia. Keďže pozoro-
vané reliktové žiarenie je izotropné, v počiatočnej fáze musela byť rovnaká teplota
v celom vesmíre. Ak by inflácia nenastala, v ranom vesmíre by nebolo dostatok
času pre vyrovnanie teplôt, keďže rýchlosť šírenia akejkoľvek informácie je obme-

218
 Uviverzálne konštanty sveta pod drobnohľadom

S obrázkom vľavo, na prvý pohľad veľmi nezáživným, je spojená mimoriadne zaujímavý

výskum, týkajúci sa samotnej podstaty Univerza. Čiernobiela fotografia ukazuje kvazar.
Kvazary sú veľmi vzdialené a veľmi intenzívne svietiace objekty (prvé boli objavené až v
roku 1963). Pravdepodobne sa jedná o obnažené jadrá vznikajúcich galaxií so supermasív-
nou čiernou dierou v strede. Na fotografii je dobre vidieť slabé závoje na oboch stranách,
ktoré tvoria zbytky galaxie pod gravitačným pôsobením kvazaru.
Vzdialenosť kvazarov sa charakterizuje pomocou koeficientu červeného posunu z. Tento
koeficient vyjadruje, koľkokrát bol náš rozpínajúci sa vesmír menší v okamihu, keď svetlo z
kvazaru sa vydalo na púť k nám. Najvzdialenejšie kvazary majú koeficient červeného posu-
nu z okolo 5. Svetlo, ktoré k nám dorazí zo vzdialených objektov sa posúva smerom k červe-
nej časti spektra Koeficient z+1 vyjadruje koľkonásobne je väčšia vlnová dĺžka nami regis-
trovaného svetla, než malo v okamihu, keď bolo vyžiarené kvazarom. Všetky vlnové dĺžky
sa posúvajú smerom k väčším vlnovým dĺžkam pomerom (z+1).
Tento dobre badať už na spektre dvoch relatívne blízkych kvazarov (z=0.1 a z=0.2). Gra-
fy ukazujú závislosť intenzity žiarenia kvazaru v závislosti na vlnovej dĺžke (vlnová dĺžka
rastie na grafoch smerom doprava). Jednotlivé piky v spektre (zvýraznené zvislými zelenými
čiarami) zodpovedajú emisným čiaram ionizovaných atómov vodíka, hélia a rôznych prvkov,
z ktorých sa hviezdy väčšinou skladajú Zvislé fialové čiary slúžia na porovnanie tohoto po-
sunu. Porovnaním oboch grafov je vidieť (ale ukazuje sa aj presným meraním), že emisné
čiary sa posúvajú všetky v skupine, koeficientom z+1.
To je zatiaľ aj v poriadku. Pred nedávnom však bolo zistené, že v prípade veľmi vzdiale-
ných kvazarov sa tieto emisné čiary posúvajú iným spôsobom, čo sa dalo vysvetliť tým, že
univerzálne konštanty ako rýchlosť svetla vo vákuu, veľkosť elementárneho náboja a podob-
ne, nie vždy mali tú istú hodnotu, ale menili sa vývojom rozpínajúceho sa vesmíru.
Na prvý pohľad skoro neškodné zistenie by mal mimoriadne závažné dôsledky. Tieto
konštanty mimo iné aj určujú charakter chemických väzieb, teda aj funkčnosť živých orga-
nizmov. Malá zmena týchto konštánt môže zákony, ktorými sa riadia chemické reakcie všet-
kých typov, teda aj organických zlúčenín zmeniť do takej miery, že život v podobe, ktorú
poznáme, by nemohol existovať. Nemohol existovať v rannom štádiu vesmíru a nebude
môcť existovať v neskorom štádiu vesmíru. Jedná sa samozrejme o časové rozpätie rádovo
desiatok miliárd rokov.
Merania boli zopakované a zameralo sa na porovnávanie takých spektrálnych čiar, ktoré
sa dajú identifikovať v spektre kvazaru s väčšou istotou. Výsledkom nových zistení je, že
univerzálne konštanty sa buď nemenia, alebo sa zmenili za posledných 10 miliárd rokov tak
nepatrne, že sa nedajú zatiaľ preukázať. Protirečiace výsledky sú novým stimulom pre pres-
nejšie merania v snahe rozhodnúť o premenlivosti alebo nemennosti univerzálnych fyzikál-
nych konštánt.
219
dzená rýchlosťou svetla. Vďaka tomu, že inflácia trvala len zlomok sekundy, mohli
neskôr vzniknúť galaxie.
V súčasnosti existuje celý rad inflačných modelov.
29.3.3. Éra látky
Počas éry látky vzrastal počet elektricky neutrálnych atómov a klesal počet ió-
nov. V čase asi 380 000 rokov prestala interakcia medzi fotónmi a látkou, žiarenie
začalo existovať samo o sebe, vesmír sa stal priehľadným. V ďalšom období látka
nevyžarovala elektromagnetické žiarenie. Oddelené elektromagnetické žiarenie pri
rozpínaní vesmíru znížilo svoju teplotu natoľko, že vesmír sa zahalil do tmy. Nasta-
lo temné obdobie vesmíru. Postupom času sa vytvárali zhluky atómov, začala sa
výraznejšie prejavovať gravitácia. Zhruba 400 miliónov rokov po veľkom tresku
vznikli prvé hviezdy. Ich žiarenie ionizovalo prítomné plyny, čím sa skončila éra
temného veku.

29.4. Budúcnosť vesmíru

Riešenie rovníc VTR umožňuje vytvárať celý rad kozmologických modelov. Exis-
tujú však tri principiálne scenáre budúcnosti vesmíru.
Ak je množstvo hmoty vo vesmíre väčšie ako určité kritické množ-
stvo rozpínanie vesmíru sa zastaví a nastane jeho zmršťovanie. V tomto prí-
pade má vesmír kladnú krivosť. Priestor je uzavretý sám do seba, objem
vesmíru je konečný. V dvojrozmernej analógii by takémuto priestoru zodpo-
vedal povrch gule.
Pri kritickej hmotnosti sa vesmír bude rozpínať do nekonečna konštant-
nou rýchlosťou. Priestor je v tomto prípade plochý a nekonečný. Krivosť je
nulová.
Ak je množstvo hmoty menšie ako kritické množstvo, rozpínanie bu-
de prebiehať do nekonečna a bude sa zrýchľovať. Vesmír má zápornú kri-
vosť, v dvojrozmernej analógii by priestoru zodpovedal sedlovitý tvar.
V rokoch 1998 a 1999 prevádzali merania vzdialeností a červeného posunu su-
pernov typu Ia dve nezávislé skupiny vedcov. Obidve tieto skupiny na vybranom
súbore supernov určovali dve veličiny: vzdialenosť a rýchlosť rozpínania vesmíru
z červeného posunu spektrálnych čiar. Meranie umožnilo určiť, ako sa vesmír roz-
pínal v rôznych časových obdobiach. Namiesto očakávaného spomaľovania bolo
zistené jeho zrýchľovanie. Tento jav svedčí o prítomnosti tmavej energie, ktorá sa
prejavuje záporným tlakom a spôsobuje zrýchľovanie rozpínania vesmíru. Tmavá
energia sa v kozmologických modeloch prejaví nenulovou hodnotou kozmologickej
konštanty. Podľa súčasných meraní tmavej energii prislúcha okolo 74 % celkovej
hustoty vesmíru.

220