Súd: Krajský súd Bratislava

Spisová značka: 1To/47/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117010667
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Blažová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1117010667.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Blažovej a sudcov
JUDr. Ivety Zelenayovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obvineného O.. L. O., pre prečin
ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., o sťažnosti prokurátora Krajskej prokuratúry
Bratislava proti uzneseniu samosudcu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3T/41/2017 z 23.02.2018,
na neverejnom zasadnutí konanom dňa 06. júna 2018 takto

rozhodol:

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava sa zamieta.

odôvodnenie:

Uznesením samosudcu Okresného súdu Bratislava I z 23.02.2018 sp. zn. 3T/41/2017 bolo rozhodnuté
tak, že podľa § 241 ods.1 písm. c/ Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. sa trestné
stíhanie proti obvinenému O.. L. O. zastavuje, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ohovárania
podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. por., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

dňa 13.08.2015 v presne nezistenom čase, na doposiaľ nezistenom mieste, používajúc status
pod menom L. O., na sociálnej sieti T., prostredníctvom verejne dostupného profilu (<https://
www.facebook.com/igor.matovič.X?fref-ts>) zverejnil text: „Pán vystupujúci ako predseda vlády si
spoločne s manželkou v roku XXXX založili schránkovú firmu na N.. V deň vzniku si táto firma založila
dva bankové účty v N. N. L. (N.). Stav účtov k 21. júlu 2015 je XXX.XXX.XXX,XX $. Viac k tomu dnes o 10
h na tlačovke v NR SR.“, pričom v kontexte s vyhláseniami obvineného prezentovanými dňa 14.08.2015
na tlačovej konferencii konanej v priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky, ktorej priamy prenos
zabezpečovali viaceré média, vyplýva, že informácie na uvedenom profile sa týkajú predsedu vlády
Slovenskej republiky doc. M.. F. T., Y.., (ďalej len „predseda vlády“) a jeho manželky, prof. M.. Z. T., Y..,
(ďalej len „manželka“), čím mal oznámiť o predsedovi vlády a jeho manželke nepravdivé informácie,
spočívajúce v existencii obchodnej spoločnosti a bankových účtov vedených v N. s dispozičným právom
predsedu vlády a jeho manželky s tam uvedeným stavom účtov, ktorého zdrojom majú byť predovšetkým
nelegálne príjmy, a tieto nepravdivé informácie boli následne šírené prostredníctvom sociálnych sietí,
televíznym vysielaním, elektronickými i tlačenými médiami, pričom boli spôsobilé poškodiť predsedu
vlády v oblasti vnútorných a medzinárodných politických vzťahov a jeho manželku v zamestnaní na A.
fakulte X. G. v N.,
pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Svoje rozhodnutie samosudca odôvodnil tým, že so zreteľom na obsah spisu a zadovážené dôkazy zistil,
že sa skutok síce stal a že ho spáchal obvinený, avšak podľa jeho názoru, skutok, ktorý je obvinenému
kladený za vinu, nie je možné právne posudzovať ako trestný čin - prečin ohovárania podľa § 373 ods.
1, ods. 2 písmeno c/ Tr. zák., ako ani iný trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona a nie
je ani dôvod na postúpenie veci.
Ako vyplýva zo skutkovej podstaty uvedeného trestného činu, znakmi charakterizujúcimi jeho objektívnu
stránku sú uvedenie nepravdivého údaja a jeho spôsobilosť v značnej miere privodiť niektorý v tejto
skutkovej podstate predpokladaný následok (samotné spôsobenie následku sa nevyžaduje).

Nepravdivým údajom je taký údaj, ktorý je v rozpore so skutočným stavom veci (so skutočnosťou).

Spôsobilosť v značnej miere ohroziť dotknutú osobu (poškodeného) zase predpokladá, že nemôže ísť
o ohrozenie akejkoľvek intenzity (teda miernej alebo obvyklej intenzity), ale musí sa skutočne jednať o
ohrozenie zásadnejšieho charakteru, a to aj z toho pohľadu, že ide o ohrozovací trestný čin (Uznesenie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5 Tdo 83/2003 zo dňa 05.02.2003 a sp. zn. 11 Tdo 15/2008 zo dňa
08.07.2008).

V posudzovanej trestnej veci všetky znaky objektívnej stránky prečinu ohovárania podľa § 373 Tr. zák.
naplnené neboli, čoho dôsledkom je potrebné vyvodiť záver a to, že skutok nie je trestným činom.

V danej trestnej veci suma zabezpečených dôkazov neumožňuje vysloviť záver o nepravdivosti
obvineným uvádzaných skutočností, nakoľko ním prezentované informácie sú v podstate neoveriteľné.
Tým súd v nijakom smere netvrdí, že tieto informácie sú pravdivé, avšak vzhľadom na objektívnu
stránku stíhaného trestného činu ohovárania podľa v § 373 ods. 1 Tr. zák. je z hľadiska vyvodzovania
trestnoprávnej zodpovednosti nevyhnutné, aby nepravdivosť údaja bola preukázaná jednoznačne, bez
akýchkoľvek rozumných pochybností. Uvedené so sebou nevyhnutne nesie predpoklad, že pravdivosť
alebo nepravdivosť takéhoto údaja je objektívne zistiteľná a overiteľná (nielen z hľadiska delenia
výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace súdy), čo v predmetnej trestnej veci splnené nie je.
Vzhľadom na povahu uverejnenej informácie, ktorú predostrel obvinený a povahu veci ako takej (z
hľadiska možnosti vykonania do úvahy prichádzajúcich dôkazov) je možné s pravdepodobnosťou
približujúcou, resp. rovnajúcou sa istote konštatovať, že dôkazná situácia vyplývajúca z prípravného
konania zostane nezmenená aj po vykonaní hlavného pojednávania, v dôsledku čoho by bolo hlavné
pojednávanie nedôvodným, „umelým“ a čisto formálnym vykonávaním dokazovania a v konečnom
dôsledku bezdôvodným predlžovaním trestného stíhania obvineného.

Uvedené platí predovšetkým s ohľadom na charakter listiny označenej ako „Poskytnutie informácii -
odpoveď“ spísanou dňa 28.08.2015 a podpísanou zodpovednou osobou Prezídia Policajného zboru,
národnej kriminálnej agentúry, finančnej spravodajskej jednotky, ktorá sa týka údajnej informácie od
partnerskej finančnej spravodajskej jednotky N. (ďalej len „T. N.“). Obsahom tejto listiny je informácia
týkajúca sa doc. M.. F. T., Y.. a prof. M.. Z. T., Y.., podľa ktorej „T. N. informovala FSJ, že v súvislosti
s preverovaním vyššie uvedených osôb požiadala o poskytnutie informácií finančné inštitúcie, ktoré
pôsobia v rámci jurisdikcie N., aby preverili svoje interné databázy klientov. Bolo zistené, že preverované
osoby nemajú ani v minulosti nemali žiadne osobné alebo podnikateľskú účty alebo iné finančné produkty
vedené vo finančných inštitúciách na N. a tieto osoby ani nie sú signatármi na žiadnych účtoch, ktorých
majiteľmi sú právnické osoby na N.. Ďalej nás T. N. informovala, že predmetné osoby nemajú účasť v
žiadnych spoločnostiach s registrovaným sídlom na N. a tieto osoby nie sú ani majitelia ani štatutári v
takýchto spoločnostiach.“

Vo vzťahu k tejto listine sám prokurátor uviedol v podanej obžalobe, že na takto poskytnutú informáciu
nie je možné prihliadať. Uvedené vyplýva z povahy informácie použiteľnej iba pre spravodajské účely,
ktorá sa neopiera o žiaden právne relevantný dokument, resp. tento nie je založený v spise. V danom
prípade je obsah listiny vyhotovený Prezídiom Policajného zboru, národnou kriminálnou agentúrou,
finančnou spravodajskou jednotkou a preto nemožno vôbec uvažovať v rovine existencie akéhokoľvek
oficiálneho a pre potreby tohto trestného konania použiteľného vyjadrenia príslušných orgánov štátu N..

V nadväznosti na uvedené samosudca konštatoval, že aj v prípade, ak by súčasťou spisu bolo vyjadrenie

samotnej T. N., nebolo by možné na takéto vyjadrenie prihliadať okrem už zmieneného dôvodu
(spravodajské účely) aj vzhľadom na absenciu jeho dôkaznej hodnoty. Relevantný právny význam by
mohla mať iba informácia poskytnutá priamo od N. N. L. (N.) alebo inej finančnej inštitúcie (peňažného
ústavu) štátu N. a tej inštitúcie, ktorá by mohla mať prístup k relevantným údajom o spoločnosti
(označovanej ako tzv. schránková firma, off-shore korporácia a pod.), prípadne od príslušného justičného
orgánu N., ktorého súčasťou (prílohou) by bola takto požadovaná informácia od uvedenej inštitúcie v
písomnej forme.
V konečnom dôsledku by však ani prípadne takto poskytnutá informácia nebola spôsobila potvrdiť
alebo vyvrátiť obžalovaným uverejnené údaje o poškodených osobách. Nemožnosť overenia pravdivosti
obžalovaným uvádzaného vyjadrenia, ktoré je popísané v skutkovej vete obžaloby, je totiž daná
praktickou nemožnosťou zistenia totožnosti osôb, ktoré stoja (by eventuálne mohli stáť) za založením
obchodnej spoločnosti v štáte N., ktorá má atribúty tzv. schránkovej firmy, a tým aj osôb, ktoré v jej mene
založili (by eventuálne mohli založiť) účet takejto spoločnosti v N. N. L. (N.). Zjednodušene povedané,
podstata tzv. schránkovej firmy,
najmä v štátoch označovaných ako „daňové raje“, spočíva okrem iného totiž v tom, že sa síce musí
uvádzať napr. spoločník (akcionár) takejto spoločnosti, prípadne agent spoločnosti, tento však nemusí
byť jej skutočným spoločníkom, ale iba fiktívnym, za ktorým stojí skutočný spoločník (beneficial owner
- tzv. užívateľ konečných výhod), ktorému fiktívny spoločník, prípadne iná osoba odovzdáva finančné
prostriedky, výnosy a pod. Právne predpisy v takýchto štátoch spravidla nevyžadujú, aby skutočný
spoločník figuroval v takejto spoločnosti a umožňujú, resp. dovoľujú skutočnému spoločníkovi (väčšinou
fyzickej osobe) „utajovať“ a nezverejňovať vlastné majetkové pomery. Anonymita konečného užívateľa
výhod je popri minimálnej daňovej záťaži jednou z kľúčových charakteristík takýchto spoločností, ktorá
je pre off-shore finančné centrá mimoriadne dôležitá a chránená.

Samosudca poznamenal, že uvedené pravdepodobne neznamená, že by príslušné orgány daného štátu

nemali žiadnu možnosť zistiť osobu vlastníka alebo skutočného spoločníka tzv. schránkovej firmy. Ťažko
si možno predstaviť, že v prípade vedenia trestného stíhania na území takéhoto štátu by príslušné orgány
nevedeli zistiť vlastnícku štruktúru spoločnosti s charakteristikami tzv. schránkovej firmy, pokiaľ by to pre
účely trestného konania považovali za nevyhnutné. Otázne je, do akej miery možno v danej trestnej veci
predpokladať, že by na základe medzinárodnej právnej pomoci boli uvedené orgány oprávnené takúto
skutočnosť zistiť a poskytnúť o nej informáciu pre potreby dokazovania v trestnej veci vedenej v inom
štáte. V danom prípade by vzhľadom na neexistenciu žiadnej bilaterálnej (dvojstrannej) medzinárodnej
zmluvy medzi Slovenskou republikou a Belize, prichádzal do úvahy iba postup v rámci mnohostranných
medzinárodných zmlúv, aj to iba podľa § 5 odsek 1 písmeno j/ Viedenského dohovoru o konzulárnych
stykoch zo dňa 24.04.1963 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 32/1969 Zb.), ku ktorému pristúpilo
aj Belize (Dohovor o vzájomnej administratívnej pomoci v daňových záležitostiach zo dňa 25.01.1988 v
znení Protokolu, ktorým sa mení Dohovor o vzájomnej administratívnej pomoci v daňových záležitostiach
- Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky č. XXX/XXXX
- je nepoužiteľný, nakoľko podľa tohto dohovoru je možné poskytnúť informácie v súvislosti s trestným
stíhaním, ktoré sa týka daní /viď. čl. 22 bod. 2/), prípadne na základe vzájomnosti.

Avšak vychádzajúc z doterajších skúseností pokiaľ ide o právny styk s cudzinou vo vzťahu k štátu
N., samotnú povahu zverejnenej informácie, význam a ochrana anonymity konečného užívateľa výhod
pri tzv. schránkovej spoločnosti, ktorá je off-shore finančným centrom poskytovaná, kladúc dôraz na
skutočnosť, že obžalovaný nie je trestne stíhaný pre trestný čin v súvislosti s konaním majúcim základ v
nelegálnych aktivitách v štáte N., ani pre žiaden daňový trestný čin alebo trestný či legalizácie príjmu z
trestnej činnosti, resp. ani pre obzvlášť závažný zločin, je možné úvahu o získaní relevantnej informácie z
daného štátu vylúčiť, a to napriek tlaku, ktorý je na off-shore finančné centrá vyvíjaný zo strany Finančnej
akčnej skupiny (T. - T. V. H. T. - medzivládna organizácia vytvorená na podporu stratégie a kooperácie
medzi členskými krajinami v boji proti praniu špinavých peňazí a financovaniu teroristov).

Nepochybne z týchto záverov vychádzali aj orgány činné v trestnom konaní, keď v prípravnom konaní
nepristúpili k žiadnej forme medzinárodnej právnej pomoci vo vzťahu k orgánom štátu N..

Ak by v čisto hypotetickej rovine dôvodnosť naznačeného postupu prichádzala do úvahy, bola by

rezignácia orgánov činných v trestnom konaní na takýto postup prenášaním ich povinnosti vyplývajúcej
z § 2 odsek 10 Trestného poriadku (postup smerujúci k zisteniu skutkového stavu, o ktorom nie sú
dôvodné pochybnosti) na súd, ktorý s ohľadom na povahu veci nie je možné akceptovať. V tejto súvislosti
je potrebné zdôrazniť, že v štádiu po podaní obžaloby súd nie je predĺženou rukou orgánov činných
v trestnom konaní, ale nezávislým a nestranným arbitrom medzi jednotlivými procesnými stranami,
rešpektujúc okrem iného aj také zásady uplatňované v trestnom konaní, ako sú zásada kontradiktórnosti
a zásada „rovnosti zbraní“. Z hľadiska objektivity je namieste poznamenať, že naznačený prípadný
nesprávny postup nie je možné pripísať na vrub dozorujúcemu prokurátorovi Krajskej prokuratúry
Bratislava, keďže tento postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia námestníka generálneho
prokurátora Slovenskej republiky pre trestný úsek zo dňa 28.03.2017, č. k. IV Pz 440/16/1000-10. Z
jeho odôvodnenia je zrejmé, že sa stotožnil so záverom vyšetrovateľa, ktorý považoval zabezpečené
dôkazné prostriedky za dostatočné v danom štádiu trestného konania, pričom z obsahu spisu (so
zreteľom na časové súvislosti) vyplýva, že v čase vydania uvedeného uznesenia už bola súčasťou
spisu aj vyššie zmienená listina obsahujúcu informáciu od T. N.. Žiaden pokyn, resp. úvaha v smere
potreby realizácie žiadosti o medzinárodnú právnu pomoc do N. nebola súčasťou odôvodnenia daného
zrušujúceho uznesenia. Z právnych úvah a právneho názoru námestníka generálneho prokurátora
Slovenskej republiky pre trestný úsek, vysloveného v predmetnom uznesení, možno naopak vyvodiť
(hoci to v ňom nie je výslovne uvedené), že pre účely zistenia skutkového stavu a záverov o naplnení
zákonných znakov daného trestného činu z hľadiska dôvodnosti postavenia obvineného pred súd, bude
po vznesení obvinenia postačujúce iba zopakovať výsluchy poškodených osôb.

Na základe uvedeného a v zhode so samotným odôvodnením obžaloby je možné konštatovať, že záver

prokurátora o nepravdivosti obžalovaným prezentovaného údaja o bankových účtoch v N. sa opiera o
výpovede svedkov - poškodených osôb a podporne aj o závery trestného konania vedeného pod T.: A.-
XXX/NKA-PK-BA-XXXX.

V tejto súvislosti však súd uvádza, že po posúdení týchto dôkazov možno dôkaznú relevanciu pripustiť
iba vo vzťahu k výpovediam svedkov - poškodených. Závery trestného konania, na ktoré sa prokurátor
odvoláva v podanej obžalobe totiž vychádzajú z uznesenia vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru,
národnej kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej jednotky zo dňa 15.10.2015, ČVS: A.-XXX/NKA-
PK-BA-XXXX, ktorým bola vec možného podozrenia zo zločinu machinácii pri verejnom obstarávaní a
verejnej dražbe podľa § 266 odsek 1, odsek 2 písmeno c/, písmeno d/, odsek 3 písmeno a/ Trestného
zákona, obzvlášť závažného zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 odsek 1 písmeno
a/, odsek 3 písmeno a/, odsek 4 písmeno a/ Trestného zákona a zo spáchania zločinu podplácania
podľa § 333 odsek 1, odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona, vyplývajúcich zo všeobecných informácií,
ktoré L. zverejnil na facebookovom profile (<https://www.facebook.com/igor.matovic.X?fref=ts>): „Pán
vystupujúci ako predseda vlády si spoločne s manželkou v roku 2008 založili schránkovú firmu na N..
V deň vzniku si táto firma založila dva bankové účty v N. bank L. (N.). Stav účtov k 21. júlu 2015 je
XXX.XXX.XXX,XX $. Viac k tomu dnes o 10h na tlačovke v NR SR.“ Odmietnutá, nakoľko nie je dôvod
na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Z uvedeného uznesenia vyplýva, že v danej veci nedošlo k vykonaniu žiadnych relevantných úkonov
smerujúcich k zisteniu alebo prevereniu takých skutočností, ktoré by boli akokoľvek spôsobilé podporiť
záver o nepravdivosti obžalovaným uvedených údajov. Inak povedané, závery vyšetrovateľa obsiahnuté
v predmetnom uznesení nemajú absolútne žiaden význam pre meritórne rozhodnutie trestnej veci
obvineného O.. L. O., a to ani na základe jeho hodnotenia jednotlivo alebo v súhrne s ostatnými dôkazmi
(§ 2 odsek 12 Trestného poriadku).

Samosudca konštatoval, že jedinými vo veci vykonanými a použiteľnými dôkazmi, ktoré z hľadiska

posudzovania pravdivosti obvineným zverejnenej informácie svedčia proti nemu, sú výpovede svedkov
- poškodených osôb. Vychádzajúc z povahy danej trestnej veci, resp. právnej kvalifikácie skutku ako
prečinu ohovárania podľa § 373 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona, ako aj osobitosti
zverejneného údaja, ktorého pravdivosť je predmetom posudzovania, nie sú skutočnosti vyplývajúce z
výpovedí poškodených osôb samy osebe (bez toho, aby boli podporené inými dôkazmi) dostatočným
podkladom pre záver smerujúci k vysloveniu viny obvineného (z hľadiska istoty vyžadovanej pre
vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti pre stíhaný trestný čin). Súd na tomto mieste opätovne
zdôrazňuje, že tento záver nie je možné interpretovať „a contrario“, t. j. tak, že informácia zverejnená
obvineným je pravdivá alebo že tvrdenia poškodených sú nepravdivé. V trestnom konaní je však v otázke
viny nevyhnutné vychádzať z istoty aspoň na úrovni pravidla „bez akýchkoľvek pochybností“.

Keďže v danej trestnej veci ide o takú povahu skutočností vyplývajúcich z tvrdení obvineného, ktorých
pravdivosť alebo nepravdivosť pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti nie je možné objektívne
zistiť (a to ani v rámci úvah o prípadnom dokazovaní na hlavnom pojednávaní), nie je naplnený znak
objektívnej stránky charakterizujúci konanie predpokladané danou skutkovou podstatou trestného činu.

Podľa názoru súdu je možné vysloviť pochybnosti aj vo vzťahu k otázke naplnenia ďalšieho znaku
objektívnej stránky prečinu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona, ktorý sa viaže k následku.
Trestný čin podľa tohto ustanovenia je trestným činom ohrozovacím, čo znamená, že pre vyvodenie
trestnoprávnej zodpovednosti sa nevyžaduje, aby reálne došlo k narušeniu vážnosti iného u
spoluobčanov, jeho poškodeniu v zamestnaní, v podnikaní, v narušení jeho rodinných vzťahov alebo v
spôsobení mu inej vážnej ujmy, postačí, ak je oznámenie nepravdivého údaja spôsobilé taký následok
vyvolať v značnej miere.

Súd sa stotožnil s názorom prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava vysloveným v uznesení zo

dňa 08.12.2016, č. k. 1 Kv XXX/XX/XXXX-XX, ktorým bolo pôvodne zrušené uznesenie o vznesení
obvinenia O.. L. O., podľa ktorého z prílohy vyšetrovacieho spisu (mediálnych správ, komentárov a
iných príspevkov uverejnených na verejne prístupných zdrojoch, ale i v printových médiách) nevyplýva
taký záver, že by predmetné údaje sprostredkované obvineným boli skutočne spôsobilé v značnej
miere poškodiť premiéra SR a jeho manželku. Ako na to poukázal prokurátor, predmetné vyjadrenie
obvineného brali médiá aj s poukazom na zdroj informácie (anonym), ale aj s poukazom na osobu
obvineného s rezervou, pričom ako príklad uviedol články, príspevky a komentáre s názvami „O.
nedokonalá analógia“, „O. a jeho grotesky“, „Je L. O. politický obchodník?“, uverejnené na www.sme.sk
dňa 14.08.2015, „Štyri dôvody, prečo brať informácie o premiérových účtoch na Belize s rezervou“
uverejnený na www.sme.sk dňa 16.08.2015, „Cvokhaus“ uverejnený na www.pravda.sk dňa 14.08.2015,
„Víkendovka: L.“ uverejnená na www.aktuality.sk dňa 14.08.2015, „Politický cirkus 196 dní pred voľbami
sa začal naplno: O. obvinil T. a T.“ uverejnený na www.cas.sk dňa 15.08.2015, „L. ako psychiatrický
pacient“ publikovaný v denníku Nový čas dňa 15.08.2015, „Také kotrmelce ako od O. občan nezažil,
tvrdí C.“ publikovaný v denníku A. dňa 15.08.2015, „Pochod za život poráža korupciu“ uverejnený na
www.dennikn.sk dňa 16.08.2015, „B. majstra O.“ uverejnený na www.korzar.sme.sk dňa 16.08.2015 a
ďalšie).

V predmetnej trestnej veci zo spôsobu sprostredkovania obvineným zverejneného údaja, v rámci

ktorého médiá zaujali výrazne rezervovaný postoj k jeho hodnovernosti, možno spolu s tým, ako bola
inkriminovaná informácia podaná samotným obvineným, vyvodzovať záver o miere jeho spôsobilosti
poškodiť osoby dotknuté zverejneným údajom, obzvlášť vtedy, ak sa takýto údaj týka verejne činnej
osoby a jeho manželky. Vždy je potrebné posudzovať celkový kontext a spôsob, ako bola informácia
prezentovaná zo strany samotnej obvinenej osoby, prípadne aj iné okolnosti, za akých k zverejneniu
došlo.

Pre uvedený záver je pritom potrebné vychádzať nie zo subjektívneho vnímania samotnej dotknutej
osoby, alebo inej konkrétnej osoby, ale je potrebné stanoviť kritérium, z ktorého možno objektívne
vychádzať, t. j. takého, ktorý možnosť v značnej miere poškodiť dotknuté osoby objektivizuje. Takýmto
kritérium pri difamačných vyjadreniach (rovnakých alebo obdobných, ako je tomu v tomto prípade) bude
priemerne rozumne uvažujúci jednotlivec.

Vychádzajúc z tohto kritéria je potrebné poukázať na to, že obvinený O.. L. O. na tlačovej konferencii
v rámci spontánnej časti jeho vystúpenia primárne kriticky reagoval na prešetrovanie účtovníctva
spoločnosti regionA. a spôsobu medializácie tejto záležitosti a do tohto kontextu potom vniesol
informáciu o existencii schránkovej firmy a účtoch na N., pričom obidve záležitosti spájal s osobou
predsedu vlády Slovenskej republiky. Ťažisko informovania o účtoch na Belize vychádza až z následných
otázok novinárov. Obvinený v rámci svojho vystúpenia pritom viackrát uviedol, že ním uvádzané údaje
pochádzajú z anonymného zdroja, že nevie, či zverejnená informácia je hodnoverná, resp. výslovne
uviedol, že možno je to „blud“ a možno je to pravda.

Z povahy takto zverejnenej informácie, kedy sám obvinený výslovne pripúšťa možnosť, že nemusí byť
pravdivá, pričom opakovane zdôraznil, že táto informácia pochádza z anonymného zdroja, v spojení s
už zmieneným rezervovaným postojom médií pri informovaní verejnosti, možno nepochybne dospieť k
záveru, že z hľadiska priemerne rozumne uvažujúceho jednotlivca nemôže byť uvedený údaj spôsobilý v
značnej miere poškodiť dotknuté osoby spôsobom upraveným v skutkovej podstate prečinu ohovárania
podľa § 373 Trestného zákona. V kontexte vyššie uvedeného dokonca aj údaj o sume peňažných
prostriedkov na účtoch v Belize prispieva skôr k vnímaniu takto poskytnutej informácie ako nevierohodnej
(z pohľadu priemerne rozumne uvažujúcej osoby), než k vyvolaniu pohoršenia vo vzťahu k poškodeným
osobám. V súvislosti s týmto konštatovaním možno pre ilustráciu poukázať na článok zo dňa 28.04.2016
uverejnený na www.tv.hnonline.sk pod názvom „G. v parlamente tvrdo napadol O., pozrite si ich slovnú
roztržku“, kde sa uvádza: „Čerešničku na torte podľa ministra vnútra predstavuje kauza Belize, kedy O.
obvinil premiéra F. T., že má tajné účty v tejto krajine. Spomínanej kauze podľa G. „neuverili už ani jeho
kolegovia, ani pán U., ani všetci ostatní. Tomu neverí už nikto.“

Záverom súd konštatoval vo vzťahu k tejto otázke, že obvineným zverejnená informácia mohla byť
spôsobilá poškodiť dotknuté osoby, nie však v miere potrebnej pre vyvodzovanie trestnej zodpovednosti
za trestný čin - prečin ohovárania podľa § 373 odsek 1, odsek 2 písmeno c/ Trestného zákona.

V rovine civilného práva pri ochrane osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka môže byť situácia
iná. Súd sa v nijakom smere nestotožňuje so spôsobom, akým obvinený zverejnil inkriminované údaje,
naopak, takýto spôsob považuje za zjavne nesprávny a v rozpore s elementárnymi zásadami morálky.
To však samo osebe, bez toho, aby boli naplnené znaky trestného činu, nemôže zakladať trestnoprávnu
zodpovednosť.

Súd považoval za potrebné vysloviť aj názor, že samotný facebookový status O.. L. O. je potrebné vnímať
v kontexte jeho vyjadrení na tlačovej konferencii. Až z tohto kontextu možno bezpečne ustáliť osobu /
osoby/, na ktoré sa zverejnený údaj vzťahuje. Podľa názoru súdu skutočnosť, že uvedenie nepravdivého
údaja sa má týkať „iného“ v zmysle skutkovej podstaty trestného činu ohovárania podľa § 373 Trestného
zákona nevyhnutne predpokladá dostatočnú individualizáciu osoby, ktorej sa má takýto údaj týkať, alebo
aspoň uvedenie takých skutočnosti, na základe ktorých je možné takúto osobu konkretizovať. Nestačí,
aby bola takáto osoba identifikovaná všeobecne iba na základe jej funkcie, postavenia a pod., pokiaľ by
sa takéto označenie vzťahovalo na neurčitý okruh osôb, resp. aj na určitý okruh osôb, z ktorého rámca ale
nie je možné konkrétnu osobu s istotou určiť. V danom prípade z uvedeného statusu na facebookovom
profile nie je možné určiť, o predsedu vlády a jeho manželky ktorej krajiny ide. Skutočnosť, že si niekto
iba na základe dohadov spája označenie predsedu vlády a jeho manželky s predsedom vlády Slovenskej
republiky a jeho manželky bez toho, aby mal na to dostatočný podklad, nesvedčí pre záver o naplnení
znakov stíhaného trestného činu. Inak povedané, spájanie s osobou poškodených výlučne na základe
zmieneného statusu sa pohybuje v rovine domnienok založených na subjektívnom vnímaní tej - ktorej
osoby.

Na základe uvedeného bolo možné uvažovať o existencii znakov stíhaného prečinu iba vo vzájomnom
kontexte statusu na facebookovom profile a informácii zverejnených obvineným na tlačovej konferencii.

Pokiaľ ide o naplnenie formálnych znakov trestného činu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona,
považuje súd za potrebné vyjadriť sa stručne aj k subjektívnej stránke tohto trestného činu, hoci so
zreteľom na neexistenciu znakov jeho objektívnej stránky nemá otázka zavinenia podstatný právny
význam (pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti). V danom prípade však v priebehu prípravného
konania boli použité aj argumenty, v zmysle ktorých u obvineného nebolo dané zavinenie vo forme
úmyslu, s čím sa súd nemôže stotožniť. Tu je potrebné uviesť, že obvinený O.. L. O. sám pripustil, že
ním zverejnený údaj môže byť nepravdivý. Ak sa teda aj napriek tomu rozhodol informáciu zverejniť,
v prípade jej skutočnej nepravdivosti a súčasnej spôsobilosti v značnej miere ohroziť napr. vážnosť
poškodených osôb u spoluobčanov, nepochybne by vedel, že môže ohroziť záujem chránený Trestným
zákonom a v prípade, že také ohrozenie spôsobí, bol by s ním aj nepochybne uzrozumený. Tým by
bol daný nepriamy úmysel v zmysle § 15 písmeno b/ Trestného zákona. Z pohľadu súdu by otázka
zavinenia sporná nebola, čo však nemení nič na tom závere súdu, že v danej trestnej veci skutok
nenapĺňa formálne znaky po objektívnej stránke, a teda nemôže ísť o trestný čin.

Nakoľko súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, nie je trestným činom
a v tejto otázke nie je potrebné vykonávať dokazovanie na hlavnom pojednávaní, súd považuje závery
uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.11.1998, sp. zn. 6 Tz 13/1998
aplikovateľné aj v tejto trestnej veci v smere odôvodnenosti zastavenia trestného stíhania obvineného
O.. L. O. pre daný skutok podľa § 241 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v §
215 ods. 1 písm. b/ Tr. por..

V ďalšom sa súd zaoberal aj materiálnou stránkou trestného činu, pričom v tomto konkrétnom prípade
z dôvodu potreby uplatňovania princípu ultima ratio, resp. zásady subsidiarity trestnoprávnej represie,
ktorá vyjadruje, že trestné právo je prostriedok určený k ochrane zákonom stanovených záujmov, ktorý
musí byť používaný iba vtedy, keď použitie iných právnych prostriedkov k poskytnutiu ochrany nápravy
neprichádza do úvahy, pretože už boli vyčerpané alebo sú zjavne neúčinné či nevhodné, resp. ide už o
tak závažné porušenia alebo ohrozenia chránených záujmov, že ani ochrana poskytnutá inými právnymi
prostriedkami nie je dostatočná.

Uvedené znamená, že aj v prípade, ak by sa preukázala nepravdivosť obvineným zverejneného údaja,

ako aj jeho spôsobilosť v značnej miere poškodiť dotknuté osoby svedkov - poškodených, nebol by
naplnený Trestným zákonom požadovaný stupeň závažnosti pre to, aby mohlo ísť o prečin ohovárania
podľa § 373 Trestného zákona. Súd si je plne vedomý, že existencia konkrétneho stupňa závažnosti pri
prečine ako Trestným zákonom upravený materiálny znak sa v zásade zisťuje až vtedy, ak súd dospeje
k záveru o naplnení jeho formálnych znakov, ktoré s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie tohto
uznesenia naplnené neboli.

V predmetnej trestnej veci je však posudzovanie materiálnej stránky prečinu odôvodnené s ohľadom na
trestné stíhanie obvineného O.. L. O. v štádiu konania pred súdom po podaní obžaloby v spojitosti s
otázkou potreby vykonania dokazovania na hlavnom pojednávaní, ale predovšetkým preto, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 13.08.2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013 (publikovaného pod
č. 96 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2014) zúžil
možnosť uplatňovania princípu ultima ratio iba cez kritéria upravené v § 10 odsek 2 Trestného zákona, t.
j princíp ultima ratio uplatňovaný v trestnom práve stotožnil s materiálnou stránkou v podobe závažnosti
(ktorého posudzovanie prichádza do úvahy iba pri prečinoch). Tým princíp ultima ratio stráca význam
interpretačného pravidla, aplikáciou ktorého by bolo možné dospieť k záveru aj o nenaplnení formálnych
znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.

Uplatňovanie princípu ultima ratio pri trestnom čine ohovárania podľa § 373 Trestného zákona má pritom
nepochybne význam aj vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Samosudca okresného súdu poukázal na to, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
opakovane zdôraznil, že čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“) nezaručuje úplne neobmedzenú slobodu prejavu, a to dokonca ani vtedy, keď ide
o spracovanie otázok vážneho verejného záujmu (Bergens H. a ostatní proti Nórsku, C. proti Nemecku,
viď aj N. proti Dánsku).

ESĽP dokonca nevylúčil, aby príslušné orgány štátu riešili zneužitie slobody prejavu aj opatreniami
trestnej povahy (Y. proti Španielsko).

Možnosť uplatnenia trestnoprávnych prostriedkov je však potrebné vykladať reštriktívne. Posudzovanie

proporcionality zásahu s chránenými právami totiž v mnohých prípadoch závisí od toho, či sa orgány
štátu mohli uchýliť aj k iným prostriedkom, než sú trestné sankcie, a to k takým, ako sú občianskoprávne
a disciplinárne prostriedky nápravy (U. and L. proti Francúzsku). Z rozhodovacej činnosti ESĽP
taktiež vyplýva, že aj v prípade, ak dôvody vnútroštátnych súdov na ospravedlnenie odsúdenia možno
považovať za relevantné, musia byť tieto dôvody dostatočné (na to, aby sa použili trestnoprávne
prostriedky) a musia korešpondovať tlaku spoločenskej potreby (Y.ço O. a Z. - Z. L. de Y.çăo S. A.
proti Portugalsku). V inom svojom rozhodnutí ESĽP vyjadril názor, že ak by aj sťažovateľka bola vinná,
prostriedky dostupné podľa občianskeho práva boli dostatočné na urovnanie veci (G. proti Grécku).

Podľa ESĽP dominantná pozícia, akú má vláda, jej prikazuje prejavovať zdržanlivosť pri používaní
trestných sankcií, najmä ak existujú iné prostriedky ako odpovedať na neoprávnené útoky a kritiku
protivníkov. Príslušné orgány štátu samozrejme môžu prijať aj trestné opatrenia určené k primeranej a
neprehnanej reakcii na podobné výroky. Pôjde však v zásade o také prípady, kde inkriminované výroky
podnecujú k použitiu násilia proti jednotlivcovi, predstaviteľovi štátu alebo časti obyvateľstva, kde majú
vnútroštátne orgány širší priestor k posúdeniu nevyhnutnosti zasahovania do výkonu slobody prejavu
(Başkaya and Okçuodlu proti Turecku).

Z vyššie uvedených príkladov je evidentné, že použitie prostriedkov trestného práva je prípustné

iba vtedy, ak zneužitie slobody prejavu je natoľko závažné a spoločensky nebezpečné, že ho treba
sankcionovať trestom ustanoveným v Trestnom zákone. Inak povedané, konkrétny zásah do práva na
slobodu prejavu musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe, musí byť primeraný sledovanému
cieľu a musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
Samosudca poukázal na to, že v zmysle judikatúry ESĽP sa primeranosť zásahu skúma cez trojstupňový
test proporcionality, ktorý pozostáva z (A) testu dostatočne dôležitého cieľa, teda testu vhodnosti, v rámci
ktorého sa zisťuje, či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu,
resp. či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ
(ochranu cti), z (B) testu nevyhnutnosti, t. j. testu potrebnosti použitia daného prostriedku - zásahu -
teda, či nebolo potrebné použiť šetrnejší zásah a z (C) testu proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý
zahŕňa jednak praktickú súladnosť, t. j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak
tzv. Alexyho vážiacu formulu - vážiaci vzorec.

Pre účely tohto rozhodnutia z hľadiska vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti nie je nevyhnutné
analyzovať všetky uvedené aspekty pre posudzovanie primeranosti zásahu. Postačí poukázať na to, že
ak je vôbec možné uvažovať o vhodnosti nejakého zásahu do slobody prejavu za účelom dosiahnutia
legitímneho cieľa, t. j. ochrany iného základného práva (práva na zachovania osobnej cti a dobrej povesti)
a nie je možné (vzhľadom na podstatu základných práv) zachovať obidve práva popri sebe, musí byť
zásah nevyhnutný aj z hľadiska adekvátnosti zvoleného prostriedku.

Z pohľadu ESĽP má práve primeranosť sankcie značne určujúci význam pre posudzovanie zásahu do
práva na slobodu prejavu z hľadiska aplikácie čl. 10 Dohovoru. Ak je sankcia príliš prísna, spravidla to
v rozhodovaní ESĽP vedie k záveru o porušení čl. 10 Dohovoru. Pritom neprimerane prísne nemusia
byť len trestnoprávne sankcie, ale aj sankcie súkromnoprávne. Okrem toho ESĽP prihliada na samotný
druh sankcie a na jej možný účinok, ktorý nesmie byť odstrašujúci (tzv. chilling efect). Aj pri hodnotení
sankcií by ako merná jednotka mal byť priemerne rozumovo vyspelý a predvídateľne štandardne sa
správajúci ľudský jednotlivec. V kontexte princípu ultima ratio a so zreteľom na vyššie uvedené závery
vyplývajúce z rozhodovacej činnosti ESĽP považuje súd za potrebné zdôrazniť, že uvedené aspekty
pre hodnotenie sankcie je potrebné vnútroštátnymi súdmi posudzovať aj v tej rovine, či ide o sankciu,
ktorej uloženie v oblasti trestného práva hrozí, teda inak povedané, či je potrebné a žiadúce uvažovať v
rovine vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti (vzhľadom na fakt, že už samotné deklarovanie viny
v trestnom konaní možno považovať za významný negatívny dôsledok).

V spojitosti s judikatúrou ESĽP, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale aj judikatúrou Ústavného súdu
Českej republiky považuje súd za podstatné poukázať aj na ostatné kritéria, ktorými sa vo všeobecnosti
tieto súdy riadia pri posudzovaní a nastoľovaní spravodlivej rovnováhy medzi konfliktnými záujmami.
ESĽP vo veci T. proti Rusku uviedol, že pri posudzovaní skutkových okolností prípadu vezme Súd
do úvahy nasledujúce okolnosti: 1. postavenie sťažovateľa (t. j. autora sporných výrokov), postavenie
žalobcu v konaní na ochranu osobnosti, obsah publikovaného materiálu a kvalifikáciu sporných výrokov
vnútroštátnymi súdmi. V rozsudku V. Z. AG proti Nemecku potom ESĽP konštatoval, že vnútroštátne
súdy musia pri posudzovaní kolízie práva na slobodu prejavu a osobnostných práv chránených čl. 8
Dohovoru zvažovať nasledujúcich šesť faktorov: 1) či ide o príspevok k debate sledujúcej verejný záujem,
2) ako známa je dotknutá osoba a čo je predmetom reportáže, 3) predchádzajúce konanie dotknutej
osoby, 4) spôsob získania informácie a jej pravdivosť, 5) obsah, forma a dôsledky zverejnenia a 6)
prísnosť uloženia sankcie.

V ústavnoprávnej rovine odzrkadľujúcej judikatúru ESĽP sa poukazuje na potrebu posúdenia (1) kto
zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal, (2) o kom bol namietaný prejav (článok a pod.) a do
koho osobnostnej sféry zasahoval, (3) čo bolo obsahom namietaného prejavu, (4), kde bol namietaný
článok uverejnený, (5) kedy bol namietaný článok uverejnený, (6) ako boli informácie v namietanom
článku formulované.

K týmto samozrejme môžu pristúpiť ďalšie hľadiská, ktoré majú význam pre posudzovanie rovnováhy
medzi konfliktným záujmom a slobodu prejavu, napr. možnosť overenia pravdivosti zverejnenej
informácie, motív zverejnenia, „tón“, akým bola informácia šírená médiami, pričom ESĽP priznal slobode
prejavu aj odvetnú funkciu (ktorá v užšom zmysle slova spočíva v tom, že pokiaľ sa určitý subjekt
dopustí ostrej kritiky, musí počítať prinajmenšom s rovnako ostrou kritikou, pričom reakcia môže byť ešte
ostrejšia než pôvodný útok, nie však neprimerane ostrejšia; tejto povinnosti strpieť protiútok kritizovanej
osoby zodpovedá právo kritizovaného brániť sa proti kritike svojej osoby s použitím rovnako ostrého, či
dokonca ostrejšieho jazyka, pokiaľ je taká ochrana nevyhnutná k vyváženiu nevraživosti a skresleniam
obsiahnutých v pôvodnom verbálnom ataku na túto osobu - k tomu pozri G. proti Rakúsku, D. a M. proti
Norsku.

Všetky do úvahy prichádzajúce kritéria je potrebné posudzovať a hodnotiť komplexne, nie je možné
primárne vychádzať iba napríklad z toho, že zverejnená informácia bola distribuovaná hromadne, čo
by pri izolovanom posudzovaní odôvodňovalo poskytnutie zvýšenej ochrany osobnostným právam. Je
potrebné prihliadať aj na to, či osoba, ktorej sa konkrétny prejav týka, je verejne činnou osobou, či ide
o prejav, ktorý možno klasifikovať ako „prejav sledujúci verejný záujem“, ktorému sa poskytuje zvýšená
ochrana, či osobe, ktorá prejav urobila, prináleží privilegované postavenia z hľadiska zvýšenej ochrany
slobody prejavu a pod.

Taktiež je vždy nevyhnutné, aby sa hodnotil celý prejav a v celom kontexte, nikdy nemožno posudzovať
iba jednotlivý vytrhnutý výrok alebo vetu (I. ÚS 453/03, Ústavný súd Českej republiky).

Vyššie uvedené hľadiská pretavené do konkrétne trestnej veci obvineného Mgr. L. O. umožňujú vysloviť
záver, že ani za predpokladu naplnenia objektívnej stránky prečinu ohovárania podľa § 373 Trestného
zákona pri existencii požadovanej formy zavinenia, by vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti
nebolo nevyhnutné pre poskytnutie ochrany právam poškodených garantovaných čl. 8 Dohovoru.

V prípade poškodeného doc. M.. F. T., Y.. ide o osobu predsedu vlády Slovenskej republiky, teda politika,
u ktorého sú hranice akceptovateľnosti šírenia informácií nastavené oveľa širšie. Uvedené, t. j. že by išlo
o politika, síce neplatí u poškodenej prof. M.. Z. T., Y.., avšak neplatí úplne ani to, že u nej nie je daný
dôvod znášať zvýšenú intenzitu miery kritiky, preháňania či silnejších výrazov na jej adresu iba preto, že
nie je verejným činiteľom. ESĽP definuje osoby verejného záujmu značne široko, pričom okrem politikov
sa za určitých okolností do tejto kategórie osôb zaraďujú aj osoby, ktoré politicky činné nie sú, ale s
politicky činnou osobou sú v bližšom vzťahu. Informácie týkajúce sa takejto osoby sa môžu považovať za
vec oprávneného verejného záujmu vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností v priamej súvislosti
s činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote. Takéto zverejnenie teda musí mať nevyhnutne väzbu
na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok.

Vzhľadom na povahu zverejnenej informácie možno nepochybne vysloviť, že sa netýka súkromnej sféry
dotknutých osôb, ale spadá do kategórie otázok verejného záujmu v takom rozsahu, že u poškodenej
možno uvažovať o priamej väzbe na osobu jej manžela ako verejne činnej osoby.

Hoci z morálneho hľadiska možno nepochybne vyjadriť nesúhlas s tým, že obvinený ju v rámci svojho
prejavu „zatiahol“ do informácie o účtoch na N., sama táto skutočnosť nemôže odôvodňovať založenie
trestnoprávnej zodpovednosti obvineného za skutok, ktorý mu je kladený za vinu (uvedené neznamená,
že by nemohla byť daná zodpovednosť obvineného súkromnoprávnej povahy). Nemožno totiž opomenúť
celkový kontext zverejneného údaja v rámci prejavu obvineného, z ktorého okrem iného vyplýva, že tento
sa primárne týkal poškodeného doc. M.. F. T., Y.., čo vo svojej výpovedi pripustila samotná poškodená.

V tejto súvislosti je potrebné opätovne poukázať na to, že obvinený na viacerých miestach svojho prejavu
výslovne uviedol, že informácia pochádza z anonymného zdroja, pričom v zhode so záverom prokurátora
Krajskej prokuratúry Bratislava (vyslovenom v uznesení, ktorým zrušil uznesenie o vznesení obvinenia)
súd konštatuje, že predmetné anonymné písomné podanie bolo spoločne s prílohami zabezpečené do
vyšetrovacieho spisu, a preto je zrejmé, že toto skutočne existovalo. Žiadnym dôkazom získaným počas
vyšetrovania sa nepreukázalo, že by toto podanie obvinený účelovo vytvoril, alebo si inak zabezpečil
a z tohto dôvodu je preto potrebné vychádzať z premisy, že toto podanie skutočne obdržal tak, ako to
verejne prezentoval.

Obvinený tiež viackrát uviedol, že nevie, či je ním zverejnený údaj pravdivý, resp. hodnoverný, ako aj
to, že nemá možnosť a nedokáže zistiť, či spomínaný účet je taký, ako to prezentoval anonymný zdroj.
Pritom na otázku novinára výslovne uviedol aj to, že neobviňuje F. T., že má účty niekde na N., ale iba
hovorí, že dostal takúto anonymnú informáciu, disponuje ňou a rozhodol sa ju zverejniť, lebo je to presne
to isté, ako keď F. T. zverejňuje anonymné udanie na regioA. cez orgány činné v trestnom konaní, ktoré
ovláda.
Podľa názoru súdu nemožno opomenúť celkový kontext prejavu obvineného, ktorý predmetnú tlačovú
konferenciu, v ktorej zverejnil aj inkriminovaný údaj, začal ohľadne informácii získaných z TA3 týkajúcich
sa kontroly v jeho firme regionA.. V jej rámci ďalej napádal dosah vlády na prokuratúru, políciu a ostatné
kontrolné inštitúcie a vyslovene poukázal na budúce voľby a možnosť skomplikovania ich výsledku
stranám vo vláde. Kontrolu v danej firme personifikoval v osobe predsedu vlády F. T. v spojitosti s
osobami na čele polície, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a špeciálnej prokuratúry ktorí
sú podľa neho blízki predsedovi vlády. Zdôraznil, že prešetrovanie uvedenej firmy média spojili s jeho
osobou a k vytvoreniu dojmu, že O. a regionA. je neplatič daní, poukázal na spôsob vykonania prehliadky
nebytových priestorov a žiadal, aby orgány činné v trestnom konaní zverejnili celé uznesenie o začatí
trestného stíhania a anonymné podanie vo vzťahu k regionA.-u, pričom dal súhlas na zverejnenie celého
účtovníctva tejto firmy na základe splnomocnenia od konateľa spoločnosti. Väčšia časť jeho vyjadrení k
účtom na Belize bola prezentovaná až v rámci otázok novinárov.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že obvineným uskutočnený prejav bol politickej povahy, ktorého
súčasťou bola vlastná obrana médiami zverejnených údajov, ktoré sa ho dotýkali, a teda nepochybne
ide taký prejav, ktorý požíva vyššiu mieru ochrany. Celkový prejav obvineného možno zaradiť do oblasti
verejného záujmu vrátane informácie o údajných účtoch dotknutých osôb na N..

Súd konštatoval, že v danom prípade nemožno prehliadnuť ani ten fakt, že obvinený je (v čase skutku
bol) politikom opozičným a poslanom Národnej rady Slovenskej republiky, v dôsledku čoho sa súd
stotožňuje s obhajobnou argumentáciou obvineného (urobenou aj prostredníctvom jeho obhajcu), v
ktorej okrem iného poukázal na to, že ak sa sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav, obmedzenia
sú ospravedlniteľné iba dokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba. Tu je možné
doplniť, že vládnuca moc sa musí zdržať prijímania reštriktívnych opatrení majúcich odradzujúci účinok
na politickú debatu (Y. proti Španielsku). V tejto súvislosti obhajoba správne poukazuje aj na rozhodnutie
ESĽP vo veci G. a ostatní v. Maďarsko, v ktorom bolo zdôraznené, že (verbálny a aj neverbálny) prejav
demokraticky zvoleného parlamentného reprezentanta požíva veľmi vysokú úroveň ochrany.

V danej veci je potrebné prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že poškodený predseda vlády Slovenskej

republiky, ako aj jeho manželka (vzhľadom na uvedené postavenie jej manžela), majú oveľa širší priestor
na prístup k médiám a teda aj širokú možnosť a príležitosť reagovať a komentovať to, čo je v centre
pozornosti, a to v podstate ihneď po zverejnení informácie, ktorá sa ich týka. Tým im je daná možnosť
okamžitej reakcie a možnej eliminácie alebo zmiernenia negatívneho dosahu zverejňovaných informácií.

Napokon majú pre posúdenie materiálnej stránky daného činu význam aj časové súvislosti z hľadiska
blížiacich sa volieb do Národnej rady Slovenskej republiky. Pri posudzovaní vyjadrení politikov sa otázka
predvolebnej kampane nemôže zužovať iba na „oficiálnu“ volebnú kampaň, ale je potrebné ju vnímať
širšie v kontexte celkovej činnosti a vystupovania kandidátov, resp. politických strán. Obdobie siedmich
mesiacov pred voľbami je obdobím, kedy sa už výrazne prejavuje boj medzi jednotlivými politickými
stranami a ich kandidátmi a tento aspekt nemožno prehliadať ani v trestnej veci obvineného O.. L. O..
Už v tomto období totiž možno predpokladať prednášanie ostrej kritiky na adresu kandidátov, pretože
ide o imanentnú súčasť predvolebného súboja, ktorú nie je možno všeobecne kriminalizovať (Uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 5 Tdo 873/2002 zo dňa 07.11.2002). Vzhľadom na celkový
kontext prejavu menovaného obvineného, možno tento považovať nielen za prejav politický, ale aj za
prejav uskutočnený v rámci predvolebného boja. Tieto faktory je potom potrebné dôsledne posudzovať
aj v tom smere, ktorý svedčí pre záver o nevyhnutnosti aplikácie princípu „ultima ratio“ uplatňovaného
v trestnom práve.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť prokurátor Krajskej prokuratúry
Bratislava, podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 02.03.2018, ktorú sťažnosť bližšie
odôvodnil podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 16.03.2018 (č.l. 210-212).

Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava v písomných dôvodoch sťažnosti poukázal na to, sa v celom
rozsahu pridržiavam skutkových a právnych záverov prezentovaných v podanej obžalobe zo dňa
14.09.2017 voči obvinenému O.. L. O. pod č. k. 1Kv 116/15/1100-78.

V nadväznosti na vyššie uvedené a záver prvostupňového súdu o skutočnosti, že z uvedeného konania

obvineného nevyplýva taký záver, že by predmetné údaje sprostredkované obvineným boli skutočne
spôsobilé v značnej miere poškodiť predsedu vlády Slovenskej republiky a jeho manželku, podotkol,
že už status obvineného zverejnený na jeho profile na sociálnej sieti T. vyvolal obrovský záujem
verejnosti a oznamovacích prostriedkov, pričom ani relatívne opatrné vyjadrenie v znení „pán vystupujúci
ako predseda vlády" nezabránilo automatickému spájaniu tejto osoby s poškodeným, predsedom
vlády Slovenskej republiky. K uvedenému považoval za potrebné podotknúť, že O.. L. O. je verejne
činnou a známou osobou, ktorého facebookový profil je sledovaný takmer 30-tisíc užívateľmi tejto
sociálnej siete a teda dosah jeho príspevkov je na pomery Slovenskej republiky významný. Samotný
status, ktorý uverejnil O.. L. O. na svojom facebookovom profile, ani len nepôsobil dojmom údajných,
neoverených informácií, ktorých pravdivosť si bude jeho autor ešte overovať. Naopak, jeho obsah mal
bez akýchkoľvek pochybností tvrdiť, že predseda vlády a jeho manželka si založili schránkovú firmu na
Belize a na dvoch účtoch tejto firmy v belizskej banke je vysoká suma. Obsah zverejneného statusu tak.
v žiadnom prípade nemožno považovať len L hodnotiaci úsudok jeho autora.

Napriek následným verejným vyhláseniam obvinený nijakým spôsobom prezentované informácie

nedoplnil, tak ako to avizoval, no napriek tomu ich vopred prezentoval na tlačových konferenciách.
Týmto svojím konaním zabezpečil, že všetky printové ako aj elektronické média pôsobiace v Slovenskej
republike, ním prezentované informácie prevzali do svojich článkov a príspevkov.

Je rovnako potrebné dodať, že vzhľadom na časovú súvislosť možno taktiež dôvodiť, že zo strany
obvineného išlo o odvetnú reakciu na postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré deň predtým,
v priestoroch jeho „rodinnej" firmy regionA. vykonali zaisťovacie úkony, čo taktiež podporne vyplýva z
viacerých výslovných vyjadrení obvineného na danej tlačovej konferencii zo dňa 14.08.2015. V tomto
kontexte sa preto nie je možné stotožniť s argumentáciou prvostupňového súdu, že vzhľadom na prejav
obvineného, možno tento považovať za prejav politický či prejav uskutočnený v rámci predvolebného
boja.

Vo vzťahu ku kontextu práva obvineného na slobodu prejavu, uviedol, že aj sloboda prejavu má svoje
hranice a limity, tak ako to deklaruje aj čl. 19 ods. 2, ods. 3 Ústavy SR. Uvedená ústavná ochrana
sa jednotlivcovi poskytuje práve v prípadoch neoprávnených zásahov do ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti a dobrého mena. Aj v kontexte rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské
práva /ďalej len ako „ESĽP“/\e známe, že osoby verejného záujmu síce musia akceptovať väčšiu mieru
verejnej kritiky než ostatní občania (Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva P. vs. Rakúsko zo
dňa 1. júla 1997, C. vs. Spojené kráľovstvo zo dňa 12. júla 2001, U. proti Rakúsku zo dňa 8.7 1986,
H. H. proti Islandu zo dňa 25.6.1992), avšak aj sloboda prejavu má svoje hranice. Hoci inštitút zníženej
ochrany osobnosti osôb verejného záujmu vyžaduje vyššiu mieru tolerancie kritiky týchto osôb, majú aj
tieto osoby v judikatúre ESĽP garantované legitímne očakávanie ochrany vlastného súkromia. Uvedenú
doktrínu ESĽP zakotvil napr. vo veci von Hannover proti Nemecku (rozsudok ESĽP zo dňa 24.6.2004),
keď vo svojom rozhodnutí konštatoval, že každý, hoci je verejnosti známy, musí mať „legitímnu nádej“
na rešpektovanie a ochranu svojho súkromného života (k tomu aj rozhodnutie ESĽP vo veci Dalban proti
Rumunsku zo dňa 28.09.1999).

Vzhľadom na vyššie uvedené preto uviedol, že obvineným prezentované informácie sa mali týkať
poškodeného predsedu vlády SR a rovnako jeho manželky (pôsobiacej aj ako vysokoškolskej
pedagogičky), kde boli títo de facto obvinení zo spáchania závažných trestných činov, konkrétne išlo o
obvinenie z korupcie a legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Teda pokiaľ zákonodarca stanovil, že určité
konanie je trestným činom (ohováraním alebo krivím obvinením podlá § 373, resp. § 345 Trestného
zákona), nemôže byť potom takéto konanie liberalizované tým, že páchateľ sa domáha práva na slobodu
prejavu. Z vyššie opísaného potom rezultuje záver, že realizácia práva na slobodu prejavu nemôže byť
sama o sebe tou okolnosťou, ktorá páchateľa automaticky zbavuje jeho trestnej zodpovednosti v prípade
spáchania trestného činu.

Na margo dôvodenia prvostupňového súdu o nevyhnutností aplikácie princípu ultima ratio“

uplatňovaného v trestnom práve, uviedol, že je potrebné, aby súd v prípade, kde ide o
úmyselné protiprávne konanie, vykazujúce znaky konkrétneho trestného činu, rešpektoval závažnosť
protispoločenského konania ktorú v abstraktnej podobe tomuto konaniu priradil Trestný zákon Je
potrebné sa rovnako zamyslieť a dôsledne skúmať aj význam trestnej represie ako reakcie na určité
konanie.
Prvostupňový súd takýmto právnym posúdením v tejto veci poskytol neprimeranú, extenzívnu až
absolútnu ochranu slobode prejavu.

ESĽP vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že posudzuje každý zásah do slobody prejavu
„vo svetle prípadu ako celku a to vrátane konkrétnych tvrdení, kontextu, v ktorom boli urobené a
tiež konkrétnych okolností, v ktorých sa nachádzali zainteresované osoby“, že zisťuje „či dôvody
predložené vnútroštátnymi orgánmi na ospravedlnenie zásahu sú relevantné a dostatočné“, či bola
„nevyhnutnosť“ zásahu do slobody prejavu „presvedčivo preukázaná“, či zásah bol „primeraný
sledovanému legitímnemu cieľu“, či vnútroštátne orgány vychádzali z „akceptovateľného vyhodnotenia
relevantných faktov“ a či „aplikovali zásady, ktoré sú v súlade s princípmi obsiahnutými v článku 10
Dohovoru“ (napr. rozhodnutia Z. a O. vs. Spojené kráľovstvo, H. H. vs. Island alebo T. vs. Slovensko).

Vzhľadom na skutočnosť, že pravdivosť jednotlivých tvrdení obvineného nebola preukázaná, možno

teda konštatovať, že išlo o neopodstatnený, ničím nepodložený útok zo strany obvineného na
poškodeného a jeho manželku v kontexte vyššie uvedených skutočností,

Aj s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania je zrejmé, že obvinený nemal žiadne relevantné

a dostatočné dôvody, aby o poškodenom a jeho manželke zverejnil informácie uvedeného charakteru.
Klebeta, ústne podaná a nepreverená pochybná informácia nemôže zakladať dostatočný dôvod
zverejnenia osočujúcich informácií o poškodených a takéto konanie obvineného vyvoláva záver, že v
tomto prípade nesledoval ani legitímny cieľ.

Vzhľadom na uvedené preto navrhol, aby Krajský súd v Bratislave podľa § 194 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.02.2018, č. k.
3T/41/2017-199, ktorým bolo podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v
§ 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, zastavené trestné stíhanie proti obvinenému O.r. L. O. pre
skutok právne kvalifikovaný ako prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona,
a súčasne uložil tomuto súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

K sťažnosti prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava sa vyjadril prostredníctvom svojho obhajcu M..
W. U., obvinený O.. L. O. a to podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava I 05.04.2018 č.l. 217-223.

Vo svojom vyjadrení uviedol, že sa v plnej miere pridržiava sťažnosti proti uzneseniu o vznesení
obvinenia zo dňa 24. 11. 2016, ktorej prokurátor KP (M.. P. F., A..) v plnej miere vyhovel. Samotné
stručné odôvodnenie sťažnosti prokurátora KP totiž len opakuje argumenty obsiahnuté v uznesení
námestníka generálneho prokurátora, ktorý postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku zrušil
uznesenie prokurátora KP Bratislava, ktorým bolo vyhovené podanej sťažnosti proti uzneseniu o
vznesení obvinenia.

Z uvedeného dôvodu v tomto vyjadrení uvádza len: (1) sumarizáciu skutkových argumentov, (2) právne
posúdenie žalovaného skutku, a (3) postup orgánov prokuratúry v obdobných prípadoch.

1. Sumarizácia skutkových argumentov

Obžaloba prokurátora KP Bratislava síce v skutkovej vete tvrdí, že status obvineného na sociálnej
sieti T. zo dňa 13. 8. 2015 je potrebné vnímať v kontexte s vyhláseniami prezentovanými na tlačovej
konferencii v Národnej rady Slovenskej republiky, avšak pri hodnotení skutkového stavu vedome ignoruje
jednoznačné vyjadrenia O.. L. O. a kontext v ktorom zazneli. V spisovom materiáli citované výroky O..
L. O. na tlačovej konferencii dňa 13. 8. 2015 potvrdzujú, že informácie boli prezentované ako súbor
dokumentov, ktoré boli obvinenému doručené od anonymného zdroja. H. dokumenty následne O. L. O.
zaslal vicholným predstaviteľom orgánov činných v trestnom konaní.

O.. L. O. výslovne uviedol, že nevie, či uvádzané informácie sú pravdivé. Na inkriminovanej tlačovej

konferencii dňa 13. augusta 2015 doslova povedal: „Ja neobviňujem F. T., že má účty niekde na N.,
ja iba hovorím, že dostal som takúto anonymnú informáciu, disponujem ňou, dnes som sa rozhodol ju
zverejniť, lebo je to presne to isté, ako keď F. T. zverejňuje anonymné udanie na regionA. cez orgány
činné v trestnom konaní, ktoré ovláda. Je to presne takisto podľa mňa hlúpe.“ Na následnej tlačovej
konferencii O.. L. O. uviedol: „Ja som od začiatku hovoril, že zverejňujem iba anonymné oznámenie, ako
som ho dostal, tak ho podávam ľuďom. Čiže nikdy by som netvrdil, že takto to bolo. A bude na orgánoch
činných v trestnom konaní, aby preverili, či to tak bolo.“ Aj ďalší výrok O.. L. O. jednoznačne preukazuje,
že informácie, ktoré na tlačových konferenciách uvádzal, neprezentoval ako nespochybniteľný fakt, ale
ako údaje vyplývajúce z anonymného podania, ktoré mu bolo zaslané: „Napriek tomu, že neviem, či sú
všetky informácie pravdivé, som ich dnes zverejnil. To preto, aby si pán premiér užil pocit, ak sa o ňom
šíri niečo, čo pravdou byť nemusí, ale môže. Ja som však na to férovo upozornil na rozdiel od T. ľudí v
polícii a na prokuratúre, ktorí bohorovné verejne tvrdia, že regionPRESS podvádzal v účtovníctve - a to
bez akéhokoľvek preverenia si na základe anonymného udania. “

Na tieto vecne korektné výroky nadväzoval hodnotiaci úsudok O.. L. O.: „Som presvedčený, že na
99% to pravda všetko bude, uvidíme.“ Tento hodnotiaci úsudok O.. L. O. pritom má celkom evidentne
určitý skutkový základ. Od založenia politickej strany Z.-SD, ktorej je poškodený predsedom, bolo
jej financovanie sprevádzané mnohými mimoriadne závažnými podozreniami, vrátane nahrávky, na
ktorej poškodený hovorí o zháňaní vysokých čiastok peňazí „vlastnou hlavou“, či sponzorských zmlúv,
prostredníctvom ktorých prichádzalo k predaju miest na kandidátnej listine politickej strany Z.-SD a
vrcholných pozícií vo výkonnej moci významným sponzorom tohto politického subjektu.

O.. L. O. teda informoval pravdivo o dokumentoch, ktoré mu boli doručené, pričom výslovne uviedol,
že pravdivosť týchto dokumentov môže byť sporná. Následne ich odovzdal orgánom činným v trestnom
konaní.

2. Právne posúdenie žalovaného skutku

Trestného činu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona sa dopustí osoba, ktorá o inom oznámi
nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho
v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu. Keďže ide
o úmyselný trestný čin, páchateľ musí mať vedomosť, že údaj, ktorý oznamuje je nepravdivý, a že jeho
oznámenie spôsobí v zákone predpokladaný následok.

K právnym aspektom trestného stíhania v tejto veci je potrebné uviesť, že právo na slobodu prejavu
patrí k najdôležitejším politickým slobodám v našom ústavnom systéme. Informácie zverejnené O.. L.
O. sa týkali možných provízií z verejného obstarávania na Ministerstve vnútra SR, teda nešlo o otázky
týkajúce sa intímnej sféry poškodeného, ktorý vykonával funkciu predsedu vlády SR. Jeho informácie
sa týkali paradigmatickej témy verejného záujmu na Slovensku - korupcie a klientelizmu v politike.

Aj udalosti posledných týždňov potvrdzujú, že ide pravdepodobne o najzávažnejšiu tému súčasného

verejného diskurzu.

V zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa najcitlivejšie
posudzuje obmedzenie slobody prejavu v oblasti verejného záujmu (rozsudok Veľkej komory ESĽP vo
veci Z. v. Turecko zo dňa 8. 7. 1999, č. 26682/95, § 61). Akékoľvek obmedzenie slobody prejavu musí byť
interpretované reštriktívne a potreba obmedzenia musí byť jednoznačne preukázaná (rozsudok ESĽP
vo veci V. a iní v. Spojené kráľovstvo zo dňa 12. 9. 1995, č. 22954/93, § 55).

Podľa ustálenej judikatúry ESĽP, ak sa „sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav, obmedzenia sú
ospravedlniteľné iba dokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba.“ (rozsudok ESĽP
vo veci P. a B. v. Spojené kráľovstvo zo dňa 26. 11. 1991, sťažnosť č. 13585/88). Pri posudzovaní
aspektu nevyhnutnosti obmedzenia slobody prejavu v demokratickej spoločnosti je potrebné poukázať
a zohľadniť aj špecifické postavenie O.. L. O.: „Zásah do slobody prejavu člena opozície, ktorý zastupuje
svojich voličov, vyslovuje ich obavy a bráni ich záujmy, vyžaduje, aby Súd aplikoval prísnejšie pravidlá
pri rozhodovaní .“ (napr. rozsudok ESĽP vo veci A. v. France zo dňa 27. 4. 1995, Séria A, č. 314,
§ 76). Prezentovaný trend vjudikatúre ESĽP vo vzťahu k ochrane politickej diskusie ako špecifickej
formy slobody prejavu je v súčasnosti nielen badateľný, ale dokonca posilňovaný. Najaktuálnejším a
najkomplexnejším judikátom vo veci slobody prejavu volených poslancov je rozsudok Veľkej komory
ESĽP vo veci Karácsony a ostatní v. Madársko zo dňa 17. 5. 2016 (sťažnosti č. 42461/13 a 44357/13).
ESĽP v tejto súvislosti sformuloval, inter alia, základný princíp týkajúci sa ochrany slobody prejavu
volených poslancov: „Vo svojej judikatúre Súd opakovane zdôrazňuje dôležitosť slobody prejavu pre
členov parlamentu, keďže v ich prípade ide o politický prejav par excellance. “ (§ 137 cit. rozhodnutia).
Sloboda prejavu má teda osobitnú dôležitosť vo vzťahu k voleným politickým predstaviteľom, pretože
vykonávajú nezastupiteľnú úlohu v demokratickej spoločnosti.

Z uvedeného dôvodu snaha obmedziť slobodu prejavu volených poslancov podlieha mimoriadnemu
prieskumu zo strany štrasburských orgánov ochrany práva (napr. rozsudok ESĽP vo veci Y. v. Španielsko
zo dňa 23. 4. 1992, Séria A, č. 236).

Prevažná väčšina citovanej judikatúry sa pritom týka občiansko-právneho konania. Použitie trestného
práva, ako ultima ratio, je pri verbálnych deliktov, ktoré sa priamo týkajú otázok verejného záujmu a
verejne činných osôb v demokratickej spoločnosti, takmer neprijateľné.

V prípade, ak sú obidvaja účastníci občiansko-právneho sporu verejne činnými osobami, posudzuje

aj judikatúra našich všeobecných súdov dokonca na prvý pohľad evidentné skutkové tvrdenia ako
hodnotiace úsudky, a to v kontexte dlhotrvajúcich sporov medzi dotknutým verejne činnými osobami, čo
je evidentne platné aj vo vzťahu M.. F. T. a O.. L. O.. Ak sú teda tieto právne závery aplikovateľné na
občiansko-právne konania, v trestnom konaní musia byť aplikované a fortiori.

Argumentačnú núdzu podanej sťažnosti dokumentuje v tejto súvislosti aj skutočnosť, že prokurátor KP

uvádza ako kľúčové rozhodnutie na podporu svojich právnych argumentov rozsudok ESĽP vo veci von
C. v. Nemecko (rozsudok zo dňa 24. 9. 2004, sťažnosť č. 593200/00). Citovaný rozsudok sa pritom
týka výlučne civilného konania súvisiaceho so zverejnením čisto súkromných fotografií (na koni, na
lyžovačke, na bicykli) monackej princeznej G. von C.. ESĽP k tomu uviedol, že: „Sloboda prejavu sa
síce vzťahuje aj na publikáciu fotografií, avšak v tejto oblasti nadobúda osobitný význam aj ochrana práv
a reputácie iných. Tento prípad sa netýka rozširovania „myšlienok“, ale zobrazení obsahujúcich veľmi
osobné až intímne „informácie“ o jednotlivcovi. Naviac, fotografie zverejňované v bulvárnej tlači sa často
zhotovujú za okolností sústavného prenasledovania, ktoré u dotknutej osoby vytvára veľmi silný pocit
zásahu do súkromného života alebo dokonca až perzekúcie.“ (§ 59 cit. rozsudku). Z uvedených dôvodov
ESĽP celkom jednoznačne konštatoval: „základný rozdiel [fundamental difference] medzi uvádzaním
skutkových tvrdení - aj kontroverzných - ktoré môžu prispieť k diskusii o politikoch vykonávajúcich
svoje funkcie v demokratickej spoločnosti, a zverejňovaním detailov z osobného života jednotlivca, ktorý
naviac - ako v tomto prípade - nevykonáva žiadne oficiálne funkcie. “ (§ 63 cit. rozsudku).

Keďže judikatúra ESĽP je prísne kazuistická je vždy rozumné oboznámiť sa aj so skutkovými

okolnosťami prípadu, a necitovať pár všeobecných právnych viet z odôvodnenia rozsudku. Pri takomto
postupe sa je možné argumentačne vyvarovať porovnaniu prípadu podozrenia z korupcie u predsedu
vlády s prípadom zverejnenia fotiek padajúcej princeznej v bikinách na súkromnej pláži.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že samotný poškodený v časoch, keď bol lídrom
opozície, uvádzal viaceré nedokázateľné a difamačné tvrdenia na adresu predstaviteľov vtedajších
vlád. Napríklad v roku 2011 uviedol na adresu vtedajšej predsedníčky vlády Z. : „Predsedníčka vlády
SR je neschopná, je klamárka a je podozrivá z korupcieVo februári 2003 vo vzťahu k vtedajšiemu
podpredsedovi vlády a ministrovi financií SR L.. L. O. povedal: „Môj osobný názor - vzhľadom na to,
čo sa všetko dialo okolo Slovenského plynárenského priemyslu, je mimoriadne bohatým človekom pán
O. - možno bohatším ako pán O..“ Samozrejme predvetie „môj osobný názor“ nerobí z nepravdivého
skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok. Inak by výrok: „Podľa môjho názoru - pán XY včera večer od
21:30 hod. do 24:00 hod. na A. ulici v N. opakovane znásilnil dve maloleté dievčatá AB a CD, ktoré museli
byť okamžite hospitalizované“ - bol len hodnotiacim úsudkom. V časoch, keď poškodený W.. M.. F. T.,
Y.. predniesol tieto výroky, nikoho v orgánoch činných v trestnom konaní ani len nenapadlo preverovať
jeho výroky zo strany trestno-právnej, aj vzhľadom na už zmienené postavenie trestného práva v tejto
oblasti ako ultima ratio v našom právnom poriadku. Poškodené osoby mohli využiť (a niektoré aj využili)
možnosť domáhať sa ochrany svojich osobnostných práv v konaní na ochranu osobnosti podľa § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

Trestné stíhanie jedného z lídrov parlamentnej opozície za výroky, ktoré sa týkajú možných podozrení
z korupčného konania, kde poškodeným bol tempore criminis predseda vlády Slovenskej republiky
a jeho manželka, je bezprecedentnou snahou obmedziť slobodu prejavu v oblasti, kde je sloboda
prejavu v demokratickej spoločnosti najviac chránená: v oblasti politického prejavu voleného opozičného
poslanca, ktorý sa obsahovo týka takmer definičnej veci verejného záujmu (korupcie vo verejnom
sektore), a to formou - trestným stíhaním - ktorá je úplne disproporciálna domnelému sledovanému
cieľu ochrany súkromia (bývalého) predsedu vlády SR. Tým sa dostávame k ostatnej, avšak nie
najmenej významnej časti nášho vyjadrenia, ktorá pomerne zreteľne poukazuje na nekonzistentnosť
argumentácie orgánov prokuratúry v právne neodlíšiteľných prípadoch.

3. Postup orgánov prokuratúry v obdobných prípadoch

V odôvodnení svojej sťažnosti prokurátor KP Bratislava opakovane uvádza (v zhode s námestníkom

generálneho prokurátora SR), že „sloboda prejavu má svoje hranice a limity“, a teda „pokiaľ zákonodarca
stanovil, že určité konanie je trestným činom, nemôže byť takéto konanie liberalizované tým, že páchateľ
sa domáha práva na slobodu prejavu.“

Je poľutovaniahodné, že ten istý prokurátor KP (M.. O. L.) však pri obrátenom garde (podozrivý M..
F. T., poškodený O.. L. O.) argumentoval práve slobodou prejavu pri svojom závere, že zverejnením
dokumentov chránených daňovým tajomstvom nenaplnil M.. F. T. materiálny znak prečinu ohrozenia
obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva podľa § 264 ods. 1
Trestného zákona Vo svojom uznesení zo dňa 20. 12. 2017 (pod č k XKv XX/XX/XXXX), ktorým zamietol
sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania konštatuje: „Sloboda prejavu predstavuje
jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja
a seberealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vztáhu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa
prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo
znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva.“ (príloha č. 1). Prokurátor KP v tejto súvislosti aplikoval tzv. V.
vážiaci vzorec, a prišiel k záveru, že trestné stíhanie bývalého predsedu vlády SR by neproporcionálne
zasiahlo do jeho práva na slobodu prejavu.

Je pritom zrejmé, že ak má byť materiálny korektív posudzovaný prizmou testu proporcionality

pri trestnom čine ohrozenia obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového
tajomstva, tak by mal byť a fortiori tak posudzovaný aj pri trestnom čine ohovárania.

Diametrálne odlišné právne úvahy vrcholných orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú závislé
výlučne od toho KTO sú podozrivé a poškodené osoby, vykazujú mieru arbitrárnosti, ktorá by v právnom
štáte nemala byť tolerovateľná. Predpisovať jednej skupine verejne činných osôb (predstaviteľom
opozície) pravidlá grécko-rímskeho zápasenia a inej skupine verejne činných osôb (predstaviteľom
vlády) umožniť zápasiť voľným štýlom môže ešte výraznejšie prehĺbiť nedôveru občanov v orgány,
ktoré sú povolané v našom štáte presadzovať právo a zákonnú spravodlivosť. Z uvedených dôvodov
pripájame k nášmu vyjadreniu aj našu sťažnosť zo dňa 21. 11. 2017 voči zastavujúcemu uzneseniu
vyšetrovateľa vo veci, kde bol podozrivým M.. F. T. z vyzradenia daňového tajomstva (príloha č, 2).

Pozornosti Krajského súdu v Bratislave isto neujde aj skutočnosť, že prokurátor KP Bratislava JUDr.
O. L. nebol prokurátorom, ktorý vykonával dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prejednávanej veci v
prípravnom konaní, ani prokurátorom, ktorý v danej veci podával obžalobu.

Dôveryhodnosti postupu prokuratúry v tejto veci nepridáva ani skutočnosť, že po oznámení zrušenia
obvinenia na tlačovej konferencii dňa 14. 12. 2016 o 10:20 hod., bol okamžite vyšetrovací spis už o
12:35 hod. toho istého dňa osobne doručený Krajskej prokuratúre Bratislava za účelom jeho predloženia
Generálnej prokuratúre SR z dôvodu následného postupu podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku
(príloha č.

4. Záver

Predstavitelia orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdov, samozrejme môžu mať, a aj majú,
rôzne názory na predstaviteľov verejného života - od sympatie až po značnú antipatiu. Je preto celkom
legitímne, aby ktorýkoľvek občan Slovenskej republiky mal vysoko negatívny názor na Mgr. L. O., a
mimoriadne pozitívny na M. F. T., alebo naopak. V právnom štáte je však neprípustné, aby sa tieto osobné
preferencie stali akýmkoľvek faktorom pri rozhodovacej činnosti orgány činných v trestnom konaní. Z
bodu 3. nášho vyjadrenia k podanej sťažnosti je žiaľ zrejmé, že tieto osobné preferencie boli kľúčovým
faktorom pre postup prokurátora KP v danej veci.
Uznesenie okresného súdu zo dňa 23. 2. 2018 považuje za vecne správne a mimoriadne presvedčivo
vyargumentované a preto navrhol, aby Krajský súd v Bratislave sťažnosť prokurátora KP ako nedôvodnú
zamietol v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Krajský súd v Bratislave pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave podľa
§ 192 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti
ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a
dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava nie je dôvodná.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Podľa § 241 ods. 1 písm. c/ Tr. por. obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s hornou hranicou
trestnej sadzby neprevyšujúcou 8 rokov, preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu trestné
stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.

Podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por. prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak nie je tento skutok trestným
činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava podal na

obvineného O.. L. O. dňa XX.XX.XXXX na Okresný súd Bratislava I obžalobu zo 14.09.2017 č.k. XKv/
XXX/XX/XXXX-XX pre prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. na skutkovom
základe tam uvedenom.

Samosudca okresného súdu Bratislava I uznesením z 23.02.2018 sp. zn. XTXX/XXXX trestné stíhanie
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 1 písm. c/ Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
proti obvinenému O.. L. O. pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1,
ods. 2 písm. c/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom v obžalobe zastavil,
pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Vo vzťahu k postupu samosudcu okresného súdu, pokiaľ ide o nevykonanie dôkazov v predmetnej
trestnej veci kontradiktórnym spôsobom treba uviesť, že tento bol správny. Trestný poriadok upravuje
možnosť zastaviť trestné stíhanie z hľadísk predpokladaných v § 238 ods. 1 Tr. por. len, ak
bola vec v prípravnom konaní náležite objasnená z hľadiska riešenia tejto otázky. Samosudca
okresného súdu správne konštatoval, že v danej trestnej veci zabezpečené dôkazy neumožňujú
vysloviť záver o nepravdivosti obvineným uvádzaných skutočností, keďže ním prezentované informácie
sú v podstate neoveriteľné. Konštatoval, že dôkazná situácia vyplývajúca z prípravného konania
by zostala nezmenená aj po vykonaní hlavného pojednávania, v dôsledku čoho, by bolo hlavné
pojednávanie nedôvodným a čisto formálnym vykonávaním dokazovania a v konečnom dôsledku
bezdôvodným predlžovaním trestného stíhania obvineného. Poukázal na charakter listiny označenej ako
„poskytnutie informácií - odpoveď z 28.08.2015 podpísanú zodpovednou osobou Prezídia Policajného
zboru Národnej kriminálnej agentúry, finančnej spravodajskej jednotky, ktorá sa týka údajnej informácie
od partnerskej finančnej spravodajskej jednotky N., obsahom ktorej je informácia týkajúca sa W.. M.. F.
T., Y.. a prof. M.. Z. T., Y.., podľa ktorej „T. N. informovala T., že predmetné osoby nemajú účasť v žiadnych
spoločnostiach s registrovaným sídlom na Belize a tieto osoby nie sú ani majitelia ani štatutári v takýchto
spoločnostiach. Uvedený dôkaz, o ktorej listine sa aj sám prokurátor vyjadril ako o nepoužiteľnej, je pre
potreby súdneho konania nepoužiteľný a teda absentuje jeho dôkazná hodnota. Nemožnosť overenia
pravdivosti obvineným uvádzaných vyjadrení popísaných v skutkovej vete obžaloby, je daná praktickou
nemožnosťou zistenia totožnosti osôb, ktoré stoja za založením obchodnej spoločnosti v štáte N., ktorá
má atribúty tzv. schránkovej firmy a tým aj osôb, ktoré v jej mene založili (mohli založiť) účet takejto
spoločnosti.

Dôkaznú situáciu v predmetnej trestnej veci možno relevantne pripustiť iba vo vzťahu k výpovediam
svedkov - poškodených. Závery trestného konania, na ktoré sa prokurátor odvoláva v podanej obžalobe,
vychádzajú z uznesenia vyšetrovateľa prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry,
Národnej protikorupčnej jednotky z 15.10.X015, ČVS: A.-XXX/NKA-PK-BA-XXXX, ktorým bola vec
možného podozrenia zo zločinu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods.
1, ods. 2 písm. c/, písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., obzvlášť závažného zločinu legalizácie príjmu z
trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. a zo spáchania
zločinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. vyplývajúcich zo všeobecných informácií,
ktoré L. O. 13.08.2015 zverejnil na facebookovom profile (<https://www.facebook.com/igor.matovic.X?
fref=ts>): „Pán vystupujúci ako predseda vlády si spoločne s manželkou v roku 2008 založili schránkovú
firmu na N.. V deň vzniku si táto firma založila dva bankové účty v N. bank L. (N.). Stav účtov k 21. júlu
2015 je XXX.XXX.XXX,XX $.. Viac k tomu dnes o 10h na tlačovke v NR SR.“ Odmietnutá, nakoľko nie
je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Napriek rozsiahlosti citovaného uznesenia je potrebné zdôrazniť, že v danej veci nedošlo k vykonaniu
žiadnych relevantných úkonov, ktoré by smerovali k zisteniu alebo prevereniu skutočností spôsobilých
podporiť záver o nepravdivosti obžalovaným uvedených údajov. Pre meritórne rozhodnutie v danej
trestnej veci nemajú závery vyšetrovateľa obsiahnuté v citovanom uznesení absolútne žiaden význam.
Jedinými vo veci vykonanými a použiteľnými dôkazmi sú výpovede svedkov - poškodených, ktoré však
nie sú dostatočným podkladom pre záver k vysloveniu viny obvineného. Treba konštatovať, že uvedený
záver nie je možné interpretovať tak, že informácia zverejnená obvineným je pravdivá alebo že tvrdenia
poškodených sú nepravdivé. Keďže z tvrdení obvineného, ktorých pravdivosť alebo nepravdivosť pre
vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti nie je možné objektívne zistiť, nie je naplnený znak objektívnej
stránky charakterizujúci konanie predpokladané danou skutkovou podstatou trestného činu.

Podľa § 373 ods. 1 Tr. zák., kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť
jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo
spôsobiť mu inú vážnu ujmu potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Objektom tohto trestného činu je ochrana cti dobrej povesti a vážnosť človeka pred ohováraním, ktoré
môže vážnym spôsobom narušiť občianske spolužitie. Rozlišuje sa česť v zmysle objektívnom, t.j.
vážnosť, ktorú človek požíva v predstave iných ľudí a v zmysle subjektívnom, t.j. vedomie vlastnej
hodnoty. Predmetom útoku, teda ohovárania môže byť iba jednotlivec a preto toto ustanovenie nechráni
inštitúcie, úrady, právnické osoby, kolektívy, skupiny osôb a podobne. Nepravdivým údajom je taký údaj,
ktorý je v rozpore so skutočným stavom veci, preto je nutné, aby mohla byť pravdivosť údaju, ktorá
podmieňuje trestnú zodpovednosť pre trestný čin ohovárania podľa § 373 Tr. zák. overiteľná. Páchateľ
trestného činu musí nepravdivý údaj oznámiť minimálne pred jednou ďalšou osobou, pričom k prezentácii
nepravdivého údaju môže prísť akoukoľvek komunikačnou formou, ústne, písomne, elektronicky alebo
prostredníctvom iného komunikačného kanála, formou tlače, médií a podobne.

V zmysle vyššie citovaného ustanovenia Trestného zákona je zrejmé, že k naplneniu objektívnej stránky
skutkovej podstaty uvedeného prečinu dôjde za komulatívneho splnenia nasledujúcich podmienok,
ktorými sú oznámenie nepravdivého údaju o inej osobe (len fyzickej) a táto nepravdivá informácia musí
byť spôsobilá v značnej miere vyvolať následky predpokladané daným ustanovením.

Je teda zrejmé, že miera ohrozenia dotknutej osoby musí byť podľa zákona značná. To znamená,
že uvedenie nepravdivého údaju musí byť schopné ohroziť poškodeného v značnej miere a preto
nepostačuje akékoľvek ohrozenie, hoci aj v nízkej či obvyklej intenzite, ale musí ísť skutočne o ohrozenie
zásadnejšieho charakteru a to aj z toho pohľadu, že ide o ohrozovací trestný čin.

Na naplnenie skutkovej podstaty prečinu ohovárania podľa § 373 Tr. zák. nie je potrebné, aby skutočne
došlo k následku predpokladaného týmto ustanovením, avšak na druhej strane je nevyhnutné, aby
vznik tohto následku bolo aspoň možné dôvodne očakávať, resp. aby bola nepravdivá informácia reálne
spôsobilá deklarovaný následok vyvolať.

Pri subsumovaní určitého protiprávneho konania pod skutkovú podstatu trestného činu ohovárania podľa
§ 373 Tr. zák. je potrebné vždy zohľadniť všetky dostupné okolnosti daného prípadu, a to najmä povahu
oznámeného nepravdivého údaja, miesto, čas a spôsob, a iné okolnosti za akých bol predmetný údaj
oznámený, ďalšie možnosti rozšírenia tejto informácie, osobu pôvodcu nepravdivej informácie, rovnako
adresáta, ktorého sa predmetná informácia týka, a v neposlednom rade možnosť vzniku následku
predpokladaného ust. § 373 Tr. zák. Okrem toho predmetný prečin je s poukazom na § 17 úmyselným
trestným činom, čo znamená, že konanie páchateľa musí byť pokryté úmyselným zavinením a to aj
pokiaľ ide o spôsobenie daného škodlivého následku.
Úmysel páchateľa sa musí nevyhnutne vzťahovať aj k okolnosti, že oznamuje nepravdivý údaj. Z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Tz 34/82 vyplýva, že pri trestnom čine ohovárania sa po
subjektívnej stránke vyžaduje, aby páchateľ vedel o nepravdivosti rozširovaného údaja a o tom, že ním
môže v značnej miere ohroziť vážnosť iného u spoluobčanov. Nepostačuje, aby páchateľ mal v tomto
smere len eventuálny úmysel.

V danom konkrétnom prípade z prílohy vyšetrovacieho spisu nevyplýva taký záver, že by predmetné
údaje sprostredkované obvineným boli skutočne spôsobilé v značnej miere poškodiť premiéra SR
a jeho manželku. Predmetné vyjadrenia obvineného brali média aj s poukazom na zdroj informácie
(anonym), ale aj s poukazom na osobu obvineného s rezervou. V predmetnej trestnej veci zo spôsobu
sprostredkovania obvineným zverejňovaného údaja v rámci ktorého média zaujali výrazne rezervovaný
postoj k jeho hodnovernosti, možno spolu s tým ako bola inkriminovaná informácia podaná samotným
obvineným, vyvodzovať záver o miere jeho spôsobilosť poškodiť osoby dotknuté zverejneným údajom,
obzvlášť vtedy, ak sa takýto údaj týka verejne činnej osoby a jeho manželky.

Správne okresný súd konštatoval, že obvinený na tlačovej konferencii v rámci spontánnej činnosti
jeho vystúpenia primárne kriticky reagoval na prešetrovanie účtovníctva v spoločnosti regionPRESS
a spôsobu medializácie tejto záležitosti a do tohto kontextu potom vniesol informáciu o existencii
schránkovej firmy a účtoch na N., pričom obidve záležitosti spájal s osobu predsedu vlády Slovenskej
republiky. Ťažisko informovania o účtoch na N. vychádza až z následných otázok novinárov, pričom
obvinený v rámci svojho vystúpenia viackrát uviedol, že ním uvádzané údaje pochádzajú z anonymného
zdroja a nevie, či zverejnená informácia je hodnoverná, výslovne uviedol, že možno je to „blud“ a
možno je to pravda. Z povahy takto zverejnenej informácie, kedy sám obvinený pripustil možnosť, že
nemusí byť pravdivá, opakovane zdôrazňujúc, že pochádza z anonymného zdroja nepochybne možno
dospieť k záveru, že uvedený údaj nemôže byť spôsobilý v značnej miere poškodiť dotknuté osoby
spôsobom upraveným v skutkovej podstate prečinu ohovárania podľa § 373 Tr. zák. Správne konštatoval
samosudca, že obvineným zverejnená informácia mohla byť spôsobilá poškodiť dotknuté osoby, nie
však v miere potrebnej pre vyvodzovanie trestnej zodpovednosti pre prečin ohovárania podľa § 373 ods.
1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

V ďalšom treba poukázať na správne úvahy okresného súdu pokiaľ ide o naplnenie formálnych znakov
trestného činu. Rovnako správne sa okresný súd zaoberal aj materiálnou stránkou žalovaného trestného
činu s tým, že v prípade, ak by sa preukázal a nepravdivosť obvineným zverejneného údaja ako aj jeho
spôsobilosť v značnej miere poškodiť dotknuté osoby nebol by naplnený Trestným zákonom požadovaný
stupeň závažnosti preto, aby mohlo ísť o prečin ohovárania podľa § 373 Tr. zák. Uplatňovanie princípu
ultima ratio pre trestnom čine ohovárania má pritom význam aj vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva, z ktorej je zrejmé, že Európsky súd pre ľudské práva opakovane zdôraznil, že článok 10
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezaručuje úplne neobmedzenú
slobodu prejavu a to dokonca ani vtedy, keď ide o spracovanie otázok vážneho verejného záujmu (N.
H. a ostatní proti Nórsku, C. proti Nemecku, viď aj N. proti Dánsku).

Možnosť uplatnenia trestnoprávnych prostriedkov je však potrebné vykladať reštriktívne, pričom

posudzovanie proporcionality zásahu s chránenými právami totiž v mnohých prípadoch závisí od toho,
či sa orgány štátu mohli uchýliť aj k iným prostriedkov, než sú trestné sankcie a to k takým ako
sú občianskoprávne a disciplinárne prostriedky nápravy. Z rozhodovacej činnosti I. rovnako vyplýva,
že aj v prípade ak dôvody vnútroštátnych súdov na ospravedlnenie odsúdenia možno považovať za
relevantné, musia byť tieto dôvody dostatočné a musia korešpondovať tlaku spoločenskej potreby. Z
vyššie uvedených príkladov je evidentné, že použitie prostriedkov Trestného práva je prípustné iba vtedy
ak zneužitie slobody prípadu je natoľko závažné a spoločensky nebezpečné, že ho treba sankciovať
trestom ustanoveným v Trestnom zákone, inak povedané, konkrétny zásah do práva na slobodu prejavu
musí zodpovedať naliehavej spoločenskej potrebe, musí byť primeraný sledovanému cieľu a musí byť
nevyhnutný k demokratickej spoločnosti.

Pre poskytnutie ochrany právam poškodených garantovaným článkom 8 Dohovoru ani za predpokladu
naplnenia objektívnej stránky prečinu ohovárania podľa § 373 Tr. zák. pri existencii požadovanej formy
zavinenia by vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti nebolo nevyhnutné. Správne je konštatovanie
okresného súdu, že v prípade poškodeného W.. M.. F. T., Y.. išlo o osobu predsedu vlády Slovenskej
republiky, teda politika u ktorého sú hranice akceptovateľnosti šírenia informácií nastavené oveľa širšie.
Uvedené síce neplatí u poškodenej A.. M.. Z. T., Y.., avšak neplatí úplne ani to, že u nej nie je daný dôvod
vznášať zvýšenú intenzitu miery kritiky, preháňania či silnejších výrazov na jej adresu iba preto, že nie
je verejným činiteľom. ESĽP definuje osoby verejného záujmu značne široko, pričom okrem politikov
sa za určitých okolností do tejto kategórie osôb zaraďujú aj osoby, ktoré politicky nie sú činné, ale z
politicky činnou osobu sú v bližšom vzťahu. Preto teda informácie týkajúce sa takejto osoby sa môžu
považovať za vec oprávneného verejného záujmu vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto skutočností
v priamej súvislosti s činnosťou uvedených osôb vo verejnom živote. Takéto zverejnenie teda musí
mať nevyhnutne väzbu na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok. U
poškodenej možno uvažovať o priamej väzbe na osobu jej manžela ako verejne činnej osoby. Treba
zdôrazniť, že obvinený na viacerých miestach svojho prejavu výslovne uviedol, že informácia pochádza
z anonymného zdroja a predmetné anonymné písomné podanie bolo zabezpečené do vyšetrovacieho
spisu, je teda zrejmé, že skutočne existovalo. Žiadnym dôkazom získaným počas vyšetrovania sa
nepreukázalo, že by toto podanie obvinený účelovo vytvoril alebo si inak zabezpečil a z tohto dôvodu
je potrebné vychádzať z premisy, že toto podanie skutočne obdržal tak, ako to verejne prezentoval.
Obvinený viackrát uviedol, že nevie, či je ním zverejnený údaj pravdivý, resp. hodnoverný ako aj to,
že nemá možnosť a nedokáže zistiť, či spomínaný účet je taký ako to prezentoval anonymný zdroj.
Na otázku novinára výslovne uviedol aj to, že neobviňuje F. T., že má účty niekde na N., ale hovorí,
že dostal takúto anonymnú informáciu, disponuje ňou a rozhodol sa ju zverejniť, lebo je to presne
to isté, ako keď F. T. zverejňuje anonymné udanie na regioPRESS cez orgány činné v trestnom
konaní, ktoré ovláda. V ďalšom je potrebné uviesť, že obvinený je politikom a opozičným poslancom
Národnej rady Slovenskej republiky, v dôsledku čoho je potrebné sa stotožniť s jeho obhajobnou
argumentáciou, v ktorej okrem iného poukázal na to, že ak sa sloboda prejavu uplatňuje ako politický
prejav, obmedzenia sú ospravedlniteľné, iba pokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská
potreba. Tu je možné doplniť, že vládnuca moc sa musí zdržať prijímania reštriktívnych opatrení majúcich
odradzujúci účinok na politickú debatu. V tejto súvislosti obhajoba správne poukazuje aj na rozhodnutie
ESĽP vo veci G. a ostatní v. Maďarsko, v ktorom bolo zdôraznené, že verbálny a aj neverbálny prejav
demokraticky zvoleného parlamentného reprezentanta používa veľmi vysokú úroveň ochrany. Vzhľadom
na celkový kontext prejavu obvineného možno tento považovať nielen za prejav politický ale aj za prejav
uskutočnený v rámci predvolebného boja. Tieto faktory je potrebné potom posudzovať aj v tom smere,
ktorý svedčí pre záver o nevyhnutnosti aplikácie princípu ultima ratio uplatňovaného v Trestnom práve.

S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že citovaná problematika by mala byť predmetom konania
občianskych súdov, nakoľko tieto sú výslovne povolané na to, aby v súlade so zásadou uplatnenia
Trestného práva ako prostriedku ultima ratio prejednávali spory z občianskoprávnych vzťahov, resp.
súkromnoprávne spory, čo vyplýva z § 7 ods. 1 O.s.p. resp. § 3 Civilného sporového poriadku.

Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd nepovažoval sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry
Bratislava za opodstatnenú a túto podľa § 193 ods. 1 Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny

opravný prostriedok.