Anorganická Chémia

Anorganická chémia
Maturitné témy 1. – 18.
© 2012
Michaela Montilla
Anorganická chémia ©Michaela Montilla
Obsah
1. Úvod do štúdia chémie ........................................................................................................................ 4
2. Zloženie a štruktúra atómov................................................................................................................ 9
3. Periodická sústava prvkov ................................................................................................................. 17
4. Chemická väzba ................................................................................................................................. 20
1. Kovalentná väzba........................................................................................................................... 21
2. Koordinačná kovalentná väzba...................................................................................................... 27
3. Iónová väzba .................................................................................................................................. 28
4. Kovová väzba ................................................................................................................................. 29
5. Slabé medzimolekulové interakcie ................................................................................................ 30
6. Názvoslovie anorganických látok ...................................................................................................... 38
7. Stechiometria .................................................................................................................................... 41
8. Roztoky (pravé).................................................................................................................................. 43
9. Chemické reakcie............................................................................................................................... 46
10. Termochémia................................................................................................................................... 53
11. Chemická kinetika............................................................................................................................ 57
12. Chemická rovnováha ....................................................................................................................... 61
13. Entropia, spontánnosť chemickej reakcie ....................................................................................... 65
14. Kyseliny a zásady ............................................................................................................................. 67
15. Redoxné reakcie .............................................................................................................................. 72
16. Zrážacie reakcie ............................................................................................................................... 77
17. Komplexotvorné reakcie ................................................................................................................. 79
18. Prvky PSP ......................................................................................................................................... 86
18.1 s-prvky ....................................................................................................................................... 86
S1 – PRVKY...................................................................................................................................... 87
S2- PRVKY ....................................................................................................................................... 92
18.2 P – prvky .................................................................................................................................... 98
P1 – PRVKY ..................................................................................................................................... 98
P2 – PRVKY ................................................................................................................................... 101
18.3 P3 a P4 – PRVKY ....................................................................................................................... 106
P3 – PRVKY ................................................................................................................................... 106
P4 – PRVKY ................................................................................................................................... 113
18.4 P5 a P6 – PRVKY ....................................................................................................................... 119
P5 – PRVKY ................................................................................................................................... 119
2
P6 – PRVKY ................................................................................................................................... 123

18.5 d-prvky ......................................................................................................................................... 125
3
1. Úvod do štúdia chémie
Chémia:
 Radí sa medzi prírodné vedy

 Z arabčiny; slovo pravdepodobne vzniklo zo slova alchýmia; je veda o vlastnostiach,
zložení, štruktúre, príprave, premenách a zákonitostiach prvkov, látok a ich zlúčenín
 Skúma hmotu- z aspektu zloženia a ďalších vlastností, tak isto skúma aj správanie sa
látok pri chemických reakciách
 Veľa zlúčenín, najviac organických (18 mil.)
 Delí sa na niekoľko odborov:
o biochémia (v živých organizmoch)
o petrochémia (ropa, zemný plyn, nafta)
o rádiochémia (časti)
o agrochémia (výroby, hnojivá, postreky)
o geochémia (horniny, skaly)
o hydrochémia (voda)
o fyzikálna chémia
o analytická chémia (rozklad, zloženie)
o makromolekulová chémia (látky s dlhým reťazcom)
Častica: veľmi malá časť hmoty, ktorá sa prejavuje svojimi charakteristickými vlastnosťami
(energiou, hmotnosťou, elektrickým nábojom, spinom, chemickou reaktívnosťou a dobou
života)
Prvok: látka zložená z atómov s rovnakým protónovým číslom (He, H, Na...), prvky delíme na
kovy a polokovy
Molekula: taká najmenšia častica látky, ktorá má všetky chemické vlastnosti tejto látky
a môže existovať samostatne. Podobnú charakteristiku môžu vykazovať aj niektoré atómy
(inertné plyny a pary kovov). Najjednoduchšie sú 2 atómové molekuly. Atómy v molekule
môžu byť rovnaké alebo rôzne. Najväčšie sú organické makromolekuly.
Zlúčenina: látka tvorená rovnakými molekulami zo zlúčených atómov viacerých prvkov (NaCl,
CO2...), Zlúčeniny rozlišujeme organické a anorganické
Látky: sú všetky veci okolo nás; sú to hmoty, ktoré sa skladajú z atómov, molekúl a iónov
a každá z nich má svoje stále chemické (žieravosť, kujnosť, rádioaktivita, reaktivita,
horľavosť, teplota topenia, varu) a fyzikálne (hmotnosť, skupenstvo,tepelná a elektrická
vodivosť, hustota)vlastnosti.
 Nachádzajú sa v troch rôznych skupenstvách (=charakterizuje fyzikálny stav látky v
danom prostredí, resp. fyzikálny stav častíc, ktoré túto látku tvoria. Závisí od: teploty
a tlaku, vzťahu medzi energiou, ktorou sa častice látky pohybujú, a energiou, ktorou
na seba tieto častice vzájomne pôsobia).
 Tuhé (ľad)
 Kvapalné (voda)
4
 Plynné (vodná para)

 Plazma – navonok elektroneutrálna sústava, napr.: plyn pri veľkých teplotách, alebo
silných elektrických poliach.
 Podľa pôvodu môžu byť:
 Prírodné (minerály, rudy)- vyskytujú sa bežne v prírode
 Syntetické (silon, polyetylén)- priemyselne vytvorené zlúčeniny
Chemické indivíduum (chemicky čistá látka): má zloženie, ktoré tvoria rovnaké častice
(všetky atómy a molekuly sú rovnaké). Jej charakteristické vlastnosti sú stále (napr. H2)
Zmes: je sústava 2 alebo viacerých chemicky čistých látok. Súbor rozličných častíc. Jednotlivé
častice látok zmesi sa dajú oddeliť fyzikálnymi separačnými metódami. Podľa veľkosti častíc
delíme na:
 homogénna (obsahuje častice menšie ako 10-9 m. Hovoríme im aj pravé roztoky-
soľný roztok, minerálna voda.1 fáza. Skladá sa minimálne z dvoch látok:
1. rozpúšťadlo, 2. rozpustená látka)
a) plynný: molekuly jedného plynu v druhom plyne
b) kvapalný: molekuly/ióny nízkomolekulovej látky v kvapaline
c) pevný: častice rozptýlené medzi časticami inej pevnej látky
 koloidná zmes (častice s veľkosťou od 10-7 do 10-9 . Patria sem aerosóly (tuhá látka +
vzduch), koloidný roztok a emulzia (olej + voda), napr.: vaječný bielok)
 heterogénna (častice sú väčšie ako 10-7. Patria sem napríklad pena (vzduch + saponát)
a suspenzia (krieda + voda) 2 alebo viac fáz, napr.: zliatiny- tuhá v tekutej /S v Fe/)
 suspenzia: nerozpustná tuhá v kvapalnej látke (piesok vo vode, múka vo vode)

 emulzia: zmes nerozpustných kvapalných látok (benzín vo vode)
 pena: zmes nerozpustného plynu a kvapaliny (vzduch v pive)
 aerosól: kvapalina v plynnej látke (dym: pevná látka v plyne, hmla: kvapalina v plyne,
smog: hmla + dym)
 kaša: kvapalina s tuhou látkou (blato)
 porobetón: plynná látka v tuhej (vzduch v betóne)
Sústavy látok: všetky látky v určitom ohraničenom (hranica: skutočná/ myslená) priestore (v
kadičke, v autokláve).
Izolovaná: ak steny sústavy zabraňujú k výmene energie a častíc (termoska).
Uzavretá: ak steny častice neprepúšťajú ale ani nezabraňujú výmene energie (kadička sa
môže zohrievať, zavretý pohár).
Otvorená: ak si sústava vymieňa s okolím aj častice aj energiu (sústava vzduch a sústava voda
v kadičke).
Homogénna: (rovnorodá) sústava má vo všetkých miestach rovnaké vlastnosti (alebo plynule
meniace- napr. vzduch).
Heterogénna: (rôznorodá) sústava nemá vo všetkých miestach rovnaké vlastnosti.
5
Fáza: je homogénna oblasť sústavy (homogénna časť látky v heterogénnom prostredí)

(napr.: žula – skladá sa z fáz – kremeň, sľuda, živec)
Energia: miera foriem pohybu hmoty (schopnosť konať prácu)
Anorganická látka: látka, ktorá sa neriadi zákonmi živej prírody, tvorená prevažne
anorganickými zlúčeninami alebo chemickými prvkami. Pokiaľ sa jedná o chemicky čistú
látku, hovoríme o anorganickej zlúčenine alebo o chemickom prvku.
Organická látka: látka typická pre živú prírodu, tvorená prevažne organickými zlúčeninami.
Má špecifické vlastnosti ako je horľavosť alebo biologická aktivita.
Podľa pôvodu delíme látky na syntetické (silón, polyetylén) a prírodné (minerály, rudy)
Destilácia: fyzikálna metóda na oddeľovanie látok z kvapalných zmesí na základe ich

charakteristických teplôt varu (napr. výroba destilovanej vody, výroba benzínu, etanolu
alebo separácii zložiek ropy). Zmes látok sa zahrieva, kým nedosiahne želanú teplotu, pri
ktorej dochádza k varu a k odparovaniu oddeľovanej látky. Pary oddeľovanej látky sa
odvádzajú od kvapalnej zmesi do chladiča, kde dochádza ku kondenzácii pár na
kvapalné skupenstvo. Oddeľovaná látka sa potom zachytáva v kvapalnej podobe
(kondenzát, destilát). Ak sa teplota zmesi postupne zvyšuje a pri rôznych teplotách sa
zachytávajú rôzne súčasti (frakcie) z jednej zmesi, hovoríme o frakčnej destilácii.
Filtrácia: metóda na oddeľovanie nerozpustných tuhých látok od kvapalín alebo plynov na

základe rozdielnej veľkosti častíc. Suspenzia sa prelieva cez filter (filtračný papier, sito..),
6
pričom tekutina (filtrát) pretečie a filtračný zvyšok ostane na filtri.
Dekantácia: oddeľovanie kvapalín od tuhých látok (usadenín). Premývanie (premývanie

v priemysle – flotácia).
Sedimentácia: pohyb disperzných čiastočiek (usadzovanie, ukladanie tuhých častí) v smere
pôsobenia gravitačných alebo odstredivých síl. Rýchlosť usadzovania závisí od veľkosti, tvaru
a hustoty zŕn, ako aj od viskozity a hustoty kvapalnej fázy suspenzie. Najskôr sedimentujú
častice s najväčšou hustotou.
Sublimácia: zmena skupenstva látky z pevnej látky priamo na plyn bez predchádzajúceho
topenia. (= desublimácia: opačný proces)
Extrakcia: separácia, pri ktorej sa z kvapalnej alebo tuhej zmesi oddelí vyžadovaná zložka
rozpúšťaním v extrakčnom rozpúšťadle, ktoré sa s ostatnými zložkami pôvodnej zmesi
nemieša alebo sa s nimi mieša len obmedzene. Extrakcia z tuhých látok sa nazýva niekedy
aj vylúhovanie. Výsledkom je vytvorenie 2 fáz: extrakt a rafinát. Extrakt a rafinát sa oddeľujú
na základe rôznych hustôt týchto fáz.
Kryštalizácia: vylučovanie pevnej látky v kryštalickej forme z roztoku, alebo vznik
kryštalického usporiadania tuhej fázy pri tuhnutí látok, resp. oddeľovanie roztokov
vyparovaním. (odparením, schladením roztoku). Najskôr vytvára kryštály látka najmenej
rozpustná.
7
(1. vodná para, 2. Odparovacia miska s filtrátom, 3. Vodný kúpeľ, 4. Sieťka s keramickou
vložkou, 5. Trojnožka, 6. Kahan)
Chromatografia: na základe rozdielnosti vlastností jednotlivých zložiek. Dve nemiešateľné

fázy: stacionárna (pórovitý materiál) a mobilná (rozpúšťadlo). Pohyb mobilnej popri
stacionárnej fáze= oddeľovanie zložiek.
Elektroforéza: rozdielna pohyblivosť elektricky nabitých častíc látok v elektrickom pol
8
2. Zloženie a štruktúra atómov
Elementárne častice:
Atóm: najmenšia, chemicky ďalej nedeliteľná častica chemického prvku, ktorá je nositeľom
jeho vlastností.
Elektrón: elementárna častica v obale atómu s jednotkovým záporným
nábojom(−1.6022 × 10−19 C). Je 1836-krát ľahší ako protón (hmotnosť je 9,1093826×10−31 kg
 zanedbateľná) a približne 1839-krát ľahší ako neutrón. V atóme existuje len v stave
s určitou energiou, na určitej energetickej hladine.
Protón: stabilná subatomárna častica v jadre atómu s nábojom + 1.6022 × 10−19 C
a hmotnosťou 1,672 648x10-27 kg.
Neutrón: nestabilná subatomárna častica v jadre atómu s neutrálnym nábojom, o niečo
ťažšia ako protón. Hmotnosť neutrónu je 1,6749×10−27 kg.
Atómový orbital: plocha v priestore, ktorá ohraničuje miesta, kde sa elektrón nachádza
z viac ako 99% pravdepodobnosťou.
Valenčná vrstva: posledná vrstva elektrónového obalu atómu, je najviac vzdialená od jadra,
elektróny v tejto vrstve sa nazývajú valenčné
Valenčné elektróny: rozhodujú o chemických vlastnostiach prvkov. (napr. pri vzácnych
plynoch je zaplnená valenčná vrstva príčinou ich nereaktivity)
Pravidlá pre obsadzovanie elektrónov:
 Elektróny sa v atóme obsadzujú podľa vzrastajúcej energie
 Energiu elektrónov určuje energetická hladina (značená kvantovými číslami)
 Na jednej energetickej hladine môže byť viacero elektrónov- degenerované
 Obsadzovanie hladín elektrónmi sa nazýva elektrónová konfigurácia
1. Princíp- Výstavbový princíp:
Elektróny sa obsadzujú podľa vzrastajúcej energie v nasledovnom porad:
1s, 2s, 2p, 3s, 3p, 4s, 3d, 4p, 5s, 4d, 5p, 6s, 4f, 5d
2. Princíp- Pauliho princíp:
V každom stave charakterizovanom tromi kvantovými číslami (l, n, m) sa môžu líšiť štvrtým
(spinovým) kvantovým číslom
1s 2s 2p
3. Princíp- Hundovo pravidlo:
Energetické stavy s rovnakou energiou (degenerované) sa obsadzujú najskôr po jednom
elektróne. Spinové kvantové číslo v napoly zaplnených orbitaloch sú rovnaké.
7N: 1s2 2s2 2p3
Excitovaný stav: iný ako základný stav, vždy s vyššou E ako základný stav (základný stav= stav
s najnižšou hodnotou)
9
6C: 1s2 2s2 3p2 6C*: 1s2 2s1 3p3 6 6

1 C 1 1 C 1
2 4 2 3 1
16S: [Ne] 3s 3p s 16S*: [Ne] 3s 3p 3d : s s : s
2 2 2 2
[Ne] 3s1 3p3 3d2

16S*: 1 1
Ionizačná energia:2energia potrebná na odtrhnutie elektrónusz atómu
2 v základnom
2 s 2 stave.
2
s
Prázdny orbital= rekantný s s 2 s
2 2 2 2
+ 2+
3Li: 2Li : 2Li : 2 2
2 1 2 0 1 0
1s 2s 3 1s 2s 1s 2s 3 3 s 3 s
2
p schopnosť prijať na seba elektróny a v tom energiu
Elektrónová afinita: p 2 p → je to
p prevedenú
2 2 2 2
energia, ktorá sa uvoľní pri prijatí elektrónu následkom vzniku aniónu
3 3
Nukleónové- hmotnostné číslo (A): Určíme ho ako súčet
p p
protónov a neutróv v jadre atómu. 2 2
Neutrónové číslo (N): Udáva počet neutrónov v jadre v atóme.
Protónové- atómové číslo (Z): Udáva počet protónov
atómu.
Nuklid: látka zložená z atómov prvkov s rovnakým protónovým číslom Z aj nukleónovým

číslom A. [Napríklad: a ]
Izotop: látka zložená z atómov prvkov s rovnakým protónovým číslom Z, ale s iným
nukleónovým číslom A. Líšia sa počtom neutrónov. Získame ich ako A-Z. Izotopy toho istého
prvku majú prakticky rovnaké chemické vlastnosti. Fyzikálne vlastnosti izotopov sú podobné.
Rozdiel je, okrem ich hmotnosti a teda hustoty ich zlúčenín, ich stálosť. Niektoré izotopy
(vzďaľujúce sa od ideálneho stredného pomeru počtu neutrónov a protónov na ktorúkoľvek
stranu) totiž nie sú stabilné a podliehajú rádioaktívnemu rozpadu. [Napríklad: protium: ;
2+
deutérium: ; trítium: ; p=20,e=20,n=20; p=20,e=18,n=20]
Izobar: látka zložená z atómov prvkov s iným protónovým číslom Z, ale s rovnakým
nukleónovým číslom A. [Napríklad: a ]
Izoton: látka zložená z atómov prvkov s iným protónovým číslom Z aj neutrónovým číslom A,
ale majú rovnaký počet neutrónov. Získame ich ako A-Z. [Napríklad: a ]
Atómový polomer: vzdialenosť od atómového jadra k najkrajnejšiemu

stabilnému elektrónovému orbitalu v atóme, ktorý je v rovnováhe. Meria sa v pikometroch
alebo v angstromoch.
Katión: kladne nabitý ión. Atóm sa stáva katiónom vtedy ak elektroneutrálny atóm stratí
jeden alebo viac elektrónov z elektrónového obalu.
Anión: záporne nabitý ión. Atóm sa stáva aniónom vtedy, keď elektroneutrálny atóm prijme
jeden alebo viac elektrónov z elektrónového obalu.
10
Vývoj predstáv o stavbe atómu:

A. Leukippos, Demokritos:
 Na základe pozorovania  všetky látky sú z malých čiastočiek  atómov  ďalej
nedeliteľné
B. Daltón (1808):
 Návrat k materialistickej hypotéze
 Autor atómovej teórie:
1. Prvky sú zložené z nedeliteľných atómov. Atómy jedného prvku sú rovnaké, atómy
rozdielnych prvkov sa líšia, napríklad hmotnosťou.
2. Pri chemickej reakcii dochádza k spájaniu, oddeľovaniu a preskupovaniu atómov.
Atómy nevznikajú ani nezanikajú.
3. Zlučovaním dvoch alebo viacerých prvkov vznikajú chemické zlúčeniny.
 Všetky atómy daného prvku sú rovnaké
→ ZZH (zákon zachovania hmotnosti- V uzavretej sústave sa súčet hmotnosti
látok, ktoré vstupujú do reakcie, rovná súčtu hmotností látok, ktoré reakciou
vznikajú.)
→ Zákon stálych zlučovacích pomerov- Prvky sa zlučujú medzi sebou v stálych
zlučovacích pomeroch
→ Stanovil prvé relatívne atómové hmotnosti
Teórie o stavbe atómu:

1. Thomson:
 Dokázal prítomnosť elektrónov
 Tzv. pudingovo- hrozienkový model atómu
2. Rutherford:
 Dokázal prítomnosť atómových jadier s pravdepodobnosťou 99%.
 Elektróny sa pohybujú po kružnicových dráhach, ktoré majú ľubovoľné polomery
(neurčil ich presne). Polomer jadra= 10-14 – 10-15 m. Polomer atómu= 10-10 m.
 Nedostatok: obiehajúce elektróny by sa rýchlo približovali k jadru  atóm by zanikol
3. Böhr:
 Elektróny sa pohybujú po vopred známych kružnicových dráhach s istým polomerom-
nazval ich orbity
 Elektrón má určitú energiu, ktorá sa môže meniť pri prechode z jednej dráhy na
druhú a to len po určitých dávkach- kvantách.(Veľkosť energetického kvanta
vypočítame rozdielom energií prislúchajúcich energetickým hladinám. )
 Vysvetlil stavbu pre H a He (1913). Jeho výpočty sa však nedali uplatniť pre zložitejšie
atómy. Neumožňuje ani princíp chemickej väzby.
4. Sommerfeld:
 Elektrón obieha nie len po kružnicovej dráhe, ale aj po eliptických dráhach
 Jadro atómu sa nachádza v ohnisku elipsy
 Model však nevedel vysvetliť atómové spektrá
11
5. Kvantovo- mechanický:
 Atóm je zložený z jadra, v ktorom sa nachádzajú protóny a neutróny
 ;
 Pre každé číslo možno určiť protónové a nukleónové číslo
Kvantová mechanika:
 Veda 20. Storočia (umožnila rýchli vývoj všetkých prírodných vied)
 Zakladatelia: Lous de Broglie, Schrödinger, Heisenberg, Böhr
 Vychádza z predstavy, že pre elektrón sa nedá v jednom čase odmerať jeho rýchlosť
aj poloha elektrón sa vyskytuje v určitej oblasti s určitou pravdepodobnosťou
 Vychádza z predstavy, že častice mikrosveta (e-, p+, n0) majú dualistický- vlnový aj
korpuskulárny (časticový) charakter- zodpovedá mu princíp neurčitosti  nie je
možné presne merať a zaznamenávať pohyb a rýchlosť elektrónov
 pravdepodobnosť výskytu elektrónov v určitom priestore je 99% priestor, kde sa
nachádza sa nazýva orbital
 Umožňuje pomocou zložitých matematických vzťahov presný opis správania
elektrónov v atóme. Základnou rovnicou, ktorá vyjadruje tieto vlastnosti je
Schrödingerova rovnica
Elektrónový obal:
 Sú v ňom elektróny
 Dôležitá je valenčná vrstva- posledná vrstva elektrónového obalu atómu. Je najviac
vzdialená od jadra. Elektróny na tejto vrstve sa nazývajú tiež valenčné. Valenčná
vrstva sa zúčastňuje chemickej reakcie.

 Na základný opis energetických stavov elektrónu v atóme používane tzv. kvantové
čísla:
 Sú 4 (3 určujú charakteristiku orbitalu, 4. charakterizuje správanie sa elektrónu
v obale)
 n:
→ hlavné kvantové číslo
→ energia elektrónov v atóme je daná vzťahom (B=1312 kJ.mol-1)
→ určuje energiu orbitalu  so vzrastajúcim n vzrastá aj energia orbitalu
→ nadobúda hodnoty 1;7
→ orbitaly s rovnakým n určujú jednu elektrónovú sféru, tá sa označuje veľkými
písmenami (1-K; 2-L; 3- M; 4- N...)
→ H má v základnom stave elektrón na hladine n=1
 l:
→ vedľajšie kvantové číslo
→ určuje tvar orbitalu
→ nadobúda hodnoty 0;n-1 [napr. n=2  l= 0;1]
12
→ s=0; p=1; d=2; f=3;

 m:
→ magnetické kvantové číslo
→ určuje smerovú orientáciu orbitalu v magnetickom poli
→ hodnoty -l;0;l
 s:
→ spinové kvantové číslo
→ udáva rotáciu elektrónu okolo vlastnej osi
→ je kladné a záporné (+ ; - )
n l m
K= 1 0 0
L= 2 0 0
1 -1
0
1
M= 3 0 0
1 -1
0
1
2 -2
-1
0
1
2
N= 4 0 0
1 -1
0
1
2 -2
-1
0
1
2
3 -3
-2
-1
0
1
2
3
13
Štruktúra elektrónového obalu atómov:

Počet atómových orbitalov v jednotlivých vrstvách elektrónového obalu viacelektrónových
atómov a ich usporiadanie podľa energie je zobrazené na obrázku 2.6 (a, b). Štruktúru
elektrónového obalu atómov na základe obrázku charakterizovať takto:
1. Atómové orbitaly (AO) sú okolo jadra hierarchicky usporiadané podľa energie.
2. Atómové orbitaly s rovnakým hlavným kvantovým číslom n tvoria elektrónovú vrstvu.

Vrstvy niekedy označujeme písmenami K (n = 1), L (n = 2), M (n = 3), atď.
3. Atómové orbitaly rovnakého typu nachádzajúce sa v jednej vrstve sa nelíšia energiou (sú
degenerované). Sú to napríklad tri orbitaly p (px py a pz), päť orbitalov d, sedem
orbitalov f a deväť orbitalov g. Každá takáto skupina atómových orbitalov rovnakého typu
tvorí v rámci jednej vrstvy jej podvrstvu.
4. Prvú elektrónovú vrstvu tvorí len jeden AO (s). Druhú vrstvu tvoria dve energetické
podvrstvy, obsahujúce štyri atómové orbitaly (jeden orbital s a tri orbitaly p). Tretiu
vrstvu tvorí deväť atómových orbitalov (s, p a d), štvrtú šestnásť (s, p, d a f), atď.
5. Energia jednotlivých atómových orbitalov (podvrstiev) s, p, d, f a g, nachádzajúcich sa

rámci jednej vrstvy vo viacelektrónových atómoch, mierne vzrastá. Niektoré podvrstvy sa
však energeticky prekrývajú (orbital 4s je energeticky nižší ako 3d- v prípade prvkov s
atómovým číslom menším ako 20 je energia atómového orbitalu 4s energeticky nižšia ako
3d. Len čo dôjde k obsadeniu AO 4s elektrónmi (pri vápniku), klesne energia AO 3d natoľko,
že sa tento orbital stane nižším ako orbital 4s)
Elektrónová hustota:
 udáva počet elektrónov v určitom objemovom elemente

 Mení sa v závislosti od vzdialenosti od jadra.
 Na jej vyjadrenie používame „Bodkovací systém“
 Husté bodky= veľká elektrónová hustota.
 V prípade atómu H v základnom stave je najväčšia elektrónová hustota v blízkosti jadra.
 Presnejšie znázornenie rozloženia elektrónovej hustoty nám umožňuje orbital (priestor,
v ktorom sa nachádza elektrón s pravdepodobnosťou 99%)
Elektrónová vrstva:
 Súbor orbitalov s rovnakým hlavným kvantovým číslom (K;L;M;N;O;P;Q)
Atóm vodíka:
 Orbital typu „s“
 Najjednoduchší atóm
 Tvar gule so stredom v jadre atómu
14
 Keďže n=1  l=0  orbitál „s“
Atómy s viac ako jedným elektrónom:

 Atómy obsahujúce viac elektrónov sú rozmiestnené na určitých energetických hladinách,
zodpovedajúcim n
 Pre každú hladinu sú charakteristické určité typy orbitalov
 Orbital svojim tvarom určuje pravdepodobnosť výskytu elektrónov v priestore
 Vlastnosti elektrónov možno popísať vlnovou funkciou psí ( je priamoúmerné
pravdepodobnosti výskytu elektrónov)
 Orbital je vlastne aj vlnová funkcia- vlastnosti a tvar môžeme popísať matematicky)
 Ak l=1  orbital „p“ (px, py, pz)
Pr.:
Chlór je zmes dvoch izotopov 35Cl a 37Cl.
Ar (35Cl)= 34,9600
Ar (37Cl)= 34,9658
w1= 75,77 %
w2= 24,23 %
Ar (Cl)=?
a.) pre výpočet relatívnej atómovej hmotnosti chlóru použijeme vzorec
Ar(Cl)= x1. Ar (35Cl)+ x2. Ar (37Cl)
b.) hmotnostné zlomky sa vypočítajú
x1= ; druhý analogicky
Keď dosadíme údaje do vzorca, dostaneme výsledok. Pri 2 a viacerých izotopoch je vzorec
rovnaký, iba sčítame viac členov (x. Ar )
15
Rádioaktivita:
 Jadrá niektorých prvkov sú nestále a sú schopné podliehať samovoľnej premene,
ktorá je neviditeľná, nazývanej prirodzená rádioaktivita. Uvoľňuje sa pri nej žiarenie,
pričom rádioaktivita nezávisí od toho, či ide o prvok alebo o zlúčeninu.
 Veľký význam v tejto oblasti majú mená H. Becquerel, P. Curie a M. Curie- Sklodowska
α = prúd rýchloletiacich jadier atómu hélia

= je relatívne slabé, preniká cez niekoľkocentimetrové vrstvy vzduchu a veľmi tenkými
kovovými fóliami
=
 = prúd elektrónov s vysokou energiou
= je asi 100x silnejšie ako α žiarenie
= preniká bezproblémovo cez hrubé vrstvy vzduchu aj cez pevné bežné materiály,
zastaví ho až oloveno- betónová stena
=
γ = elektromagnetické žiarenie
= má krátku vlnovú dĺžku, najvyššiu energiu,
= je sprevádzané α a  žiareniami
= je ho ťažké odtieniť, prejde aj niekoľko metrov hrubými olovenými plochami
1934 = dcéra Curieovcov a jej manžel objavili umelú rádioaktivitu. Tá vzniká pri ožarovaní
nerádioaktívnych látok rádioaktívnym žiarením. Napríklad pri bombardovaní jadier
atómov časticami α vzniká umelý nuklid (jadrová reakcia  premena jadra). Využíva sa
napríklad v zdravotníctve, energetickom priemysle alebo na nemierové účely.
16
3. Periodická sústava prvkov
História PSP:
 Prvé snahy o usporiadanie prvkov a objavenie nových boli cca v 18. storočí
Antoine Laurent Lavoisier= zakladateľ chémie ako vedy, rozdelil prvky na
kovy a nekovy
 1817→ nemec Johann Wolfgang Döbereiner (rozdelil známe prvky do tirád podľa
podobných vlastností- stredný má priemerné vlastnosti prvého a tretieho, napr.:
Li,Na,K/Cl,Br,I)
 1862→ Alexandre- Emile Béguyer de Chancourtois zoradil prvky podľa stúpajúcej
atómovej hmotnosti do špirály- podobné prvky sa nachádzali pod sebou
Upozornil na perioditu vlastností a zaviedol pojem perióda
 1864→ John Alexander Reina Newlands zoradil prvky do oktáv (podľa atómových
hmotností)
→ Wolliam Odling dokonale usporiadal prvky. Výnimka bola len pri I a Te, ale
vynechal miesto pre ešte neobjavené prvky
 D.I. Mendelejev sa so svojim českým kolegom Braunerom snažil usporiadať dovtedy
známe prvky do jednotného systému. Ako hlavné kritérium si zvolili relatívnu
atómovú hmotnosť. 6.3.1869 sformuloval D.I.Mendelejev periodický zákon:
„ Vlastnosti prvkov sú periodickou funkciou ich relatívnych atómových hmotností
(protónových čísel)“. Aj on nechal miesto pre ešte neobjavené prvky. V jeho PSP bolo
63 prvkov.
Periodická sústava prvkov:
 Usporiadanie prvkov podľa stúpajúceho protónového čísla do radov a stĺpcov.

 Dnes poznáme 112 prvkov (113-188 majú iba dočasné názvy odvodené od ich
protónových čísel)
 Prvok 117 nie je dodnes objavený, ale predpokladá sa jeho existencia
 Grafickým znázornením PSP je periodická tabuľka
 Skladá sa zo 7 vodorovných radov- periód a 18 zvislých stĺpcov- skupín
 skrátená verzia (polodlhá, lebo existuje aj krátka) = 14 prvkov za lantánom(zo 6. periódy)
a 14 prvkov za aktínom (zo 7. periódy) je napísaných pod tabuľkou
 dlhá verzia= sú vsunuté v tabuľke aj lantanoidy a aktínoidy
 s prvky: 1.A. a 2.A. prvky
 p prvky: 3.A. – 8.A. prvky
 d prvky: 1.B.- 8.B. prvky
 f prvky: lantanoidy a aktínoidy
 poradové číslo periódy: určuje hlavné kvantové číslo
 poradové číslo skupiny: určuje počet valenčných elektrónov
2 2 6 2 5
17Cl: 1s 2s 2p 3s 3p
valenčná vrstva
17
 I.A- alkalické kovy

 II.A- kovy alkalických zemín
 VI.A- chalkogény
 VII.A- halogény
 VIII.A- vzácne plyny
 Lantanoidy- prvky nasledujúce za „La“
 Aktinoidy- prvky nasledujúce za „Ac“
 Triáda železa- Fe, Co, Ni (VIII.B)
 Ľahké platinové kovy- Ru, Rh, Pd (VIII.B)
 Ťažké platinové kovy- Os, Ir, Pt (VIII.B)
 skrátená elektrónová konfigurácia: časť konfigurácie nahradíme konfiguráciou
najbližšieho vzácneho plynu
 periódy:
→ sú značené arabskými číslicami 1-7
→ obsahujú 2, 8, 8, 18, 18, 32, 32 prvkov
→ prvky jednej periódy majú rovnaký počet čiastočne alebo úplne obsadených
elektrónových vrstiev
 skupiny:
→ sú značené arabskými číslicami 1-18
→ v skupinách sú umiestnené prvky s podobnou elektrónovou konfiguráciou valenčnej
vrstvy
→ značíme aj rímskymi číslicami a delíme na A a B (I-VIII)
→ číslo skupiny udáva počet valenčných elektrónov
 Význam periodickej tabuľky a periodického systému je najmä v tom, že sa z nej dá
vyčítať niekoľko údajov: značka prvku, hodnota protónového čísla, hodnota relatívnej
atómovej hmotnosti, počet valenčných elektrónov a nájdeme tam zosumarizované
prvky s podobnými vlastnosťami
 elektronegativita: je schopnosť atómu prvku priťahovať väzbový elektrónový pár
H→Cl (schopnosť odovzdávať elektróny sa nazýva elektropozitivita)
 prechodné prvky: prvky, ktorých atómy alebo chemické zlúčeniny nemajú úplne
zaplnené orbitaly d, teda prvky 3.- 12. skupiny s výnimkou Zn, Cd a Hg.
 Redukcia: dej, pri ktorom sa oxidačné číslo atómov prvkov alebo iónov zmenšuje.
 Oxidácia: dej, pri ktorom sa oxidačné číslo atómov prvkov alebo iónov zväčšuje.
Ionizačná energia: množstvo energie potrebnej na uvoľnenie elektrónu z obalu atómu.

Všeobecnejšie n-tá ionizačná energia je energia potrebná na uvoľnenie n-tého elektrónu po
tom čo bol n-1 už uvoľnený. Rôzne atómy majú rôzne ionizačné energie. Prvá ionizačná
energia je energia potrebná k úplnému odtrhnutiu prvého elektrónu z izolovaného atómu
nachádzajúceho sa v plynnom stave (X (g) → X+(g) + e (odtrhuje sa elektrón najslabšie viazaný,
t.j. valenčný elektrón). Podobne druhá je energia potrebná k X++ (g) → X2+(g) + e. Analogicky
tretia, štvrtá...Druhá a ďalšie sú vyššie ako prvá. Hodnoty ionizačných energií sú kritériom
pre posúdenie tzv. elektropozitivity prvkov.
 Na (sodík): 1: 495,8 kJ.mol−1 2: 4 562 kJ.mol−1 3: 6 910,3 kJ.mol−1
 K (draslík): 1: 418,8 kJ.mol−1 2: 3 052 kJ.mol−1 3: 4 420 kJ.mol−1
 Mg (horčík): 1: 737,7 kJ.mol−1 2: 1 450,7 kJ.mol−1 3: 7 732,7 kJ.mol−1
 Al (hliník): 1: 577,5 kJ.mol−1 2: 1 815,7 kJ.mol−1 3: 2 744,8 kJ.mol−1
18
___________________________________________________________________
Elektronegativita: Stúpa zľava doprava, zdola nahor.

Kyselinotvornosť: Stúpa zľava doprava, zdola nahor.
Elektrónová afinita: Stúpa zľava doprava, zdola nahor.
Schopnosť byť oxidovadlom: Stúpajú zľava doprava, zdola nahor.
Atómové polomery: Stúpajú sprava doľava, zhora nadol.

Zásadotvornosť: Stúpa sprava doľava, zhora nadol.
Schopnosť byť redukovadlom: Stúpajú sprava doľava, zhora nadol.
Ionizačná energia: Stúpa s rastúcim počtom valenčných elektrónov.
Kyselinotvornosť – prvok, kt. elektronegativita je väčšia ako 2 (čím je väčšie ox. číslo,tým je
kyselinotvornosť väčšia)
Zásadotvornosť – prvok, kt. elektronegativita je menšia ako 1
Amfoterné oxidy- oxidy, kt. nereagujú s vodou a môžu reagovať aj so zásadami aj
s kyselinami
Kovové vlastnosti:
Kvalitatívny pohľad – všetky prvky naľavo od uhlopriečky polokovov (B, Si, As, Te, At) sú kovy
a napravo sú nekovy.
Kvantitatívny pohľad – čím ďalej je prvok naľavo od uhlopriečky, tým je kovovejší a čím je
ďalej napravo, tým menší je jeho kovový charakter.
Okrem toho sa v periodickej tabuľke nachádzajú v s –bloku (okrem H), tvoria celý d a f blok.
19
4. Chemická väzba
 Veľká rôznorodosť a bohatosť látok, ktoré nás obklopujú, je daná schopnosťou atómov
zlučovať sa s atómami iných prvkov i s atómami toho istého prvku. Už oddávna vedcov
zaujímalo, čo je príčinou súdržných síl medzi atómami v molekulách. Tieto sily nazvali
chemické väzby.
Väzbový uhol: Uhol, ktorý zviera spojnica daného atómového jadra s dvoma susednými
jadrami, sa nazýva väzbový uhol. Označuje sa symbolom ∢ a symbolmi príslušných atómov
so stredovým atómom uprostred. (napr. uhol v molekule vody označíme symbolom ∢ HOH.)
Dĺžka väzby: vzdialenosť medzi stredmi dvoch viazaných atómov v molekule – závisí
od atómového polomeru a od násobnosti väzby.
Voľné elektrónové páry: dva elektróny, ktoré sa nezúčastňujú chemickej väzby
Delokalizácia elektrónov: elektróny, ktorých pravdepodobné miesto výskytu nevieme určiť
Radikály: atóm, alebo skupina atómov, ktorý má nespárený elektrón
- Pre prechodné kovy je typické, že majú variabilitu oxidačných čísel. Sú totiž schopné
stabilizovať sa pri rôznych elektrónových konfiguráciách, čo im dáva možnosť mať
oxidačné číslo vo všetkých kladných hodnotách od I do čísla skupiny a možnosť tvoriť viac
druhov iónov
Definícia a vytvorenie predstavy o chemickej väzbe
Chemické väzby sú súdržné sily (vzájomné interakcie) pútajúce navzájom zlúčené atómy
v molekulách a kryštáloch.
 Podmienkou pre vznik molekúl z atómov je vznik chemickej väzby, opačný proces je
príčinou zániku väzieb.
 Ku vzniku a štiepeniu chemických väzieb dochádza pri chemických reakciách.
 Chemická reakcia je dej, pri ktorom zanikajú východiskové látky (rušia sa chemické väzby
v ich molekulách) a vznikajú nové látky – produkty reakcie (utvárajú sa nové chemické
väzby).
Obr. č. 1: Ukážka vzniku chemickej väzby v molekule vodíka
Energetické zmeny pri vzniku chemickej väzby:
 Prejavom stálosti molekúl vzhľadom k atómom je uvoľňovanie energie pri tvorbe chemických
väzieb. Naopak, na ich štiepenie je potrebné energiu dodávať.
 Energia, ktorá sa spotrebuje na rozštiepenie chemickej väzby je rovnaká, ako energia,
ktorá sa uvoľní pri jej vzniku.
 Energia, ktorá je potrebná na rozštiepenie chemickej väzby, sa nazýva disociačná energia
(alebo väzbová energia).
20
 Podľa väzbových energií môžeme porovnávať pevnosť chemických väzieb: čím je hodnota
väzbovej energie väčšia, tým je väzba pevnejšia.
Väzba Väzbová energia (kJ/mol) Väzba Väzbová energia (kJ/mol)

C–H 414 H - Br 336
H-H 436 F-F 153
H-O 463 Cl - Cl 243
H - Cl 432 Br - Br 193
H-F 570 I–I 151
Tab. č. 1: Príklady väzbových energií niektorých molekúl
Obr. č. 5: Schematické znázornenie zníženia energie sústavy pri vzniku chemickej väzby
Pri vzniku chemickej väzby dochádza ku zníženiu energie sústavy (obr. č. 5).
1. Kovalentná väzba
 Atómy, ktoré vytvárajú molekulu, spoločne vlastnia jeden alebo viac svojich valenčných
elektrónov. Elektróny sú spoločné obidvom viazaným atómom a nedá sa rozhodnúť, ku
ktorému jadru ktorý elektrón patrí. Sú to spoločné elektróny
Obr. č. 7: Ukážka vzniku kovalentnej väzby

 Väčšinou sa chemická väzba zakladá na spoločnom elektrónovom páre (dvojici), ktorý
nazývame väzbový elektrónový pár.
Väzba σ a väzba π
 Na základe symetrie väzbových atómových orbitalov rozlišujeme kovalentnú väzbu σ a π
Väzba σ:
 vzniká prekrytím atómových orbitalov lokalizovaných na spojnici jadier viažucich sa
atómov.
 Najväčšia hustota väzbového elektrónového oblaku sa nachádza na spojnici jadier oboch
viazaných atómov.
 Najčastejšie vzniká väzba σ prekrytím atómových orbitalov s – s, s – p a p – p, ktoré sú
orientované pozdĺž spojnice atómových jadier.
 Ak sú atómy v molekule viazané jednou väzbou, je to väzba σ.
21
Obr. č. 8: Ukážka vzniku σ väzby prekrytím orbitalov s – s, s – p a p – p
 Väzba σ môže vzniknúť aj prekrytím atómových orbitalov s – d, p – d a d – d.
Obr. č. 9: Ukážka vzniku σ väzby prekrytím orbitalov s – d a p – d
Väzba π:
 vzniká prekrytím atómových orbitalov lokalizovaných kolmo na spojnicu jadier
viažucich sa atómov.
 Najväčšia hustota väzbového elektrónového oblaku je teda symetricky rozložená mimo
spojnice oboch jadier.
 Táto väzba vzniká pri prekrývaní orbitalov p – p, p – d ad – d orientovaných kolmo na
spojnicu jadier viažucich sa atómov.
 vzniká medzi atómami v molekule len vtedy, ak už medzi nimi existuje väzba σ . Je vždy
slabšia ako väzba σ .
Obr. č. 10: Ukážka vzniku π väzby prekrytím orbitalov p – p, p – d a d – d
22
Jednoduchá a násobná väzba

A: Kovalentná väzba sa môže vytvoriť medzi rovnakými atómami, ktoré môžu spoločne
vlastniť jeden väzbový elektrónový pár. Táto väzba sa označuje ako jednoduchá kovalentná
väzba, napr. v molekule H2, Cl2
Obr. č. 11: Ukážka jednoduchej kovalentnej väzby v molekule etánu
 Ak atómy v molekule spoločne vlastnia dva alebo tri väzbové elektrónové páry, hovoríme
o násobnej kovalentnej väzbe, dvojitej a trojitej, napr. molekula eténu s dvojitou väzbou.
Obr. č. 12: Ukážka dvojitej väzby v molekule eténu
 Keď sú dva atómy viazané 1 väzbou σ a 1 väzbou π vzniká dvojitá kovalentná väzba.
 V prípade, že sú dva atómy viazané 1 väzbou σ a 2 väzbami π, vzniká trojitá kovalentná väzba.
Obr. č. 13: Ukážka trojitej väzby v molekule etínu
23
Obr. č. 14: Ukážka trojitej väzby v molekule dusíka

 Vznik väzieb σ a π vysvetlíme na molekule N2. Elektrónová konfigurácia valenčnej sféry
atómu dusíka je: 2s2 2px1 2py1 2pz1. Za predpokladu, že spojnicou jadier je os x, prekrytím 2p x
atómov dusíka vznikne väzba σ . Keďže orbitaly 2py a 2pz sú kolmé na os x, potom pri prekrytí
2py - 2py a 2pz - 2pz vzniknú dve väzby π.
 V molekule dusíka je trojitá kovalentná väzba (obr. č. 14, 15).
Obr. č. 15: Ukážka vzniku trojitej kovalentnej väzby v molekule dusíka
 V tejto súvislosti sa používa aj pojem väzbový poriadok, ktorý možno chápať ako počet väzieb,
ktoré spájajú dva atómy. V molekule N2 sa väzbový poriadok rovná 3.
B: Kovalentná väzba sa môže vytvoriť aj medzi rôznymi atómami, napr. v molekule HCl a v H2O.
Obr. č. 16: Ukážka vzniku kovalentnej väzby v molekulách HCl a v H2O
 Pevnosť väzby rastie s násobnosťou väzby. Dĺžka chemickej väzby (vzdialenosť stredov jadier
viazaných atómov) klesá s násobnosťou väzby, t.j. dvojitá je kratšia ako jednoduchá, ale dlhšia ako
trojitá
Väzbovosť:
 Počet väzbových párov istého atómu udáva jeho väzbovosť.
 Atóm chlóru v molekule Cl2 je jednoväzbový, atóm kyslíka v molekule O2je dvojväzbový,
atóm dusíka v molekule N2 je trojväzbový.
24
Obr. č. 17: Ukážka vzniku molekúl Cl2, O2, N2 a ich väzbovosti
Polárna a nepolárna väzba:
 Ak je molekula tvorená len atómami toho istého prvku, napr. Cl2, O2, N2 atómy sú
viazané nepolárnou kovalentnou väzbou. V týchto molekulách je hustota elektrónového
náboja väzbových elektrónových párov rovnomerne rozdelená medzi jadrami viazaných
atómov.
 Ak je molekula tvorená atómami rôznych prvkov, napr. HCl, CO, NO2, NH3, H2O, potom
dochádza k deformácii a posunu väzbového elektrónového páru do blízkosti atómu, ktorý
má väčšiu hodnotu elektronegativity, teda väčšiu schopnosť priťahovať elektróny. Na
atómoch v molekule potom vznikajú čiastkové (parciálne) náboje a väzba medzi atómami
sa nazýva polárna kovalentná väzba.
Obr. č. 18: Ukážka polárnej kovalentnej väzby v molekule HCl
Indukčný efekt, I (pre σ - väzby):

 účinok polárnej väzby na polarizáciu vo vedľajších väzbách
 smer polarizácie je rovnaký ako polarita pôvodnej väzby
 znižovanie účinku so zväčšovaním vzdialenosti
 posun elektrónov na σ - väzbách v molekule, vyvolaný prítomnosťou polárnej
kovalentnej väzby.
 Záporný – I efekt spôsobuje atóm, ktorý je elektronegatívnejší ako atóm uhlíka, teda
silnejšie priťahuje k sebe väzbové elektróny, v opačnom prípade ide o kladný indukčný
efekt + I.)
25
Mezomérny efekt, M:
 posun elektrónov po π - väzbách v konjugovaných systémoch alebo v aromatických
zlúčeninách
 Ak atóm alebo skupina atómov v organickej zlúčenine spôsobuje zvyšovanie elektrónovej
hustoty medzi uhlíkmi a násobnou väzbou, hovoríme o kladnom + M efekte. V opačnom
prípade, pri znižovaní elektrónovej hustoty medzi uhlíkmi aromatického systému, ide o
záporný – M efekt.
Elektronegativita (X):
 Schopnosť kovalentne viazaného atómu pútať k sebe väzbový elektrónový pár
(podľa Paulinga).
 Hodnoty elektronegativít pre jednotlivé prvky určili Pauling a Mulliken. Nadobúdajú
hodnoty z intervalu <0,86 – 4, 0>.
 Najväčšiu hodnotu elektronegativity má fluór (X = 4), je teda najelektronegatívnejším
prvkom, má najväčšiu schopnosť priťahovať k sebe väzbový elektrónový pár
(elektrónový oblak).
Čím majú prvky väčšiu hodnotu elektronegativity, tým majú ich atómy väčšiu
schopnosť pútať väzbový elektrónový pár.
Obr. č. 19: L. C. Pauling Obr. č. 20: R. S. Mulliken
 Hodnota elektronegativity v perióde stúpa zľava doprava, v stĺpci zdola nahor.
 Miera polarity kovalentnej väzby je určená rozdielom elektronegativít prvkov, ktoré tvoria
danú chemickú väzbu.
 Na základe rozdielu hodnôt elektronegativít atómov A a B viazaných prvkov v molekule
väzby rozdeľujeme na jednotlivé typy:
Rozdiel hodnôt elektronegativít (xA – xB) Jednotlivé typy väzby
xA – xB = 0, xA – xB  0,4 kovalentná nepolárna väzba

0,4  xA – xB1, 7 kovalentná polárna väzba
xA – xB = 1, 7 50 % kovalentná väzba, 50 % iónová väzba
xA – xB 1, 7 iónová väzba
26
Tab. č. 2: Rozdelenie jednotlivých typov väzieb na základe rozdielu elektronegativít
Obr. č. 22: Elektronegativita a typ väzby
2. Koordinačná kovalentná väzba

 Kovalentná väzba môže vznikať aj tak, že obidva elektróny poskytne len jeden
partner. Vo valenčnej vrstve druhého väzbového partnera musí byť voľný orbita.
 Vzniknutá väzba sa nazýva koordinačno – kovalentná alebo skrátene koordinačná väzba
(či aj donorno – akceptorová väzba)
Donor (darca): Častica, ktorá poskytuje na vytvorenie väzby elektrónový pár
Akceptor (príjemca): Častica, ktorá prijíma väzbový elektrónový pár
 Príkladom takejto väzby je väzba v amónnom katióne NH4+. Donorom väzbového
elektrónového páru je atóm dusíka a akceptorom je katión vodíka.
Obr. č. 23: Vznik koordinačnej väzby v amónnom katióne
 Kovalentná a koordinačná väzba sú rovnaké, líšia sa len spôsobom ich vzniku.

 Schopnosť vytvárať koordinačné väzby majú hlavne d prvky, ktoré majú voľné d orbitaly.
Tieto prvky sa často zúčastňujú na tvorbe koordinačných (komplexných) zlúčenín.
Ligand: donor
Centrálny atóm: akceptor
Počet ligandov, ktoré sa viažu na centrálny atóm, udáva koordinačné číslo.
27
Vzorec ligandu Názov ligandu Vzorec ligandu Názov ligandu

F- Fluoro SO42- Sulfato
Cl- Chloro SO32- Sulfito
Br_ Bromo S2O32- Tiosulfato
I- Jodo NO3- Nitrato
H- Hydrido NO2- Nitrito
O2- Oxo PO42- fosfato
OH- Hydroxo H2O Akva
CN- Kyano NH3 Ammin
OCN- Kyanato NO Nitrozyl
SCN- Tiokyanato Karbonyl Bromo
S2- Tio (en)* Etyléndiamín
CO32- Karbonato (py)* pyridín
3. Iónová väzba
 Ku vzniku iónovej väzby dochádza medzi atómami, ktorých rozdiel elektronegativít je
väčší ako 1,7 (väzba medzi prvkami umiestnenými v periodickej tabuľke ďaleko od seba.
1. Atóm odovzdá elektrón (elektróny) druhému atómu, s ktorým interaguje a tým získa
elektrónovú konfiguráciu vzácneho plynu. Z pôvodného atómu potom vzniká katión –
kladne nabitý ión. Napr.: Na – 1e- Na+
2. Atóm prijme elektrón (elektróny) od iného atómu, s ktorým interaguje a tým
nadobudne elektrónovú konfiguráciu vzácneho plynu. Z pôvodného atómu
vznikne anión – záporne nabitý ión. Napr.: Cl + 1e- Cl-
Obr. č. 28: Ukážka vzniku iónovej väzby v NaCl
 Medzi vzniknutými iónmi pôsobia silné elektrostatické príťažlivé sily, ktoré sú podstatou
vzniku iónovej väzby
 Typickým príkladom zlúčeniny s iónovými väzbami je chlorid sodný NaCl.
28
Obr. č. 29: Modely kryštálovej štruktúry chloridu sodného NaCl (NaF, KBr, K2SO4, NH4Cl)
 Jednotlivé atómy chemickej zlúčeniny sa navzájom takmer úplne izolujú (v prípade
roztokov vznikajú izolované roztoky)
Polarita väzby miera polarity väzby je úmerná rozdielu elektronegativít
Polarita molekúl – molekula je polárna, ak obsahuje polárne väzby (ak ju vieme jednou
rovinou rozdeliť na dve opačne nabité časti
 Látky sú pevné (závisí od náboja a od iónových polomerov), tvrdé, majú vysoké teploty
topenia, sú krehké, rozpúšťajú sa v polárnych zlúčeninách, vodivé sú roztoky a taveniny,
v tuhom skupenstve sú nevodivé.)
4. Kovová väzba
 Kovy, ktoré tvoria ¾ prvkov PSP, majú odlišné vlastnosti v porovnaní so zlúčeninami
s kovalentnými alebo iónovými
väzbami.
 Za bežných podmienok sa kovy (okrem ortuti)
vyskytujú v tuhom skupenstve.
 Pre kryštálovú štruktúru kovov je charakteristické
najtesnejšie usporiadanie častíc. V kryštáli kovu je
jeden atóm obklopený 8 alebo 12 ďalšími
atómami kovu.
 Fyzikálne vlastnosti kovov (lesk, tepelná a elektrická vodivosť, kujnosť...) poukazujú na to,
že väzby v kovoch sa líšia od kovalentných a iónových väzieb.
Obr. č. 33: Ukážka štruktúry kovov a lítia
29
 Valenčné elektróny sa z pôvodných atómov uvoľňujú, pohybujú sa medzi vzniknutými

katiónmi a sprostredkúvajú ich vzájomnú väzbu.
 Valenčné elektróny vytvárajú nové energetické hladiny= energetické pásy
 energetické pásy s nižšou energiou , ktoré sú prázdne sa nazývajú vodivostné pásy
 Ak sa valenčné a vodivostné pásy prekrývajú, vznikajú vodiče s1, s2,d
 Väzba v kovoch sa nazýva kovová väzba. Väzbu v kryštálovej štruktúre kovu si možno
predstaviť ako množstvo pohyblivých elektrónov, ktoré sa nachádzajú okolo kladne
nabitých iónov.
 Väzba nemá smerový charakter
 Vlastnosti kovov: elektrická a tepelná vodivosť, ľahká tvarovateľnosť.
Obr. č. 34: Schéma kryštálovej štruktúry kovu
5. Slabé medzimolekulové interakcie
 Vytvorenie chemickej väzby medzi atómami a vznik molekúl predstavuje silné

väzbové medziatómové interakcie.
 Aj medzi molekulami však pôsobia príťažlivé elektrostatické sily, ktoré spôsobujú
spájanie molekúl do zložitejších nadmolekulových štruktúr.
Medzimolekulové interakcie rozdeľujeme na:
 Interakcie dipól – dipól

 Interakcie dipól – indukovaný dipól
 Interakcie dipól – ión
Tieto slabé medzimolekulové väzbové interakcie sú približne stonásobne slabšie

v porovnaní s chemickou väzbou v molekulách.
30
Obr. č. 35: Znázornenie medzimolekulových interakcií
Vodíková väzba:
 Vodíková väzba patrí medzi najsilnejšie medzimolekulové interakcie dipól – dipól, ktoré
vznikajú hlavne v polárnych zlúčeninách, v ktorých je atóm vodíka viazaný k silne
elektronegatívnemu prvku (napr. HF, H2O, NH3, HCl).
 Vodíková väzba môže vznikať medzi dvoma polárnymi molekulami, ktoré
obsahujú vodík a atóm s veľkou hodnotou elektronegativity, napr. F, O, N, ale aj Cl a S. Vo
vzorcoch sa zvýrazňuje bodkovaním: H – F...H – F...H – F.
 Atóm vodíka môže byť v zlúčeninách len jednoväzbový, lebo má len 1 elektrón
(v orbitale 1s).
 Vo veľmi polárnych molekulách vodík vytvára jednu kovalentnú väzbu a zároveň sa spája
s ďalšou silne polárnou molekulou, čím vzniká intermolekulová vodíková väzba (vodíkové
mostíky). Takto dochádza k spájaniu molekúl do väčších útvarov.
Obr. č. 36: Ukážka 2 rôznych typov znázornenia vodíkových mostíkov medzi molekulami vody
 Existencia medzimolekulových síl spôsobuje, že látky obsahujúce vodíkovú väzbu majú

vyššie teploty topenia a varu ako ostatné hydridy v 15., 16. a 17. skupine PSP.
 Spájanie molekúl do väčších celkov prostredníctvom vodíkových väzieb je napr. príčinou,
že voda je pri bežných podmienkach kvapalina.
31
Obr. č. 37: Ukážka vzniku vodíkových väzieb medzi molekulami vody
 Tzv. anomália vody ( t.j. fyzikálna anomália, ktorá znamená, že voda má najväčšiu hustotu
pri teplote 4 stupne Celzia; jej hustota je vtedy 1000 kg na meter kubický) je tiež
dôsledkom vodíkových väzieb, pretože tieto elektrostatické sily medzi H a O pôsobia
najmä pri teplote 4 °C.
Van der Waalsove sily:
 Patria medzi slabé sily pôsobiace medzi časticami vo všetkých troch skupenstvách
a nazvané sú podľa svojho objaviteľa J. D. VAN DER WAALSA (1873).
 Podstatou týchto síl je elektrostatické príťažlivé pôsobenie medzi časticami, ktoré majú
určitý elektrický náboj.
1.interakcie dipól – dipól a ión – dipól

 Polárne molekuly sa najprv musia k sebe orientovať opačnými pólmi a až potom
nastávajú elektrostatické interakcie medzi nimi.
 Podobne je to aj pri interakcii ión – dipól, kde sa polárne molekuly orientujú opačným
pólom k danému iónu a potom dochádza k slabým elektrostatickým interakciám.
 Tieto interakcie sa uskutočňujú pri rozpúšťaní polárnych látok v polárnych rozpúšťadlách
Obr. č. 38: Ukážka interakcie dipól – dipól medzi mnohými dipólmi
2.interakcia dipól – indukovaný dipól a ión – indukovaný dipól
32
 Táto interakcia vzniká vtedy, ak sa nepolárna molekula dostane do blízkosti polárnej

molekuly alebo iónu so silným polarizačným účinkom.
 V tomto prípade polárna molekula indukuje v nepolárnej molekule dipól a nastane
priťahovanie opačne nabitých pólov týchto molekúl.
 Príkladom uvedenej interakcie je čiastočné rozpúšťanie nepolárnych molekúl jódu vo
vode.
3. interakcie medzi nepolárnymi molekulami

 Tieto interakcie sú najslabšími zo všetkých medzimolekulových interakcií. Sú napr. medzi
vrstvami uhlíka v grafite, medzi molekulami kvapalného brómu alebo tuhého jódu.
 Ich podstata spočíva v tom, že v atómoch a nepolárnych molekulách vznikajú rýchlym
pohybom elektrónov dočasné (okamžité) dipóly.
 Môžeme si to predstaviť tak, že v určitom momente sa viaceré elektróny naraz
nachádzajú v atóme na jednej strane a vtedy sa na chvíľu oddelí kladný a záporný náboj
v atóme a vznikne dočasný dipól, ktorý je schopný indukovať takéto dipóly v susedných
atómoch a molekulách, čím vznikne ich elektrostatické priťahovanie.
Kryštálové štruktúry:
Kryštalizácia: elektrostatické priťahovanie katiónov a aniónov
Iónové kryštály
Kryštálová mriežka: je výsledkom kryštalizácie v iónových zlúčeninách- v roztokoch.
Kryštál: elektroneutrálna časť celku schopná samostatnej existencie, rozpúšťaním ióno
 charakteristický je kryštalický stav. Kryštály – majú pravidelný tvar, v iónovom kryštáli je

každý ión obklopený najväčším množstvom opačne nabitých iónov - majú vysoké teploty
topenia (600 – 2000°C) a varu - v tuhom skupenstve sú elektricky nevodivé. Ich roztoky a
taveniny prúd vedú. Sú krehké (ak sa častice dosť priblížia začnú pôsobiť odpudivé sily),
dobre rozpustné v polárnych rozpúšťadlách (ak je to voda ide o hydratáciu iónov)
Atómové (kovalentné) kryštály

- kryštálovú štruktúru tvoria kovalentne viazané atómy (diamant) - vysoké teploty topenia
(nad 1000°C). Pri zmene skupenstva nastáva štiepenie tuhých koval. väzieb - v tuhom skup.
veľmi tvrdé (BN – nitrid bóru, SiO2 – kremeň) V bežných rozpúšťadlách nerozpustné - nevedú
elektrický prúd.
Molekulové kryštály
 sú tvorené jednotlivými molekulami zloženými zvyčajne iba z malého počtu atómov

(napr. N2, O2, NH3, CO2). Molekuly v týchto kryštáloch sú navzájom viazané van der
Waalsovými silami alebo vodíkovými väzbami.
33
 Keďže tieto väzby sú slabé, zlúčeniny vytvárajúce molekulové kryštály sú mäkké, prchavé
a majú nízku teplotu topenia a varu. Pri bežných teplotách sú to prevažne plynné alebo
kvapalné látky, ktoré sú elektricky nevodivé.
 Nepolárne látky sú nerozpustné vo vode ale v nepolárnych rozpúšťadlách (benzín,
benzén)
Vrstevnaté kryštály
- tvoria prechod medzi atómovými a molekulovými
kryštálmi. V rovinách sa viažu kovalentnými väzbami
(grafit -tuha), medzi rovinami (vrstvami) pôsobia
v.d.W.s. Sú mäkké, štiepateľné, vedú elektrický prúd.
Kovové kryštály
 za základnú stavebnú bunku v týchto kryštáloch
môžeme považovať bunku vytvorenú atómami
daného kovu, medzi ktorými sa nenachádzajú kovalentné väzby. V kovoch sa nachádzajú
voľne pohybujúce elektróny. Preto sa vlastnosťami a väzbovými interakciami kovové
kryštály úplne líšia od atómových kryštálov. Kovy sa za bežných podmienok (okrem
ortuti) vyskytujú v tuhom skupenstve. Väzba v kovoch sa nazýva kovová väzba.
 Pre kryštálovú štruktúru kovov je charakteristické najtesnejšie usporiadanie častíc, čo
potvrdzuje aj veľké koordinačné číslo atómov v kovových kryštáloch, najčastejšie 8 a 12.
Pre všetky prvky s kovovou štruktúrou (teda všetky kovy) je charakteristická dobrá
elektrická a tepelná vodivosť, kovový lesk, kujnosť a ťažnosť. Niektoré fyzikálne vlastnosti
kovov sú však veľmi rozdielne, napríklad teplota topenia a varu, tvrdosť a hustota.
Teória hybridizácie
 Vysvetľuje vznik väzieb v mnohých molekulách.

 Je vhodná pre určenie priestorovej štruktúry molekúl.
 Má aj svoje obmedzenia a je ťažko použiteľná pri zložitejších molekulách.
 Slúži pre vysvetlenie experimentálne nameraných údajov (/väzbové uhly v molekule,
energia väzieb / v niektorých molekulách napr. BeCl2, BF3 , CH4 , NH3 , H2O a i.)
(Z usporiadania atómových orbitalov uhlíka v základnom stave vyplýva, že by uhlík mal
tvoriť dve väzby. V skutočnosti je však uhlík štvorväzbový.)
 Základom hybridizácie je predstava, že atóm nevytvára väzbu pomocou energeticky
rozdielnych atómových orbitalov vo valenčnej vrstve, ale že vo valenčnej vrstve atómu
sa lineárnou kombináciou energeticky rozdielnych atómových orbitalov vytvárajú
energeticky rovnocenné hybridné orbitaly, ktoré sa potom zúčastňujú s inými atómami
na tvorbe kovalentných väzieb v molekulách.
 Hybridizácia je teda spôsob energetického vyrovnávania energeticky nerovnocenných
atómových orbitalov.
Pri tvorbe hybridných orbitalov platia tieto pravidlá:
34
a) Počet vytvorených hybridných orbitalov sa rovná počtu pôvodných atómových

orbitalov, z ktorých vznikli. Napríklad ak dochádza k lineárnej kombinácii jedného
s a troch p orbitalov, vzniknú štyri hybridné orbitaly sp3.
b) Hybridné orbitaly môžu vzniknúť lineárnou kombináciou len energeticky blízkych
atómových orbitalov. Napríklad hybridné orbitaly môžu vzniknúť z 2s a 2p
atómových orbitalov, ale nemôžu sa kombinovať atómové orbitaly 1s a 2p, pretože sú
energeticky značne rozdielne.
c) Hybridné orbitaly majú iné tvary ako pôvodné atómové orbitaly, sú nesymetricky
rozložené vzhľadom na jadro atómu. Kovalentné väzby tvorené
hybridnými orbitalmi sú pevnejšie, lebo dochádza k väčšiemu prekrytiu hybridných
orbitalov v porovnaní s prekrytím pôvodných atómových orbitalov.
1. Hybridizácia SP
Lineárnou kombináciou jedného atómového orbitalu s a jedného
atómového orbitalu p vzniknú dva energeticky rovnocenné hybridné orbitaly –
sp. V priestore sú umiestnené pozdĺž priamky – lineárne, zvierajú uhol 180°.
Obidva orbitaly sp sú energeticky rovnocenné. Ich energia je väčšia ako energia
pôvodného orbitalu s a menšia ako energia orbitalu p.
Hybridizácia SP umožňuje vysvetliť vznik väzieb v molekule chloridu berylnatého
BeCl2. Atóm berýlia má v základnom stave vo valenčnej vrstve len spárené elektróny (2s 2). Na
utvorenie väzieb používa hybridné orbitaly sp, ktoré sa prekrývajú s 3px orbitalmi atómov
chlóru. Dôsledkom prekrytia vznikajú ekvivalentné väzby Be – Cl v molekule BeCl2.
Hybridné orbitaly sp majú na polovicu charakter orbitalov s a na polovicu
charakter orbitalov p.
2. Hybridizácia SP2
Lineárnou kombináciou jedného atómového orbitalu s a dvoch atómových orbitalov p
vzniknú tri energeticky rovnocenné hybridné orbitaly sp2. V priestore majú
trigonálne (trojuholníkové) usporiadanie a navzájom zvierajú uhly 120°. (BF3)
3. Hybridizácia SP3
Lineárnou kombináciou jedného atómového orbitalu s a trochatómových orbitalov p
vzniknú štyri energeticky rovnocenné hybridné orbitaly sp3, ktoré v priestore smerujú do
vrcholov tetraédra (majú tetraedrickú symetriu) a zvierajú uhly 109° 28´.
Príkladom hybridizácie sp3 je vznik štyroch rovnocenných väzieb v molekule metán
CH4 (obr. č. 8, 9). Každý orbital sp3 má 25 % s a 75 % p charakteru.
35
4. Hybridizácie SP3D a SP3D2

Existujú aj zložitejšie hybridizácie, kedy sa na hybridizácii v atóme zúčastňujú nielen
atómové orbitaly s a p, ale aj orbitaly d.
Kombináciou jedného orbitalu s, troch p a jedného orbitalu dvznikne 5 hybridných orbitalov
sp3d, ktoré smerujú zo stredu do vrcholov trigonálnej bipyramídy (napr. v molekule PCl5).
Kombináciou jedného orbitalu s, troch orbitalov p a dvoch orbitalov d vznikne 6
hybridných orbitalov sp3d2. Tieto orbitaly majú oktaedrickú symetriu, zvierajú 90° a 180°
uhly. Príkladom oktaedrických molekúl je molekula SF6.
Teória hybridizácie je vhodná na vysvetlenie vzniku väzieb v mnohých molekulách
a na určenie priestorovej štruktúry molekúl, ale má aj svoje obmedzenia a je ťažko
použiteľná pri zložitejších molekulách.
4. Neekvivalentná hybridizácia SP3
Jedná sa o molekuly H2O a NH3 a to konkrétne o centrálne atómy (N v NH3 a O v H2O),

ktoré sú v hybridizácii SP3.
 Voľné elektrónové páry v hybridných orbitaloch spôsobujú deformáciu väzbových uhlov

a zmenu priestorového tvaru molekuly.
36
NH3:
 Má jeden voľný elektrónový pár
 3 väzby smerujú zo stredného (centrálneho) atómu uhlíka a idú do troch vrcholov
štvorstena, do štvrtého smeruje orbital s voľným elektrónovým párom
 Odpudzovanie medzi voľným a väzbovým elektrónovým párom je väčšie ako

odpudzovanie medzi dvomi väzbovými pármi navzájom
H2O:
 Molekula má taktiež tvar štvorstena
 V dvoch vrcholoch sa nachádzajú vodíky (H) a v ďalších dvoch sú orbitaly s voľnými
elektrónovými pármi. Dochádza k odpudzovaniu medzi elektrónmi vo valenčnej
vrstve.
37
6. Názvoslovie anorganických látok
Vzorec: zápis štruktúry chemickej zlúčeniny

Oktetové pravidlo: Pomôcka pri určovaní väzbovitosti atómov v zlúčeninách. Nie je
univerzálne, platí pre prvky I. a II. periódy. „Navzájom viazané atómy majú toľko spoločných
elektrónov, aby ich valenčná elektrónová konfigurácia bola rovnaká, alebo čo najviac
podobná najbližšiemu vzácnemu plynu.“
̅ ̅ ̅
Oxidačné čísla: celé čísla, ktoré značíme rímskymi číslicami a píšeme ich ako horný index (Xy).
Hodnota vzniká pričlenením väzbových elektrónových párov elektronegatívnejšiemu prvku.
Kladné hodnoty sa nepíšu, pri záporných sa mínusko píše pred rímskou číslicou.
Pravidlá pre písanie oxidačných čisel:
1. Nezlúčený atóm alebo atóm v homonukleárnej molekule má oxidačné číslo rovné 0:

Na0, Al0, , ,
2. Oxidačné číslo jednoatómového iónu je zhodné s jeho nábojom: (Na+)I, (Ca2+)II, (Cl–)–I,
(S2–)–II
3. Vzájomná väzba dvoch rovnakých navzájom viazaných atómov neprispieva k zmene
oxidačného čísla: H─–IO0─0O–I─H O2─IVN0─0NIV─O2
4. Atóm kyslíka má v zlúčeninách vždy oxidačné číslo –II (okrem fluoridu kyslíka O–IIF2-I
a peroxidu, kde má číslo O-I, ale vždy sa vyskytuje ako (O2)-II, ozonidy: (O3)-I): H2O–II,
Al2O3 –II, H2SO4-II
5. Atóm vodíka má v zlúčeninách oxidačné číslo +I (pokiaľ sa zlučuje s prvkom
s elektronegativitou väčšou ako 2,1), v prípade, že sa zlučuje s prvkom
s elektronegativitou menšou ako 2,1 a v prípade hydridov kovov má -I:
H2IO HICl NaOHI (hydridy kovov: NaH–I, CaH2-I)
6. Súčet oxidačných čísel v molekule je rovný 0: (CaIISVIO4-II)0 [Zn3II(PVO4-II)2]0
7. Viazanie liganda a centrálny atóm v koordinačnej zlúčenine koordinačnou väzbou
nespôsobuje zmenu oxidačného čísla ani centrálneho atómu, ani liganda.
8. Prvky 1. skupiny periodickej sústavy prvkov (alkalické kovy) majú vždy oxidačné číslo
+I: LiIOH, K2ISO4, CsINO3
9. Prvky 2. skupiny periodickej sústavy prvkov majú vždy oxidačné číslo +II: CaII(NO3)2
MgII(OH)2, BaIISO4
10. Halogenidy majú vo všetkých zlúčeninách oxidačné číslo –I, okrem zlúčenín
s elektronegatívnejšími prvkami (kyslík, fluór), v ktorých majú kladné oxidačné číslo.
38
 V slovenskom názvosloví sa používajú na označovanie oxidačných čísel valenčné prípony:
-ný -natý -itý -ičitý -ečný -ičný -ový -istý –ičelý
 Pre dvojprvkové (binárne) zlúčeniny má podstatné meno (utvorené z názvu prvku

s vyššou elektronegativitou) koncovku -id, napr. oxid, halogenid, hydroxid.
 Prídavné meno (utvorené z názvu prvku s nižšou elektronegativitou) má valenčnú
príponu podľa oxidačného čísla, napr. sod-ný, vápe-natý (prípona -ík, ktorú majú niektoré
slovenské názvy prvkov, sa odtŕha).
 V slovenčine sa dodržuje poradie: podstatné meno a za ním prídavné meno, napr.
chlorid sodný.
Kyslík (O2):
 Skoro vždy je oxidačné číslo –II
 jediný prípad kedy je katiónom je zlúčenina s elektronegatívnejším prvkom, ako je napr.
fluór
Chemické vzorce
 Význam chemických vzorcov spočíva v tom, že určujú danú látku, vyjadrujú jej časticové
zloženie, pomerné zastúpenie častíc v molekule a umožňujú vypočítať látkové množstvo n a
hmotnosť m látky. Rozlišujeme viacero druhov chemických vzorcov, podľa toho, čo popisujú.
Stechiometrické vzorce (empirické): vyjadrujú základné zloženie zlúčeniny z prvkov. Ak sa

zloženie určilo experimentálne, tieto vzorce sa nazývajú empirické.
Molekulové vzorce (sumárne, súhrnné): vyjadrujú zloženie molekúl látky, t. j. presný počet
atómov v molekule. Buď sú totožné so stechiometrickými vzorcami, alebo sú ich násobkami.
Stechiometrické: HO, NO2, P2O5
Molekulové: H2O2, N2O4, P2O5
Funkčné vzorce (racionálne): líšia sa od stechiometrických tým, že vyjadrujú aj

charakteristické atómové zoskupenia, tzv. funkčné skupiny, ktoré sa pre väčšiu prehľadnosť
môžu uvádzať aj v zátvorkách.
Stechiometrický: H2NO, CaH2O2
Funkčný: NH4NO2-dusitan amónny, Ca(OH)2- hydroxid vápenatý
 Ak sú v zlúčenine prítomné aj molekuly kryštálovej vody, ich počet sa uvádza za vzorcom
zlúčeniny oddelený bodkou. Napr.: CuSO4.5H2O pentahydrát síranu meďnatého,
CaSO4.2H2O dihydrát síranu vápenatého
Štruktúrne vzorce (konštitučné): udávajú poradie (štruktúru) atómov v molekule.
H–O–H H–O–O–H
39
Štruktúrne elektrónové vzorce: sú to štruktúrne vzorce, ktoré ukazujú aj usporiadanie

valenčných elektrónov a väzieb medzi jednotlivými atómami.
Geometrické (konfiguračné) vzorce: znázorňujú priestorové usporiadanie atómov v molekule

alebo v ióne.
O N
H H H H H
H2ISe-II selán → selenidy Se-II
PIIIH3I fosfán → fosfidy P-III
N-IIIH3I amoniak → nitridy N-III
H2IS-II k. sírovodíková/ sulfán →sulfidy S-II
H2ITe-II telán → teluridy Te-II
HINVO3-II k. dusičná → dusičnany NO3-I
H2ISVIO4-II k. sírová → sírany SO4-II
→ hydrogensírany HSO4-I
H2ISIVO3-II k. siričitá → siričitany SO3-II
→ hydrogensiričitany HSO3-I
HINIIIO2-II k. dusitá → dusitany NO2-I
H2ICIVO3-II k. uhličitá → uhličitany CO3-II
→ hydrogenuhličitany HCO3-I
H3IPIVO4-II k. trihydrogenfosforečná → fosforečnany PO4-III
→ hydrogenfosforečnany HPO4-II
→ dihydrogenfosforečnany H2PO4-I
HIF-I k. fluorovodíková → fluoridy F-I
(analogicky Cl, Br, I)
40
7. Stechiometria
Avogadrova konštanta (NA): vyjadruje počet častíc v jednotkovom látkovom množstve (v
1 móle). Je definovaná ako počet atómov v 12 g izotopu uhlíka (Teda stabilného
23 −1
izotopu). NA = 6,022 141 x10 mol
Atómová hmotnostná konštanta (mu): (=alebo atómová hmotnostná jednotka). Je m

atómu uhlíka v pokoji. Veľkosť: u = 1,660 538 782×10-27 kg = ma(126C)
Relatívna atómová hmotnosť (Ar): je podiel pokojovej hmotnosti atómu nejakého prvku
a atómovej hmotnostnej konštanty. Pre jeden atóm približne zodpovedá počtu nukleónov
v jadre. [Ar je bezrozmerné číslo]
Relatívna molekulová hmotnosť (Mr): súčet relatívnych atómových hmotností danej
molekuly. [Mr je bezrozmerné číslo]. Príklad: H2O má relatívnu molekulovú hmotnosť = 2 × 1
+ 16 = 18, kde 1 je relatívna atómová hmotnosť vodíka a 16 kyslíka.
Mólová hmotnosť (Mm): (= molárna hmotnosť) udáva hmotnosť jednotkového látkového

množstva látky (hmotnosť 1 mólu). Číselná hodnota tejto veličiny, vyjadrenej v g/mol, sa pre
danú molekulu/daný atóm rovná relatívnej molekulovej hmotnosti (resp. relatívnej atómovej
hmotnosti) príslušnej molekuly/atómu. [g/mol-1; kg/mol-1]
Mólový objem plynu (Vm): Udáva, aký objem zaujme presne stanovený počet častíc látky -
jeden mól. Pre ideálny plyn je molový objem pri štandardných podmienkach 22.414 dm3.mol-
1
[Základná SI jednotka:m3.mol-1; odvodené:dm3.mol-1,l.mol-1]
Látkové množstvo (n): vyjadruje pomer počtu základných častíc látky k počtu častíc v
12 g izotopu uhlíka . [mól]
1 mol látky: obsahuje toľko základných častíc, koľko atómov uhlíka je presne v 12 g nuklidu
(Avogadrova konštanta  1 mol: 6,022 141 x1023 častíc, Mólový objem plynu  1 mol
zaberá objem: 22,41 dm3)
Hmotnostný zlomok prvku v zlúčenine:
AxByCz
Hmotnostný zlomok (w) Al a O v Al2IIIO3-II
̇ ̇
41
CuSO4 . 5H2O
Molekulové vzorce (sumárne, súhrnné): vyjadrujú zloženie molekúl látky, t. j. presný počet
atómov v molekule. Buď sú totožné so stechiometrickými vzorcami, alebo sú ich násobkami.
Stechiometrické: HO, NO2, P2O5 Molekulové: H2O2, N2O4, P2O5
 Všetky chemické vzorce majú svoj kvantitatívny význam, ktorý určuje počet
jednotlivých atómov zlúčeniny a kvalitatívny význam, určujúci druh konkrétnych
atómov v zlúčenine...
42
8. Roztoky (pravé)
Pravý roztok - je homogénna zmes tvorená dvomi alebo viacerými látkami v určitom pomere
(veľkosť častíc rozpustenej látky je menšia ako 1 nanometer). V každom roztoku je možné
určiť rozpúšťadlo a rozpustnú látku.
Rozpúšťadlo - sú zvyčajne látky, ktoré sú v roztoku prítomné vo veľkom nadbytku (zložka
zmesi, ktorá v zmesi prevláda). Najčastejším rozpúšťadlom sú kvapaliny, ktorých molekuly
obsahujú kovalentné väzby, taveniny solí (napr. pri elektrolytickej výrobe
hliníka). Rozpúšťadlá rozlišujeme:
- polárne –napr. voda, amoniak, kvapalný fluorovodík. Molekuly sú viazané vodíkovými
väzbami a utvárajú tak väčšie zoskupenia molekúl – asociáty (zhluky).
- nepolárne – majú neasociované molekuly, napr. sírouhlík, tetrachlórmetán, trichlórmetán
Rozpustená látka – látky (zložky zmesi), ktorých zastúpenie v zmesi je nižšie ako rozpúšťadla.
Elektrolyt – roztok, ktorý obsahuje voľne pohyblivé ióny (nosiče elektrického náboja), je
elektricky vodivý
Nasýtený roztok – roztok, v ktorom sa ďalšie množstvo látky pri danej teploty už nerozpustí,
ustáli sa v ňom tzv. rovnovážny stav.
Nenasýtený roztok – roztok, ktorý obsahuje menej rozpustenej látky ako udáva hodnota
rozpustnosti
Rozpustnosť látky – je daná množstvom látky, ktoré sa v 100g daného rozpúšťadla pri danej
teplote (v prípade plynov aj pri danom tlaku) rozpustí na nasýtený roztok (nájdeme ju
v chemických tabuľkách)
Hmotnostný zlomok látky v roztoku (w) – vypočítame ako podiel hmotnosti rozpustenej
látky a hmotnosti celého roztoku (bezrozmerná veličina)
Objemový zlomok látky v roztoku (φ) – vypočítame ako podiel objemu rozpustenej látky
a objemu celého roztoku (bezrozmerná veličina)
Hmotnostné a objemové percentá – jednotky pomocou vyjadrujeme zloženie roztokov
Koncentrácia látkového množstva – vypočítame ju ako podiel látkového množstva
rozpustenej látky a objemu celého roztoku (jednotkou je mol.m-3, praktickejšie mol.dm-3
alebo mol.l-1)
43
Slabé a silné elektrolyty –

slabé - elektrolyty, v ktorých rozpúšťaná látka disociuje (ionizuje) len veľmi slabo (H2CO3,
H3PO4, organické kyseliny)
silné - elektrolyty, v ktorých rozpúšťaná látka úplne disociuje (ionizuje) (H2SO4, HCl, silné
hydorxidy)
Skupenstvá roztokov
- tuhé (sklo, zliatiny kovov)
- kvapalné (malinovka, krv, roztok zlata v ortuti)
- plynné (vzduch, výfukové plyny)
Podľa vlastností rozpustenej látky rozlišujeme:

a) roztoky neelektrolytov – vzniknuté roztoky nevedú elektrický prúd; vznikajú rozpúšťaním
nepolárnych látok;
b) roztoky elektrolytov – vzniknuté roztoky vedú elektrický prúd dôsledkom prítomnosti
pohyblivých, elektricky nabitých iónov; vznikajú rozpúšťaním iónových zlúčenín
v polárnych rozpúšťadlách.
Podľa množstva rozpustenej látky v určitom množstve rozpúšťadla roztoky klasifikujeme

na:
a) nasýtené – v daných podmienkach sa už ďalšie množstvo rozpustnej látky v roztoku
nerozpustí;
b) nenasýtené - v daných podmienkach sa rozpustí ešte ďalšie množstvo rozpustnej látky
v roztoku.
Elektrolyty
Elektrolyty sú roztoky kyselín, zásad a solí, ktoré vedú elektrický prúd.
Elektrolytická disociácia – je proces štiepenia elektrolytov v roztokoch na ióny.
Napríklad: HCl → H+ + Cl-

H2SO4 → 2H+ + SO42-
NaOH → Na+ + OH-
Rozpúšťanie – chemická teória roztokov.

Mendelejev: rozpúšťanie nie je len chemické premiešavanie častíc, ale častice rozpúšťanej
látky chemicky reagujú s molekulami rozpúšťadla. Voda namieri svoj pól k iónu a na základe
elektrostatickej sily dôjde k jeho vytrhnutiu z mriežky. Hydratácia – obaľovanie iónov
molekulami vody. Solvatácia – obaľovanie iónov molekulami rozpúšťadla.
Roztok vzniká rozpúšťaním látok v danom rozpúšťadle, pritom môžu nastať dva krajné
prípady:
a. rozpúšťaná látka sa postupne rozptyľuje medzi častice rozpúšťadla, z roztoku ju možno

získať v nezmenenej forme (napr. rozpúšťame kyslíka, dusíka, cukru vo vode)
44
b. medzi rozpúšťacou látkou a rozpúšťadlom prebieha chemická reakcia, ktorá natrvalo mení
charakter rozpúšťacej látky (napr. rozpúšťanie kovov v kyselinách, amoniaku vo vode)
1) Hmotnostný zlomok w (A) látky udáva hmotnosť m(A) látky A v roztoku s celkovou
hmotnosťou m. Je bezrozmerné, ak ho však vynásobíme 100, získame tým tzv. hmotnostné
percentá (%). - udáva koľko g látky je rozpustených v 100 g roztoku.
2) Objemový zlomok φ(A) udáva, aký objemový diel z celkového objemu sústavy V tvorí
látka A. je definovaný ako podiel objemu rozpustenej látky A a objemu roztoku. Udáva sa v %
(*100), tzv. objemové percentá - koľko ml látky je rozpustených v 100 ml roztoku.
3) Látková (molárna) koncentrácia c vyjadruje látkové množstvo rozpustenej látky v 1 dm3

roztoku. - látková koncentrácia c(A) látky A v danom roztoku sa rovná podielu látkového
množstva tejto látky v roztoku n(A) a objemu roztoku V. Jednotkou je mol. dm-3 - koľko
molov látky je rozpustených v 1000 ml roztoku.
4) Zmiešavacia rovnica
)
Zrieďovacia: 
Zahusťovacia: 
45
9. Chemické reakcie
Chemická reakcia: dej, pri ktorom pri vhodných vonkajších podmienkach dochádza k
premene reaktantov na produkty. Reaktanty sú východiskové látky, ktoré vstupujú do
chemickej reakcie. Produkty sú chemické látky, ktoré vystupujú z chemickej reakcie.
Reakčná schéma: rovnica, ktorá nerešpektuje zákon zachovania hmotnosti
Stechiometrické koeficienty: racionálne čísla, ktoré vystupujú v rovnici chemickej reakcie pri
chemických symboloch (sú to stále čísla, nesmú sa zamieňať s látkovými množstvami, ktoré
sa môžu v priebehu reakcie meniť
Teoretický výťažok reakcie: taký výťažok, kedy by limitujúci reaktant zreagoval na 100%.
(mteor = n * M; % výťažku = )
Experimentálna chyba: chyba, ktorá nastane pri pokuse (experimente)
Limitujúci reaktant: každý reaktant má svoju charakteristickú hodnotu, pri ktorej by sa úplne
spotreboval. Reaktant s najmenšou charakteristickou hodnotou je limitujúci
Reaktant v nadbytku: reaktant, ktorého určité množstvo by pri úplnom zreagovaní
limitujúceho reaktantu ostalo nezreagované
Chemická reakcia: proces, pri ktorom dochádza k pôsobeniu dvoch alebo viacerých
chemických látok a nastávajú pri ňom látkové zmeny. Prebieha zmena reaktantov na jeden
alebo viac produktov.
A+B→C+D
reaktanty → produkty
Reaktanty sú chemické látky, ktoré vstupujú do chemickej reakcie, počas ktorej sa

premieňajú na výsledné produkty.
Vratná chemická reakcia: reakcia, pri ktorej súčasne s priamou reakciou prebieha aj spätná
reakcia. Napríklad:
H2 + I2 ↔ 2HI
Priama reakcia : z reaktantov vznikajú produkty, smeruje k vzniku HI: H2 + I2 → 2HI
Spätná reakcia: z produktov vznikajú východiskové látky: 2HI → H2 + I2
Chemická reakcia je charakteristická tým, že:

- zanikajú pôvodné chemické väzby a vznikajú nové chemické väzby
- atómy pri chemickej reakcii nevznikajú ani nezanikajú. Ide len o ich oddeľovanie, zlučovanie
a preskupovanie.
46
Význam chemickej rovnice:
 špecifikuje reaktanty a produkty reakcie

 vyjadruje počet reagujúcich molekúl a vznikajúcich molekúl
 vyjadruje látkové množstvá a hmotností reaktantov a produktov
 popisuje priebeh chemickej reakcie

 vyjadruje počiatočný a konečný stav chemického deja.
 Pri zapisovaní chemických rovníc platí:
- prvky zapisujeme ich značkami, molekuly zapisujeme ich vzorcami
- na ľavej strane rovnice sú reaktanty danej chemickej reakcie a na pravej strane rovnice
sú produkty chemickej reakcie.
- medzi stranou reaktantov a stranou, na ktorej sú zapísané produkty je šípka
poukazujúca na smer chemického deja
- vratná reakcia je označená dvoma šípkami opačného smeru
- počet atómov rovnakého druhu je na oboch stranách chemickej rovnice rovnaký,
rovnice je potrebné vyrovnávať, aby počet rovnakých atómov sedel na strane reaktantov
i na strane produktov. Preto pred značky a vzorce zapisujeme príslušné číslice –
stechiometrické koeficienty.
- pomery koeficientov vyjadruje látkové množstvá reaktantov a produktov a pomery
počtov molekúl reaktantov a produktov.
- v termochemických rovniciach sa označuje aj skupenstvo reagujúcich látok a produktov.
Zapisujeme ho pomocou symbolov v zátvorke:
- (g) gas – plynné skupenstvo

- (l) liquidus – kvapalné skupenstvo
- (s) solidus – pevné skupenstvo
- (aq) aquaeus – vodný roztok
Základné chemické zákony:

- Zákon zachovania hmotnosti – hmotnosť reaktantov danej chemickej reakcie je rovná
hmotnosti produktov.
- Zákon zachovania energie – energia izolovanej sústavy je v počas priebehu chemickej
reakcie rovnaká.
- Zákon stálych zlučovacích pomerov – pomer prvkov danej zlúčeniny je vždy rovnaký a
nezávisí od spôsobu prípravy chemickej zlúčeniny.
47
DELENIE REAKCIÍ:
A) podľa energetickej bilancie:
1. exotermické reakcie (exergonické) – tepelne neizolovaná sústava odovzdáva energiu

svojmu okoliu tepelnou výmenou., teplo sa pri reakcii uvoľňuje. E reaktantov > E produktov
(horenie). Qm = ∆H<0 - záporná hodnota.
N2(g) + 3H2(g) → 2NH3(g) Qm = - 92,4 kJ
C(s) + O2(g) → CO2 (g) Δ H = -395 kJ.mol-1
Sn(s) + 2 Cl2(g) → SnCl4(l) Δ H = -349 kJ.mol-1
2. endotermické reakcie (endergonické) – tepelne neizolovaná sústava spotrebúva energiu

svojmu okoliu, energiu treba počas reakcie dodávať, teplo sa spotrebúva. E reaktantov < E
produktov ( napr. výroba železa ) Qm = ∆H>0 – kladná hodnota.
CaCO3 (s) → CaO (s) + CO2 (g) Qm = + 178 kJ
C(s) + 2 S(s) → CS2(l) Δ H = 128 kJ.mol-1
B) podľa javového opisu anorganické látky delíme na:
1. skladné (syntetické) – reakcie, pri ktorých z niekoľkých reaktantov vzniká jeden produkt.
2Na +Cl2 → 2NaCl
2. rozkladné (analytické) – reakcie, pri ktorých z jedného reaktantu vzniká niekoľko

produktov. 2H2O → 2H2 + O2
3. vytesňovacie (substitučné) – reakcie, pri ktorých jeden prvok v zlúčenine nahrádza iný.
Zn + CuSO4 → ZnSO4 + Cu
4. podvojné zámeny (konverzie) – reakcie medzi roztokmi iónových zlúčenín, pri ktorých sa
vymieňajú ióny a vzniká nerozpustná soľ.
AgNO3 + NaCl → AgCl + NaNO3

Ag+ + NO3- + Na+ +Cl- → AgCl + Na++NO3-
Ag+ + Cl- → AgCl
C) podľa javového opisu organické látky delíme:
1. adičné – zlučovanie 2 alebo viacerých častíc na jednu zložitejšiu, zánik násobnej väzby
CH2=CH2 + Br2 → CH2Br-CH2Br
a) elektrofilná adícia AE – elektrofilné činidlo (látka, ktorá má elektrónový deficit) reaguje s

násobnými väzbami, konkrétne s ich pi elektrónmi. Napríklad adícia halogénov na alkény.
CH2 =CH2 + H2O → CH3 – CH2OH elektrofilná adícia (AE)
48
b) nukleofilná adícia AN – nukleofilné činidlo, ktoré obsahuje neväzbový elektrónový pár, sa

viaže na uhlík (aduje sa) vo väzbe, v ktorej sa nachádza kladný čiastkový náboj.
2. eliminačné – jedna častica sa štiepi na viac jednoduchších, vznik násobnej väzby

CH3 – CH3 - H2 → CH2=CH2
Dehydrogenácia – odštiepia sa molekuly vodíka

Dehydratácia – odštiepi sa molekula vody
Dehydrohalogenácia – odštiepi sa molekula halogénvodíka.
3. substitučné – zánik jednej a vznik druhej väzby na tom istom atóm

CH4 + Cl2 → CH3Cl + HCl
a) radikálová substitúcia – SR charakteristická pre zlúčeniny s nepolárnymi kovalentnými

väzbami, napríklad pre alkány. Väzba sa homolyticky štiepy a vznikajú radikály. Radikál je
častica s nespáreným elektrónom. Tieto radikály reagujú s radikálom substituovaného
atómu. Napríklad chlorácia.
Radikálová bromácia:
H3C-CH3 + Br2 → CH2 –CH2 -Br + HBr
b) elektrofilná substitúcia - SE je typická pre aromatické uhľovodíky, ktoré reagujú s
elektrofilným činidlom, ktoré vzniká v priebehu reakcie. Napríklad nitrácia arénov.
4. prešmyky – premiestnenie atómov, skupín alebo častí uhlíkového reťazca

CH3 – CH2 – CH2 – CH3 → CH3 – CH – CH3
|
CH3
D) podľa prebiehajúceho chemického deja:
1. oxidačno – redukčné (redoxné) – prenos elektrónov, ktorý sa prejaví zmenou oxidačného

čísla niektorých prvkov
Zn + CuSO4 → ZnSO4 + Cu
Fe0 + Cu+IISO4 → Cu0 + Fe+IISO4
Zn0 – redukovadlo (redukčné činidlo), látka, ktorá vyvoláva redukciu, ale sama sa pritom
oxiduje, t.j. odovzdáva elektróny
Medzi redukovadlá patrí napríklad: sodík (a ostatné alkalické kovy), uhlík, hliník
Cu+II - oxidovadlo (oxidačné činidlo), látka, ktorá vyvoláva oxidáciu, ale sama sa pritom
redukuje, t.j. prijíma elektróny
Medzi silné oxidačné činidlá patrí napríklad: fluór a ostatné halogény, kyslík, kyselina sírová,
49
kyselina dusičná
- oxidácia – reakcia, pri ktorej atóm, alebo skupina atómov odovzdáva elektróny a oxidačné
číslo sa zvyšuje
- redukcia – reakcia, pri ktorej atóm, alebo skupina atómov prijíma elektróny a oxidačné číslo
sa znižuje
Zn0 – 2e-→ Zn2+ - oxidácia
Cu2+ + 2e-→ Cu0 - redukcia
2. acidobázické (protolytické, neutralizácia) – reakcie, pri ktorých dochádza k prenosu

katiónov H+ medzi kyselinou a zásadou.
Kyselina – látka, ktorá odštepuje katión H+
Zásada – látka, ktorá prijíma katión H+ .
2KOH + H2SO4 → K2SO4 + 2H2O
KOH - zásada
H2SO4 - kyselina
HCl + NaOH → NaCl + H2O
HCl – kyselina
NaOH – zásada
3. koordinačné (komplexotvorné) – ide o prenos atómov alebo skupín atómov, pričom

vznikajú komplexné (koordinačné) zlúčeniny
CuCl2 + 4H2O → [Cu(H2O)4]Cl2
4. Zrážacie reakcie – vznikajú málo rozpustné alebo nerozpustné látky – zrazeniny.
AgNO3 + NaCl →AgCl + NaNO3
Ag+ + NO3- + Na+ +Cl- → AgCl + Na+ + NO3-
Ag+ + Cl- → AgCl
AgCl – zrazenina
E) podľa fázy v reakčnej sústave:
1. homogénne reakcie – reaktanty aj produkty sú v rovnakej fáze, napr. látky v roztoku
2. heterogénne reakcie – reaktanty a produkty sa nachádzajú aspoň v dvoch fázach – patria

tu zrážacie reakcie (z roztokov východiskových látok vzniká aspoň jeden produkt vo forme
zrazeniny)
F) podľa spôsobu štiepenia väzieb:
1. homolytické reakcie – väzba sa štiepi symetricky (medzi atómami s rovnakou

elektronegativitou), dochádza k vzniku radikálov. Napríklad: Cl – Cl → Cl• + Cl•
50
2. heterolytické reakcie – väzba sa štiepi nesymetricky (medzi časticami, ktoré majú veľký
rozdiel elektronegativít), dochádza k vzniku iónov. Elektronegatívnejšia častica si ponechá
celý elektrónový pár. Dochádza k vzniku nukleofilov (F-) a elektrofilov (H+) Napríklad:
HF → H+ + F-
G) Podľa počtu fáz (skupenstiev):
a) homogénne reaktanty aj produkty sú v rovnakej fáze (napr. látky v roztoku)
b) heterogénne reaktanty a produkty sa nachádzajú aspoň v dvoch fázach (napr. zrážacie

reakcie, pri ktorých z roztokov východiskových látok vzniká aspoň jeden produkt vo forme
zrazeniny): BaCl2+Na2SO4 → BaSO4+2 NaCl
H) podľa štiepenia chemickej väzby
1.) radikálové reakcie - homolytické štiepenie väzby

- nutná väčšia energia, prítomnosť svetla, tepla
- u zlúčenín s nepolárnou väzbou
- v plynnej fáze alebo v nepolárnom rozpúšťadle
- stabilita radikálov 1° < 2° < 3° uhlík (reaktivita opačne)
2.) iónové reakcie - heterolytické štiepenie väzby

- väzbové elektróny sa presunú k jednému z atómov
- prebiehajú za nižšej teploty
- v prítomnosti kyslých alebo bázických katalyzátorov
- u zlúčenín s polárnymi väzbami alebo ľahko polarizovateľnými
- v polárnych rozpúšťadlách; výnimočne v plynnej fáze
- karbkatióny, karbanióny
- stabilita karbkatiónov 1° < 2° < 3° uhlík
Význam stechiometrických koeficientov:
- Určujú počet reagujúcich častíc

(2 molekuly vodíku reagujú s 1 molekulou kyslíku za vzniku 2 molekúl vody)
- Počet reagujúcich molov
(2 moly vodíku reagujú s 1 mólom kyslíku za vzniku 2 molov vody)
- Pomer medzi reagujúcimi látkami
(Vodík reaguje s kyslíkom za vzniku vody v pomeru látkových množstiev 2:1:2)
- Pomer hmotností reagujúcich látok
51
H2(g) O2(g) H2O(l)

n 2 mol 1 mol 2 mol
M 2 g∙mol−1 32 g∙mol−1 18 g∙mol−1
m=n x M 4g 32 g 36 g
Výpočet teoretického výťažku uhličitanu zinočnatého:
m(ZnCO3)= nR x M(ZnCO3)= cR x VR x M(ZnCO3)
52
10. Termochémia
– je časť chémie, ktorá sa zaoberá tepelnými zmenami pri chemických reakciách
1. EXOTERMICKÉ – chemické reakcie, v priebehu ktorých sa teplo

uvoľňuje.
Sú charakteristické tým, že:
1. energia produktov (P) je menšia ako energia reaktantov(R) o
hodnotu uvoľnenej energie
2. produkty majú pevnejšie chemické väzby ako R, preto sú

stabilnejšie látky ako R
3. mnohé exotermické reakcie- napr. neutralizačné, zrážacie reakcie
niektorých kovov s kyselinami- prebiehajú v laboratóriu pri bežnej
teplote a tlaku samovoľne.
4. niektoré exotermické reakcie začnú prebiehať len vtedy, ak sa na začiatku dodá R určité
množstvo energie, iné prebiehajú samovoľne. Reakcie potom prebiehajú ďalej za neustáleho
uvoľňovania energie. Takto napr. prebieha horenie síry.
2 H2(g) + O2 (g) →2 H2O (l)
∆H= -570,89 kJ
2. ENDOTERMICKÉ – chemické reakcie, ktoré prebiehajú len pri

neustálom spotrebúvaní tepla. Sú charakteristické tým, že:
1. energia P je väčšia ako energia R o hodnotu spotrebovanej
energie
2. P reakcie majú slabšie chemické väzby ako R, preto sú menej

stabilné ako R
3. Väčšina endotermických reakcií prebieha len pri stálom
zohrievaní látok (dodávaní Q, E)
N2(g) + O2(g)→ 2 NO(g)
∆H= 181,4 kJ
Vnútorná energia telesa: súčet celkovej kinetickej energie neusporiadane sa pohybujúcich častíc
telesa (molekúl, atómov a iónov) a celkovej potenciálnej energie vzájomnej polohy týchto častíc.
Reakčné teplo(Q): je teplo, ktoré sa vymieňa pri chemických reakcii. Určuje sa ako rozdiel entalpie P
a entalpie R. Určuje, koľko tepla treba na uskutočnenie chemickej reakcie, resp. koľko tepla je
akumulovaného v chemických väzbách, konkrétne reaktantov.
Q= ∆H = Hp- Hr
Entalpia (H): tepelný obsah látky, nie je ju možné priamo merať. Závisí od energie chemických väzieb
v zlúčeninách -kJ.mol-1
Tepelný efekt: ∆H∙ počet molekúl

Pri exotermických reakciách
 je entalpia P menšia ako entalpia R
 Q má zápornú hodnotu (∆H< 0)
 V chemickej rovnici píšeme hodnotu Q u produktov so znamienkom +, u R so znamienkom -.
53
Pri endotermických reakciách

 je entalpia P väčšia ako entalpia R.
 Q má kladnú hodnotu.
 V chemickej rovnici píšeme hodnotu Q u P so znamienkom -, u R so znamienkom +.
Hodnota Q chemickej reakcie závisí od látkového množstva R. Q je tým väčšie, čím väčšie látkové
množstvo reaktantov zreaguje. Aby sa vedelo, na aké látkové množstvá R a P sa vzťahuje Q reakcie,
definoval sa pojem reakčné teplo:
Reakčné teplo reakcie:

 množstvo tepla, ktoré sa uvoľní alebo spotrebuje, ak zreaguje také látkové množstvo R, aké
udávajú stechiometrické koeficienty v príslušnej chemickej rovnici.
 Závisí od teploty a tlaku, pri ktorej sa reakcia uskutočňuje.
 Aby bolo možné porovnávať hodnoty reakčných tepiel chemickej reakcií, zaviedli sa štandardné
podmienky: Teplota- 25°C( 298,15K),tlak- 101,3 kPa
 Reakčné teplo reakcií uskutočňovaných pri štandardných podmienkach sa označuje ∆H0
aktivovaný
E
komplex -1
E [kJ. mol ]
A + B → C + D
aktivačná 60
energia 0
45
0 A+B
reaktanty reakčné teplo 30
0 C+ D
produkty
15
0
Termochemické rovnice
 Zápis, resp. vyjadrenie hodnoty tepla a skupenských stavov produktov a reaktantov

 uvádza sa hodnota reakčného tepla a pri R a P vždy aj ich skupenský stav
 hodnotu tepla možno zapísať mimo chemických rovníc pomocou ∆H, alebo priamo do CHR
∆H= -431,1 kJmol-1
Termochemické zákony:
Prvý termochem. zákon
 Sformulovali ho v roku 1780 A.L.Lavosier a P.S.Laplace.
 Teplo, ktoré treba dodať na rozloženie zlúčeniny na prvky, je rovnaké teplo, ktoré sa uvoľní pri
vzniku tej istej zlúčeniny z prvkov.
 I keď tento zákon bol sformulovaný iba pre jeden typ reakcií, možno ho zovšeobecniť pre všetky
ostatné reakcie:
„Hodnota reakčného tepla priamej a spätnej reakcie je rovnaká, líši sa iba znamienkom.“
 Napr: Pri syntéze dvoch molov oxidu sírového z dvoch molov oxidu síričitého a jedného molu
kyslíka sa uvoľní teplo 196 kJ
2SO2(g) + O2(g)→ 2 SO3(g)
Q= - 196 kJ
 A pri rozklade dvoch molov oxidu sírového, sa rovnaké množstvo tepla spotrebuje
2SO3(g)→ 2SO2(g) + O2(g)
Q= 196 kJ
54
Druhý termochemický zákon

 Sformuloval ho G. A. Hess- Hessov zákon (1840)
 Reakčné teplo určitej reakcie sa rovná súčtu reakčných tepiel čiastkových reakcií.
 Reakčné teplo určitej reakcie môžeme teda vypočítať z reakčných tepiel iných reakcií. Pri tom
vychádzame z rovníc reakcií, ktorých reakčné teplá poznáme a tie kombinujeme dovtedy, kým
nezískame rovnicu reakcie, ktorej reakčné teplo chceme vypočítať.
Zn(s)+ S(s) → ZnS(s)

∆H= -206 kJmol-1
ZnS(s)+ 2O2(g)→ ZnSO4(s)

∆H= -776,8 kJmol-1
Zn(s)+ S(s)+ 202(g)→ ZnSO4(s)

∆H= -982,8 kJmol-1
 S termochemickými rovnicami teda robíme rovnaké algebrické operácie ako v matematike

s algebrickými rovnicami.
Výpočet reakčného tepla z väzbových energií

 Reakčné teplo je dané súčtom energie spotrebovanej na rozštiepenie väzieb v reaktantoch a
energie, ktorá sa uvoľní pri vzniku väzieb v produktoch.
 Hodnotu väzbových energií R označíme znamienkom+(energia na rozštiepenie väzieb sa
spotrebuje)
 hodnotu väzbových energií P znamienkom – ( energia sa pri vzniku väzieb uvoľní).
 Ak je energia uvoľnená pri vytvorení väzieb v P väčšia ako energia potrebná na rozštiepenie
väzieb v R, reakcia je exotermická. Ak je menšia tak je endotermická.
Tepelné javy pri rozpúšťaní tuhých látok vo vode

 Pri rozpúšťaní tuhých látok vo vode sa na rozrušenie kryštálovej štruktúry spotrebuje určité
množstvo tepla ( zmena entalpie je kladná).
 Pri hydratácii častíc rozpustenej látky sa teplo uvoľňuje ( zmena entalpie je záporná).
 Výsledný tepelný efekt pri rozpúšťaní sa rovná súčtu tepelných efektov (hodnôt zmien entalpií
čiastkových dejov).
 Či sa teplo uvoľní alebo spotrebuje, závisí od množstva tepla, ktoré sa spotrebuje na rozrušenie
kryštálovej štruktúry a množstva tepla, ktoré sa uvoľní pri hydratácii iónov.
 Ak sa pri rozrušení kryštálovej štruktúry spotrebuje viac tepla ako sa uvoľní pri hydratácii iónov,
tak rozpúšťanie je endotermický dej. Ak sa spotrebuje menej tepla- exotermický dej.
 Hodnoty rozpúšťacích tepiel sú v tabuľkách
Druhy reakčných tepiel

Reakčné teplá môžeme z praktických dôvodov rozlišovať podľa typu chemického deja.
 Reakčné teplo reakcií, pri ktorých vzniká 1 mol zlúčeniny z prvkov, sa nazýva zlučovacie teplo.
 Reakčné teplo reakcií, pri ktorých sa spaľuje 1 mol východiskových látok za vzniku stabilných
oxidačných produktov, sa nazýva spaľovacie teplo.
Ak sú látky v štandardnom stave, hovoríme o štandardnom zlučovacom teple (reakčné teplo reakcie,
pri ktorej vzniká za štandardných podmienok 1 mol zlúčeniny z príslušného prvku.) a o štandardnom
spaľovacom teple (reakčné teplo reakcie, pri ktorej za štandardných podmienok reaguje 1 mol látky s
kyslíkom za vzniku najstabilnejších oxidačných produktov.).
 Symbolicky tieto teplá značíme ∆H0zl a ∆H0sp.
55
Zlučovacie a spaľovacie teplá majú veľký praktický význam

 V chemických tabuľkách nemusia byť uvedené hodnoty reakčných tepiel pre každú reakciu. Stačí
uviesť iba hodnoty spaľovacích. a zlučovacích tepiel.
 Vypočítavajú sa z nich reakčné teplá reakcií, ktoré nemožno priamo experimentálne zmerať.
 Výpočty reakčných tepiel sa robia na základe aplikácie termochemických zákonov.
1. zo zlučovacích tepiel:
∆H = ∑p vp (∆Hzl)p- ∑v |vv| (∆Hzl)
v, vp – stechiometrické koeficienty produktov

vv– stechiometrické koeficienty východiskových látok
2. zo spaľovacích tepiel:
H = ∑v |vv| (∆Hsp)v-∑p vp (∆Hsp)p
56
11. Chemická kinetika
- zaoberá sa spôsobmi akými sa menia reaktanty na produkty, rýchlosťami chemických reakcií

a faktormi ovplyvňujúcimi ich
- rýchlosť chemickej reakcie: rýchlosť zmeny koncentrácie reaktantov, produktov v=
PRIEBEH CHEMICKEJ REAKCIE
1. podmienka chemickej reakcie: Častice sa musia zraziť. Zrážka je efektívna a účinná len ak majú
dostatočnú Ek
aktivačná energia= minimálne energia potrebná na uskutočnenie chemickej reakcie
2. podmienka chemickej reakcie: Častice musia byť vhodne orientované (dôležité najmä pri
zložitejších molekulách)
príklad: A2+B2=2AB
B A B B
A
A
A
B
Vhodná orientácia Nevhodná orientácia
-pri zrážke s dostatočnou energiou a vhodnou orientáciou vzniká:

nestály aktivovaný (prechodný) komplex- má tak usporiadané častice látok, ktoré majú počas
premeny reaktantov na produkty najväčšiu energiu. Rýchlo sa rozpadá na produkty alebo naspäť na
reaktanty, pričom sa uvoľňuje energia
Aktivačná energia= EA
Energia produktov= EP
Energia reaktantov= ER
Energia aktivovaného komplexu EAK
reakčné teplo= Q
EA= EAK-ER
Q = E P – E3
∆H= HP – HR (∆H0  exotermická)
57
Aktivovaný komplex je akousi bariérou medzi reaktantmi a produktmi, ktorú môžu prekovať len
častice s energiou rovnou aktivačnej energii, vznik AK je rýchlosť určujúci krok rýchlosti reakcie
V aktivovanom komplexe:
- zanikajú väzby medzi atómami v molekulách A2 a B2
- zanikajú väzby medzi atómami A a B
pri exotermických reakciách:

- teplo, ktoré sa uvoľní pri rozpade aktivovaného komplexu na produkty umožňuje získať ďalším
molekulám (reaktantom) aktivačnú energiu, lebo produkty majú menšiu energiu ako reaktanty
pri endotermických reakciách:
- energia produktov je väčšia ako energia reaktantov

- teplo teda treba dodávať
- spotrebované teplo umožňuje reaktantom získať aktivačnú energiu potrebnú na chemickú
reakciu
RÝCHLOSŤ CHEMICKEJ REAKCIE
- predstavu o nej si vytvoríme podľa toho, ako rýchlo:

 vzniká plynná látka
 sa mení intenzita sfarbenia reaktantov alebo produktov
 sa zmenšuje objem tuhých látok
 vzniká málo rozpustný produkt...
- pri bežných podmienkach je rôzna, závisí od:

 počtu efektívnych zrážok častíc  od hodnoty aktivačnej energie ( )
 orientácie molekúl
 pravdepodobnosti zrazenia reaktantov reaktívnymi časticami molekúl
„Rýchlosť chemickej reakcie možno vypočítať zo zmeny koncentrácie reaktantov alebo produktov za
určitý čas.“
napr.: A+B AB v= [mol∙dm-3∙s-1]
- rýchlosť chemickej reakcie sa v jej priebehu mení (s rastúcim časom klesá rýchlosť chemickej
reakcie a klesá i koncentrácia reaktantov)
- pri určovaní rýchlosti za dlhší čas sa hovorí o priemernej rýchlosti
v=
58
FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE RÝCHLOSŤ CHEMICKÝCH REAKCIÍ
Vplyv koncentrácie reaktantov

- závisí priamoúmerne
- teda čím väčšia koncentrácia, tým viac častíc, tým vyššia pravdepodobnosť účinných zrážok
- napr.: hasenie zamedzením prístupu kyslíka, kazenie potravín v bežnom a vaacuovom balení
- C.M.Guldberg a P.Waage (1867) zistili, že rýchlosť chemickej reakcie pri určitej teplote je
úmerná súčinu koncentrácií nezreagovaných reaktantov. (Tzv. Guldbergov- Waageho zákon
o účinku hmotnosti)
Napr.: aA + bB → cC + dD
α β
Rýchlostná rovnica reakcie: v = k∙c (A) ∙ c (B)
k= rýchlostná konštanta, závisí od EA a času, nie od koncentrácie

α,β = čísla zisťované experimentálne, niekedy sú totožné so stechiometrickými koeficientmi
4 HBr + O2→ 2H2O + 2Br

v= k∙c (HBr)4 ∙ c (O2)1
Vplyv teploty
- Rýchlosť závisí priamoúmerne od teploty
- Zvýšením teploty o 10°sa zvýši rýchlosť 2-3 krát
- Pri zvyšovaní teploty majú častice látok väčšiu Ek čím sa zvýši počet častíc s aktivovanou energiou
- Častice sa teda častejšie a silnejšie zrážajú a zvyšuje sa počet účinných zrážok
- Zmena rýchlosti je veľká pri reakciách s veľkou EA
Vplyv katalyzátora
- Katalyzátory sú látky urýchľujúce chemické reakcie
- Zúčastňujú sa chemických reakcií, ale po jej skončení sú nezmenené
- Negatívny katalyzátor spomaľujúci chemické reakcie sa nazýva inhibítor
Napr.: cigaretový popol umožňuje zapáliť kocku cukru, ktorá bez popola nehorí (katalyzátor=
zlúčeniny Li)
Napr.: reakcia medzi práškovým hliníkom a jódom prebieha iba za prítomnosti H2O, za uvoľnenia
tepla (umožňuje to aj voda naviazaná napríklad v CuSO4 ∙5H2O)
- Podstatou účinku katalyzátorov ako látok zvyšujúcich rýchlosť chemických reakcií je znižovanie
aktivačnej energie (inhibítory aktivačnú energiu zvyšujú)
Bez katalyzátora: A + B→ AB (EA)

S katalyzátorom: A + K→ AK (EA1)
AK + B → AB + K (EA2)
59
EA EA1 + EA2
- Reakcie s katalyzátorom= katalyzované reakcie

- Niektoré chemické reakcie bez katalyzátorov neprebiehajú
homogénna (katalyzátor je v rovnakom skupenstve)

katalýza
heterogénna (katalyzátor je v inom skupenstve)
- Niektoré katalyzátory vo výfukových plynoch znižujú negatívne dopady na prostredie

(umožňujú premeny výfukových plynov na netoxické formy)
- Katalyzátory v organizmoch= enzými
∆EA
EA
Vplyv veľkosti povrchu tuhých látok

- Rýchlosť chemickej reakcie závisí od povrchu priamoúmerne
Napr.: ak rozdelím CaCO3 na menšie kúsky, rýchlosť sa zvýši (zvýšil sa povrch- najprv reagujú
častice na povrchu, čím sa zvýši počet účinných zrážok); chemickom priemysle sa často drvia
kovy na menšie časti; menšie rozhryzené kúsky potravy sa ľahšie strávia
60
12. Chemická rovnováha
DYNAMICKÁ ROVNOVÁHA
- Pri rozpúšťaní kryštálov I v zmesi H2O a OH (1:1) sa bezfarebná kvapalina sfarbuje a objem
kryštálikov sa zmenšuje.
- Po určitom čase sa sfarbenie nemení, na dne kadičky zostáva rovnaký objem I
 koncentrácia I sa nemení, je konštantná, vznikol nasýtený roztok
- Súčasne s rozpúšťaním I sa molekuly I2 vylučujú z roztoku na povrch kryštála
- Rýchlosť vylučovania I z roztoku rastie s koncentráciou I v roztoku
- Po určitom čase sa rýchlosť rozpúšťania a vylučovania vyrovnajú  roztok je nasýtený
→ ustáli sa rovnovážny stav → rovnováha, v ktorej sa rýchlosti dejov rovnajú sa nazýva
dynamická rovnováha
- Koncentrácia I v rovnovážnom stave = rovnovážna koncentrácia
[I2]= konštanta (platí pre rovnovážnu koncentráciu pri danej teplote)
- Stav rovnovážnej konštanty sa ustáli pri vzniku nasýteného roztoku
- Rovnovážna koncentrácia látky v roztoku závisí od jej vlastností, rozpúšťadla a teploty

Napr.: vyparovanie kvapalín v uzavretej sústave (rýchlosť vyparovania= rýchlosti koncentrácie)
- V každej chemickej sústave sa po čase ustáli rovnováha
ROVNOVÁHA V CHEMICKEJ REAKCII

SCN- (aq) + Fe3+ (aq) → [Fe(SCN)]2+ (aq)
- Roztok sa sfarbuje pôsobením akvatovaných iónov [Fe(SCN)]2+
- Po určitom čase sa intenzita sfarbenia nemení, rýchlosť je konštantná
- Ak pridáme ďalšie KSCN intenzita sa zväčší, lebo sa zväčší koncentrácia [Fe(SCN)]2+
- V roztoku, kde sa pridal roztok KSCN sú aj Fe3+, čo je spôsobené tým, že pôvodná reakcia
medzi SCN- a Fe3+ neprebehla úplne
- Pridaním roztoku KSCN sme dokázali prítomnosť Fe3+ v roztoku, ktorého intenzita farby sa už
nemenila → nastal nový rovnovážny stav
Chemická rovnováha = stav, v ktorom sa v reakčnej sústave koncentrácia produktov a reaktantov

nemení (počas nej je rýchlosť chemickej reakcie a spätnej reakcie rovnaká)
- Rýchlosť chemickej reakcie sa s rastúcim časom zmenšuje

- Rýchlosť spätnej reakcie sa s rastúcou koncentráciou produktu zväčšuje
- Koncentrácie látok v sústave v stave chemickej rovnováhy sa nazývajú rovnovážne

koncentrácie
- Koncentrácie produktov a reaktantov sa po určitom čase nemenia, ustáli sa chemická

rovnováha dynamického charakteru
61
Rovnovážna konštanta (KC)

„ Podiel zo súčinu číselných hodnôt rovnovážnych koncentrácií produktov umocnených
príslušnými stechiometrickými koeficientmi a súčinu číselných hodnôt rovnovážnych koncentrácií
reaktantov umocnených príslušnými stechiometrickými koeficientmi je konštantný.“
Rovnováha v homogénnych sústavách:

aA + bB cC + dD
- Za predpokladu, že sú v rovnakom skupenstve
[ ] [ ]
KC = [ ] [ ]
- Vyjadruje Guldbergov- Waageho zákon- zákon chemickej rovnováhy
a b
- Rýchlosť priamej reakcie: v1= k1 ∙ [A] [B]
c d
- Rýchlosť spätnej reakcie: v2= k2 ∙ [C] [D]
a b c d
v1=v2  k1 ∙ [A] [B] = k2 ∙ [C] [D]
[ ][ ] [ ][ ]
(k1, k2 sú konštanty) 
[ ] [ ] [ ] [ ]
„ Hodnota rovnovážnej konštanty chemickej reakcie závisí od teploty, pri akej prebieha reakcia.“
(aj od rozpúšťadla a rozpúšťanej látky)
Význam hodnoty:
- Veľká: znamená, že sa reaktanty premenili na produkty vo veľkej miere, rovnováha je
posunutá na stranu PRODUKTOV
CH4 + 2O2 CO2 + 2H2O
KC = 10140
c (produktov) ˃ c (reaktantov)
- Malá: znamená, že sa reaktanty premenili na produkty v malej miere, rovnováha je posunutá
na stranu REAKTANTOV
N2+ O2 2NO
KC =4,6 ∙ 10-31
c (produktov)  c (reaktantov)
- Rovnováhu možno vypočítať aj na základe parciálnych tlakov jednotlivých látok

→ rovnovážna konštanta KP
namiesto rovnovážnych koncentrácií dosadíme parciálne tlaky
62
Rovnováha v homogénnych sústavách:

- Nie sú všetky látky v rovnakých skupenstvách
CaCO3(s) CaO (s) + CO2 (g)
KP = = p (CO2)
KP = p (CO2)
KC = [CO2]
(KC vypočítame na základe rovnovážnych koncentrácií látok)
- V prípade určovania rovnováhy v heterogénnych sústavách používame vzťah s parciálnymi

tlakmi
 parciálne tlaky pevných a kvapalných látok považujeme za konštantné
FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE ROVNOVÁŽNE ZLOŽENIE SÚSTAVY

- k posunu chemickej rovnováhy ( zmene rovnovážnych koncentrácií) dochádza zmenou
koncentrácie, teploty a tlaku
- smer posunu určuje princíp akcie a reakcie ( princíp pohyblivej rovnováhy)
„ Porušenie rovnováhy vonkajším vplyvom (akcia) vyvolá dej (reakcia), ktorý smeruje k zrušeniu
účinku tohto vplyvu“ Le Chatelier- Braunov princíp- princíp pohyblivej rovnováhy
(Ak chceme vyrobiť čo najviac produktov, posunieme rovnováhu reakcie v ich smere)
Vplyv zmeny koncentrácie látok na chemickú rovnováhu:

- Pridaním roztoku KSCN o rovnovážneho vzťahu SCN- + Fe3+ [Fe(SCN)]2+ sme spôsobili ešte
intenzívnejšie sfarbenie
„ZVÝŠENÍM KONCENTRÁCIE REAKTANTOV NEDOCHÁDZA K ZMENE HODNOTY ROVNOVÁŽNEJ
KONŠTANTY REAKCIE“
- Posúvanie rovnováhy k produktom možno dosiahnuť odobraním produktov (spätná reakcia
sa spomaľuje)
A+B→C+D
- Odobraním A sa rovnováha posunie vľavo, reakcia sa spomalí
- Pridaním E sa rovnováha spomalí
- Odobraním P sa rovnováha posunie vpravo
Vplyv zmeny teploty na chemickú rovnováhu:

N2O4 (g) 2NO2 (g)
- Priama reakcia je endotermická
- Spätná reakcia je exotermická
- Ak ponoríme banku so zmesou NO2 a N2O4 do horúcej vody  intenzívnejšie sfarbenie
- Ak ponoríme banku so zmesou NO2 a N2O4 do studenej vody  menej intenzívne sfarbenie
63
- Zvýšenie teploty reakčnej zmesi pri endotermických reakciách  rovnováha chemickej

reakcie sa posúva k produktom (zvýšenie koncentrácie produktov spôsobí zníženie
koncentrácie reaktantov)
- Zníženie teploty reakčnej zmesi pri endotermických reakciách  rovnováha chemickej

reakcie sa posúva k reaktantom (zvýšenie koncentrácie reaktantov spôsobí zníženie
koncentrácie produktov)
- Zvýšenie teploty reakčnej zmesi pri exotermických reakciách  rovnováha chemickej reakcie
sa posúva k produktom
- Zníženie teploty reakčnej zmesi pri exotermických reakciách  rovnováha chemickej reakcie
sa posúva k reaktantom
Vplyv zmeny tlaku na chemickú rovnováhu:

- Zmena tlaku spôsobí posun chemickej rovnováhy v rovnovážnych systémoch, kde sa mení
látkové množstvo plynov
-
látkové množstvo reaktantov v plynnom skup. ˃ látkové množstvo produktov v plynnom skup.
→ zvýšením tlaku dochádza k posunutiu chemickej rovnováhy k produktom
- Zvýšením tlaku, pri konštantnej teplote sa zvýši rýchlosť priamej reakcie, po určitom čase sa
rýchlosť priamej a spätnej reakcie vyrovná= ustáli sa rovnováha
- Znížením tlaku sa chemická rovnováha posúva v smere narastania počtu mólov plynných
látok (k reaktantom)
- Ak sa látkové množstvo nemení= nemá zmena tlaku vplyv na posun chemickej rovnováhy
Katalyzátor a chemická rovnováha:

- Katalyzátor zmenšuje hodnotu aktivačnej energie (priamej a spätnej reakcie v rovnakej
miere)
- Teda zväčšuje rýchlosť priamej a spätnej reakcie rovnako
- Rovnovážna koncentrácia reaktantov aj produktov sa nemenia
- Nedochádza k posunu chemickej rovnováhy
- Katalyzátory sa používajú, lebo znížením aktivačnej energie nám umožňujú uskutočňovať
reakcie pri nižšej teplote
Napr.: reakcia výroby amoniaku je silne exotermická:

A.) pri zvýšenej teplote je rovnováha posunutá k reaktantom
B.) pri zníženej teplote je reakcia pomalá
NH3 sa vyrába pri P= 20-100 MPa; t=500°C (Fe je katalyzátorom)
64
13. Entropia, spontánnosť chemickej reakcie
ENTROPIA
 veličina, ktorá meria neusporiadanosť (náhodnosť, neporiadok,...) systému
 označuje sa S
 (Rudolf Clausius 1865)
 en obsahovať , trope zmena alebo premena
 jej jednotkou je J/K (Joul na Kelvin)
(Keď dáme do pohára s horúcim čajom studenú lyžičku, entropia je menšia než po istom čase kedy sa
teploty vyrovnajú. Toto si môžeme vysvetliť tým, že vnútorná energia na začiatku prevažne
sústredená v horúcom čaji sa neskôr rozdelila rovnomernejšie (a teda neusporiadanejšie) medzi čaj a
lyžičku. No a čím vyššia neusporiadanosť, tým vyššia entropia.)
Zmena entropie:
 entropia izolovanej sústavy s časom rastie
 Zmena usporiadania sústavy súvisí s počtom spôsobov, ktorým môžeme usporiadať častice v
sústave. To je určujúci faktor pre určenie spontánnych pochodov.
usporiadanejšie menej usporiadané
tuhá kvap. plyn
 Sústava s pomerne malým počtom spôsobov usporiadania častíc (menšie W) má nižšie

neusporiadanie a malú entropiu.
 Sústava s veľkým počtom spôsobov usporiadania častíc (veľké W) má väčšie neusporiadanie a
vysokú entropiu.
 Zvýšenie entropie súvisí s narastaním chaosu.
Rozpúšťame tuhú látku vo vode

(Napríklad NaCl v H2O)
→ Pri rozpúšťaní rastie neusporiadanie ľad voda para

→ Mikrostavy ľadu sa nedajú veľmi meniť a zachovávajú tuhý makrostav
→ Molekuly vody sa môžu pohybovať a zaujímať rôzne konfigurácie
→ Vodná para zaoberá veľký objem a molekuly nemajú obmedzenia v počte mikrostavov, ktorými
sa môže realizovať daný makrostav.
S(s) < S(l) << S(g)
Hg(l) + ½ O2(g) ---> HgO(s)
→ Entropia sa znižuje. Sústava prechádza zo stavu s nižším usporiadaním do stavu s vyšším
usporiadaním. Znamienko S reakcie je preto... Záporné!
65
Entropia obvykle rastie v nasledujúcich prípadoch:
 V reakciách v ktorých sa molekula rozpadá na dve alebo viac menších molekúl alebo na atómy.
 V reakcii, v ktorej dochádza k zväčšeniu počtu molov plynu
 Pri topení a sublimácii tuhých látok a pri vyparovaní kvapalín.
SMER PRIEBEHU CHEMICKÝCH REAKCIÍ
 V prírode prebiehajú deje samovoľne vždy v tom smere, v ktorom sa znižuje potenciálna energia
danej sústavy.
(Telesá padajú alebo rieky tečú vždy z vyššieho miesta na nižšie, pretože ich potenciálna energia v
gravitačnom poli Zeme pritom klesá. )
 Podobne je to aj s chemickými reakciami – tiež samovoľne prebiehajú v smere znižovania
potenciálnej energie.
 Pre deje, ktoré prebiehajú pri stálom tlaku a stálej teplote, je touto potenciálnou
energiou Gibbsova energia G. Je to vlastne voľná energia schopná konať prácu.
Gibbsova energia je definovaná vzťahom: G = H – TS
(kde H - entalpia, T - teplota, S – entropia)
 Pokles Gibbsovej energie v priebehu samovoľného deja súvisí so vzrastom entropie, o ktorom
hovorí druhý zákona termodynamiky.
 Keď sústava dosiahne maximálnu hodnotu entropie, resp. minimálnu hodnotu Gibbsovej energie,
dej v nej prebiehajúci, sa zastaví – dostane sa do rovnováhy.
Ak ΔG < 0 .... chem. reakcia prebieha samovoľne ...........EXERGONICKÁ

ΔG = 0..... chem. reakcia je v rovnováhe
Ak ΔG > 0.... chem. reakcia neprebieha v naznačenom smere samovoľne, samovoľne prebieha
reakcia v opaťnom smere ...........ENDERGONICKÁ
66
14. Kyseliny a zásady
ARRHENIOVÁ TEÓRIA KYSELÍN A ZÁSAD
„Kyseliny sú látky, ktoré vo vodnom roztoku odštiepujú vodíkové katióny H +.“

–
HCl → H+ + Cl
HNO2 → H+ + NO2-
„Zásady sú látky, ktoré vo vodnom prostredí odštiepujú hydroxidové anióny OH - .“
NaOH → Na+ + OH –
Ca(OH)2 → Ca2+ + 2OH –
NEUTRALIZÁCIA
- Reakcia vodných roztokov kyselín a zásad sa nazýva neutralizácia (produktom je voda a soľ)
HBr (aq) + KOH (aq) KBr (aq) + H2O (l)
K+ a Br – spolu nereagujú, podstatu reakcie vystihuje: H+ +OH - H2O
- Neutralizácia je exotermická reakcia, ktorá prebieha samovoľne (bez dodania energie)

a veľmi rýchlo, pretože má nízku aktivačnú energiu
- Rovnováha reakcie H+(aq) +OH – (aq) H2O (l) je posunutá výrazne k produktom
- Využíva sa pri neutralizačných titráciách, ktoré umožňujú stanoviť koncentráciu H3O- a OH-
v roztokoch rôznych látok
- Princípom titrácie je pridanie odmerného roztoku až do kvantitatívneho priebehu
neutralizačnej reakcie, ktorý určuje indikátor, napríklad metylová oranžová
„Soli sú chemické zlúčeniny zložené z katiónov kovových prvkov (alebo NH4+) a aniónov kyselín.“
Soli možno pripraviť reakciou:

a.) kovu s nekovom
b.) kovu s kyselinou
c.) kyselinotvorného oxidu s hydroxidom
d.) hydroxidotvorného oxidu s kyselinou
- Arrheniova teória kyselín a zásad platí len pre vodné roztoky. Chemické reakcie však
neprebiehajú len vo vodných roztokoch a zásaditý charakter majú i látky neobsahujúce OH-.
BRÖNSTEDOVA TEÓRIA KYSELÍN A ZÁSAD

- Podľa nej sú kyseliny látky schopné odovzdávať p+ a zásady látky schopné viazať p+.
Protolytické reakcie= reakcie, pri ktorých dochádza k odovzdávaniu a prijímaniu p+ (H+) medzi
kyselinami a zásadami.
Reaguje acidum + báza = acidobázické reakcie
(kyselina) + (zásada)
67
- Látka má vlastnosti kyseliny len v prítomnosti zásady a naopak
HNO2 + H2O H3O+ + NO2-

- HNO2 odštiepujú protóny  správajú sa ako kyseliny
- H2O prijímajú protóny  správajú sa ako zásady
NH3 + H2O NH4 + OH-

- NH3 prijímajú protóny  správajú sa ako zásady
- H2O odštiepujú protóny  správajú sa ako kyseliny
Kyselina – H+ konjugovaná zásada

Zásada + H+ konjugovaná kyselina
HNO2 + H2O H3O+ + NO2- konjugované páry
HNO2- H+ NO2-
kyselina konjug. zásada
H2O + H+ H3O+
zásada konjug. kyselina
kyselina + zásada konjugovaná zásada + konjugovaná kyselina
1. konjugovaný pár 2. konjugovaný pár
- Rovnováha charakterizovaná dynamickou rovnováhou, ktorá závisí len od teploty

CH3COOH + H2O H3O + + CH3COO-
- Rýchlosti priamej a spätnej reakcie sa rovnajú

- Koncentrácie sú stále, závisia len od teploty
- Kyselinami, resp. zásadami môžu byť elektroneutrálne molekuly alebo ióny
Kyseliny: HNO3, HCl, H2SO4, HSO4-, H2CO3, HCO3-, H3PO4, H3O+, NH4+, H2O
Zásady: CO32-, S2-, NO2-, HCO3-, H2O, OH-, NH3
- H2O a HCO3- sú amfotérne (amfolyty)

- V systéme konjugovaných kyselín a zásad sú po určitom čase koncentrácie konštantné
a nastane dynamická rovnováha
- Acidobázický indikátor: mení farbu podľa pH roztoku (lakmus prechádza z kyslej červenej
formy na zásaditú modrú, fenolftaleín prechádza z kyslej bezfarebnej formy na zásaditú
fialovú oblasť pH 8,0 - 9,8., metylová oranž (metyloranž) prechádza z kyslej oranžovej formy
na zásaditú žltú v oblasti pH 3,1 - 4,5.)
- Tlmivé roztoky: zmesi slabej kyseliny a jej soli, alebo slabej zásady a jej soli
- Bod ekvivalencie: stav, pri ktorom je pridané látkové množstvo skúmadla chemicky
ekvivalentné látkovému množstvu prítomnej zložky
68
SILA KYSELÍN A ZÁSAD

- Najčastejšie určujeme vzhľadom na vodu
HNO2+ H2O H3O+ + NO2-
- Čím je kyselina silnejšia, tým viac je vo vode disociovaná
Silné:
- Uvoľňujú protóny veľmi ľahko, disociácia prebehne takmer úplne
- Koncentrácia nedisociovaných molekúl sa blíži k nule
- HClO4, HI, HBr, HCl, HNO3, H2SO4
Slabé:
- Uvoľňujú protóny veľmi ťažko, disociácia je čiastočná
- CH3COOH, HCO3,
- Mieru kyselín a zásad určuje hodnota ich disociačných konštant

- Výpočet možno odvodiť z výpočtu rovnovážnej konštanty
HNO2+ H2O H3O+ + NO2-
[ ][ ]
KC = [ ][ ]
[ ][ ]
KC∙[H2O] = Ka (HNO2) = [ ]
Disociačná konštanta kyseliny dusitej
[ ][ ]
Ka (HA) = [ ]
 hodnota disociačnej konštanty závisí (tak ako hodnota rovnovážnej konštanty) od
teploty
→ hodnoty Ka sa stanovujú pri teplote 25 °C, sú v chemických tabuľkách a podľa nich
určujeme silu kyselín
(čím je Ka vyššia, tým je kyselina silnejšia a má väčšiu schopnosť odštiepovať protóny)
Silné kyseliny Ka (HA) ˃ 10 –2

Stredne silné kyseliny 10 -2 ˃ Ka (HA)˃ 10 -4
Slabé kyseliny Ka (HA)  10 - 4
B + H2O HB+ + OH –
[ ] [ ]
Kb(B) = [ ]
(čím je Kb vyššia, tým je zásada silnejšia a má väčšiu schopnosť viazať protóny)
69
Konjugované zásady silných kyselín:

Napr.: Cl-, I-, Br-, NO3- majú malú schopnosť viazať protóny z molekúl vody (s H2O nereagujú)
Konjugovanézásady slabých kyselín:

Napr.: CH3COO-, S-II, CO3-II, OH-, NH3 majú schopnosť viazať protóny z molekúl vody (s H2O reagujú)
„čím je kyselina silnejšia, tým je jej konjugovaná zásada slabšia. Čím je kyselina slabšia, tým je jej
konjugovaná zásada silnejšie“
AUTOPROTOLÝZA VODY
- Voda vedie nepatrne elektrický prúd, pretože molekuly vody môžu protóny prijímať aj
odovzdávať
- Je to reakcia, ktorá štiepi molekuly vody
- Pri disociácii (ionizácii) vody sa sa ustáli dynamická rovnováha
H2O + H2O H3O+ + OH-
- Rovnovážna konštanta disociácie (autoprotolýzy)

[ ][ ]
Kc = [ ]
- Disociácia je veľmi malá, koncentráciu vody preto možno považovať za konštantnú

KC ∙[H2O]2 = KV = [H3O+] ∙ [OH-]
KV= iónový súčin vody (bezrozmerné číslo), jeho hodnota závisí od teploty
- pri teplote 25°C → KV = [H3O+] ∙ [OH-]= 1∙10-14
- zo vzťahu možno vypočítať koncentráciu pokiaľ jednu koncentráciu poznáme

- pridaním kyseliny do H2O sa zvýši koncentrácia [H3O+], preto klesne koncentrácia [OH-]
NEUTRÁLNE, KYSLÉ A ZÁSADITÉ ROZTOKY, pH

- Určujeme podľa hodnoty koncentrácie iónov [H3O+]
- pH určuje mieru kyslosti roztokov
a.) neutrálne: [H3O+] = [OH-]= 10-7mol∙dm-3

b.) kyslé: [H3O+] ˃ [OH-] [H3O+] ˃ 10-7 mol∙dm-3
c.) zásadité: [H3O+]  [OH-] [H3O+]  10-7 mol∙dm-3
- každej hodnote koncentrácie [H3O+] prislúcha hodnota pH

-
70
pH= -log [H3O+]

pH+ pOH = 14 /bezrozmerné číslo/
HYDROLÝZA SOLÍ
- Roztoky solí môžu byť kyslé, zásadité aj neutrálne
- Pridaním soli do vody nedochádza len k disociácii na ióny, ale aj k reakcii iónov s H2O za
vzniku OH- a H3O+
- Hydrolýza solí je protolytická reakcia iónov rozpustnej soli s vodou, pri ktorej vznikajú H3O+
alebo OH-.
- Kyslosť, neutrálnosť, respektíve zásaditosť roztokov solí závisí od katiónov a aniónov,
z ktorých je soľ zložená
Soľ, ktorú tvorí kyslí katión a anión

- Napr.: NH4Cl
- Roztok solí z kyslého katiónu ( s vodou reaguje ako kyselina) a aniónu, ktorý s vodou
nereaguje je kyslý.
Soľ, ktorú tvorí zásaditý katión a anión

- Napr.: CH3COONa, K2S, Na2CO3
- Roztok solí zo zásaditého aniónu ( s vodou reaguje ako zásada) a katiónu, ktorý s vodou
nereaguje je zásaditý.
Soľ, ktorú tvorí kyslí katión a zásaditý anión
- Približne neutrálny roztok (iba ak je kyslosť katiónu a zásaditosť aniónu rovnaká)
- Zväčša je roztok slabo kyslý alebo slabo zásaditý
Soľ, ktorú tvorí katión a anión, ktoré s vodou nereagujú

- Roztok je neutrálny
- Poznatky o hydrolýze solí umožňujú predpovedať kyslosť, zásaditosť, respektíve neutrálnosť

roztokov solí (významné v spojitosti s ochranou životného prostredia)
71
15. Redoxné reakcie

- ich spoločným znakom je, že počas ich priebehu nastáva zmena oxidačného čísla atómov alebo
iónov
- zmena je spôsobená prijatím alebo odovzdávaním elektrónov
2Na 0(s) + Cl2 0(g) 2 NaICl-I (s)

- atóm Na odovzdá elektrón → vzniká katión NaI
ATÓM SA OXIDUJE
- atóm Cl príjme elektrón → vzniká anión Cl-I
ATÓM SA REDUKUJE
Fe0(s) + 2H+ (aq) Fe+II (aq) + H20 (g)

- atóm Fe odovzdá 2 elektróny → vzniká katión Fe+II
ATÓM SA OXIDUJE
- atóm H + príjme elektrón → vzniká H
ATÓMY SA REDUKUJÚ
Oxidácia: dej, pri ktorom atóm alebo ión odovzdá jeden alebo viac elektrónov. Oxidačné číslo
atómu alebo iónu sa zväčšuje.
Redukcia: dej, pri ktorom atóm alebo ión príjme jeden alebo viac elektrónov. Oxidačné číslo atómu
alebo iónu sa zmenšuje.
- Oxidácia a redukcia prebiehajú súčasne (ak sa nejaký atóm/ ión v reakcii oxiduje, iný atóm sa
musí redukovať.
2Na 0(s) + Cl2 0(g) 2 NaICl-I (s)

Oxidácia: 2Na0 – 2é 2 NaI
Redukcia: Cl20 + 2é 2Cl –I
- Oxidácia a redukcia sú čiastkové, polreakcie redoxnej reakcie, počet prijatých a odovzdaných

elektrónov v nich je rovnaký
Oxidovadlo: látka schopná oxidovať inú látku (prijímať od nej elektróny)
Redukovadlo: látka schopná redukovať inú látku (odovzdávať jej elektróny)
- Ak dáme do roztoku CuSO4 Zn, modré sfarbenie slabne a na Zn sa vylúči čistá Cu.
Cu II + Zn0 Cu 0 + Zn II (Cu =1; Zn = 2)
ox.1 + red.2 red. 1 + ox.2
Každú redoxnú reakciu možno znázorniť: ox.1 + red.2 red. 1 + ox.2

Skladá sa z dvoch dvojíc: ox.1 - red.1 (redukcia); red.2 + ox.2 (oxidácia)
72
REDOXNÉ VLASTNOSTI LÁTOK

- Väčšina látok pôsobí v jednej reakcii ako oxidovadlo a v druhej ako redukovadlo
(závisí to od redoxných schopností reakčného partnera)
H20 + Br2 0 2HIBr –I (H → redukovadlo)

H2 0 + 2Na 0 2NaIH –I (H → oxidovadlo)
- Oxidovadlá:
 prvky, ktoré ochotne prijímajú elektróny
 napr.: (nekovy) F, O, Br, Cl
- Redukovadlá:
 prvky, ktoré ochotne odovzdávajú elektróny
 napr.: (kovy) Na, K, Ca, Zn; z nekovov: C, H
 aluminotermia
(Al reaguje s oxidom určitého kovu za vzniku Al2O3 (oxidu hlinitého) a kovu)
Cr2O3 + 2Al Al2O3 + 2Cr
- Elektrochemický rad napätia kovov (Becketov rad kov)

- Reaktivita kovov je rôzna
- Elektrochemický rad napätia kovov určuje ich redoxné vlastnosti vo vodných roztokoch
Kovy sú zoradené podľa klesajúcich redukčných vlastností:

Li, K, Ca, Na, Mg, Al, Mn, Zn, Cr, Fe, Co, Ni, Sn, Pb, H, Cu, Ag, Hg, Au, Pt
- Kov naľavo od daného prvku kovu je schopný redukovať katión tohto kovu
Kovy umiestnené naľavo od H sú schopné redukovať H+ (vo vodnom roztoku), sú to tzv. neušľachtilé
kovy, ich reakciou so zriedenými kyselinami vzniká H
Kovy umiestnené napravo od H nereagujú so zriedenými kyselinami za vzniku H, sú to tzv. ušľachtilé

kovy.
REDOXNÉ VLASTNOSTI ZLÚČENÍN

Oxidovadlá:
- Zlúčeniny, ktoré môžu prijímať elektróny
- Napr.: KMnO4, HNO3, H2SO4, MnO2, H2O2
(lebo atómy MnVII, NV, SVI, MnIV, (O2)-II sa môžu nachádzať aj v zlúčeninách s nižšími
oxidačnými číslami)
- Reagujú aj s kovmi napravo od H v elektrochemickom rade napätia kovov, ale nevzniká H
Cu + 4HNO3 Cu(NO3)2 + 2NO2 + 2H2O
(pri reakcii koncentrovanej kyseliny dusičnej s Cu vzniká plynný hnedý oxid dusičitý a modrý roztok
dusičnanu meďnatého)
Redukovadlá:
- Zlúčeniny, ktoré môžu prijímať elektróny
73
- Napr.: CO, H2S, FeCl2, NH3

(lebo atómy CII, S –II, FeII, N-III sa môžu vyskytovať aj v zlúčeninách s vyššími osidačnými číslami)
Fe2O3 + 3CO 2Fe + 3CO2
(pri výrobe Fe z jeho oxidu sa ako redukovadlo používa CO)
Oxidovadlá a redukovadlá:
- Zlúčeniny, ktorých atómy sa môžu redukovať aj oxidovať majú oxidačné aj redukčné účinky
- Ako zlúčenina reaguje závisí od jej reakčného partnera
ROVNOVÁHA V REDOXNÝCH REAKCIÁCH

- Ustáluje sa chemická rovnováha dynamického charakteru → počas nej je rýchlosť priamej
a spätnej reakcie rovnaká, koncentrácia reaktantov a produktov sa nemení
- Redoxnú rovnováhu (stupeň premeny reaktantov na produkty) charakterizuje rovnovážna
konštanta
- Redoxná rovnováha závisí od teploty a redoxných schopností látok
- V redoxných reakciách v otvorených sústavách sa chemická rovnováha neustáli, ak sa
produkty uvoľňujú do okolia (ako plyny) a nemôžu tak reagovať za vzniku reaktantov
- Napr. pri reakcii Na, K, Ca s H2O/ Mg, Zn, Fe, Al so zriedenými kyselinami vzniká H.
(reakcia prebieha až do úplného zreagovania aspoň jedného reaktanta)
VÝPOČTY STECHIOMETRICKÝCH KOEFICIENTOV ROVNÍC REDOXNÝCH REAKCIÍ

- Pri ich určovaní sa vychádza z princípu, že počas redoxných reakcií sa:
a) počet atómov jednotlivých prvkov na jednej strane rovnice rovná počtu atómov
jednotlivých prvkov na druhej strane
b) počet odovzdaných elektrónov sa rovná počtu prijatých elektrónov
KMnO4 + KNO2 + H2SO4 MnSO4 + KNO3 + K2SO4 + H2O
1. vyznačíme oxidačné čísla atómov jednotlivých prvkov v každej látke:
KIMnVIIO4-II + KINIIIO2 + H2ISVIO4 -II MnIISVIO4-II + KINVO3-II + K2ISVIO4-II + H2IO-II
2. zistíme atómy ktorých prvkov zmenili v priebehu reakcie svoje oxidačné čísla, zapíšeme počty
prijatých a odovzdaných elektrónov:
Redukcia: MnVII + 5é MnII

Oxidácia: NIII – 2é NV
3. kvôli rovnosti prijatých a odovzdaných elektrónov vynásobíme rovnicu tak, aby sa sčítaní nových
rovníc počet é rovnal 0:
MnVII + 5é MnII / ∙ 2
NIII – 2é NV/ ∙ 5
2MnVII + 10é 2MnII
5NIII – 10é 5NV
2MnVII +5NIII = 2MnII + 5NV
74
4. koeficienty doplníme zlúčeninám, v ktorých majú prvky príslušné oxidačné , teda:
2KMnO4 + 5KNO2 + H2SO4 2MnSO4 + 5KNO3 + K2SO4 + H2O
5. urobíme bilanciu atómov tých prvkov, ktorým sa oxidačné číslo nemení:
SO4= na pravej strane sa nachádza ako K2SO4, MnSO4

= na ľavej strane sa nachádza ako H2SO4
- známe koeficienty pri MnSO4 (2) a K2SO4 (1) určujú koeficient pri H2SO4 (3)
- pomocou koeficientu pri H2SO4 dopočítame koeficient pri molekule H2O (3)
2KMnO4 + 5KNO2 + 3H2SO4 2MnSO4 + 5KNO3 + K2SO4 + 3H2O
6. urobíme skúšku správnosti sčítaním atómov O na ľavej aj na pravej strane (po 30 atómov):
- Pri niektorých chemických reakciách, pre rovnosť počtu atómov O a H treba doplniť H2O na
pravú alebo ľavú stranu.
REDOXNÉ REAKCIE A ELEKTROLÝZA

- Elektrický prúd prechádza roztokom soli, lebo roztok obsahuje voľné pohyblivé ióny
- Elektrický prúd prechádza roztokmi kyselín a hydroxidov, lebo roztoky tiež obsahujú voľné
pohyblivé ióny (prúd nimi prechádza iba ak sú v roztoku 2 elektródy, napojené na zdroj
jednosmerného napätia)
Katóda Anóda
 elektróda napojená na záporný pól  elektróda napojená na kladný pól
zdroja zdroja
 obsahuje nadbytok elektrónov  má nedostatok elektrónov
 priťahuje katióny (tie prijímajú  priťahuje anióny (tie odovzdávajú
z katódy elektróny a redukujú sa) anóde elektróny a oxidujú sa)
Elektrolýza
= redoxné deje prebiehajúce pri prechode jednosmerného elektrického prúdu roztokom alebo
taveninou
= rozklad látky jednosmerným elektrický prúdom
Príklad: do roztoku CuCl2 ponoríme 2 grafitové elektródy, napojené na zdroj jednosmerného napätia,
na katóde sa vylúči Cu a na anóde sa vylúči plynný Cl2
Galvanické pokovovanie
= mnohé neušľachtilé kovy sa pokrývajú vrstvičkou kovu, najčastejšie Cu, Cr, Ni, Ag, Zn...
= kov, ktorý treba pokovovať tvorí katódu
75
GALVANICKÉ ČLÁNKY
- počas redoxných reakcií v nich vzniká jednosmerné elektrické napätie

- oxidácia a redukcia prebiehajú v oddelených priestoroch na povrchu 2 rôznych elektród
- katóda= + nabitá elektróda
- anóda= - nabitá elektróda
Danielov článok
- anóda zo Zn v roztoku ZnSO4
- anóda z Cu v roztoku CuSO4
- sú navzájom oddelené pozérnou látkou, ktorá má schopnosť prepúšťať ióny
- spojením Cu a Zn elektródy elektrickým vodičom cez spotrebič začne prechádzať
jednosmerný elektrický prúd
Zn0 -2é ZnII zinok sa oxiduje

II 0
Cu + 2é Cu meďnaté katióny sa redukujú
- chemická energia sa mení na elektrickú energiu
- ak sa Zn anóda rozpustí → článok sa vyčerpá
Akumulátory
- galvanické články, ktoré sa môžu znova nabiť
- nájdeme ich napríklad v autách, notebookoch alebo v mobiloch
- najčastejšie sú Pb akumulátory (zložené z roztoku H2SO4 a niekoľkých dvojíc Pb elektród)
- pri vybíjaní anódou je Pb a katódou je PbO2
- pri vybití ho nabijeme malým jednosmerným elektrickým prúdom počas niekoľkých hodín
- úroveň nabitia zisťujeme meraním hustoty roztoku H2SO4
- životnosť akumulátora je 4 – 5 rokov
KORÓZIA
- vplyvom okolitého prostredia- účinkom vzdušného kyslíka, zvyšovaním vlhkosti, vplyvom
sulfánu, CO2, SO2 ... dochádza k rozrušovaniu rôznych kovov (najmä Fe)
- vzniká hrdza (je produktom rôznych chemických reakcií na povrchu kovov)
- hrdzu tvorí Fe2O3 ∙nH2O
- korózii možno zabrániť zamedzením vplyvu vonkajšieho prostredia:
a.) nátermi b.) galvanickým pokovovaním (Cr, Zn)
- redoxné deje v bežnom živote: horenie, korózia, metabolizmus...
76
16. Zrážacie reakcie
Zrážacia reakcia – je to chemické reakcia, pri ktorej z reaktantov vzniká produkt, ktorý je málo
rozpustný. Tento produkt nazývame zrazenina.
= nazývame ich aj vylučovacie reakcie
 V reakčnej zmesi sa nad vzniknutou zrazeninou nachádza jej nasýtený roztok

(v ktorom sa už väčšie množstvo danej látky pri rovnakej teplote nerozpustí)
= medzi zrazeninou a jej nasýteným roztokom vzniká rovnováha, ktorá je posunutá na stranu
produktu.
Mechanizmus zrážania
 Pri reakcii iónov látky A a iónov látky B – A+ + B- dochádza najprv k vzniku nasýteného roztoku
látky AB
 postupným pridávaním zrážadla sa vylúči málo rozpustná látka AB (zrazenina)
 to znamená, že z nasýteného roztoku sa okamžite vylučuje zrazenina
 vzniknutá zrazenina sa v danom roztoku nerozpúšťa
Príklad 1:
 reakcia jodidu draselného s dusičnanom olovnatým. Produktom tejto chemickej reakcie je jodid
olovnatý – zrazenina (málo rozpustná látka).
Pb2+ + 2I- ↔ PbI2
Zápis zrážacej reakcie môže byť realizovaný viacerými spôsobmi:

1. Skrátený iónový (alebo časticový) zápis: Pb2+ + 2I- ↔ PbI2
2. Úplný iónový (alebo časticový) zápis: Pb2+ + 2 NO3- + 2 K+ + 2I- ↔ PbI2 + 2 K+ + 2 NO3-
3. Stavový zápis: Pb(NO3)2 (aq) + 2 KI (aq) ↔ PbI2 (s) + 2 KNO3 (aq)
4. Stechiometrický zápis: Pb(NO3)2 + 2 KI ↔ PbI2 + 2 KNO3
Iónový zápis chemickej reakcie (iónová rovnica) uvádza ióny reaktantov a ióny produktu (alebo
poprípade ióny produkty), ktoré z reaktantov vznikajú.
Príklad 2:
 Chemická reakcia Na2SO4 (síranu sodného) a BaCl2 (roztoku chloridu bárnatého). Pri tejto
chemickej reakcii vzniká biela zrazenina BaSO4 – síran bárnatý.
Ba2+ (aq) + SO42- (aq) ↔ BaSO4 (s)
 Uvedená chemická reakcia prebieha rýchlo vďaka nízkej aktivačnej energii.
 Rovnováha chemickej reakcie je posunutá na stranu produktu BaSO4
Príklad 3:
1. Skrátený iónový (alebo časticový) zápis: Ag+ + Cl- ↔ AgCl
2. Úplný iónový (alebo časticový) zápis: Ag+ + NO3- + Na+ +Cl- ↔ AgCl + Na+ + NO3-
3. Stavový zápis: Ag+ (aq) + Cl- (aq) ↔ AgCl (s)
4. Stechiometrický zápis: AgNO3 + NaCl ↔ AgCl + NaNO3
 AgCl – biela zrazenina chloridu strieborného, rovnováha chemickej reakcie je posunutá na stranu
produktov.
77
Použitie zrážacích reakcií

 v analytickej chémii
 využívajú sa ako dôkazové reakcie niektorých iónov
Súčin rozpustnosti látok

 konštanta, ktorá kvantitatívne charakterizuje rovnováhu medzi zrazeninou a jej iónmi
v nasýtenom roztoku. Označujeme ju Ks
 Všeobecne: AmBn ↔ mAn+ + nBm-
 vyjadrenie vzťahu pre Ks: Ks = [An+]m . [Bm-]n
Kde [An+] – rovnovážna koncentrácia iónov An+

[Bm-] – rovnovážna koncentrácia iónov Bm-
[An+] a [Bm-] sú pri danej teplote konštantné, ich číselná hodnota závisí od teploty
 konštanta, ktorá charakterizuje málo rozpustné látky

 hodnota závisí od teploty
 čím je hodnota súčinu rozpustnosti väčšia, tým je rozpustnosť látky pri danej teplote väčšia
 hodnoty súčinov rozpustnosti látok sa uvádzajú v chemických tabuľkách, napríklad Ks (BaSO4) = 1.
10-10, pri t = 25°C. Ks (BaSO4) = [Ba2+] . [SO42-]
78
17. Komplexotvorné reakcie
Koordinačné zlúčeniny: Vznikajú prekryvom orbitálu atómu s voľným elektrónovým párom

a prázdneho orbitálu iného atómu. Atómy sú spojené donorovo-akceptorovou väzbou (koordinačná
väzba)
Donor (darca): Častica, ktorá poskytuje na vytvorenie väzby elektrónový pár

Akceptor (príjemca): Častica, ktorá prijíma väzbový elektrónový pár
Ligand: donor
Vzorec Názov aniónu Názov ligandu Vzorec Názov aniónu Názov ligandu
ligandu ligandu (skratka)
F– Fluoridový fluoro SO32– siričitanový sulfito
Cl– Chloridový chloro S2O32– tiosíranový tiosulfáto
Br– Bromidový bromo SO42– síranový sulfáto
I– Jodidový jodo N3– nitridový nitrido
H– Hydridový hydrido NH2– amidový amido
O2– Oxidový oxo NO2– dusitanový nitrito, nitro
OH– Hydroxidový hydroxo NO3– dusičnanový nitráto
O22– Peroxidový peroxo PO43– fosforečnanový fosfáto
CN– Kyanidový kyano CO32– uhličitanový karbonáto
–
SCN tiokyanatanový tiokyanáto C2O42– šťaveľanový oxaláto (ox)
S2– Sulfidový sulfido CH3COO– octanový acetáto
Vzorec ligandu Názov zlúčeniny Názov ligandu (skratka)
H2O Voda akva
NH3 Amoniak ammin
NO oxid dusnatý nitrozyl
CO oxid uhoľnatý karbonyl
H2N(CH2)2NH2 etán-1,2-diamín etán-1,2-diamín (en)
C5H5N Pyridín pyridín (py)
Centrálny atóm: akceptor

Počet ligandov, ktoré sa viažu na centrálny atóm, udáva koordinačné číslo.
 Ustaľuje sa chemická rovnováha, kt. charakteristická je konštanta stability komplexu. Čím je

hodnota konštanty väčšia, tým je komplex stálejší.
79
Príklad
Utvorte názov koordinačnej zlúčeniny, ktorej vzorec je [Fe(H2O)6](NO3)2.
1. Zlúčenina obsahuje charakteristické skupiny so známym nábojovým číslom: H2O0, NO3–.

Obsahuje teda dva dusičnanové anióny, šesť molekúl vody ako ligandy a centrálny atóm železa.
Keďže zlúčenina obsahuje dusičnanový anión mimo hranatých zátvoriek (ktoré ohraničujú
komplexnú časť zlúčeniny), častica v hranatých zátvorkách predstavuje komplexný katión.
2. Oxidačné číslo železa býva zvyčajne II alebo III. Jeho hodnotu zistíme z predpokladu, že súčet
nábojových čísiel všetkých zložiek elektricky neutrálnej zlúčeniny musí byť nulový (podobne to
platí aj pre súčet oxidačných čísiel všetkých atómov). Oxidačné číslo atómu železa označme
písmenom u: [Feu(H2O0)6](NO3–)2.
3. Musí platiť: 1 ∙ u + 6 ∙ 0 + 2 ∙ (–1) = 0. Z toho vyplýva, že u = 2, teda oxidačné číslo atómu železa
je II.
4. Podstatné meno je dusičnan.
5. Komplexný katión obsahuje centrálny atóm FeII a 6 (hexa-) molekúl vody. Prídavné meno je
hexaakvaželeznatý.
6. Názov koordinačnej zlúčeniny je dusičnan hexaakvaželeznatý.
[Fe(H2O)6]2+ hexaakvaželeznatý katión.
Príklad
Utvorte vzorec koordinačnej zlúčeniny s názvom fluorid tetraammin-hydroxo-
-chloropaladičitý.
1. Zlúčenina obsahuje centrálny atóm paládia s oxidačným číslom IV, ligandy: NH30 (ammin), OH–
(hydroxo) a Cl– (chloro) a fluoridový anión.
2. Podľa schémy zostavíme vzorec a uvedieme počty ligandov: [PdIVCl–(NH30)4(OH–)](F–)y. Z názvu
priamo nevyplýva počet fluoridových aniónov, preto sme ho označili symbolom y.
3. Vypočítame nábojové číslo komplexného katiónu [PdIV(Cl–)(NH30)4(OH–)]z: 1 ∙ 4 + 1 ∙ (–1) + 4 ∙ 0
+ 1 ∙ (–1) = z. Z toho vyplýva, že z = 2.
4. Keďže nábojové číslo komplexného katiónu je 2, musí byť kompenzované potrebným počtom
aniónov. Fluoridový anión má nábojové číslo –1, preto musia byť vo vzorci dva fluoridové
anióny, y = 2.
5. Vzorec fluoridu tetraammin-hydroxo-chloropaladičitého je [PdCl(NH3)4(OH)]F2.
Príklad
Utvorte názov koordinačnej zlúčeniny so vzorcom Na2[PbI4].
1. Zlúčenina obsahuje dva sodné katióny, štyri jodidové anióny (ako ligandy) a centrálny atóm
olova. Keďže sodné katióny sú mimo hranatých zátvoriek, častica v hranatých zátvorkách
predstavuje komplexný anión.
2. Oxidačné číslo atómu olova (označme ho písmenom u) zistíme z podmienky elektroneutrality:
NaI2[Pbu(I–)4]
3. Musí platiť: 2 ∙ 1 + 1 ∙ u + 4 ∙ (–1) = 0. Z toho vyplýva, že u = 2, teda oxidačné číslo atómu olova
je II.
4. Komplexný anión obsahuje centrálny atóm PbII a štyri (tetra-) jodidové anióny. Kombináciou
koreňa slovenského názvu centrálneho atómu, jeho valenčnej prípony a charakteristickej
prípony pre soli utvoríme časť názvu týkajúcu sa komplexného aniónu: olov(o) + nat(ý) + an
80
teda olovnatan. Po zohľadnení názvu a počtu ligandov má podstatné meno definitívny tvar
tetrajodoolovnatan. Prídavné meno je disodný.
5. Názov koordinačnej zlúčeniny je tetrajodoolovnatan disodný.
Príklad
Utvorte vzorec koordinačnej zlúčeniny s názvom tetrahydroxozinočnatan draselný.
1. Zlúčenina obsahuje centrálny atóm zinku s oxidačným číslom II, štyri hydroxoligandy (OH–)
a draselný katión.
2. Podľa schémy zostavíme vzorec a uvedieme počet ligandov: Ky[Zn(OH)4]. Z názvu priamo
nevyplýva počet draselných katiónov, preto sme ho označili symbolom y.
3. Vypočítame nábojové číslo komplexného aniónu: [ZnII(OH–)4]z: 1 ∙ 2 + 4 ∙ (–1) = z. Z toho
vyplýva, že z = –2.
4. Keďže nábojové číslo komplexného aniónu je –2, musí byť kompenzované potrebným počtom
katiónov. Draselný katión má nábojové číslo 1, preto musia byť vo vzorci dva draselné katióny.
5. Vzorec tetrahydroxozinočnatanu draselného je K2[Zn(OH)4].
Príklad
Utvorte názov koordinačnej zlúčeniny, ktorej vzorec je [PtCl2(NH3)4][PtCl4].
1. Zlúčenina obsahuje komplexný katión obsahujúci centrálny atóm platiny, dva chloridové
anióny a štyri molekuly amoniaku ako ligandy. Zároveň obsahuje komplexný anión
s centrálnym atómom platiny so štyrmi chloridovými aniónmi ako ligandmi.
2. Platina má dve charakteristické oxidačné čísla: II a IV. Priradenie týchto oxidačných čísiel
atómom platiny vo vzorci urobíme na základe úvahy. Do vzorca doplníme známe nábojové
čísla: [Ptu(Cl–)2(NH30)4][Ptv(Cl–)4]. Skupina [PtCl4] obsahuje 4 atómy chlóru s nábojovým číslom –
1, zároveň vieme, že skupina musí byť aniónom. Jedinou možnosťou je situácia, keď oxidačné
číslo centrálneho atómu platiny v komplexnom anióne je II. Nábojové číslo skupiny [PtII(Cl–)4]
bude 1 ∙ 2 + 4 ∙ (–1) = –2, teda:
[PtII(Cl–)4]2–.
3. Nábojové číslo komplexného aniónu –2 musí byť kompenzované nábojovým číslom
komplexného katiónu: keďže komplexný katión a komplexný anión sú v tejto zlúčenine
v stechiometrickom pomere 1 : 1, nábojové číslo [Ptu(Cl–)2(NH30)4]z musí byť z = +2.
4. Centrálnemu atómu platiny v komplexnom katióne priradíme neznáme oxidačné číslo u:
[Ptu(Cl–)2(NH30)4]2+. Musí platiť: 1 ∙ u + 2 ∙ (–1) + 4 ∙ 0 = 2, z toho vyplýva, že u = 4. Oxidačné číslo
platiny v komplexnom katióne je IV.
5. Centrálnemu atómu platiny PtII v komplexnom anióne zodpovedá základný tvar podstatného
mena platnatan (plat- + -natý + -an). Po zohľadnení názvu a počtu ligandov má podstatné
meno definitívny tvar tetrachloroplatnatan.
6. Oxidačné číslo atómu platiny v komplexnom katióne je IV, čomu zodpovedá základný tvar
prídavného mena platičitý. Po zohľadnení názvu a počtu ligandov má prídavné meno zložený
tvar tetraammin-dichloroplatičitý.
7. Názov koordinačnej zlúčeniny je tetrachloroplatnatan tetraammin-dichloroplatičitý.
81
Príklad
Utvorte vzorec koordinačnej zlúčeniny s názvom: hexakyanokobaltitan
hexamminkademnatý.
1. Komplexný anión zlúčeniny (podstatné meno názvu) obsahuje centrálny atóm kobaltu
s oxidačným číslom III a šesť kyanoligandov (CN–).
2. Podľa schémy zostavíme vzorec, značky/vzorce ligandov zoradíme podľa abecedy a uvedieme
ich počet: [CoIII(CN–)6]z.
3. Vypočítame nábojové číslo komplexného aniónu: z = 1 ∙ 3 + 6 ∙ (–1) = –3. Vzorec komplexného
aniónu má tvar: [Co(CN)6]3–.
4. Komplexný katión zlúčeniny (prídavné meno názvu) obsahuje centrálny atóm kadmia
s oxidačným číslom II a šesť amminligandov (NH3).
5. Podľa schémy zostavíme vzorec, značky/vzorce ligandov zoradíme podľa abecedy a uvedieme
ich počet: [CdII(NH30)6]z.
6. Vypočítame nábojové číslo komplexného katiónu: z = 1 ∙ 2 + 6 ∙ 0 = +2. Vzorec komplexného
aniónu má tvar: [Cd(NH3)6]2+.
7. Spojením vzorca komplexného katiónu a aniónu dostaneme: [Cd(NH3)6]2+[Co(CN)6]3–. Nábojové
číslo komplexného katiónu však nie je kompenzované nábojovým číslom komplexného aniónu.
Využijeme preto krížové pravidlo známe zo základov názvoslovia anorganických látok a vo
vzorci uvedieme tri komplexné katióny (súčet nábojových čísiel +6) a dva komplexné anióny
(súčet nábojových čísiel –6).
8. [Cd(NH3)6]3[Co(CN)6]2.
Príklad
Utvorte názov koordinačnej zlúčeniny, ktorej vzorec je [CoBr3(H2O)3].
1. Zlúčenina obsahuje centrálny atóm kobaltu, tri bromoligandy (Br–) a tri akvaligandy (H2O0).
2. Oxidačné číslo atómu kobaltu (označíme ho značkou u) zistíme z podmienky elektroneutrality:
[Cou(Br–)3(H2O0)3]0.
3. Musí platiť: 1 ∙ u + 3 ∙ (–1) + 3 ∙ 0 = 0. Z toho vyplýva, že u = 3, teda oxidačné číslo atómu
kobaltu je III.
4. Kombináciou koreňa slovenského názvu centrálneho atómu a jeho valenčnej prípony utvoríme
prídavné meno kobaltitý (kobalt + -itý). Po zohľadnení názvov a počtu ligandov má prídavné
meno definitívny tvar triakva-tribromokobaltitý. Podstatné meno je komplex. Spojením
obidvoch častí dostaneme názov koordinačnej zlúčeniny
5. Názov koordinačnej zlúčeniny je: triakva-tribromokobaltitý komplex.
Príklad
Utvorte vzorec koordinačnej zlúčeniny s názvom diakva-dichloromeďnatý komplex.
1. Zlúčenina obsahuje centrálny atóm medi s oxidačným číslom II a ligandy: H2O0 (akva) a Cl–
(chloro).
2. Podľa schémy zostavíme vzorec a uvedieme počty ligandov: [CuII(Cl–)2(H2O0)2]z.
3. Správnosť vzorca overíme vypočítaním nábojového čísla komplexu
[CuII(Cl–)2(H2O0)2]z: z = 1 ∙ 2 + 2 ∙ (–1) + 2 ∙ 0 = 0. Keďže z = 0, vzorec je správny.
4. Vzorec diakva-dichloromeďnatého komplexu je [CuCl2(H2O)2].
82
Vzorec Názov
Rb3[GaF6] hexafluorogalitan rubídny

hexafluorogalitan trirubídny
hexafluorogalitan(3–) rubídny
K3[Fe(CN)6] hexakyanoželezitan draselný

hexakyanoželezitan tridraselný
hexakyanoželezitan(3–) draselný
Na3[Al(OH)6] hexahydroxohlinitan sodný

hexahydroxohlinitan trisodný
hexahydroxohlinitan(3–) sodný
Li3[BS3] trisulfidoboritan trilítny

trisulfidoboritan(3–) lítny
NH4[V(NH3)O(O2)2] ammin-oxo-diperoxovanadičnan amónny

ammin-oxo-diperoxovanadičnan(1–) amónny
(NH4)2[SnCl6] hexachlorociničitan diamónny

hexachlorociničitan(2–) amónny
Na2[MnBr4] tetrabromomangánatan sodný

tetrabromomangánatan disodný
tetrabromomangánatan(2–) sodný
Cs[BiI4] tetrajodobizmutitan cézny
Li7[VN4] tetranitridovanadičnan(7–) lítny

tetranitridovanadičnan heptalítny
K2[Co(NCS)4] ∙ 4H2O tetrahydrát tetrakis(tiokyanáto)kobaltnatanu(2–)

draselného
tetrahydrát tetrakis(tiokyanáto)kobaltnatanu
didraselného
[Ni(NH3)6]2+ hexaamminnikelnatý katión

hexaamminnikelnatý(2+) katión
[Cu(H2O)(NH3)4]SO4 síran akva-tetraamminmeďnatý
83
síran akva-tetraamminmeďnatý(2+)
[CoCl2(NH3)4]HSO4 hydrogensíran tetraammin-dichlorokobaltitý

hydrogensíran tetraammin-dichlorokobaltitý(1+)
[Co(CO3)(NH3)4]Br bromid tetraammin-karbonátokobaltitý

bromid tetraammin-karbonátokobaltitý(1+)
[Fe(H2O)6]SO4 ∙ H2O monohydrát síranu hexaakvaželeznatého

monohydrát síranu hexaakvaželeznatého(2+)
[UBr(H2O)8]Br3 ∙ H2O monohydrát bromidu oktaakva-bromouraničitého

monohydrát bromidu oktaakva-bromouraničitého(3+)
[Ni(H2O)4](ReO4)2 renistan tetraakvanikelnatý

renistan tetraakvanikelnatý(2+)
[Ni(NH3)4](NO2)2 dusitan tetraamminnikelnatý

dusitan tetraamminnikelnatý(2+)
[UCl4O2]2– tetrachloro-dioxouránanový anión

tetrachloro-dioxouránanový(2–) anión
[Au(S2O3)2]3– bis(tiosulfáto)zlatnanový(3–) anión
[Co(NH3)6][BiCl6] hexachlorobizmutitan hexaamminkobaltitý

hexachlorobizmutitan(3–) hexaamminkobaltitý(3+)
[Mg(H2O)6][Sb(OH)6]2 hexahydroxoantimoničnan hexaakvahorečnatý

hexahydroxoantimoničnan(1–) hexaakvahorečnatý(2+)
[PCl4][SbF6] hexafluoroantimoničnan tetrachlorofosforečný

hexafluoroantimoničnan(1–)
tetrachlorofosforečný(1+)
[Mn(H2O)6][ZnBr4] tetrabromozinočnatan hexaakvamangánatý

tetrabromozinočnatan(2–) hexaakvamangánatý(2+)
[Co(NH3)6][CuCl5] pentachloromeďnatan hexaamminkobaltitý

pentachloromeďnatan(3–) hexaamminkobaltitý(3+)
[NiCl2(H2O)4] tetraakva-dichloronikelnatý komplex
84
[Cu2(CH3COO)4(H2O)2] tetrakis(acetáto)-diakvadimeďnatý komplex
 Železo ako prechodný prvok tvorí množstvo komplexov, v nich vystupuje najčastejšie v
koordinačných číslach 4 a 6. Komplexy železa sú pomerne stabilné. Z najznámejších
uvedieme hexakyanoželeznatan draselný (žltá krvná soľ)- výroba berlínskej modrej
K4[Fe(CN)6],hexakyanoželezitan draselný (červená krvná soľ) K3[Fe(CN)6] - používané v analytickej
chémii, a pentakarbonyl železa Fe(CO)5, používaný na laboratórnu prípravu čistého železa.
 Cheláty: zlúčeniny obsahujúce železo, farebné kovy
85
18. Prvky PSP
18.1 s-prvky
- delíme ich na:
 s1 prvky  s2 prvky
– I.A skupina – II.A skupina
– 1 elektrón na valenčnej vrstve – 2 elektróny na valenčnej vrstve
– tzv. alkalické kovy – tzv. kovy alkalických zemín
– Li, Na, K, Rb, Cs, Fr – Be, Mg, Ca, Sr, Ba, Ra
- majú nízku ionizačnú energiu, preto ( a ešte aj preto, že majú veľké atómové polomery )sa ľahko
oxidujú na ióny s konfiguráciou predchádzajúceho vzácneho plynu
- výnimkou je He, ktoré má duplet
- sú dobré redukovadlá
- patria medzi najreaktívnejšie prvky
- slovo alkalický znamená zásaditý, silné hydroxidy
- majú malé hustoty
- leptajú pokožku
- s vodou (okrem Li), kyselinami a hydroxidmi reagujú búrlivo
- keďže sú kovy, majú kovové vlastnosti: nepriehľadné, tepelne vodivé, mäkké, striebrolesklá farba,
sú ťažné, kujné, sivobiele, nízke teploty topenia
- kovové vlastnosti možno odvodiť od elektrochemického radu napätia kovov
Výskyt:
- Ca, Na, K, Mg sú najrozšírenejšími v zemskej kôre
- Ostatné sa vyskytujú len veľmi málo
- Rádioaktívne Fr a Ra sú vzácne
- Ich vysoká reaktívnosť podmieňuje nachádzanie sa v zlúčeninách
Zdroj:
- Zdrojom je morská voda, minerálne vody, soľné jazerá, ložiská, taktiež ich nájdeme aj v telách
rastlín a živočíchov
- Kamenná soľ (Halit): NaCl
- Sylvín: KCl
- Karmalit: KCl∙MgCl2∙6H2O
- Magnezit: MgCO3
- Kalcit: CaCO3
- Dolomit: CaCO3∙MgCO3
- Sádrovec: CaSO4∙2H2O
- Baryt: BaSO4
86
S1 – PRVKY
= Li, Na, K, Rb, Cs, Fr /Hravo Liezol Na Kopec Robusný Cisár František /
- Okrem H sú to alkalické kovy
- 1 valenčný elektrón (ns1)
- S vodou tvoria silné hydroxidy /alkálie/
- Najreaktívnejšie kovy a silné redukovadlá (vďaka veľkým atómovým polomerom)
- Vo svojich zlúčeninách majú vždy oxidačné číslo +I- vytvárajú katióny
- Vďaka nízkej elektronegativite sa v zlúčeninách vyskytujú viazané najmä iónovou väzbou
- Kovová väzba= každý atóm poskytuje 1 elektrón, z toho vyplývajú fyzikálne vlastnosti
- Sú súčasťou morskej vody, v ľudskom tele sú súčasťou nervov (Na, K- zmeny potenciálu, vzruchy)
- Striebrolesklé
- Mäkké, možno ich krájať nožom
- Neušľachtilé
- Nízka teplota topenia (klesá od Li po Cs)
- Malá hustota (Na, K, Li majú menšiu hustotu ako voda)
- Dobrá tepelná a elektrická vodivosť
- Bezfarebné- sfarbenie zlúčeniny spôsobuje anión
- Najrozšírenejšie sú zlúčeniny Na a K
- Kvôli vysokej reaktivite sa uskladňujú Na a K v petroleji (Li v petroléteri)
- Na vzduchu sa rýchlo pokrývajú vrstvou oxidačných produktov
- Sfarbujú plameň:
Li- karmínovočerveno (pri horení vzniká oxid LiO2)
Na- jasložlto (pri horení vzniká peroxid Na2O2)
K, Rb, Cs- ružovofialovo (pri horení vznikajú superoxidy KO2, RbO2, CsO2)
Reakcie:
- Prudko reagujú s vodou, dochádza ku redukcii vodíka
2Na + 2H2O 2NaOH + H2
- Reakcia s kyselinami je ešte prudšia
- Redukujú kovy a polokovy
SiF4 +4K Si + 4KF
- Redukujú nekovy- niekedy má reakcia až explozívny charakter
- S vodíkom tvoria hydridy (iónová väzba)
2M + H2 2MH
Výroba:
- Na, Li sa vyrábajú elektrolýzou tavenín svojich chloridov
2Na+ + 2é 2Na /redukcia na zápornej elektróde- katóde (Fe)/
-
2Cl Cl2 + 2é /oxidácia na kladnej elektróde- anóde (grafit)/
- K sa vyrába redukciou KCl sodíkom a následnou destiláciou draslíka zo zmesi
87
Zlúčeniny:
- Zväčša rozpustené vo vode
- Hlavnými zdrojmi sú: morská voda, minerálne vody a soľné ložiská
- Majú iónový charakter
- Disociujú na anióny a katióny
- Pary ich prchavých zlúčenín charakteristicky farbia plameň
Hydridy:
- Dvojprvkové zlúčeniny vodíka
- Zlúčeniny alkalických kovov a H patria medzi kovové hydridy
- Biele kryštalické látky
- Ich stabilita klesá od LiH k CsH
- V roztavenom stave vedú elektrický prúd
- Vo vode sa úplne hydrolyzujú
- Príprava s priamou syntézou prvkov: 2M + H2 2MH
Hydroxidy (OH - ):
- Biele kryštalické látky
- dobre rozpustné vo vode- úplne disociujú /na roztoky silných zásad/
- Ľahko taviteľné
- Leptajú pokožku
- Veľmi agresívne a silno korozívne
- Výroba mydiel, celulózy, hodvábu, farbív, fenolov, buničiny, liečiv, oxidu hlinitého z bauxitu,
čistenie ropných produktov
- NaOH
= výroba elektrolýzou vodného roztoku NaCl (soľanky)
NaCl + H2O NaOH + HCl
(dva spôsoby výroby: amalgátový, diafragmový- vedľajšie produkty Cl2, H2)
- NaOH, KOH
= silné zásady, majú využitie vo výrobe, sú bezfarebné
=hydroskopické látky (viažu na seba H2O zo vzduchu)- vysušovací prostriedok
=slúžia na výrobu mydiel a hodvábu
- NaOH- tvrdé mydlo
- KOH- mazľavé mydlo
Uhličitany (CO32-) a hydrogénuhličitany (HCO3-):

- biele kryštalické látky
- väčšinou dobre rozpustné vo vode
- hydrogenuhličitany sa pri žíhaní menia na uhličitany
- známe sú bezvodné i v podobe hydrátov
- Na2CO3 – uhličitan sodný, sóda
= NaCl + H2O sa nazýva soľanka
= Na2CO3 sa získava kryštalizáciou z vodného roztoku, zo soľanky- tzv. Solvayova metóda
(založená na malej rozpustnosti NaHCO3 vo vode)
88
1. Do nasýteného roztoku soľanky sa vedie plynný amoniak a CO2.

NaCl + H2O + NH3 + CO2 NaHCO3 + NH4Cl
2. NaHCO3 sa odfiltruje a rozkladá a na:

NaHCO 3 Na2CO3 + H2O + CO2 /kalcinácia/
3. CO2 sa vracia do výroby:

NH4Cl + Ca(OH)2 NH3 + H2O + CaCl2 (CaCl2 - soľ na posyp ciest)
= spotrebúva sa pri výrobe mydla, spolu s potašom na výrobu skla, pracích práškov a na
zmäkčovanie vody
- NaHCO3 – hydrogenuhličitan sodný, sóda bikarbóna
= v domácnosti sa využíva ako čistič, pohlcovač pachov, na pranie, ako prášok do pečiva-
nadúvadlo, na hasenie malých požiarov,
= alternatívna liečba rakoviny (sóda + javorový sirup)
= čistenie kontaktov akumulátorov, olejových škvŕn
= používa sa i na kúpanie a na vlasy (odstraňovanie lupín), na umývanie zubov, na lámavé nechty
= náplň do hasiacich prístrojov
= výroba mydiel, skla
- KCO3- uhličitan draselný- potaš
= súčasť popola suchozemských rastlín
Halogenidy:
- Kryštalické látky s iónovou štruktúrou
- Rozpustné vo vode
- NaCl- chlorid sodný- kamenná soľ- halit
= súčasť potravy
= 20g- denná spotreba človeka
= jodiduje sa pre potreby funkcie štítnej žľazy
= v zdravotníctve sa používa izotonický roztok NaCl
(c= 0,9%, čo je rovnaká ako v krvi človeka; tzv. fyziologický roztok)
= nanášanie glazúry v keramike
Potravinársky, konzervársky, chemický priemysel
- KClO3 – chlorečnan draselný
= silné oxidovadlo
= výroba výbušnín, v malom množstve liečivý
- KCl – sylvín
= súčasť draselných hnojív
- KBr, KI- laboratórne činidlá
- NaBr, KBr- sedatíva v medicíne
Dusičnany:
- Bezfarebné kryštalické látky
- Dobre rozpustné vo vode
- Ľahko taviteľné
- Pri vyšších teplotách sa rozkladajú na dusitany
89
- KNO3 – dusičnan draselný (draselný liadok)

= využitie: hnojivo, výbušniny, pyrotechnika, sklo
- NaNO3 – dusičnan sodný (čílsky liadok)
= využitie: hnojivo
Sírany (SO4-II) a hydrogénsírany (HSO4-I):

- Bezfarebné kryštalické látky
- Dobre rozpustné vo vode
- K2SO4 – síran draselný
= využitie: hnojivo
- Na2SO4 ∙ 10H2O – dekahydrát síranu sodného
= glauberova soľ
= využitie: pracie prostriedky, soľ
Sulfidy:
- Možno ich pripraviť priamou syntézou
- Dobre rozpustné vo vode, hydrolyzujú, v roztoku reagujú alkalicky
- So vzdušným kyslíkom sa ľahko oxidujú na tiosírany
Peroxidy:
- Vznikajú horením Na, horení ostatných prvkov vznikajú superoxidy
(obsahujú superoxidový anión O2-)
- Superoxidy sú farebné /draselný- žltý, rubídny- tmavohnedý/
- Na2O2 – peroxid sodný
= bieliace účinky
= silné oxidačné schopnosti
= reakcia s niektorými organickými látkami je explozívna
= reakciou s vodou vzniká peroxid vodíka:
Na2O2 + 2H2O 2NaOH + H2O2
Kianidy:
- KCN – kianidy draselný
= využíva sa na zlato z rudných hornín
Li – lítium
- Alkalický kov s najnižšou hustotou (ρ= 534 kg/m3), pláva na vode
- Jeho nuklid sa používa na výrobu tritia
- Používa sa v akumulátoroch do mobilov
- Zvyšuje odolnosť iných kovov voči oterom
- Reaguje s mnohými látkami:
2Li + H2 2LiH
4Li + O2 2Li2O
2Li + S Li2S
2Li + Cl2 2LiCl (reaguje aj s inými halogénmi)
2Li + 2NH3 2LiNH2 + H2
90
- Je prímesou zliatin
Na – sodík
- Redukčné činidlo
- Dôležitá súčasť morskej vody a ľudského organizmu
- Nenahraditeľný biogénny prvok (na tvorbu HCl v žalúdku, na tvorbu červených krviniek)
- Je na 5. – 8. Mieste výskytu v zemskej kôre (spolu s Ca, K, Mg)
- Je ho 2,7 % v morskej vode; 2,6 % v zemskej kôre
- Reaguje búrlivejšie ako Li (s tými istými prvkami)
- Je katalyzátor pri výrobe kaučuku
- Používa sa do chladiacej zmesi do leteckých motorov a atómových reaktorov (spolu s K)
- Na + slúži pri prenose vzruchov v nervovej sústave človeka
- Výroba sodíkových výbojok
K – draslík
- „prvok úrodnosti“
- Je súčasťou hnojív
- V ľudskom tele sa nachádza v nervoch a v mozgovej kôre
- K + slúži pri prenose vzruchov v nervovej sústave človeka
- Podieľa sa na pravidelnom sťahovaní srdcového svalu
- Je prímesou zliatin
Rb – rubídium
- Nachádza sa vo vyvretých horninách, v hrozne (0,001 g/l)
- Je mäkší ako vosk
- Je to vzácny kov (6x drahší ako zlato)
- S jeho ťažbou sú problémy, lebo nevytvára žily, ale nachádza sa len ako prímes hornín
- Využíva sa vo fotočlánkoch
- Polčas rozpadu má 6 ∙ 106 rokov
Cs – cézium
- Je to modrastý, najmäkší a najreaktívnejší alkalický kov
- CsOH- hydroxid cézny je najsilnejším hydroxidom
- Používa sa na výrobu introskopu (vidí cez nepriehľadné predmety)
- Rádioaktívny izotop sa používa na defektoskopiu
- Využíva sa vo fotočlánkoch
Fr – francium
- Bol objavený neskôr, ale Mendelejev ho predpovedal a nazval ho ekacézium
- Na svete je ho vraj len 17 atómov – vzniká a okamžite zaniká
- Všetky jeho izotopy sú rádioaktívne
91
S2- PRVKY
= Be, Mg, Ca, Sr, Ba, Ra
- Tzv. kovy alkalických zemín
- Konfigurácia valenčnej vrstvy je ns2
- Na valenčnej vrstve majú 2 elektróny
- Majú aj vyššie teploty topenia a varu a vyššie hustoty ako alkalické kovy
- Sú tvrdšie a krehkejšie
- Majú vyššie ionizačné energie
- Menší atómový polomer ako s1 prvky
- Sú menej reaktívne
- Typickým oxidačným číslom je +II
- Ca, K, Kg- biogénne
- Sfarbujú plameň:
Ca- tehlovočerveno
Sr- karmínovo červeno
Ba- zeleno
Výskyt- horniny
Kalcit (vápenec): CaCO3
Magnezit: MgCO3
Dolomit: CaMg(CO3)2
Mastenec: 3MgO∙4SiO∙H2O
Azbest: 3MgO∙2SiO∙2H2O
Sírany:
- BaSO4 – borit
- CaSO4 – síran vápenatý
= vo vode málo rozpustná látka
= spôsobuje trvalú tvrdosť vody
= zmäkčujeme sódou
- CaSO4 ∙2H2O – sadrovec
CaSO4 ∙ 2H2O CaSO4 ∙ 0,5 H2O (hemihydrát – sadra)
CaSO4 ∙ 0,5 H2O + H2O CaSO4 ∙ 2H2O
- Sadra sa zmieša s vodou a zväčší svoj objem
- Tvrdosť vody:
CaSO4 + Na2CO3 CaCO3 + Na2SO4
Zlúčeniny Ca:
- CaO – oxid vápenatý (pálené vápno)
= získame ho tepelným rozkladom CaCO3 v peciach- vápenkách
CaCO3 → CaO + CO2
= využitie: stavebníctvo, sklenárstvo, metalurgia, Ca hnojivá
CaO + H2O Ca(OH)2
92
- Ca(OH)2 – hasené vápno

= pridáva sa do malty (+H2O, +piesok)
= vápenné mlieko
Ca(OH)2 + CO2 CaCO3 + H2O – tuhnutie malty na vápenec pôsobením CO2 zo vzduchu
- Ca(NO3)2 – dusičnan vápenáty (liadok vápenatý)
= hnojivo
- CaCN2 – kianid vápenatý – dusíkaté vápno
= hnojivo
- Ca(H2SO4) – superfosfát
= využitie v poľnohospodárstve
Uhličitany:
- Bezfafebné zlúčeniny
- Vo vode nerozpustné
- Najrozšírenejší je CaCO3
- CaCO3 – uhličitan vápenatý
= vyskytuje sa v dvoch modifikáciách
→ kalcit (trigonálna sústava)
→ argonit (kosoštvorcová sústava)
= vytvára pohoria: Slovenský raj, Slovenský kras, Demänovská jaskyňa
= mramor- metamorfovaný vápenec – kryštalický CaCO3, ktorý sa dá leštiť, využíva sa
v stavebníctve, ako dlažba, ako sochársky a dekoračný materiál
= vápnik v prírode obieha:
CaCO3 + CO2 + H2O Ca(HCO3)2
- nerozpustný uhličitan vápenatý sa mení na rozpustný hydrogenuhličitan sodný
- rovnica vzniku krasových javov
= Ca(HCO3)2 sa nachádza vo vode a spôsobuje

prechodnú tvrdosť vody (tvrdosti sa zbavíme
stalaktity zahriatím):
Ca(HCO3)2 H2O + CO2 + CaCO3 (vodný kameň)
stalagnáty
Poznáme aj iný spôsob odstraňovania tvrdosti vody:
Ca(HCO3)2 + Na2CO3 CaCO3 + 2Na(HCO3)
stalagmity
93
Be – berýlium
- Dostal meno podľa nerastu beryl
- Samostatne je oceľovo sivý
- Vyskytuje sa v smaragde (zelený), aquamaríne (bledomodrý)
- Nekoroduje
- Je ľahší ako hliník, pevný ako železo
- Tvorí tvrdé zliatiny
- Používa sa na výrobu neiskrivých nástrojov
- Berýlium aj jeho zlúčeniny sú jedovaté
Mg – horčík:
- Názov dostal podľa mesta Magnesia v Malej Ázii
- Viaceré jeho zlúčeniny majú horkú chuť – podľa toho slovenský názov
- Ľahký, striebrolesklý kov: je o 40% ľahší ako hliník
- Na vzduchu sa pokrýva vrstvičkou MgO, ktorá ho chráni pred koróziou
- Horí oslnivým bielym plameňom
- Je biogénnym prvkom pri tvorbe chlorofylu, ktorý ho obsahuje asi 2%
- V zemskej kôre sú tiež približne 2%
- Využíva sa v pyrotechnike na výrobu svietiacich striel a osvetľovacích rakiet
- Horčíkový prášok zmiešaný s dusičnanom céru tvorí základ bleskového svetla pri fotení
- Používa sa do zliatin elektrón (90% Mg a 10 % Al), magnálium (15-30% Mg a zvyšok Al),
magnevin (98% Mg a 2% Mn), ktoré sú tvrdé, odolné a používajú sa na výrobu motocyklov, áut
a lietadiel
- MgO – pálená magnézia
= používa sa na výrobu žiaruvzdorných téglikov a tehál s zmiešaný s nasýteným roztokom MgCl2
dáva Soorrelov cement, kašovitá látka, ktorá rýchlo tvrdne
- Nachádza sa v nerastoch:
Kieserit – MgSO4 ∙ H2O
Epsomit – MgSO4∙7H2O
Bischofit – MgSO4 ∙6H2O
Karnalit – KMgCl3 ∙6H2O
Mastenec – 3MgO ∙4SiO ∙H2O
Magnezit – MgCO3
Azbest – 3MgO ∙2SiO ∙2H2O
Dolomit – CaMg(CO3)2
Ca – vápnik
- Názov podľa latinského názvu vápna a vápenca – „calx“
- Je to striebrobiely lesklý kov
- Je biogénny prvok a dôležitá stavebná jednotka organických tkanív
- Zlúčeniny vápnika riadia srdcovú činnosť a ovplyvňujú celkový obeh krvi
- Je to tretí, najčastejšie s vyskytujúci prvok na Zemi
- Tvorí schránky, ulity, mušle mäkkýšov
- Používa sa ako prísada do ložiskových kovov a na detoxikáciu v oceliarstve
- Jeho zlúčeniny sú pre človeka veľmi užitočné
94
- Hnedo sfarbený vápenec sa nazýva travertín
Sr – stroncium
- Striebrolestklý, mäkký, žltkastý kov
- Samovoľne sa zapaľuje karmínovočerveno (preto sa uchováva ponorený v touléne)
- Vyskytuje sa napr. v neraste SrSO4 – Celestín
- Rádioaktívne stroncium sa využíva do jadrových elektrických batérií (U = 15 – 25 V) veľkosti
zápalkovej škatuľky, ktoré sa montujú do telefónov, rádioprijímačov a švajčiarsky hodinári ich
používajú do hodiniek
- Sr(NO3)2 – dusičnan strontnatý
= používa sa v pyrotechnike- farbí plameň na karmínovočerveno
- SrS – sulfid strontnatý
= je súčasťou svietivých farieb a vhodným depilátorom
- SrTiO3 – Stronciumtitanát
= používa sa pre vysoký index lomu v optike
Ba – bárium
- Striebrobiely mäkký reaktívny kov
- Nachádza sa v nerastoch witherite a baryte, podľa ktorého je aj nazvaný
- Zo zliatiny niklu a bária sa vyrábajú roentgenové trubice a elektrónky
- Pre veľkú zlúčivosť sa ním odstraňujú posledné zvyšky kyslíka a dusíka z elektrónok a výbojok
- Zlúčeniny bária sú jedovaté, farbia plameň na zeleno ( napr. BaNO3 v ohňostrojoch)
Ra – rádium
- Objavili ho manželia Curie – Sklodowski v smolinci (uránová ruda)
- Je to striebrolesklý veľmi reaktívny kov
- Pri horení farbí plameň na červeno
- Je rádioaktívny a vysiela všetky druhy žiarenia, bola podľa neho nazvaná rádioaktivita
- Rádium a jeho soli sú najdrahšie chemikálie na svete, lebo na výrobu 1g rádia treba 8 – 10 ton
jáchymovskej rudy a ďalších činidiel
VODÍK
- Zaraďuje sa do skupiny k alkalickým kovom, ako to zodpovedá jeho elektrónovej konfigurácii
- Chemickými vlastnosťami sa však od ostatných prvkov I.A skupiny odlišuje
- Je to nekov, slabo elektropozitívny
- Najľahší plyn
- Má najmenší atómový polomer
- Bez chuti, zápachu a farby
- Molekuly sú tak malé, že prechádzajú poréznymi látkami
- Poznáme:
= monovodík – H v stave zrodu, atomárny, reaktívny, nestály, zlučuje sa s iným H
= molekula H2 – uskladňuje sa v tlakových nádobách s červeným pruhom, jedná sa o pevnú
molekulu, ktorá je vďaka vysokej energii väzieb málo reaktívna (len pri vysokých
teplotách
95
Izotopy:
- Majú rovnaké Z ale rozdielne A
- Prótium (99,98 %)
- Deutérium /D/ (0,02 %)
- Trítium /T/ (super ťažký vodík, rádioaktívny)
 Deutérium D – dva krát ťažší než obyčajný vodík prótium, voda obsahujúca namiesto prótia D:
ťažká voda D2O = fyzikálne vlastnosti odlišné od normálnej vody
= v živočíšnych bunkách, ktoré ju vylučujú v menšom množstve než obyčajnú
vodu, brzdí biologické procesy
= slúži ako moderátor v jadrových reaktoroch (reguluje reakciu tým, že spomalí
neutróny)
 Trítium T – superťažký vodík, 3x ťažší ako prótium
– rádioaktívny nuklid, žiarič beta
– používa sa na značkovanie organických látok pri výskumoch
- Reakciou jadier T a D vzniká He, pričom sa uvoľňuje obrovské množstvo energie

- Aby reakcia prebehla, treba ich zahriať na 10 000 000 °C výbuchom jadrovej bomby
- Tieto termonukleárne reakcie prebiehajú na Slnku a na hviezdach
- Základom reakcií je vodík
- V zložitom reťazci sa 4 atómy H (protóny) spoja v jadro hélia a uvoľní sa veľké množstvo energie
- Ide o protón – protónové reakcie
Chemické vlastnosti:
- Reaguje takmer so všetkými prvkami
- Okrem kovalentnej tvorí i koordinačnú väzbu, v ktorej je akceptorom
- Vodík sa zúčastňuje pri tvorení vodíkových mostíkov
2H2 + O2 2H2O
= reakcia prebieha veľmi prudko, výbušne
= teplota kyslíkového plameňa je veľmi vysoká (až 2800 °C) – preto sa používa na zváranie
a rezanie kovov
3H2 + N2 2NH3
H2 + Cl2 2HCl
Výroba /príprava H2/:

1. elektrolýza NaCl
2. neušľachtilé kovy + zriedené kyseliny
Zn + HCl 2ZnCl2 + H2
3. rozpadom metánu
CH4 + O2 CO2 + 2H2
4. redukciou H2O
5. koks + vodná para
C + H2O CO + H2 (syntézny /vodný, generátorový/ plyn)
6. reakcia s – prvkov + H2O
Na + H2O NaOH + H2
96
Využitie:
- Biogénny prvok – výskyt v organizmoch, podieľa sa na tvorbe biosféry
- Najväčšie množstvo sa viaže na vodu, na organickú látku rastlinnej a živočíšnej ríše
- Nevyhnutná súčasť plynov sopiek
- Uvoľňuje sa vo vnútri Zeme pôsobením H2O na žeravé kovy a pi vulkanických výbuchoch sa
dostáva do atmosféry
- Vzniká aj celulózovým kvasením
- Je hlavnou zložkou vyšších častí atmosféry (vyše 50 km)
- Spolu s He je hlavnou zložkou planetárnych hmlovín najmladších hviezd
- Voľný sa vyskytuje zriedkavo
- Vyskytuje sa najmä v zlúčeninách, napr.:
Hydridy: -iónové – pevné látky, H má oxidačné číslo –I, majú vysokú teplotu topenia, reakciou
s H2O vzniká H
- kovalentné – plyny, H má oxidačné číslo +I, nereagujú s vodou, prevažuje nepolárna
väzba
Využitie:
- Palivo
- Redukcia kovov (dobré redukovadlo- metalurgia)
- Zváranie, tavenie (zmesi H)
- Syntéza anorganických látok
- Spolu s C je základným prvkom všetkých organických látok
- Spaľovanie H v uhľohydrátoch je najdôležitejším zdrojom energie živej bunky, dýchanie bunky
97
18.2 P – prvky
- Sú to prvky od VIII. A (okrem He) – III.A (13-18 skupina)
- Na orbitály s majú 2 elektróny
- Na orbitály p majú 1 – 6 elektrónov
- Počet valenčných elektrónov sa teda pohybuje od 3 do 8 elektrónov
- + oxidačné číslo= od III do VII
- - oxidačné číslo majú prvky VII. A – IV. A
- S rastúcou hodnotou protónového čísla:
= vzrastá stabilita kladného oxidačného čísla
= klesá stabilita záporného oxidačného čísla
= klesá elektronegativita
= vzrastá kovový charakter prvkov
P1 – PRVKY
= B, Al, Ga, In, Tl
- Sú to prvky III. A skupiny

- Na valenčnej vrstve majú 3 elektróny
- Stabilizovanie elektrónovej konfigurácie:
- Vytvorením 3 kovalentných väzieb
- Odovzdaním 3 elektrónov
- V prírode sa vyskytujú len v zlúčeninách
- Ga, In a Tl sú v prírode vzácne, majú okrem čiastočne obsadených valenčných orbitalov zaplnené
predchádzajúce d – orbitaly, čo spôsobuje zmeny ich oxidačných čísel a charakterizuje zlúčeniny
(napr. Tl – oxidačné číslo I)
B – Bór
- Patrí medzi nekovy
- Tvorí len kovalentné zlúčeniny
- Je to pevná látka, druhý najtvrdší prvok v PSP
- V prírode sa vyskytuje hlavne ako minerál borax
- V organizme je asi 200 mg, z toho 140 mg je v mäkkom tkanive, kumuluje sa v mozgu, obličkách
a kostiach
- Obsiahnutý je najmä v rastlinnej potrave, denný príjem je cca 2 – 3 mg
- Je nepostrádatelný pre rastliny
- Používa sa ako liek na chudnutie a proti epilepsii
- Vo vyšších dávkach je pre človeka toxický, smrteľný dávka je 15 – 20 g, pre deti 5 – 6 g
- S H tvorí borány
- Môže tvoriť kyseliny (HBO2)n a H3BO3
- S halogénmi (X) tvorí zlúčeniny typu BX3
- Borax – výroba smaltovaných nádob, úprava glazúr v keramike, pri spájaní kovov, výroba
špeciálnych optických skiel Na2B4O7 ∙ 10H2O
- B2O3 – pridáva sa do skla pri výrobe špeciálnych sklenených výrobkov, ktoré môžu byť rýchlo
zohrievané alebo chladené
98
Al – Hliník
- Najtypickejší a najznámejší prvok
- Najrozšírenejší kovový prvok na Zemi
- Za obyčajných podmienok veľmi stály- na povrchu sa pokrýva kompaktnou vrstvou oxidu, ktorá
ho chráni pred ďalším vplyvom
- Okrem kovalentných zlúčenín môže vytvoriť aj hydratovaný katión [Al(H2O)6]3+
- Striebrolesklý kov s malou hustotou
- Ťažný, kujný (využíva sa v obalovej technike ako alobal)
- Technický kov – automobilový, letecký priemysel
- Mincový kov
- Používa sa na zváranie
Fe2O3 + 2Al → Al2O3 + 2Fe + Q
- Používa sa aj na výrobu nádob na šumivé nápoje (plechovky)
- Odolný voči korózii – strešné krytiny
- Výborný vodič elektriny – elektrotechnika
- V ľudskom sére sa nachádza 37 mcg/l, je obsiahnutý v tkanivách
- Vo veľmi malom, ale postačujúcom množstve sa nachádza v potravinách
- Zvýšené množstvo Al pôsobí toxicky, vplýva na vznik Alzheimerovej choroby
- Do potravín sa v zvýšenom množstve môže dostať z hliníkového riadu (oterom, alebo
vylúhovaním vo fluorizovanej vode)
- Veľké množstvo je v kypriacom prášku, čajových lístkoch a liekoch proti zlému tráveniu, používa
sa pri konzervovaní potravín v prášku: instantná káva, sušené mlieko...
- Zahrievaním na vzduchu prudko reaguje s O2, horí oslnivým plameňom
4Al + 3O2 2Al2O3 (exotermická reakcia, Qm= 3300 kJ ∙mol-1)
- Je to amfotérny prvok (polokov)
2Al + 6HCl 2AlCl3 + 2Cr
2Al + 2NaOH + 6H2O 2Na[Al(OH)4] + 3H2
- Jeho redukčné schopnosti sa využívajú pri aluminotermii
= aluminotermické zváranie
Získavanie kovov z ich oxidov, pri t = 3000°C
Cr2IIIO3 -II + 2Al0 2Cr0 + Al2IIIO3-II
Cr sa redukuje (znižovanie oxidačného čísla)

Al sa oxiduje (zvyšovanie oxidačného čísla)
Zlúčeniny:
- V prírode sa vyskytujú tieto zlúčeniny:
- Bauxit – Al2O3 ∙ nH2O
= získavame z neho Al
= Al2O3 je biely prášok, v prírode vyskytujúci sa ako minerál korund, jeho odrodami sú rubín
a zafír
Al2O3 ∙ nH2O Al2O3
- Kryolit – Na3[AlF6]
Na3[AlF6] → 3Na + (AlF6)3
- Kaolín
99
= hornina, základná surovina pre výrobu porcelánu a keramiky

= absorpčná vlastnosť – zníženie obsahu žalúdočnej kyseliny
= obsahuje: K, Si, Al, O – v premenlivom množstve
= obsahuje ílový minerál kaolinit Al2 (OH)4Si2O5, z ktorého sa vyrábajú najjemnejšie keramické
výrobky
= najjemnejší porcelán: kvalitný kaolín + jemne rozomletý živec a kremeň = vypálenie v peci
a vzniká porcelán (na jeho povrch sa nanáša vrstvička glazúry)
= z menej kvalitných surovín – ílov = tehly, strešná krytina, hrnčiarske výrobky a pod.
- AlH3 – hydrid hlinitý
- AlX3 – halogén hlinitý
= iónová zlúčenina
- Al2O3 – oxid hlinitý
= amfotérna, biela, tuhá látka
= takmer nerozpustná vo vode
V prírode sa vyskytuje ako bauxid a korund
= lasery – rezanie diamantov
= používa sa v niektorých cementoch a na výmurovku pecí
- Al2(SO4)3 –síran hlinitý
= biela, vo vode rozpustná látka
= amfotérna a tuhá
= používa sa na čistenie vody, morenie koží, na výrobu papiera a v zdravotníctve
= absorpčná vlastnosť
- Al(OH)3 – hydroxid hlinitý
= biela, vo vode málo rozpustná, amfotérna, tuhá látka
2Al(OH)3 + 3H2SO4 Al2(SO4)3 + 6H2O
Al(OH)3 + NaOH Na[Al(OH)4]
(so zásadami tvorí komplexné zlúčeniny)
= používa sa na farbenie látok, v keramike, ako prostriedok na neutralizáciu kyselín
- KAl(SO4)2, NaAl(SO4)2 – kamence
= ich zvetrávaním vzniká pôda
- AlF3 Fluorohlinitany obsahujúce anión
= napr. hexafluorohlinitan sodný [Na AlF3]
Používajús a v garbiarstve a farbiarstve
Výroba:
- Elektrolýzou z bauxidu (taveniny) s kryolitom s kryolitom pri teplote 900 – 950°C
- Pri zahrievaní na vzduchu sa Al pri vysokej teplote oxiduje a reakcia je výrazne exotermická
4Al + 3O2 2Al2O3 (exotermická reakcia, Qm= 3300 kJ ∙mol-1)
Tl – Tálium
- V ľudskom organizme je približne 0,14 mg
- Je to toxický kumulatívny prvok, ktorý sa kumuluje v kostiach, obličkách ale aj svaloch, pečeni,
pľúcach a slezine
- Zráža a rozkladá erytrocyty blokuje činnosť tiolových väzieb a tvorbu kreatínu
- Používa sa ako prísada do kozmetických prípravkov s depilačným účinkom
- Otrava táliom sa prejaví vypadaním všetkých vlasov do 3 týždňov
100
P2 – PRVKY
= C, Si, Ge, Sn, Pb
- Prvky IV.A skupiny
- Všetky sú pevné látky
- Kovové vlastnosti sa zväčšujú zhora nadol:
- C a Si sú nekovy
- Ge je polokov
- Sn a Pb sú kovy
- V prírode sa voľný vyskytuje len uhlík, ostatné v zlúčeninách
- Elektrónová konfigurácia ns2 np2
- Stabilizovanie elektrónovej konfigurácie: vytvorením kovalentnej väzby
- Vo všeobecnosti nie sú veľmi reaktívne
C – Uhlík
- Základný mikrobiogénny prvok
- Vyskytuje sa ako uhlie, v rope a zemnom plyne
- Keď sa nachádza v tzv. excitovanom stave, je 4 väzbový
- V prírode sa vyskytuje v dvoch alotropických modifikáciách
- Málo reaktívny
1. diamant:
- Pri 800°C zhorí na sadze v prúde O
- Kryštalická (kocková) priesvitná (bezfarebná) modifikácie uhlíka
- Prímesami sa sfarbuje na čierno (karbonádo)
- Bort – zakalený diamant
- Opracovaný sa nazýva briliant
- Najtvrdšia látka v prírode
- Atómy sú viazané pevnými kovalentnými väzbami
- Pre svoju pevnosť sa používa na výrobu technických vrtákov , ako brúsna látka, na rezanie skla,
na výrobu hrotov gramofónových ihiel
- Využíva sa aj v klenotníctve
2. grafit:
- Šedá kryštalická modifikácia uhlíka
- Jediný nekov, ktorý je dobrým vodičom elektriny
- Vedie aj teplo
- Atómy uhlíka sú usporiadané vo vrstvách 6 – uholníkov, ktoré sú navzájom viazané kovalentnými
silami
- Medzi vrstvami 6 – uholníkov sú slabé Van der waalsove sily (preto môžu vrstvy po sebe kĺzať
a otierať sa)
- Je to najmäkší nerast
- Slabo reaktívny (reakcia pri vyššej teplote)
- Používa sa ako mazivo, v elektrolýze (ako inertné elektródy), na výrobu kontaktov
v elektromotoroch, v technike a ako písacia potreba
3. fullerén:
- všeobecný názov pre sférické molekuly vytvorené z uhlíkových atómov s vysokou symetriou
- má tvar presnej gule
101
- má veľmi zaujímavé fyzikálne vlastnosti, ktoré ho stavajú zatiaľ na prvé miesto v oblasti
nanotechnologicky využiteľných materiálov
- V praxi sa najviac využívajú formy uhlíka:

a. Uhlie:
- Uhlie je tvrdá, čierna, tuhá látka, ktorá vznikla v priebehu miliónov rokov z fosílnych zvyškov
rastlín
- Obsahuje najmä C, H, O, N a S
- Rozlišujeme 5 druhov uhlia: antracit, čierne uhlie, hnedé uhlie, lignit a rašelina
- Využitie: palivo v elektrárňach, v priemysle a domácnostiach, dôležitý zdroj chemikálií
- Umelou výrobou získame:
1. Živočíšne uhlie – absorbuje vírusy a baktérie
2. Drevené uhlie – vzniká pri spaľovaní dreva bez prístupu vzduchu, používa sa na grilovanie
3. Kostené uhlie – má väčšiu absorpčnú vlastnosť, spódium
4. Sadze – vznikajú pri nedokonalom spaľovaní uhlíka, využívajú sa pri výrobe farbív
a pneumatík
b. Koks:
- Vyrába sa z uhlia
- Je to sivastá, pórovitá, krehká, tuhá látka
- Obsahuje viac ako 80 % uhlíka
- Je to bezdymové palivo
- Oxidáciou koksu pri vysokej teplote dochádza ku redukcii kovov z ich oxidov
Fe2O3 + 3C 3CO + 2Fe
Zlúčeniny:
- Existuje obrovský počet zlúčení uhlíka, prevažnou väčšinou sa zaoberá organická chémia
- Živé tkanivo sa skladá z uhlíkových zlúčenín a zvieratá získavajú a uvoľňujú energiu z týchto
zlúčenín tak, že ich rozkladajú (uhlíkový kolobeh)
A. bezkyslíkaté zlúčeniny:
- karbidy – zlúčeniny s kovmi, s prvkami s malou elektronegativitou (kovy, B a Si); napr.:

SiC
CaC2 - využíva sa do acetylových lámp: CaC2 + H2O HC CH + CaO
- halogenidy – pri reakciách s halogénmi; napr.:
CCl4 – tetrachlorid uhličitý (nepolárne rozpúšťadlo)
COCl2 – oxid – dichlorid uhličitý / fosgén
– prudko jedovatý
– využíva sa ako plynná zbraň hromadného ničenia , taktiež vo farmácii, výrobe

farbív, pesticídov
CHCl3 + O2 2COCl2 + 2HCl (chloroform reaguje pod vplyvom tepla s kyslíkom)
– má nízku teplotu topenia , t = -118°C
- zlučovaním s S vzniká CS2 – sírouhlík
- kyanidy – všetky sú prudko jedovaté; napr.:
HCN – kianovodík
102
– zavedením do H vzniká kyselina kianovodíková

– má horkomandľový zápach
– je prudko jedovatý, smrteľnou je koncentrácia 0,01% (smrť za 30 minút)
KCN – kiadid draselný – ciankály
– bezfarebné kryštáliky
– smrteľnou je dávka 0,15 – 0,25 g
B. kyslíkaté zlúčeniny:
- CO – oxid uhoľnatý
– vzniká spaľovaním uhlíka pri nedostatočnom prísune vzduchu (kyslíka)
– je to reaktívna plynná bezfarebná látka
CO2 + C 2CO
2CO + O2 → 2CO2
– redukčné schopnosti – redukcia kovov z ich oxidov /nepriama redukcia/
Fe2O3 + CO 2Fe + 3O2
– je jedovatý (viaže sa ľahšie na hemoglobín ako O2 karbonylhemoglobín)
– zložka vykurovacích plynov (nebezpečenstvo otravy pri zanesenom komíne)
– súčasť výfukových plynov
– vo vode sa nerozpúšťa
– horí modrým plameňom
- CO2 – oxid uhličitý
– vzniká pri dokonalom spaľovaní uhlíka: C + O2 CO2
alebo pálením: CaCO3 CaO + CO2
– najbežnejší spôsob získavania – pomocou kyseliny:
CaCO3 + 2HCl CaCl2 + H2O + CO2
alebo tepelným rozkladom hydrogenuhličitanov:
2NaHCO3 CO2 + H2O + Na2(CO3)
– uvoľňuje sa pri kvasných procesoch
– stlačený sa uskladňuje vo fľašiach s čiernym pásikom
– vo forme tuhej bielej látky sa používa na diskotékach ako tzv. suchý ľad
– ako plyn je bezfarebný a bez zápachu, vyskytuje sa vo vzduchu
– je ťažší ako vzduch
– nie je veľmi reaktívny
– má slabé oxidačné účinky
– pri bežnej teplote je najstálejším oxidom uhlíka
– pri rozpúšťaní vo vode nepatrná časť jeho molekúl reaguje s molekulami vody za
vzniku veľmi slabej H2CO3 : CO2 + H2O H2CO3 (často sa tvoria aj CO2 ∙nH2O)
– H2CO3 poskytuje soli:
CO3-II (uhličitany – hydrolýzou: CO2 + H2O OH + HCO3)
-I
HCO3 (hydrogenuhličitany – hydrolýzou: HCO3 + H2O OH + H2CO3)
– (NH4)2CO3 = uhličitan amónny, súčasť kypriaceho prášku; NaHCO3 = sóda
bikarbóna; Na2CO3 = sóda; CaCO3 CaHCO3 = krasové javy; MgCO3 = magnezit
(NH4)2CO3 CO2 + H2O + 2NH3
103
– používa sa na prípravu šumivých nápojov a v hasiacich prístrojoch – v ľudskom tele

sa naviaže na hemoglobín a vzniká – karboxyhemoglobín – jeho prítomnosť
v atmosfére vplýva na podnebie, pôsobí ako vrstvička skla, prepúšťa viditeľné
žiarenie, pohlcuje teplo vyžarované z povrchu zeme = SKLENÍKOVÝ EFEKT
Si – kremík
- Druhý najrozšírenejší prvok na Zemi
- Je to biogénny prvok (praslička, ovos)
- Má podobnú štruktúru ako diamant
- Tvar doštičiek - osemstenov
- Väzba medzi dvoma kremíkmi je slabšia ako väzba medzi dvoma uhlíkmi
- Tvrdý, lesklý, oceľovo sivo lesklý, šedý, krehký, polokov s vysokou teplotou topenia
- Dá sa s ním rýpať do skla
- Elektrický prúd vedie nepatrne (vodivosť sa zvýši zvýšením teploty alebo pridaním iných látok
- Nachádza sa v piesku a v skalách ako oxid kremičitý a ako kremičitany
- Zomletý na prášok reaguje so zásadami alkalických kovov a niektorými prvkami, ale inak je
nereaktívny
- Používa sa na výrobu mikročipov a skla
Zlúčeniny:
A. bezkyslíkaté zlúčeiny:
- Silány – značne reaktívne zlúčeniny s vodíkom, nestále, na vzduchu mrznúce, sú obdobou
alkánov, H4Si
- Halogenidy – zlúčeniny s halogénmi,
SiF4 – bezfarebný, na vzduchu dymiaci
H2SiF6 – analýzou vzniká SiF4 + H2O: 3SiF4 + 2H2O 2H2SiF6 + SiO2
- Silicidy – zlúčeniny s kovmi
B. kyslíkaté zlúčeniny:
- SiO – pevné väzby, základná jednotka štruktúry Si – O (4 steny / tetraédre) SiO4

- V prírode sa nachádza Si naviazaný v kremeni:
- SiO2 – oxid kremičitý
– najstálejšia zlúčenina Si
– stály voči H2O a kyselinám (výnimkou je HF)
– je to nerozpustná, biela, pevná, ťažkotaviteľná látka
– má polymérnu štruktúru
– podľa usporiadania tetraédrov rozlišujeme 3 modifikíácie:

kremeň → tridymit → kristobalit
– číry bezfarebný – krištáľ; fialový – ametyst; hnedý – záhneda; žltý – citrín
- H4SiO4 – kyselina je známa len vo vodnom roztoku, z ktoréhos a psotupne vylučuje polymérny
sól a dlhším státím, zohriatím alebo okyslením roztoku až rôsolovitý gél. Vysušením gélu
sa získa tuhý silikagén, ktorý má veľmi dobré absorpčné vlastnosti
- Kremičitany: zlúčeniny Si obsahujúce kov a kyslík. Tvoria výraznú väčšinu zemskej kôry; napr.:
Na2SiO3, CaSiO3, K2SiO3 a PbSiO3
104
- Silikóny: zložité syntetické zlúčeniny, používajú sa vo veľmi namáhaných olejoch a mastivách,

chránia povrchy pred zlepením, používajú sa aj vo voskoch a leštiacich prostriedkoch (odpudzujú
vodu)
- Sklo: patrí medzi technicky významné materiály. Vzniká tavením kremenného piesku so zmesou
alkalických uhličitanov a stuhnutím amorfnej taveniny. Poznáme sklo: obyčajné, chemické,
olovnaté, draselné, kremenné, farebné a sodnodraselné
Ge – germánium
- Najvyššia koncentrácia je v pečeni a obličkách
- Organické Ge znižuje potrebu kyslíka v telesných orgánoch a chráni ich proti poruchám
vznikajúcim nedostatkom kyslíka, napr. otrava CO
- Je považované za dôležité antioxidačné činidlo – pôsobí proti voľným radikálom
- Medzi prírodné zdroje patrí aloe vera a cesnak
- Jeho liečebné účinky však nemožno dosiahnuť z normálnej stravy, treba ho dopĺňať umelo
- Prímes do polovodičov typu N
Sn – cín
- Najviac koncentrovaný v pečeni a obličkách
- Zdrojom sú potraviny konzervované v cínových plechovkách
- Denná dávka je 1 – 3,6 mg a je krytá stravou
- Je rastovým faktorom a zasahuje aj do metabolizmu cholesterolu
Pb – olovo
- Veľmi mäkký, kujný kov, získavaný z galenitu (PbS)
- Nie je veľmi reaktívny, hoci na vzduchu stráca lesk
- Slabo reaguje s mäkkou vodou a pomaly s Cl a HNO3
- Tvorí iónové zlúčeniny: PbO
- Tvorí kovalentné zlúčeniny: PbO2
- Často sa používa v autoakumulátoroch
- V nemocniciach sa používa na ochranu ľudí pred škodlivými účinkami röntgenového žiarenia
- V organizme 70kg človeka je asi 100 – 400g, vekom množstvo narastá
- Do potravín sa dostáva z exhalátov metalurgického priemyslu, ale aj z obalov fólií a potrubia
- Je pre človeka toxický, preniká membránami všetkých buniek a hromadí sa v kostiach, v pečeni,
slezine, obličkách a mozgu
- Dôkazy:
Pb(NO3)2 + KI PbI2 + 2KNO3
Pb + H2SO4 PbSO4 + H2
Pb + 2HCl PbCl2 + H2
105
18.3 P3 a P4 – PRVKY
P3 – PRVKY
= N, P, As, Sb, Bi
- Majú elektrónovú konfiguráciu ns2 np5
- Ich oxidačné čísla môžu byť od - III do V
- S rastúcim Z rastie kovový charakter prvkov – N, P = nekovy; As, Sb = polokovy; Bi = kov
- Keďže im do oktetu chýbajú 3 elektróny, stabilizujú sa vytvorením 3 kovových väzieb
- Môžu vytvárať anióny (N-III)  energicky nevýhodné, preto prevažuje kovalentný typ väzby
- Maximálna väzbovosť N je 4 (má len s a p orbitaly)
- Ostatné prvky majú voľné aj nd orbitaly, preto sú 5 – väzbové
- So vzrastajúcim protónovým číslom klesá stabilita zlúčenín s oxidačným číslom 5 a stúpa stabilita
zlúčenín s oxidačným číslom 3
N – dusík
- Je to plyn bez chuti a zápachu, málo rozpustný vo vode
- Je o niečo ľahší ako vzduch
- Vo vzduchu sa nachádza v dvojatómových molekulách N2, tvorí 78% vzduchu
- Vyskytuje sa v anorganických zlúčeninách (oxidy dusíka, dusičnany, amoniak)
- Vyskytuje sa v organických zlúčeninách (aminokyseliny, dusíkaté bázy, močovina...)
- Je veľmi dôležitým makrobiogénnym prvkom
- Tvorí dvojatómové molekuly N N
(medzi atómami je veľmi pevná trojitá väzba, molekuly sú veľmi symetrické a stabilné, čo
podmieňuje inertnosť N)
- S väčšinou látok reaguje až pri zvýšenej teplote
- Aktivovaný atómový dusík je však veľmi reaktívny
- Má tretiu najvyššiu hodnotu elektronegativity
- Získame ho frakčnou destiláciou skvapalneného vzduchu
- Nachádza sa tam kde treba vytvoriť inertnú atmosféru (ochrana voči kyslíku)
- Uskladňuje sa v tlakových fľašiach so zeleným pásikom/ skvapalnený v špeciálnych nádobách
- Ak má v zlúčeninách voľný elektrónový pár, môže vystupovať ako jeho donor a uplatňovať sa pri
tvorbe koordinačných zlúčenín
- V elektrických výbojoch za búrky sa štiepia molekuly na atómy a tie sa zlučujú s kyslíkom na
oxidy dusíka – tie sa v dažďovej vode rozpúšťajú a dostávajú sa s ňou na zem
- Dusík sa v zmesi s argónom používa na plnenie žiaroviek (na utvorenie inertnej atmosféry)
Zlúčeniny:
Amoniak – NH3
- V minulosti sa nazýval aj čpavok
- Za bežných podmienok sa jedná o bezfarebný plyn štipľavého zápachu (dráždi sliznicu)
- Pôsobí ako nervový jed
- Je ľahší ako vzduch
- Amoniak sa veľmi dobre rozpúšťa vo vode, pretože vytvára s vodou vodíkové mostíky
- Dobré rozpúšťadlo
- V prírode sa tvorí rozkladom organických zlúčenín obsahujúcich dusík
- Voľný elektrónový pár spôsobuje jeho zásaditý charakter
106
- Vo vzduchu nehorí, ale keď sa vedie v zmesi s kyslíkom cez zahriate katalyzátory, mení sa na
oxidy dusíka, z ktorých ďalšími reakciami vzniká kyselina dusičná
- Amoniak sa vyrába priamo syntézou dusíka a vodíka pri vysokej teplote (400°C), tlaku (20 MPa)
a za prítomnosti katalyzátora – tzv. HABER – BOSCHOVA SYNTÉZA
N2 (g) + 3H2 (g) → 2NH3 (g)
alebo: pôsobením vzdušného dusíka na acetylid vápenatý (karbid) CaC2 vzniká kyanamid
vápenatý (dusíkaté vápno) CaCN2, ktorý vo vode hydrolyzuje. Vzniká zrazenina uhličitanu
vápenatého a vodný roztok amoniaku:
CaC2 + N2 CaCN2 + C
CaCN2 + 3H2O CaCO3 + 2NH3
- Amoniak sa v praxi používa najmä na výrobu dusíkatých hnojív, kyseliny dusičnej, farbív,
amónnych solí a ako chladiaca látka
- Spotreba amoniaku v priemysle je veľká
- Produktmi protolytickej reakcie NH3 + kyselina sú amónne soli
NH3 + HCl NH4Cl - salmiak
- Salmiak sa používa sa na vykašliavanie hlienu, do suchých článkov, na zváranie, v zdravotníctve,
má močopudný účinok
- Amónne soli sú nerozpustné vo vode, pri vyššej teplote sa ľahko oxidujú
- (NH4)2SO4 – hnojivo
- NH4NO3 – výbušniny
- Vo vodnom roztoku môže amoniak tvoriť komplexotvorné zlúčeniny – donor páru
HNO3 – kyselina dusičná
- Najdôležitejšia kyselina
- Na svetle sa rozkladá na NO2, H2O a O2. NO2 v nej zostáva a spôsobuje žlté sfarbenie (preto sa
uchováva v tmavých fľašiach)
- Kyselina dusičná vytvára s bielkovinami žlté nitrované produkty, tzv. xantoproteínová reakcia.
(Xantoproteínový test využíva pridanie koncentrovanej kyseliny k skúmanej látke a zahriatie
zmesi. Ak bielkoviny vo vzorke obsahujú aromatické aminokyseliny, zmes zožltne. Po pridaní
silnej zásady, ako je amoniak, zmes zoranžovie. Tieto farebné zmeny sú spôsobené nitrovanými
aromatickými jadrami v bielkovine.)
- Čistá kyselina je bezfarebná a silná
- S vodou sa mieša bez obmedzenia
- Pripravuje sa rozkladom dusičnanu sodného kyselinou sírovou
NaNO3 + H2SO4 NaHSO4 + HNO3
- Je silné oxidovadlo, oxiduje takmer so všetkými kovmi (okrem zlata a platinových kovov) za
vzniku dusičnanov
- Priemyselne sa vyrába nepriamou katalytickou oxidáciou amoniaku
1.) oxidácia amoniaku: 4NH3 + 5O2 4NO + 6H2O
2.) oxidácia oxidu dusnatého: 2NO + O2 2NO2
3.) reakcia oxidu dusičného s vodou: 3NO2 + H2O 2HNO3 + NO
- Koncentrovaná:
Cu + 4HNO3 Cu(NO3)2 + 2NO2 + 2H2O
107
- Zriedená:
4Zn + 10HNO3 4Zn(NO3)2 + NH4NO3 + 3H2O
- Niektoré kovy (Fe, Al, Cr) nereagujú s koncentrovanou HNO3 iba so zriedenou
→ pasivácia súvisí so vznikom súvislej vrstvičky oxidov na povrchu kovu, tá sa tvorí pri ponorení
do koncentrovanej HNO3 – zabráni sa jeho ďalšej reakcii
- Pasivácia Cu:
Cu (s) + 4HNO3 Cu(NO3)2 + NO2 + H2O
Cu(NO3)2 + 2NaOH Cu(OH)2 + 2NaNO3
Cu(OH)2 CuO + H2O
- HNO3 oxiduje všetky kovy okrem zlata a niektorých platinových kovov – tieto sa rozpúšťajú
v lúčavke kráľovskej (HNO3 + HCl 1:3)
- Oxidačné účinky HNO3 sa využívajú pri výrobe farbív, liečiv, výbušnín a celulóznych lakov
- Jej soli sú dusičnany (NO3-I)
- Ich zvýšené koncentrácie v potrave sú škodlivé
- Sú dobre rozpustné vo vode a mnohé z nich sú významné hnojivá, sú biele a sú silné
okysličovadlá:
Čílsky liadok (dusičnan sodný NaNO3)
Draselný liadok (dusičnan draselný KNO3 – ľudovo nazývaný sanitra)
- Na vzduchu nevlhne, preto sa v zmesi s dreveným uhlím a sírou používal ako čierny pušný prach
Amónny liadok (dusičnan amónny NH4NO3)
- Hnojivá: síran amónny, dusíkaté vápno, dusičnan amónny (17,5 % N pripadá na amónne soli),
kvapalné dusíkaté hnojivá obsahujú 26 % NH3)
- Dôkaz dusičnanov = prstencova skúška:
Koncentrovaný roztok FeSO4 + koncentrovaná H2SO4 (v ktorej máme vzorku skúmanej vody) →
vzniká nestála zlúčenina červeného sfarbenia FeSO4 ∙NO (hnedý – hnedočervený prstenec)
HNO2 – kyselina dusitá

- Jej soli sú dusitany – majú oxidačné i redukčné účinky, sú dôležité pri výrobe farbív
Oxidy
- Dusík v nich má oxidačné číslo I až V
- NO a NO2 vznikajú pri redoxných reakciách dusíkatých zlúčenín, sú medziproduktami pri výrobe
HNO3
- Sú zložkou priemyselných exhalátov a výfukových plynov
- Sú jedovaté, ich zvýšene koncentrácia narušuje životné prostredie
NO – oxid dusnatý
- Vzniká pri spaľovaní amoniaku alebo oxidáciou atmosferického dusíka
- Pri bežnej teplote sa na vzduchu okysličuje a mení sa na oxid dusičitý
NO2 – oxid dusičitý
- Pri 22 - 25°C je červenohnedý
- Pri teplote -10°C tvorí kryštály zloženia dimérov N2O2
- So studenou vodou tvorí zmes kyseliny dusičitej a dusitej:
2NO2 + H2O HNO3 + HNO2
3NO2 + H2O 2HNO3 + NO
108
N2O – rajský plyn

- príjemná vôňa, ale je to jed
- sladký, omamný
P – fosfor
- je to veľmi rozšírený prvok
- je to dôležitý biogénny prvok (je prítomný vo všetkých organizmoch – nukleové kyseliny, ATP...)
- v prírode sa vzhľadom na svoju reaktivitu vyskytuje najmä v zlúčeninách (najmä vápenaté
fosforečnany)
- fosforečnany sú rozptýlené aj v niektorých horninách a v železných rudách, sú aj minerálnou
zložkou kostí
- predpokladá sa aj v železnom jadre Zeme, lebo meteorické železo obsahuje 0,22% fosforu, kým
zemská kôra iba 0,12%
- najdôležitejšie fosfátové ložiská: Rusko, polostrov Kola, Maroko, Tunis, Egypt, USA (Florida)
- fosfor sa vyskytuje v krvi, žĺtku, mlieku, kostiach, nervovej a mozgovej hmote, (forma cholínu –
glycerínester kyseliny fosforečnej) = v ľudskom tele je asi 500 g fosforu
- je známy vo svojich troch alotropických modifikáciách
Biely fosfor (P4)
- je najreaktívnejší, na vzduchu nestály

- je samozápalný (uchováva sa pod vodou)
- v tme je forforeskujúci
- je rozpustný v organických rozpúšťadlách (v lipidoch)
- je prudko jedovatý (0,15 g)
- zasahuje metabolizmus sacharidov, preteínov a lipidov v pečeni
- spôsobuje tukovú degeneráciu pečene a obličiek
- nachádza sa v zuboch, kostiach, sivej mozgovej kôre
- pomaly sa mení na červený fosfor (ani uskladnenie pod vodou nezabráni)
Červený fosfor (Pn)

- je zložený z viacatómových molekúl
- je menej reaktívny ako biely fosfor
- nerozpustný v organických rozpúšťadlách
- nie je jedovatý
- používa sa na výrobu zápaliek
- nesvetielkuje
- sublimuje pri vyšších teplotách
Čierny fosfor (kovový)

- má vrstevnatú štruktúru podobnú grafitu
- je to polovodič
- fyzikálnymi vlastnosťami sa podobá kovom
109
- je to veľmi nestála modifikácia

- vzniká pri vysokej teplote a tlaku z bieleho fosforu
110
- používa sa na výrobu napalmu (Štandardný napalm: fosfor + asfalt + hliníkový prášok + KClO4)
- výroba zápaliek: smrekové drevo + roztok (NH4)PO4 + parafín + S + drevené uhlie + KClO3;
škrtacia plocha: červený fosfor (teplom sa mení na biely fosfor), Sb2S3, sklený prášok, glej
Oxidy fosforu:
- Pri horení bieleho fosforu vznikajú oxidy fosforu
P4O6 – oxid fosforitý (dimér)
P4O10 – oxid fosforečný (dimér); biela látka podobná snehu, silne hydroskopický – najlepšie
vysušovadlo, v nadbytku vody poskytuje k. hydrogenfosforečnú, v roztoku sa mení na =H3PO4
H3PO4:
- Najstálejšia kyselina fosforu
- Kryštalická, bezfarebná, tuhá látka
- Stredne silná kyselina
- Nemá pri bežnej teplote oxidačné účinky
- Väčšina kovov sa v nej nerozpúšťa (na ich povrchu sa vytvorí vrstvička nerozpustných
fosforečnanov)
- V organických zlúčeninách je viazaná vo forme esterov (ATP), súčasť DNA, RNA, fosfolipidov,
fosfoproteínov
- Zahrievaním sa uvoľňujú molekuly vody a dochádza ku postupnej kondenzácii fosforečnanových
skupín → polykyselín - H4PO7 – (HPO3)n
- Nie je jedovatá
- Keďže je trojsýtna, tvorí 3 druhy solí:
- H2PO4-I – dihydrogén fosforečnany
- HPO4-II – hydrogénfosforečnany
- PO4-III – fosforečnany
P40 → P4IIIO6→ P4VO10
- Rozpustené vo vode= dihydrogén s1 a s2, hydrogén s1
- Pôsobením H2SO4 meníme ostatné fosforečnany na rozpustné vo vode
- Apatit – skupina fosforečnanov vápenatých s cudzím aniónom
Ca5(PO4)3F – fluorapatit; Ca5(PO4)3Cl – chlórapatit; Ca5(PO4)3OH - hydroxyapatit
- používa sa v zubnom lekárstve ( s oxidom cínatým sa pripravuje z neho zubný cement)
- v Anglicku a Amerike sa ňou nahrádza drahšia k. citrónová v nápojoch
- výroba liekov a farbenie tkanív
- ako zmäkčovač vody sa pridáva do pracích prostriedkov (spôsobuje tzv. eutrofizáciu vody, pri
ktorej hynú ryby a rastliny vodných ekosystémov – P totiž spôsobuje nadmerný rast rastlín
a živočíchov, čím narúša biologickú rovnováhu druhov)
- používa sa ako odhrdzovač
- minerálne hnojivo
- priemyselné fosforečné hnojivá sa vyrábajú rozkladom PO4-III (Ca3(PO4)2 vo vode nerozpustný, sa
mení na Ca(H2PO4)2)
- dnes najbezpečnejším hnojivom je zmes Ca(H2PO4)2 + CaSO4 ∙ 2H2O zvaná superfosfát
- dôkaz fosforečnanov:
111
As – arzén
- vyskytuje sa v niekoľkých modifikáciách: kovový a nekovový (najstabilnejší je kovový)
- v prírode sa najčastejšie vyskytuje v zlúčeninách – sulfidoch
- tuhý sivý polokov, vo vode nerozpustný
- ako zlúčenina je veľmi silno toxický
- niektoré organické zlúčeniny sa využívali v stredoveku ako lieky
- zlúčeniny arzénu sa kumulujú najmä vo vlasoch a nechtoch – je možné ich preukázať aj po
niekoľkých rokoch
- As2O3 – oxid arzenitý (dimér – arzenik)
– patrí medzi najstaršie jedy
– vzniká horením arzénu a vzduchu
– súčasť niektorých insekticídov, herbicídov, defoliantov
– v stomatológii sa používa na umŕtvenie zubu
– na arzén sú najcitlivejšie včely
- AsH3 – arzénvodík
– prudko jedovatý plyn
Sb – antimón
- Sivý polokov
- Tak ako arzén v niekoľkých modifikáciách – najstabilnejší je kovový
- Veľmi jedovatý
- V prírode sa najčastejšie vyskytuje v rudách (antimonit Sb2S3 – používa sa do hlavičiek zápaliek)
- Je súčasťou zliatin
Bi – bizmut
- Existuje len ako kov
- Má zásaditý charakter
- V prírode sa nachádza v mineráloch (oxidy, sulfidy)
- Červenkastý, nejedovatý kov
- Súčasť zliatin
- Používa sa ako elektróda na meranie pH (podobne ako Sb)
112
P4 – PRVKY
= O, S, Se, Te, Po
- Tzv. chalkogény
- ns2 np4
- s rastúcim protónovým číslom rastie kovový charakter
- O má iné vlastnosti ako ostatné prvky
- Se, Te sú vzácne
- Po je nie len vzácne ale i rádioaktívne – uránová ruda (obsahuje smolinec)
O – kyslík
- Najrozšírenejší prvok na Zemi (v atmosfére 23 hm. % , t.j. 20,8 obj. %)
- Vo vesmíre na 1000 atómov H je iba 1 atóm O
- Je to biogénny prvok – potrebný na dýchanie
- Bezfarebný plyn
- V kvapalnom a tuhom stave má svetlomodrú farbu
- Vo vode je slabo rozpustný, to má veľký význam pre život vodných organizmov (umožňuje im
dýchanie)
- Veľká hodnota elektronegativity (po fluóre najsilnejšie oxidovadlo)
- Základnou vlastnosťou kyslíka teda je, že sa správa ako silné oxidačné činidlo
- Je to veľmi reaktívny prvok, reakcie zlučovania kyslíka s látkami sú často exotermické
- Až na halogény, vzácne plyny a niektoré ušľachtilé kovy sa kyslík zlučuje priamo so všetkými
prvkami
- Ak sú exotermické reakcie látok s kyslíkom sprevádzané svetlom, označujú sa horenie
- Aby sa látka zapálila, musí sa zohriať na zápalnú teplotu (je pri rôznych látkach rôzna)
- Dodaným teplom vyparená látka reaguje s kyslíkom, pričom sa uvoľňuje také veľké reakčné
teplo, že sa tuhé časti spalných produktov rozžeravia a svietia
- Sálavým teplom sa potom vyparujú ešte množstvá látky, spaľujú sa atď., až kým látka nezhorí
- Vyskytuje sa v niekoľkých izotopoch: (99,76 %), ,
- Pri bežných podmienkach je nestály
- Zlúčením s druhým atómom O alebo s atómom iného prvku získa stabilnejšiu elektrónovú
konfiguráciu najbližšieho vzácneho plynu  neónu
- O získa 2s2 2p6:
1. prijatím 2é  vznik O-II (CaO)
2. utvorením 2 jednoduchých väzieb, alebo dvojitej kovalentnej väzby
3. prijatím 1é  OH-
- Vyskytuje sa ako O2 alebo ako ozón: O3
- O2:
- Čiastočne rozpustný vo vode
- Má význam pre dýchanie vodných živočíchov
- Oxidácia kyslíka prebieha pomaly
- Zvýšením teploty sa rýchlosť zvýši (reakcia = exotermická)
-
- O3:
- Vysokoreaktívny plyn modrej farby, charakteristického zápachu
113
- Vzniká tam, kde sa molekuly O2 štiepia na atómy a tie sa zlučujú s molekulami O2 (napríklad
v atmosfére pri búrkach)
- O2+O O3
- Z ozónu sa ľahko uvoľňujú atómy O, ozón má oxidačné účinky
- Pri teplote -112°C kondenzuje na kvapalný tmavomodrý ozón
- Pri teplote -193°C tvorí červenofialový pevný ozón
Výroba:
- V laboratóriu sa vyrába tepelným rozkladom látok obsahujúcich kyslík (HgO, PbO2, KMnO4)
- Priemyselne sa vyrába frakčnou destiláciou skvapalneného vzduchu alebo elektrolýzou H2O
- Vyrobený sa uchováva v kvapalnom stave v špeciálnych Dewarových nádobách
- Alebo v plynnom stave v oceľových tlakových fľašiach (15MPa, modrý pásik)
- Súčiastky aparatúry na uskladnenie kyslíka sa nesmú mazať tukom ani olejom, kvôli jeho silnej
reaktivite
Využitie:
- V medicíne sa využíva pri operáciách a traumatických stavoch pre podporu dýchania
- Zmesi kyslíka s inertným plynom slúžia potápačom ako prevencia pred dekompresným
ochorením (dochádza ku nemu pri väčších hĺbkach)
- Používajú ho i horolezci, požiarnici (biely pásik) a piloti
- Technický kyslík sa využíva v hutníctve železa (tzv. Bessemerov spôsob výroby je založený na
vháňaní čistého kyslíka do roztaveného železa v konvertore, pri vysokej teplote taveniny dôjde
ku oxidácii uhlíka na plynné oxidy, ktoré z taveniny vytekajú) , pri zváraní a rezaní kovov
- Stlačený kyslík sa využíva v baníctve
Oxidy kyslíka:
- XO-II
- kladný oxidačný stupeň má kyslík v zlúčeninách s fluórom (napr. OF2 alebo O2F2)
- Molekulové – väčšina nekovov s veľkou elektronegativitou, niektoré kovy s väčším oxidačným
číslom
- Atómové – prvky strednej časti PSP, oxidy kovov a niektorých nekovov
- Iónové – obsahujú anióny O-II, katióny kovov viazané iónovou väzbou (s1 a s2)
Kyselinotvorné – molekulové oxidy, oxidy kovov s oxidačným číslom väčším ako V
- zlučujú sa s vodou za vzniku kyslíkatých kyselín (výnimka: N2O, CO)
SO3 + H2O H2SO4
- vo vode nerozpustné sa zlučujú so zásadami za vzniku kyslíkatých solí
SiO2 + 2NaOH Na2SiO3 + H2O
Zásadotvorné - iónové oxidy kovov s oxidačným číslom menším ako IV

- zlučujú sa s vodou za vzniku hydroxidov
CaO + H2O Ca(OH)2
- vo vode nerozpustné sa zlučujú s kyselinami za vzniku solí
MgO + 2HCl MgCl2 + H2O
Amfotérne – atómové oxidy kovov s oxidačným menším oxidačným číslom

- Reagujú i s kyselinami i so zásadami
ZnO + 2H3O+ Zn + 3H2O
-
ZnO + 2OH + H2O [Zn(OH)4]-II
114
H2O:
- Najrozšírenejšia zlúčenina kyslíka

- Vyskytuje sa v troch skupenstvách (ako voda, vodná para a ľad)
- Voda sa neustále vyparuje, kondenzuje a prijímajú ju organizmy = tzv. kolobeh vody
- Pokrýva 2/3 Zeme
- Je zložkou organizmov, pôdy, minerálov, hornín,
- Základná podmienka života
- Je dobrým rozpúšťadlom
- Molekuly vody sú lomené
- Medzi O a H sú kovalentné polárne väzby
- Izolované molekuly vody sa nachádzajú len vo vodnej pare
- V kvapalne vode sa vyskytuje reťazec molekúl vody, ktoré sú spojené vodíkovými mostíkmi
- Väzby spôsobujú vo vode tzv. anomáliu vody (teda najväčšia hustota je pri 4°C a má vyššiu
teplotu topenia)
- Ľad je pravidelná priestorová štruktúra (vonkajším prejavom je tvar vločiek)
- V prírode sa nikdy nevyskytuje čistá (obsahuje množstvo rozpustných a nerozpustných látok)
- Závadnosť pitnej vody sa odstraňuje sterilizáciou chlórom, O3 alebo ultrafialovým žiarením
- Tvrdosť vody spôsobuje: Ca, Mg soli (môže byť trvalá alebo dočasná), meria sa v nemeckých
stupňoch: 1°nem = 1l vody je 10 mg CaO
H2O2:
- Bezfarebná olejovitá kvapalina

- V bezvodnom stave výbušný
- Vo vode je rozpustný a tvorí slabú kyselinu (jej soli: peroxidy M2O2, hydrogenperoxidy MHO2)
- Katalytickým rozkladom vzniká voda o O (inhibítory jeho rozklad brzdia – H2SO4)
2H2O2 → O2 + 2H2O
- Väčšinou má oxidačné účinky
- 3% roztok sa používa ako bieliaci a dezinfekčný prostriedok
- Reaguje s hemoglobínom
S – síra
- Základnou stavebnou jednotkou je S8 (osematómová molekula)
- Vyskytuje sa vo forme kryštálov kosoštvorcovej alebo jednoklonnej sústavy (líšia sa
usporiadaním S8)
115
- Tuhá síra Sn (síra tmavne, hustne, S8 sa štiepy na dlhé reťazce) → vzniká

plastická síra (ochladením jej pár vzniká sírny kvet)
- Tvorí jednu dvojitú (CS2; S=C=S) alebo dve jednoduché väzby (H2S; H – S – H)
- Koncentrovaná H2S je nervovým jedom
- Kryštalická síra je žltá, nerozpustná vo vode, rozpustná v nepolárnych rozpúšťadlách, pri bežnej
teplote je stála, pri zvýšenej teplote reaguje s väčšinou prvkov
- Dovážame ju z Poľska, vyrába sa z nej:CS2, H2SO4, zápalky, vulkanický kaučuk
- V prírode sa vyskytuje v mineráloch: pyrit FeS2, galenit PbS, sfalerit ZnS, chalkopyrit CuFeS,
glauberova soľ /síran sodný/ Na2SO4 ∙10H2O
- Využitie: čistiace prostriedky, fungicídy, ako vulkanizačné činidlo
- Výroba zápaliek, pušného prachu, náplní ohňostrojov
- Používa sa pri spracovaní rôznych rúd, pri výrobe hnojív, pri spracovaní ropy...
Sulfán:
- H2S, sírovodík
- Za bežných podmienok je bezfarebný jedovatý plyn, odporne zapáchajúci po skazených vajciach
- Silné redukčné účinky
- Vo vode je slabo rozpustný, tvorí sulfánovú vodu, ktorá je slabou kyselinou
FeS + HCl FeCl2 + H2S
- Soli: S – sulfidy; HS-I – hydrogensulfidy
-II
- Väčšina sulfidov kovov je vo vode nerozpustná(okrem s1 a s2)
Oxidy: IV a VI
SO2 – Oxid siričitý:
- Bezfarebný plyn, jedovatý, dráždivý, ostro páchnuci
- Vzniká spaľovaní m S8, H2S alebo pražením S-II
S + O2 SO2
- Pôsobí najmä redukčne, niekedy oxidačne
- Používa sa pri sírení sudov vo vinárstve
SO3 – Oxid sírový:

- Vzniká: 2SO2 + H2O → 2SO3 + H2
- Pevná látka
Kyseliny:
H2SO3 – Kyselina síričitá:
- Vzniká rozpustením SO2 vo vode
- Je to slabá, dvojsýtna kyselina
- Soli sa nazývajú siričitany SO3-II a hydrogensiričitany HSO3-I
H2SO4 – kyselina sírová:
116
- Silná dvojsýtna kyselina

SO3 + H2O H2SO4
- Koncentrovaná má dehydratačné a oxidačné účinky
Cu + H2SO4 H2O + SO2 + CuO (oxiduje Cu, redukuje S )
- Zriedená stráca oxidačné účinky, zvýrazňujú sa jej kyslé vlastnosti, reagujú s ňou len menej
ušľachtilé kovy
- Soli sa nazývajú sírany SO4-II a hydrogensírany HSO4-I

- Všetky z nich okrem s1 prvkov sú rozpustné vo vode
- Spoločnou kryštalizáciou síranov z vodných roztokov vznikajú kamence (podvojné kryštály)
- Vždy lejeme kyselinu do vody (v prípade opačného postupu môže roztok zovrieť a prskať
- Využitie: výroba hnojí, chemických vláken, plnenie akumulátorov, výroba liečiv, farbív, výbušnín,
rafinácia minerálnych olejov
- V 19. storočí bol vytvorený sulfánový systém – odlišuje prvky vzhľadom na ich rozpustnosť
Pb2+ + HCl nerozpustné chloridy

2+
Cu + nasýtený roztok sulfánu sulfidy
2+ 2+
Zn + Mn + anión S v roztoku NH3 nerozpustné sulfidy
CaBaSr + NaCO2 nerozpustné uhličitany a hydrogenuhličitany
117
118
18.4 P5 a P6 – PRVKY
P5 – PRVKY
= F, Cl, Br, I, At
- Tzv. halogény, prvky VII.A skupiny (17. Skupiny)
- Valenčná vrstva má elektrónovú konfiguráciu ns2 np5
- Všetky prvky okrem At (polokov) sú nekovové
- V prírode sa vyskytujú ako halogenidy najrozšírenejších prvkov (Na, Ca, K, Mg)
- Veľkou zásobárňou halogénov je morská voda (3 – 5 %); najmä NaCl
- Oktet, alebo stabilizáciu elektrónovej konfigurácie môžu získať:
- V iónových zlúčeninách, vznikom jednomocného halogenidového aniónu X –
- V kovalentných zlúčeninách utvorením jednej kovalentnej väzby
- Okrem F (len oxidačné číslo –I)využívajú aj vakantný orbital d (môžu teda nadobúdať aj
oxidačné čísla I, III, V, VII)
- Vyskytujú sa najmä ako X2
- Skupenstvo závisí od hmotnosti molekúl:
- F, Cl = plyny
- Br = kvapalina
- I = tuhá látka
- Halogény sú jedovaté
- Sú dôležitou surovinou pri výrobe anorganických a organických látok
- Halogény sú veľmi reaktívne prvky – s rastúcim protónový číslom reaktivita klesá (vysoké
hodnoty elektronegativity – najvyššia je u F – preto nikdy nevystupuje s iným oxidačným
číslom ako –II – neexistuje teda oxid fluórny F2O, ale iba fluorid kyslíka OF2 )
- Halogén s nižším Z je schopný vytlačiť z halogenidov halogén s vyšším Z
Cl2 + 2KF F2 + 2KCl /reakcia neprebieha/
F2 + 2KCl Cl2 + 2KF /reakcia prebieha/
- Voľné halogény oxidujú na halogenidové anióny X-I
- Zlučovanie halogénov s organickou látkou sa nazýva halogenizácia
- Fluór: žltozelený plyn štipľavého zápachu, jedovatý a toxický

- Chlór: žltozelený, ostro zapáchajúci plyn, jedovatý a toxický
- Bróm: červenohnedá, zapáchajúca kvapalina, prudko jedovatá
- Jód: tmavosivé, kovovolesklé kryštáliky, vo vode málo rozpustné
Výskyt:
- Keďže sú veľmi reaktívne, vyskytujú sa len vo forme zlúčenín
F – CaF2 – kazivec; Na3AlF6 – kryolit; Ca5F(PO4)3 - apatit
Cl – Nacl – kamenná soľ; KCl – sylvín
Br – sprevádza zlúčeniny chlóru, morské riasy
I – morské chaluhy, súčasť hormónu štítnej žľazy (tyroxínu)
119
Zlúčeniny:
Halogenvodíky:
- Halogény sa zlučujú s vodíkom na ostro páchnuce plyny – halogenvodíky
HX – jedna kovalentná väzba, jej polarita sa od fluóro na jódovodík znižuje, lebo klesá
elektronegativita
- Vodné roztoky halogenvodíkov sa nazývajú halogenvodíkové kyseliny (okrem HF sú
veľmi silné, v zriedenom roztoku sú celkom disociované)
- Halogenvodíky sa dajú pripraviť priamou syntézou alebo pôsobením silných kyselín na
halogenidy:
H2 + Cl2 2HCl
NaCl + H2SO4 HCl + NaHSO4
- HCl – kyselina chlórovodíková
- Alebo kyselina soľná
- Patrí medzi najsilnejšie anorganické kysliny (koncentrovaná je 36%)
- Má významnú funkciu pri trávení, ako zložka tráviacich štiav
- Nachádza sa aj v lúčavke kráľovskej (3HCl + HNO3 NOCl + 2H2O + Cl2)
- HF – kyselina fluórovodíková
- Stredne silná kyselina, lebo medzi molekulami sa nachádzajú vodíkové mostíky, ktoré
bránia disociácii molekúl
- Fluórovodík leptá sklo – preto sa uchováva v plastových fľašiach:
SiO2 + 6HF H2SiF6 + 2H2O
Halogenidy:
- Zlúčeniny halógénu s prvkom s menšou elektronegativitou
- Delíme ich na:
1. Iónové 2. Atómové 3. Molekulové
- Iónové
- Halogén sa viaže s kovom s menšou elektronegativitou
- Vysoké teploty topenia, varu, v roztoku alebo tavenine vedú elektrický prúd
- Napr.: NaCl, KCl (predovšetkým zlúčeniny Cl a F)
- Atómové
- Alebo polymérne halogenidy
- Zlúčeniny halogénu s kovom zo strednej časti PSP
- Prevažujú kovalentné väzby a halogenidy sú spojené do reťazcov
- Napr.: CdCl2, CuCl2
120
- Molekulové
- Zlúčeniny halogénu s prvkom s vyšším oxidačným číslom, najmä nekovy, väčšina
polokovov a niektoré kovy
- Viazané sú kovalentnými väzbami, sú prchavé, tvoria ich jednotlivé molekuly
- Napr.: PCl5, TiCl4
- Dajú sa pripraviť priamym zlučovaním prvkov, alebo reakciou neušľachtilých kovov,

oxidov, hydroxidov a uhličitanov s príslušnými halogenvodíkovými kyselinami
2F +3Cl2 2FeCl3
Zn + 2HCl ZnCl2 + H2
KOH + HCl KCl + H2O
- Rozpúšťajú sa vo vode, niektoré čiastočne alebo celkom hydrolyzujú
Kyslíkaté zlúčeniny:
- Všetky z nich sa dajú pripravovať len nepriamo
Oxidy
- Sú zväčša nestále
- Pri bežnej teplote sa rozkladajú (ClO2 – explozívne)
- Najbežnejším oxidom je I2O5
Kyseliny
- V bezvodnom stave sa nachádza len HClO4 – kvapalina
- Tuhé: HIO4, H5IO6, HIO3 (najstálejšia kyselina jódu)
- Ostatné oxo kyseliny nájdeme len vo vodných roztokoch
- Ich soli sú tuhé kryštalické látky
- Majú oxidačné účinky, ktoré závisia od oxidačného čísla:
Rast oxidačných schopností
HClO (chlórna) HClO2(chloritá) HClO3(chlorečná) HClO4 (chloristá)
Rast stálosti a sily kyseliny
- HClO – kyselina chlórna
- V malej miere sa nachádza v chlórovej vode
- Pri bežnej teplote je nestála
- Soli – chlórnany vznikajú zlučovaním Cl + OH (s prvku) vo vodnom prostredí
Cl2 + 2NaOH NaCl + NaClO + H2O
- NaCl+ NaClO = bieliaci lúh (bielenie vláken)
- CaCl2 + Ca(ClO)2 = chlórové vápno (dezinfekčný prostriedok)
- HClO2 – kyselina chloritá

- Nestála, existuje len jej soľ
121
- HClO3 – kyselina chlorečná

- Silnejšia, nestála, silné oxidačné činidlo
- Jej soli sú chlorečnany
- majú silné oxidačné účinky
- alkalické soli sa používajú na výrobu výbušnín a zápaliek (KClO3)
- vznikajú tepelným rozkladom chlórnanov alebo teakciou Cl + OH pri zvýšenej teplote
- 3Cl2 + 6NaOH NaClO3 + 5NaCl + 3H2O
- HClO4 – kyselina chloristá

- Najsilnejšia anorganická kyselina vôbec
- Menej silné oxidačné činidlo
- Soli sú chloristany
- Získame ich pomalým tepelným rozkladom (nad 350°C) bezvodných chlorečnanov)
- používajú sa v pyrotechnike namiesto nebezpečných chlorečnanov
F – fluór
- Ako biogénny prvok je súčasť zubnej skloviny
- Nedostatok F u človeka vyvoláva zvýšený výskyt zubného kazu
- Zistilo sa, že F má aj mutagénne účinky, preto sa v niektorých krajinách zakázalo
zvyšovanie obsahu F v potravinách
- Nadbytok F v pitnej vode a potravinách spôsobuje jeho uskladňovanie v kostnom tkanive
= krehkosť a morfologické zmeny týchto častí organizmu
- Odporúčajú sa zubné pasty s obsahom F , ale vo väčšom množstve spôsobuje
poškodenie zubnej skloviny a černenie zubov
F2
- Používa sa na výrobu teflónu, ktorý odoláva aj lúčavke kráľovskej a teflexu
- Výroba freónov, farbív
Cl – chlór
- Výroba kyseliny chlorovodíkovej, využíval sa ako bojová látka
- Priemyselne sa vyrába elektrolýzou NaCl
Cl2
- Výroba plastických hmôt, halogenderivátov, bielenie látok, dezinfekcia vody
NaClO3 – travex
- Používa sa na ničenie buriny
Br – bróm
- Používa sa na výrobu fotografických emulzií (AgBr), slzotvorných látok a liečiv
- Zo živočíchov ho hromadí slimák purpurový, v peknom červenom farbive – antickom
purpure
- Je rozptýlený aj v zemskej kôre v jemnej disperznej forme
122
- Ako stály sprievodca chlóru sa dostáva do vody, kde ho preberá živá hmota
Br2
- Používa sa na výrobu brómderivátov (liečivá, farbivá), náplň do hasiacich prístrojov
I – jód
- 5% alkoholový roztok jódu sa používa na dezinfekciu ako tzv. jódová tinktúra
- AgI sa využíva vo fotografii
I2
- Používa sa na výrobu jódderivátov (farbivá, liečivá), na dôkaz škrobu
- Používa sa na liečenie štítnej žľazy – je totiž kovalentne

viazaný v štruktúre hormónu štítnej žľazy 3,5,5 trijódtyronínu
- Vo vode je málo rozpustný ( 0,02 g na 100g) dobre
rozpustný je v organických rozpúšťadlách (CS2, CH3CH2OH)
P6 – PRVKY
= He, Ne, Ar, Kr, Xe, Rn
- Valenčné orbitaly majú plne obsadené elektrónmi, teda na valenčnej vrstve majú oktet
- V atómovom stave sú preto veľmi stabilné a nereaktívne – nezlučujú sa do molekúl
- Elektrónová konfigurácia He: 1s2
- Ostatné: ns2 np6
- Vzácne plyny sa vyskytujú v malom množstve v atmosfére
- Za bežných podmienok sú prvky VIII.A skupiny plyny
- Vzácne plyny majú vysokú ionizačnú energiu
- Ich stabilita bola dlho považovaná za inertnú, až v roku 1962 sa podarila vytvoriť prvá
zlúčenina a síce s Xe – XeF4 – fluorid xenoničitý (neskôr Kr a Rn). Vzácne plyny sa zlučujú
s prvkami s veľkou elektronegativitou (XeF6; XeO3)
- Skladujú sa v nezlúčitelných atómov
- V malom množstve sú vo vzduchu
- Získavanie: niekoľkonásobná frakčná destilácia skvapalneného vzduchu, vedľajší produkt
pri výrobe N2O2
He – helium
- Je vo vesmíre najrozšírenejším (Slnko, hviezdy)
- V prírode sa vyskytuje veľmi zriedka
- Získava sa zo zemného plynu
- Zo všetkých plynov má najnižšiu teplotu topenia a varu
- V kvapalnom stave (pri t = -270°C) je vynikajúci vodič s malou viskozitou
123
- Používa sa ako ochranný plyn v hutníctve pri výrobe Titanu

- Všetky p6 prvky slúžia do osvetľovacích trubíc
- Keďže je He ľahšie ako vzduch, používa sa ako náplň balónov, vzducholodí, náhrada
horľavého vodíka
- Spolu s N a O tvoria zmes, ktorou sa plnia bomby potápačov (zmenšuje sa riziko
dusíkového opojenia – He nemá narkotické účinky)
- Spája sa s ním pojem supratekutosť
- Často ostáva v mineráloch, vďaka čomu môžeme danému minerálu určiť vek
- 1g Uránu = za 1 rok = 1 desaťmilióntnina He
Ne – neón
- Bezfarebný plyn bez chuti a zápachu
- Náplň do niektorých typov laserov
- Elektrickým výbojom v blízkosti Ne vzniká intenzívne žiarenie: princíp „neoniek“
- Skvapalnené ako kryogénne chladivo
Ar – argón
- Bezfarebný plyn bez chuti a zápachu
- Zo všetkých vzácnych plynov je v ovzduší najviac zastúpený
- Získame ho pri výrobe NH3 z H a vzdušného N2 (je odpadom tejto reakcie)
- Nájdeme ho v oceľových fľašiach určených na zváranie v inertnej atmosfére
- Používa sa na plnenie žiaroviek, ktoré potom nazývame argónky
Kr – kryptón
- Plyn bez farby a chuti používaný v žiarivkách
Xe – xenón
- Bezfarebný plyn bez zápachu
- V xenónových lampách → súčasť bleskov fotoaparátov
Rn – radon
- Bezfarebný plyn
- Silne zriedené roztoky majú liečivé účinky (je rádioaktívny  liečba rakoviny)
124
18.5 d-prvky
 Sú to prvky I.B – VIII. B skupiny (3. – 12. skupiny)
 Nachádzajú sa v 4. – 6. perióde
 Sú to prechodné prvky – pretože s rastúcim atómovým číslom sa zvyšuje počet elektrónov
v predposlednej vrstve
 Nemajú rovnaké hlavné kvantové číslo
 Valenčné elektróny majú uložené v orbitaloch s a d
 Atómy majú rôzne oxidačné čísla
 Majú väčšinou kladné oxidačné čísla = +I až +VIII
 Valenčné elektróny majú približne rovnakú energiu
 Okrem elektrónov ns využívajú aj (n-1)d
 Konfigurácia ich valenčnej vrstvy je: ns0-2 (n-1)d0-10 /n môže nadobúdať hodnoty 4 – 7/
 Výnimkou sú Zn, Cd, Hg, ich konfigurácia je uzatvorená (n-1)d10, sú málo reaktívne, mäkké, majú
nízke teploty topenia
 Sú usporiadané po 10 kusoch v 4 radoch
 Niektoré vlastnosti sú spoločné nie len v skupinách, ale aj v radoch
 Vyskytujú sa v takých stálych oxidačných číslach, kedy nemajú úplne zaplnené alebo úplne
prázdne d – orbitaly
 Nepratí pre ne Abbegovo pravidlo (najvyššie kladné oxidačné číslo prvku sa rovná číslu jeho
skupiny – podľa starého číslovania)
 Ak je anión elektronegatívnejší, ich oxidačné čísla sú vyššie
 Ak je anión menej elektronegatívny, ich oxidačné čísla sú nižšie
 Majú nízku elektronegativitu
 Sú to kovy; majú kovové vlastnosti: kujnosť, ťažkosť, elektrická a tepelná vodivosť (najmä Ag
a Cu), majú veľké hustoty (najväčšiu hustotu má Ir = 22 650 kg/m3, vysoké teploty varu a topenia
(Hg – nizka teplota topenia = -38,9°C),sú lesklé, pevné (okrem ortute – kvapalina) , tvrdé (najmä
zliatiny), nepriehľadné
 Atómové polomery majú menšie ako sú polomery s – prvkov
 Na väzbe sa podieľajú valenčné elektróny neobsadených orbitalov d
 Majú veľmi blízke energie hladín orbitalov na valenčnej vrstve, čo umožňuje ľahký prechod
elektrónov medzi hladinami
 Táto štruktúra spôsobuje farebnosť iónov prechodových prvkov: atóm príjme energiu zo slnka
(svetlo), niektoré farby pohltí (preto tá farebnosť) a elektrón preskočí na vyššiu hladinu,
následne zase preskočí nižšie, aby sa stabilizoval a atóm prebytočnú energiu vyžiari
 Farebné nie sú tie ióny, ktoré majú úplne prázdne alebo úplne plné d – orbitaly, napr.: Sc3+, Cu+,
Ag+, Zn2+
 Kyselinotvornosť u nich rastie s oxidačným číslom (v rámci jedného prvku):
 MnII(OH)2 – zásadotvorný (s nízkym oxidačným číslom)
 HMnVIIIO4 – kyselinotvorný (s vysokým oxidačným číslom)
 Vďaka vakantnému orbitalu sú dobrými akceptormi pri tvorbe koordinačných zlúčenín
Výskyt:
125
- Sc – Fe : najmä zlúčeniny s O
- Fe – Zn: sulfidy
- Pt, Au: málo reaktívne, zväčša ako zliatiny, alebo rýdze
Výroba:
- Výskyt a dostupnosť v prírode podmieňuje ich výrobu
- Hutníctvo: výroba kovov z rúd rozmanitými postupmi
1. redukcia:
- zväčša redukčnými dejmi:
Mn+ + né M
- Ako redukovadlo sa používa: C, CO, Mg, Al, H
ZnO + C Zn + CO
2. elektrolýza:
- Katióny kovov sa vylučujú na katóde, zvyšnú anióny na anóde
3. substitúcia
- Reakcia podvojnej zámeny
- Sulfidové rudy sa pražením premieňajú na príslušné oxidy, z nich sa redukciou získavajú kovy:
2ZnS + 3O2 2ZnO + 2SO2
Využitie:
- Mincové kovy (Ag, Cu)
- Klenotníctvo (Ag, Au, Pt)
- Katalyzátory (Pt, Pd, V, Co, Fe)
- Elektrotechnika (Cu)
- Výroba ocele s požadovanými vlastnosťami (Cr, Mn, Cd, Ni, Nb, V)
Zlúčeniny:
- Najväčšie oxidačné čísla majú v zlúčeninách s F a O
- S rastúcim oxidačným číslom rastie kovalentná povaha väzby
- S rastúcim oxidačným číslom sa v kyslíkatých zlúčeninách zosilňujú kyselinotvorné vlastnosti
a zoslabujú zásadotvorné
- Závislosť acidobázických vlastností zlúčenín od oxidačného čísla:
MII /málo zásadité/

MIII, MIV /amfotérne/
MVI /slabo kyslé/
MVII /silno kyslé/
126
- Koordinačné zlúčeniny:
- Vo vodnom prostredí tvoria d – prvky akvakomplexy
- Používajú sa v analytickej chémii, jadrovej chémii a ako katalyzátory
- Biogénne látky
- Napr.: [CuII(H2O ]IISO4-II; CuII[FeIII(Cl)4-I]2-I
PRVKY SKUPINY Cu
= Cu, Ag, Au
Cu: 4s1 3d10
Ag: 5s1 4d10
Au: 6s1 4f14 5d10
- Majú menšie atómové polomery, vyššiu teplotu topenia a väčšiu hustotu ako I.A
- Vedú teplo, prúd, sú to ťažné, kujné, málo reaktívne ušľachtilé kovy
Cu – meď
- Nazvaná podľa ostrova – Cyprus
- Patrí mincovým kovom
- Je to červený, jedovatý, vodivý kov, ktorý je kujný a ťažný
- Je to biogénny prvok
- Pri používaní musí byť pocínovaná, aby nebola jedovatá
- Vyrába sa flotačnou metódou zo zmesi sírnikov v koncentrátoch
- Nachádza sa v: CuFeS2 – chalkopyrit; Cu2O – kuprit; 2CuCO3∙Cu(OH)2 – azurit; CuSO4∙5H20 –
modrá skalica (postreky proti škodcom); CuCO3∙Cu(OH)2 - malachit
- Použitie: panvice, kotly, drôty, antény, plechy, chladiče PC, strechy, postreky
- Zliatiny:
Mosadz: obsahuje Cu a Zn v pomere Cu:Zn = 7:3 (existujú však rôzne druhy mosadze s inými
pomermi)
Bronz: zliatina Cu a Sn v pomere Cu:Sn = 9:1
Nové striebro: obsahuje Cu, Zn a Ni v pomere Cu:Zn:Ni = 6:2:2
- Reaguje s koncentrovanými kyselinami s oxidačnými účinkami (nevytláčajú vodík z kyselín)
Cu + HNO3 Cu (NO3)2 + NO + H2O
- Na vzduchu sa pokrýva medenkov
CO2 + H2O H2CO3 Cu(HCO3)2 + H2
Ag – striebro
- Ušľachtilý, biely, ťažný, kujný kov
- Je to najlepší vodič tepla a elektriny
- Získava sa kupeláciou, čiže odháňaním – okysličením olova na oxid olovnatý, ktorý sa „sťahuje“
z čistého striebra
- Používa sa v šperkárstve, na výrobu kvalitných zrkadiel, mincí, do miniatúrnych elektrických
článkov (batérií), na výrobu príboru
- Je súčasťou katalyzátorov
127
- Halogenidy strieborné: AgCl, AgBr a AgI sa používajú na výrobu fotografických materiálov,

pretože sú citlivé na svetlo
- Najväčší kus svetla vážil vraj 20 000 kg
- Na vzduchu černie účinkom H2S
2Ag + H2S H2 + Ag2S
- AgNO3 – odstraňovanie bradavíc
- Dôkaz:
Ag+ + Cl- AgCl /biela zrazenina/
2Ag+ + H2S Ag2S /čierna zrazenina/
Au – zlato
- Ušľachtilý, žltý, lesklý kov
- Je najkujnejší a najťažnejší
- Jeho rýdzosť sa udáva v karátoch
- Čisté zlato má 24 k (teda klenot s čistotou 9 k obsahuje v 1 kg 9/24 zlata, t.j. 375 g)
- Karát sa používa aj ako jednotka pre hmotnosť diamantov, drahokamov a perál (1 k = 1 poltov =
0,2g)
- V 1 t horniny sa priemerne nachádza 0,005 g zlata
- Najväčší kus zlata bol na Aljaške (Klondike) a vážil 112 kg
- Získava sa ryžovaním a amalgáciou
- Pri kontakte Au s Hg vzniká zvláštny roztok zlata v ortuti – amalgám, ktorý zostáva kvapalný aj pri
pomerne vysokom obsahu Au, jeho zahriatím na 357°C sa Hg jednoducho odparí a zostane rýdze
Au
- Rozpúšťa sa len v lúčavke kráľovskej [Au(Cl)4]+ a kyseline selénovej
- Použitie: do porcelánu, v šperkoch, minciach, v kozmickom priemysle, mikroelektronike
a počítačovom priemysle, AuCl3 – tmavohnedá kryštalická látka, farbenie skla, zlatníctvo
- Na vzduchu je stále
PRVKY SKUPINY Zn
= Zn, Cd, Hg
Zn: 4s2 3d10
Cd: 5s2 4d10
Hg: 6s2 4f14 5d10
- Majú menšie atómové polomery ako prvky skupiny II.A
- Sú menej reaktívne
- Orbital d sa na väzbe nepodieľa
- Oxidačné číslo je –II (Hg aj +I aj +II)
- Zn, Cd, Hg sú koncové členy prechodových sérií
- Majú úplne zaplnené d a s – orbitaly
- Kvôli svojej konfigurácii majú odlišné vlastnosti ako ostatné prvky
- Ich elektróny sa málo podieľajú na kovovej väzbe
128
Zn – zinok
- Jeho názov je odvodený od nemeckého slova „zinc“ – vrúbkovaný (podľa jeho rudy)
- Je to neušľachtilý, modrobiely, veľmi krehký, mäkký kov s nízkou teplotou topenia
- Všetky zlúčeniny Zn sú jedovaté
- Používa sa na galvanizáciu kovov proti korózii – napr. pozinkovanie železa (nehrdzavie)
- ZnO – zinková bieloba, má antiseptické účinky
- ZnCl2 – slúži na výrobu podvalov pod koľajnice
- V zuboch sa nachádza asi 0,02%
- Výskyt vo forme rúd: ZnS – sfalerit
- Nevytláča z kyselín H, má amfotérny charakter:
2Zn + H2SO4 Zn2SO4 + H2
Zn + 2HNO3 Zn(NO3)2
Zn + 2HCl ZnCl2 + H2
Zn + NaOH Na2[Zn(OH)4]
- Dôkaz:
Zn2+ + H2S ZnS + 2H+ /biela zrazenina/
Cd – kadmium
- Názov je odvodený od starogréckeho slova „kadmeia“, ktorý označoval zinkovú rudu
- Striebrobiely, mäkký kov, veľmi kujný a veľmi ťažný, s nízkou teplotou topenia
- Všetky jeho zlúčeniny sú jedovaté
- Používa sa na výrobu ľahkotaviteľných zliatin
- Používa sa na galvanizáciu súčiastok lietadiel a áut
- Z kadmiového amalgámu sa robia zubné plomby
- Kadmnato – nikelnaté akumulátory zabezpečujú osvetlenie v ponorkách a baniach
- V jadrovej technike sa používajú kadmiové tyče ako regulátory toku neutrónov
- Vyskytuje sa ako prímes Zn rúd alebo ako ruda: CdS
- CdS sa používa ako pekná ostrožltá maliarska farba
Hg – ortuť
- Názov odvodený z gréckeho „hydor“ – voda a „argyros“ – striebro
- Je to ušľachtilý kov
- Samotná Hg aj jej zlúčeniny sú jedovaté
- Je to jediný kvapalný kov
- Jej teplota topenia = -38,8°C
- Používa sa do teplomerov a laboratórnych prístrojov, do výbojok
- V pyrotechnike sa používa na výrobu traskavých guličiek
- Vyskytuje sa ako ruda: HgS – rumelka
- HgCl2 – je prudko jedovatý chlorid, v minulosti sa používal na balzamáciu
PRVKY SKUPINY Fe
= Fe, Co, Ni
- Tzv. triáda železa
129
Fe – železo
- Je to 4. najrozšírenejší prvok (v zemskej kôre ho nájdeme až 5,1%)
- Základný kov dnešnej civilizácie
- Ľudia ho spoznali z meteoritov, ktoré ho obsahujú až 90%
- Čisté železo je striebrobiely, lesklý, kujný a ťažný kov
- Pre techniku ej však v čistej forme príliš mäkký
- V magnetickom poli sa prejavuje ako silne magnetický kov = ferromagnetizmus
- Je to neušľachtilý kov
- Vyskytuje sa s oxidačnými číslami +II a +III (stálejší)
- So zriedenými kyselinami reaguje za vzniku železnatých alebo železitých solí a H2
4Fe + 8HCl 4HFeCl4 + 2H2
Fe + H2SO4 FeSO4 + H2
Fe + 4HNO3 Fe(NO3)3 + NO + 2H2O
- Pri vyšších teplotách reaguje s mnohými prvkami (Cl, O2, S...)
- Pri styku s vlhkým vzduchoch koroduje – rozpúšťa sa vo vode, za uvoľnenia vodíka
Fe + H2O + O2 Fe2O3 ∙ nH2O /hrdza – hydratovaný oxid železitý/
- V prírode sa nachádza v týchto mineráloch: Fe2O3 – hematit/krveľ; Fe2O3∙nH2O – limonit; Fe3O4 –
magnetit; FeCO3 – siderit/ocieľok
- Výroba: Získavame ho ťažbou z minerálov a ich spracovaním vo vysokej peci. Fe sa vyrába
priamou redukciou zo svojich oxidov.
- Vo vysokých peciach sa hromadí železná ruda, koks, troskotvorné látky (ak je ruda kyslá:
zásaditý vápenec CaCO3; ak je ruda zásaditá: kyslý kremenný piesok)
- Do spodnej časti pece sa vháňa horúci vzduch
- V chladnejších častiach pece prebiehajú redukcie hody oxidom uhoľnatým
- CO2 sa koksom redukuje späť na CO / CO2 + C 2 CO/
- Oxid uhoľnatý zapríčiňuje nepriamu redukcii železnatej rudy
Fe3O4 + CO 3 FeO + CO2
FeO + CO Fe + CO2
Fe3O4 + 4 CO 3 Fe + 4 CO2
- táto fáza prebieha v hornej časti pece, kde prebieha redukcia z oxidu železitého na oxid
železnatý, pričom vzniká železo. Prebiehajú pri teplote 400 – 1000 °C
3 Fe2O3 + C 2 Fe3O4 + CO
Fe2O3 + 4 C 3 Fe + 4 CO
FeO + C Fe + CO
- V teplejší častiach (pri teplote vyššej ako 1000 °C ) je redukčným činidlom priamej redukcie
koks / FeO + C → Fe + CO/
- Troska chráni železo pred spätnou oxidáciou
- Surové železo obsahuje 4 – 5 % iných látok (Mn, S, C...- z toho viac ako 1,7% C )
- Surové železo nie je kujné, preto sa následne spracúva na oceľ alebo kujné železo, časť sa mení
na zliatinu
- Výroba ocele: Skujňovaním železa. Podstatou je zníženie obs. C na 0,2 – 1,7 %. C a iné prímesi
odstraňujeme vzdušným O2 (v konvertoroch) alebo pridávaním oxidov Fe vo forme rudy , či
železného šrotu. Na výrobu sa používajú Cr, Mn, Co, Ni, Mo, W v zliatinách so Fe podľa
požadovaných vlastností (nehrdzavejúca, strojárska, nástrojová, oceľ predmetov dennej
spotreby, mechanicky odolné materiály, pancierové dosky...)
130
- Špeciálne ocele sa vyrábajú v elektrických peciach

- Prudkým ochladením získame kalenú oceľ (tvrdá, krehká) – krehkosť odstránime pomalým
zahrievaním na 250 – 300°C – tzv. popúšťaním
- Čisté železo sa nepoužíva = význam majú jeho zliatiny, pričom ich vlastnosti meníme zmenou
pomeru (majú lepšie chemické a fyzikálne vlastnosti)
- Korózia: oxidácia Fe na vlhkom vzduchu, za vzniku hrdze. Na rozdiel od iných kovov netvorí
súvislú vrstvičku, teda neposkytuje ochranu pred ďalšou koróziou (hrdza odpadá, čerstvý povrch
hrdzavie znovu). Hrdzu urýchľujú látky rozpustené vo vode (Nacl, CO2). Korózia má
elektrochemickú povahu – na povrchu vznikajú miestne (lokálne) galvanické články. Ochranu
tvoria nátery lakov a olejov, Zn, Sn, Cr, Ni povlaky, vrstvičky zlúčenín Fe3(PO4)2
Ni – nikel
- Jeho názov v nemčine znamená darebák
- Biely, lesklý, kujný a ťažný kov
- Nekoroduje (pokrýva sa vrstvičkou oxidu), je slabo feromagnetický a má vysoký lesk
- Vyskytuje sa v mineráloch: milerit, nikelín (nikolit), niklový lesk
- Jeho výroba závisí od použitej rudy
- Používa sa do menších mincí, na pokovovanie Fe, mosadze a do zliatin
- Čistý je katalyzátorom pri redukcii tukov
- Jeho nuklid je najstabilnejší nuklid zo všetkých existujúcich elementov, je dokonca
stabilnejší než nuklid železa
ĎALŠIE d- PRVKY
W – volfrám
- Čistý je oceľovo sivý až biely tvrdý kov, existuje však aj ako čierny prášok
- Keď je v čistom stav, dá sa rezať pílkou na železo, menej čistý je krehký a ťažko opracovateľný
- Má najvyššiu teplotu topenia zo všetkých prvkov (3422°C)
- Je žiaruvzdorný, nemožno ho odlievať
- Takmer vôbec nekoroduje, lebo si vytvára ochrannú vrstvičku oxidu
- V malej miere ho poškodzujú minerálne kyseliny
- Jeho najčastejšie oxidačné číslo je +VI
- Jeho najznámejšia predajná forma sa nazýva ferovolfrám
- Získava sa redukciou WO3
- Nachádza sa v horninách, napr. wolframit, sheelit (podľa Sheela, objaviteľa volfrámu)
- Karbidy volfrámu (W2C, WC) – cementové karbidy sa používajú v hutníctve a automobilovom
priemysle
- Volfrámové drôty sa používajú do termočlánkov na meranie vysokých teplôt a do elektrických
pecí
- Volfrámové vlákna sa používajú do žiaroviek (majú vysokú životnosť)
V – vanád
- Oceľovo sivý lesklý, veľmi tvrdý, ale krehký kov
- Je to zriedkavý disperzný prvok, vyskytuje sa v pôde, v rope a v mnohých horninách, najmä
v železných, medených, olovených rudách, v rosceolite, vanadite, karnotite, patronite atď a aj
v muchotrávke tigrovanej
131
- Je vysoko odolný voči korózii, ale vysoko horľavý

- Pri teplote nad 660°C sa oxiduje na V2O5
- Najčastejšie oxidačné čísla sú +II až +V
- Všetky jeho zlúčeniny sú prudko jedovaté (už vdychovanie prachu obsahujúceho vanád môže
spôsobiť rakovinu pľúc – karcinogénny)
- Je to stopový prvok prospešný pre zdravie chrupu, nachádza sa vo väčšine potravín
- Čistý vanád sa získava redukciou VF5 sodíkom
- Kovový vanád sa vyrába redukciou V2O5 pomocou vápnika pod pretlakom
- Používa sa do vanádových ocelí, ktoré majú veľkú pevnosť v kmite a používajú sa ako perá do áut
a železničných vozňov
- Používa sa aj do britiev
- Vanádium sa používa aj na konštrukciu lodí a hydroplánov, lebo nekoroduje ani morskou vodou
- Zlúčeniny vanádu (napriek jedovatosti) podávané v malých dávkach zvyšujú chuť do jedla, to sa
využíva na kŕmenie prasiat a dobytka
Cr – chróm
- Svetlobiely, lesklý, tvrdý kov
- Malé množstvo prísad ho robí krehkým
- Jeho zlúčeniny sú rôznofarebné (zelené, žlté i červené)
- Na povrchu sa pokrýva vrstvičkou oxidu, ktorý ho chráni pred koróziou
- Vyskytuje sa v krvi živočíchov a v rastlinách
- Má vysoký kovový lesk a nízky elektrický odpor
- Pri 37°C sa mu výrazne mení elektrická vodivosť, aj iné vlastnosti
- Chróm v oxidačnom čísle +VI je silný, jedovatý oxidant a považuje sa aj za karcinogén
- Získava sa redukciou FeO∙Cr2O3 – chromit uhlíkom
- Využíva sa na výrobu vysokokvalitných chrómniklových ocelí – na cisterny apráčky
- Využíva sa aj na galvanizáciu a pri farbení skla v maliarstve
- Chrómová zeleň sa využíva na potláčanie bankoviek
- Reakcie s kyselinami:
2Cr + 3H2SO4 Cr2(SO4)3 + 3H2
Cr + 2HCl CrCl2 + H2
2Cr + 2HNO3 2Cr(NO3)2
Mn – mangán
- Oceľovosivý, krehký, tvrdý kov, možno ho roztĺcť na prášok
- Na vzduchu mení farby
- Je to biogénny prvok, podporuje vývoj kostí a chrupaviek a nachádza sa aj v krvi živočíchov
- Vyrába sa najmä aluminotermicky z mangánových rúd obsahujúcich železo, nezískava sa čistý,
ale ako zliatina so železom feromangán
- Väčšina mangánu sa používa v oceliarňach, kde sa ním dezoxiduje a odsíruje oceľ
- Používa sa ako náhrada niklu v antikorových ušľachtilých oceliach
- Mangánová oceľ je veľmi pevná a húževnatá
- Používa sa na výrobu presných odporových cievok a prístrojov na meranie vysokých tlakov
- Jeho zlúčenina MnO2 – burel sa používa na odfarbovanie skloviny a do suchých článkov
- Využíva sa aj ako katalyzátor
- KMnO4 – slúži ako dezinfekčný prostriedok
132
Ti – titán
- Letectvo, raketová technika – ľahké a pevné konštrukčné materiály
- Odolnosť proti korózii
133

Anorganická Chémia

Uploaded by

Document Information

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Anorganická Chémia

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

Anorganická chémia

Maturitné témy 1. – 18.

P6 – PRVKY ................................................................................................................................... 123

1. Úvod do štúdia chémie

 Radí sa medzi prírodné vedy

 Plynné (vodná para)

 suspenzia: nerozpustná tuhá v kvapalnej látke (piesok vo vode, múka vo vode)

Fáza: je homogénna oblasť sústavy (homogénna časť látky v heterogénnom prostredí)

Destilácia: fyzikálna metóda na oddeľovanie látok z kvapalných zmesí na základe ich

Filtrácia: metóda na oddeľovanie nerozpustných tuhých látok od kvapalín alebo plynov na

pričom tekutina (filtrát) pretečie a filtračný zvyšok ostane na filtri.

Dekantácia: oddeľovanie kvapalín od tuhých látok (usadenín). Premývanie (premývanie

Chromatografia: na základe rozdielnosti vlastností jednotlivých zložiek. Dve nemiešateľné

2. Zloženie a štruktúra atómov

7N: 1s2 2s2 2p3

6C: 1s2 2s2 3p2 6C*: 1s2 2s1 3p3 6 6

[Ne] 3s1 3p3 3d2

Nuklid: látka zložená z atómov prvkov s rovnakým protónovým číslom Z aj nukleónovým

Atómový polomer: vzdialenosť od atómového jadra k najkrajnejšiemu

Vývoj predstáv o stavbe atómu:

Teórie o stavbe atómu:

→ s=0; p=1; d=2; f=3;

Štruktúra elektrónového obalu atómov:

1. Atómové orbitaly (AO) sú okolo jadra hierarchicky usporiadané podľa energie.

2. Atómové orbitaly s rovnakým hlavným kvantovým číslom n tvoria elektrónovú vrstvu.

5. Energia jednotlivých atómových orbitalov (podvrstiev) s, p, d, f a g, nachádzajúcich sa

 Keďže n=1  l=0  orbitál „s“

Atómy s viac ako jedným elektrónom:

Chlór je zmes dvoch izotopov 35Cl a 37Cl.

a.) pre výpočet relatívnej atómovej hmotnosti chlóru použijeme vzorec

Ar(Cl)= x1. Ar (35Cl)+ x2. Ar (37Cl)

b.) hmotnostné zlomky sa vypočítajú

x1= ; druhý analogicky

α = prúd rýchloletiacich jadier atómu hélia

3. Periodická sústava prvkov

Periodická sústava prvkov:

 Usporiadanie prvkov podľa stúpajúceho protónového čísla do radov a stĺpcov.

 I.A- alkalické kovy

Ionizačná energia: množstvo energie potrebnej na uvoľnenie elektrónu z obalu atómu.

Elektronegativita: Stúpa zľava doprava, zdola nahor.

Atómové polomery: Stúpajú sprava doľava, zhora nadol.

Ionizačná energia: Stúpa s rastúcim počtom valenčných elektrónov.

Definícia a vytvorenie predstavy o chemickej väzbe

Obr. č. 1: Ukážka vzniku chemickej väzby v molekule vodíka

Energetické zmeny pri vzniku chemickej väzby:

Väzba Väzbová energia (kJ/mol) Väzba Väzbová energia (kJ/mol)

Obr. č. 7: Ukážka vzniku kovalentnej väzby

Obr. č. 8: Ukážka vzniku σ väzby prekrytím orbitalov s – s, s – p a p – p

 Väzba σ môže vzniknúť aj prekrytím atómových orbitalov s – d, p – d a d – d.

Obr. č. 9: Ukážka vzniku σ väzby prekrytím orbitalov s – d a p – d

Obr. č. 10: Ukážka vzniku π väzby prekrytím orbitalov p – p, p – d a d – d

Jednoduchá a násobná väzba

Obr. č. 11: Ukážka jednoduchej kovalentnej väzby v molekule etánu

Obr. č. 12: Ukážka dvojitej väzby v molekule eténu

Obr. č. 13: Ukážka trojitej väzby v molekule etínu

Obr. č. 14: Ukážka trojitej väzby v molekule dusíka

Obr. č. 15: Ukážka vzniku trojitej kovalentnej väzby v molekule dusíka

Obr. č. 16: Ukážka vzniku kovalentnej väzby v molekulách HCl a v H2O

Obr. č. 17: Ukážka vzniku molekúl Cl2, O2, N2 a ich väzbovosti

Polárna a nepolárna väzba:

Obr. č. 18: Ukážka polárnej kovalentnej väzby v molekule HCl

Indukčný efekt, I (pre σ - väzby):

Obr. č. 19: L. C. Pauling Obr. č. 20: R. S. Mulliken

 Hodnota elektronegativity v perióde stúpa zľava doprava, v stĺpci zdola nahor.